znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 230/2012-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   M.,   maloletej   Y.   M.   a   maloletej   M.   M.   (obidvoch zastúpených M. M.), všetkých bytom K., právne zastúpených advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku   všetkým vykonávaným dôkazom   podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva   občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť podľa čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 20 CoP/57/2011-236 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., maloletej Y. M. a maloletej M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), maloletej Y. M. a maloletej   M.   M.,   obidvoch   maloletých   zastúpených   M.   M.   (ďalej   len   „maloleté sťažovateľky“,   spolu   ďalej   len   „sťažovateľky“),   ktoré   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva občanov slobodne vstúpiť a nebyť nútený opustiť vlasť podľa čl. 23 ods. 4 ústavy (sťažovateľky v petite sťažnosti nesprávne uvádzajú, že ide o čl. 23 ods. 3 ústavy, pozn.), práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a práva dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 CoP/57/2011-236 z 26. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   1   P/50/2011-196   z   1.   júla   2011   (ďalej   aj   „uznesenie okresného súdu“), ktorým bol maloletým sťažovateľkám nariadený návrat na územie a pod jurisdikciu   krajiny ich obvyklého pobytu do Írska. Otec maloletých detí bol uznesením okresného   súdu   zaviazaný   sťažovateľkám   zabezpečiť   ubytovanie   v   prenajatom   byte   na adrese D. a prispievať na ich výživu sumou 500 € mesačne k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských   práv a povinností pred írskymi justičnými orgánmi.

Dôvody podanej sťažnosti vidia sťažovateľky v tom, že krajský súd sa «nevyporiadal s   najlepším   záujmom   maloletých,   keď   konštatoval,   že   prvostupňový   súd   sa   s   najlepším záujmom maloletých vyporiadal konštatovaním o tom, že dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (tzv. Haagsky dohovor) a nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003   (tzv.   nariadenie   Brusel   II)   vychádzajú   z   premisy,   že   najlepším   záujmom maloletých detí je zotrvať v krajine obvyklého pobytu...

Úprava Haagskeho dohovoru, podľa ktorej je nevyhnutné pri rozhodovaní v jeho intenciách zohľadňovať práve záujem maloletých detí, o návrate ktorých sa koná, dôsledne sleduje práve maloletých detí, ktoré sú zakotvené v Dohovore právach dieťaťa (publikovaný v zbierke zákonov pod č. 104/1991), ktorý v súčasnosti predstavuje fundamentálny základ ochrany   základných   ľudských   práv   mierených   na   cieľovú   skupinu   maloletých   detí   na svetovej úrovni... Rovnako tak je sťažovateľka presvedčená, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého je zohľadnenie, alebo nezohľadnenia určitého dôkazu otázkou voľného hodnotenia dôkazov, v predmetnej veci nie je namieste.“ Sťažovateľky poukazujúc na znenie ustanovení § 127 ods. 1 a § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) vychádzajú z názoru, že súd má „povinnosť ustanoviť znalca v odborných otázkach. Súd prvého stupňa však bezdôvodne nevyužil právo nariadiť vykonanie dokazovania, ak považoval už vykonané dokazovanie za nedostatočné...

Už súd prvého stupňa pritom nepopierateľne mal preukázanú potrebu vykonať ďalšie znalecké   dokazovanie   dostatočne   dôvodne.   Odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého rozhodnutia opätovne len konštatoval odôvodnenie prvostupňového súdu, pričom sa nijako nevyporiadal s dôvodmi odvolania matky proti rozhodnutiu prvého stupňa. Zo záverov súdu prvého stupňa (tak ako si ich osvojil aj odvolací súd) je zrejmé, že súd uznal existenciu možnosti prítomnosti domáceho násilia a aj napriek tomu ďalšie dokazovanie nevykonal, aj keď nakoniec konštatoval, že domáce násilie páchané na sťažovateľke nebolo dostatočne preukázané...

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že   v   zmysle   citovaných   zákonných   ustanovení   OSP zákon v špecifických odborných otázkach limituje možnosť súdu voľne hodnotiť dôkazy, práve pre nutnosť hlbších odborných znalostí v konkrétnej problematike. V prípade, ak by odbornú   otázku   posudzoval   súd,   viedlo   by   to   k   svojvoľnému   a   nekompetentnému posudzovaniu niektorých špecifických situácii. Vzhľadom na uvedené tak je sťažovateľka presvedčená, že v prejednávanej veci došlo k vydaniu rozhodnutí, ktoré sú celkom zjavne arbitrárne   a   neposkytujú   všetkým   účastníkom   konania   rovnocennú   ochranu   ich   práv   a oprávnených záujmov...

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že vo   svetle   uvedených   namietaných   porušení   práv sťažovateľky   aj   maloletých   neobstojí   ani   odôvodnenie   rozhodnutí,   ktorým   súdy   v prejednávanej veci mali zabezpečiť podmienky na nariadenie návratu maloletých do Írska. Fakticky totiž súd prvého stupňa nariadil návrat maloletých detí tam, kde existuje reálne hrozba pokračovania v páchaní domáceho násilia, s tým, že až následne budú zabezpečené podmienky, ktoré by túto hrozbu pre maloleté deti odvracali.“

Sťažovateľky   súčasne   namietajú,   že   v   napadnutom   uznesení   nebola   dostatočne odôvodnená nemožnosť aplikácie čl. 23 ods. 4 ústavy s prihliadnutím na to, že obe maloleté sťažovateľky   sú   štátnymi   občiankami   Slovenskej   republiky   a   iné   občianstvo   maloleté nemajú. Poukazuje na to, že v konaní pred všeobecnými súdmi boli maloleté sťažovateľky zastúpené kolíznym opatrovníkom, prostredníctvom ktorého nesúhlasili so svojím návratom do   Írskej   republiky.   Napriek   zneniu   čl.   23   ods.   4   ústavy   však   podľa   ich   názoru   bolo nariadené „občanom Slovenskej republiky opustiť územie Slovenskej republiky proti svojej vôli. Sťažovateľka považuje takéto rozhodnutie za flagrantný a absolútne neprípustný zásah do Ústavných práv maloletých detí...

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že Ústavná zásada nemožnosti   nútiť   občana,   aby   opustil   vlasť   je   výlučne   ustanovením   trestnoprávneho charakteru a nie je aplikovateľné na prejednávanú vec. Práve v trestnom práve však na základe medzinárodných zmlúv sú ustanovené výnimky, kedy je možné aj občana Slovenskej republiky nútene vydať do zahraničia pre účely trestného stíhania alebo výkonu trestu. V Ústave   Slovenskej   republiky   nie   je   definovaný   len   nejaký   špecificky   okruh   právnych vzťahov, na ktoré by sa mala byť obmedzená účinnosť čl. 23 Ústavy Slovenskej republiky... Vzhľadom na skutočnosť, že maloleté sú len občiankami Slovenskej republiky, napadnutým súdnym   rozhodnutím   sú   maloleté   vystavené   nemožnosti   zdržiavať   sa   vo   svojej   vlastnej krajine,   nemožnosti   hľadať   ochranu   a   istotou   u   orgánov   krajiny,   ktorej   sú   štátnymi občiankami. Napadnutým rozhodnutím sa tak maloleté ukracujú na jednom zo základných práv človeka, dieťaťa aj občana a to je slobodne vstupovať a zotrvať vo vlastnej krajine.“.

Sťažovateľky preto vyjadrili presvedčenie, že „v prejednávanej veci postupom súdov prišlo   k   takým   pochybeniam,   ktoré   práve   zakladajú   arbitrárny   charakter   napadnutého rozhodnutia,   resp.   rozhodnutia   ním   potvrdeného,   nakoľko   závery   súdov,   ktoré v prejednávanej   veci   rozhodovali,   podľa   sťažovateľky   celkom   zjavne   nie   sú   v   súlade   s ústavou Slovenskej republiky, resp. medzinárodnými zmluva, ktorými je Slovenská republika viazaná“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľky   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva „na rovnosť účastníkov v konaní“ podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva „na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a „práva na spravodlivý súdny proces“ garantovaného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 20 CoP 57/2011-236 z 26. októbra 2011. Vo vzťahu k maloletým sťažovateľkám navrhli vysloviť aj porušenie základného práva „slobodne vstúpiť a zotrvať vo vlasti“ podľa čl. 23 ods. 4 ústavy, práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru a právach dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Nadväzne na to sťažovateľky navrhli napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v   prítomnosti   účastníkov   a   na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu   (III.   ÚS   78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania   (m.   m. I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý   argument,   pričom   odvolací   súd   sa   pri   zamietnutí   odvolania   môže   obmedziť   na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999).

Podstatou   námietok   sťažovateliek   vo   vzťahu   k   základným   právam   podľa   čl.   46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je nesúhlas so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s hľadiskom podstatným pre rozhodnutie veci, ktorým je najlepší záujem maloletých zakotvený v čl. 3 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, nadväzne na to s obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a napokon aj s prístupom súdu k hodnoteniu dôkazov.

Vzhľadom na stotožnenie sa krajského súdu s dôvodmi uznesenia okresného súdu, na ktoré krajský súd v napadnutom uznesení odkázal v súlade s § 219 ods. 2 OSP, považoval ústavný   súd   za   podstatné   citovať   najskôr   relevantnú   časť   odôvodnenia   uznesenia prvostupňového súdu. Okresný súd vo svojom uznesení vydanom pod č. k. 1 P/50/2011-196 z 1. júla 2011 uviedol:

«Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu,   v   ktorom   malo   dieťa   obvyklý   pobyt   bezprostredne   pred   premiestnením   alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne,   alebo   by   sa   takto   bolo   vykonávalo,   ak   by   nedošlo   k   premiestneniu   alebo zadržaniu.   Opatrovnícke   právo   sa   považuje   za   vykonávané   spoločne,   ak   na   základe rozsudku alebo zo zákona jeden, nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností. Je   nesporné,   že maloleté   deti   M.   mali   obvyklý   pobyt   v   Írsku,   krajinu   obvyklého pobytu   matka   nespochybňovala.   Pri   posúdení   výkonu   opatrovníckeho   práva   otcom maloletých detí, ktorého výkon matka namieta z dôvodu, že celodenná osobná starostlivosť o deti bola zabezpečovaná matkou a otec „iba“ zarábal peniaze, súd dospel k záveru, že v danom prípade je možné výkon opatrovníckeho práva vyhodnotiť tak, že obaja rodičia teda aj   otec   svoje   opatrovnícke   právo   riadne   vykonával,   keďže   rodičia   žili   v   spoločnej domácnosti a spoločne zabezpečovali výchovu a potreby detí, otec zväčša po materiálne stránke   ako   živiteľ   rodiny,   (keďže   matka   nepracovala),   matka   vykonávala   osobnú starostlivosť   o   deti   ktoré   boli   v   útlom   veku.   V   roku   2010   obe   deti   začali   navštevovať predškolské zariadenia. V danom prípade otec nadobudol opatrovnícke právo zo zákona; vykonával   ho,   pričom   bez   súhlasu   otca   matka   nemohla   rozhodnúť   o   mieste   pobytu maloletých detí... V konaní mal súd preukázané výsluchom rodičov, že k neoprávnenému premiestneniu detí   matkou   v zmysle   vyššie uvedeného   Dohovoru   skutočne   došlo,   keďže matka v čase odchodu s maloletými deťmi na Slovensko odišla v neprítomnosti otca a bez jeho súhlasu. Otec matke súhlas s vysťahovaním detí na Slovensko nedal, o plánovaní jej odchodu nevedel a s neoprávneným premiestnením detí sa po ich odchode nezmieril. Po jej odchode zisťoval,   kde sa matka s   deťmi   nachádza,   následne   podnikol   príslušné právne kroky   k   zabezpečeniu   návratu   detí,   kontaktoval   príslušné   orgány   a   31.   1.   2011   po neúspešnej mediácii podal návrh na súd. Samotné vyjadrenie otca prezentované matkou a jej sestrou, že počas konfliktu sa mal vyjadriť „keď sa ti nepáči môžeš ísť a na tvoje miesto príde iná“ súd nevyhodnotil ako súhlas otca s vysťahovaním detí na Slovensko alebo do inej krajiny.

Súd sa v konaní zaoberal závažnými skutočnosti a to domácim násilím, ktoré malo byť   podľa   udania   matky   na   nej   páchané   zo   strany   otca   maloletých   detí   a   ktorého preukázanie by malo znamenať nenariadenie návratu súdom, v zmysle článku 13 Dohovoru, na ktorý sa matka odvolávala. Z predložených dôkazov zo strany matky maloletých detí bolo možné   zistiť,   že   príslušným   policajným   orgánom   v   D.   bolo   dňa   23.   2.   2011   (až   po neoprávnenom   premiestnení   detí)   doručené   podanie   matky   v   slovenskom   jazyku   ako oznámenie domáceho násilia, ktoré mal na nej páchať jej manžel v čase spolužitia, nakoľko však   policajné   orgány   písomnosti   z   iného   jazyka   neprekladajú,   matka   v   máji   2011 vycestovala   do   D.   a   osobne   bola   na   polícii   vypočutá.   Súd   konštatuje,   že   doposiaľ nepredložila   žiaden   dôkaz,   že   takéto   protiprávne   konanie   bolo   otcovi   maloletých   detí preukázané, prípadne že bolo vznesené obvinenie voči nemu, či začaté trestné stíhanie. Príslušný súd v Írsku nenariadil predbežné opatrenie na základe návrhu matky o zákaze priblíženia, nakoľko matka návrh nepodala v čase trvania ohrozenia a tieto skutočnosti tak podľa udania matky nemal dostatočne preukázané, preto bolo vytýčené pojednávanie vo veci   samej   na   21.   7.   2011,   kde   súd   rozhodne   pravdepodobne   po   doplnení   potrebného dokazovania. Skutočnosti o domácom násilí vyššie popísané matkou otec popiera, matka tieto tvrdenia preukazuje znaleckým posudkom, ktorý súd pripúšťa len ako podporný dôkaz, nakoľko jeho vyhotovenie nebolo nariadené súdom, ďalej tým že už v roku 2009 v čase návštevy Slovenska bola konzultovať túto skutočnosť v občianskom združení Pomoc rodine v M. a dňa 28. 12. 2010 kontaktovala v D. Saoirse Womens refuge organizáciu pomoci týraným ženám, kde sa však napokon nedostavila. Z výpovede sestry matky maloletých detí bolo zistené, že matka pri telefonických kontaktoch vyjadrovala smútok, zúfalstvo, udávala, že nevie čo má robiť, že ju manžel psychicky vydiera, že ju bil škrtil, avšak osobne takéto konanie nevidela.

Z takto zisteného skutkového stavu nemal súd dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nebolo preukázané, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. Súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. 11 ods.4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým   sa   zrušuje   nariadenie   (ES)   č.   1347/2000,   ktoré   ako   právo   Európskej   únie   má prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b)   Haagskeho   Dohovoru,   ak   sa   preukáže,   že   sa   vykonali   primerané   opatrenia   na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení. Súd preto konštatuje, že má povinnosť pri svojom   rozhodnutí   zohľadniť   nielen   text   Dohovoru,   ale   tiež   nariadenia   Rady   ES,   tzv. „Brusel II bis“, ktorého vzťah k Dohovoru je komplementárny, t.j. v rámci európskej únie sa prednostne použije „Brusel II bis“, pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor. V danom prípade mal súd preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení, jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese D. a zaviazal sa prenájom uvedeného bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 500 eur mesačne, k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi Justičnými orgánmi. Za primerané opatrenia   súd   považuje   i   už   prebiehajúce   konanie   polície,   ktorá   by   mala   zisťovať   a preverovať skutočnosti tvrdené matkou, ako aj prebiehajúce konanie príslušného súdu v D. o nariadení zákazu približovať sa, taktiež aj to, že voči matke nie je na území Írska vedené trestné konanie pre trestný čin rodičovského únosu. Matka tak už ochrany, prípadne výživy detí či nej samotnej, má možnosť obrátiť sa na príslušné organizácie ako napríklad vyššie uvedená Health Services Executive.

Súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   najdôležitejšou   zásadou,   ktorou   sa   bez akejkoľvek pochybnosti riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12, 15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov opravách dieťaťa, čl. 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej   únie).   Pokiaľ   ide   o návrat dieťaťa   do   členského štátu   jeho obvyklého pobytu je však zrejmé, že Dohovor aj Nariadenie sú založené na zásade, že najlepší   záujem   dieťaťa   v   prípade   jeho   neoprávneného   premiestnenia   alebo   zadržania vyžaduje   okrem   jedinej   výnimky   spočívajúcej   v   určitých   presne   stanovených   prípadoch uvedených v článkoch 13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu, keďže o týchto odlišných otázkach musí   rozhodnúť   príslušný   súd   do   právomoci   ktorého   rozhodovanie   o   týchto   otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty situácie a   vo   svojom   rozhodnutí   uprednostní   najlepší   záujem   dieťaťa.   Je   preto   ustanovenia Nariadenia a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď ich základným cieľom bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča.

Takto vykonaným dokazovaním súd nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca nemohol vyhovieť a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu a pod jurisdikciu írska, aby tak zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením dieťaťa matkou dňa 6. 1. 2011.»

Krajský súd sa podľa § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia   okresného   súdu   a   na   zdôraznenie   jeho   správnosti   v   sťažnosťou   napadnutom uznesení poukázal na skutočnosť, že v konaní „neboli nezistené žiadne závažné skutočnosti pre   ktoré   by   návrat   maloletých   nemohol   byť   nariadený“. Po   opätovnom   vyhodnotení skutočností,   ktoré   boli   okresným   súdom   v   procese   dokazovania   zistené,   krajský   súd skonštatoval,   že   prvostupňový   súd   nemohol   mať „dostatočne   preukázané   skutočnosti   o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nie, že domáce násilie zo strany otca bolo páchané na maloletých deťoch. Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd však pri posúdení vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť a preto skúmal, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátaní   v   zmysle   čl.   11   ods.   4   Nariadenia   rady   (ES)   č.   2201/2003...,   ktoré   ako   právo Európskej únie má prednosť pred Haagskym Dohovorom, súd nemôže odmietnuť vrátiť dieťa podľa čl. 13 písm. b) Haagskeho Dohovoru, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany dieťaťa po jeho vrátení... v danom prípade mal súd prvého stupňa teda za preukázané, že boli vykonané primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení,   jednak zo strany otca, ktorý v konaní preukázal uzavretie zmluvy o prenájme bytu pre matku a deti na adrese D. a zaviazal sa prenájom uvedeného bytu platiť a zároveň prispievať na výživu detí a matky sumou 500,- eur mesačne, k rukám matky od návratu detí do Írska až do právoplatného ukončenia konania o úprave výkonu rodičovských práv a povinností pred Írskymi Justičnými orgánmi...

Na tomto mieste Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, dáva obom rodičom maloletých deti do pozornosti, že Dohovor sa nesnaží riešiť problém o tom, kto má mať právo starostlivosti o dieťa. V tejto otázke zaujíma Dohovor implicitne stanovisko, že každý spor   vo   veci   samej   (pokiaľ   sa   jeho   merita   týka),   t.   j.   o   úprave   rodičovských   práv   a povinností, sa má realizovať pred príslušným orgánom štátu, kde malo dieťa obvyklý pobyt pred   tým,   ako   bolo   neoprávnene   premiestnené.   Toto   platí   tak   pre   premiestnenie uskutočnené pred vydaním rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností - v taktom prípade bolo porušené právo starostlivosti vykonávané ex lege, tak aj pre premiestnenie, ktorým bolo porušené už existujúce rozhodnutie o úprave rodičovských práv a povinností.“.

K obsahu odvolania sťažovateľky v 1. rade a ňou formulovaným námietkam ďalej krajský súd uviedol:

„Pokiaľ ide o súdnoznalecký posudok, ktorý súd prvého stupňa vzal úvahy iba ako podporný dôkaz, odvolací súd poukazuje, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý   dôkaz   jednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti;   pritom   starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Zákon tu teda vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 Ústavy SR). Táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,   je   vecou   jeho   vnútorného   presvedčenia   a   jeho   logického   myšlienkového postupu.   Právna   úprava   však   neurčuje,   ako   má   súd   hodnotiť   dôkazy   z   hľadiska   ich pravdivosti; uvádza len, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, ktorá v občianskom súdnom konaní predstavuje zložitý myšlienkový postup. Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia jeho rozsudku (v danom prípade uznesenia), lebo z ustanovenia § 157   ods.   2   O.   s.   p.   vyplýva   súdu   povinnosť   v   odôvodnení   rozhodnutia   vysvetliť,   ktoré skutočnosti   považoval   za   preukázané   a   ktoré   nie,   z   ktorých   dôkazov   vychádzal   akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Súd prvého stupňa sa uvedenými zásadami hodnotenia   dôkazov   v   kontexte   súdnoznaleckého   posudku   riadil,   keď   uviedol,   že   zo zisteného skutkového stavu nemohol mať dostatočne preukázané skutočnosti o domácom násilí, ktorému mala byť matka v čase spolužitia s otcom detí vystavená, a už vôbec nie, že domáce   násilie   zo   strany   otca   bolo   páchané   na   maloletých   deťoch.   Poukázal   však,   že existenciu domáceho násilia v danom prípade nemožno vylúčiť. Preto pristúpil k skúmaniu, či bolo preukázané, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie ochrany detí po ich vrátení v zmysle čl. 11 ods. 4 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003... pre prípad, že by k takémuto   násiliu   dochádzalo   stým,   že   ustálil   vykonané   primerané   opatrenia   na zabezpečenie ochrany maloletých detí čo vyjadril i v samotnom výroku svojho uznesenia.“

Ústavný   súd   po   preskúmaní odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu a odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu,   na   ktoré   nemožno   nazerať   izolovane   a   ktoré podľa judikatúry ústavného súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že napadnuté   uznesenie   je   odôvodnené   dostatočným   spôsobom.   Krajský   súd   (a   pred   ním okresný súd) rozsiahlo opísal skutkové zistenia prípadu, nadväzne na to zdôvodnil, ktoré zo skutočností považuje za preukázané a ktoré nie, a následne opísal úvahy, na ktorých založil svoje rozhodnutie o návrate maloletých sťažovateliek do   krajiny ich obvyklého pobytu. Krajský   súd   osobitne   zdôvodnil,   prečo   nebolo   možné   vyhovieť   odvolacím   námietkam sťažovateľky v 1. rade formulovaným v jej odvolaní, pričom rozsah jeho odpovedí na tieto námietky   považuje   ústavný   súd   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľný.   Krajský   súd primerane   vysvetlil   zásady,   ktoré   aplikoval   pri   hodnotení   dôkazov   (vrátane   znaleckého posudku predloženého sťažovateľkou v 1. rade) a ktoré vychádzajú z obsahu § 132 OSP.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu   nezávislosti   súdov   podľa   čl.   144 ods.   1 ústavy   vyplýva tiež zásada   voľného hodnotenia   dôkazov.   Pokiaľ všeobecné súdy   uvedené ústavné garancie rešpektujú   (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenia dôkazov   všeobecnými   súdmi,   a   to   dokonca   ani   vtedy,   keby   sa   s   hodnotením   sám nestotožňoval (II. ÚS 593/2011).

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   znalecký   posudok   je   iba   jedným z dôkazných   prostriedkov   v   občianskom   súdnom   konaní,   pričom   vo   všeobecnosti   jeho dôkazná   hodnota   je   rovnaká   ako   dôkazná   hodnota   iných   dôkazných   prostriedkov. V občianskom   súdnom   konaní   sa   uplatňuje   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov,   ktorá konajúcemu súdu ukladá hodnotiť poznatky získané z vykonaného dôkazného prostriedku samostatne,   ale i   vo   vzájomnej súvislosti   s poznatkami získanými z iných   vykonaných dôkazných prostriedkov; pritom má starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 132 OSP). Ak teda všeobecné súdy hodnotili poznatky získané zo znaleckého posudku predloženého sťažovateľkou v 1. rade v súvislosti s inými poznatkami získanými v procese dokazovania, nemožno takému postupu z hľadiska rešpektovania zásady voľného hodnotenia dôkazov nič vyčítať (m. m. III. ÚS 322/08).

Okresný   súd   a   rovnako   tak   aj   krajský   súd   sa   správne   neobmedzil   pri   zisťovaní skutočného stavu veci iba na znalecký posudok predložený sťažovateľkou v 1. rade, ale rešpektujúc ustanovenie § 132 OSP vychádzal aj z iných dôkazných prostriedkov, ktoré všeobecné súdy v odôvodnení svojich rozhodnutí podrobne vymenovali a vyhodnotili a pri formovaní   záverečného   úsudku   o   predmete   konania   prihliadali   na   všetky   relevantné skutočnosti.   Hodnotenia   dôkazov   nevykazujú   žiadne   odchýlky   od   pravidiel   logického uvažovania,   ktoré   by   vyústili   do   nezrozumiteľného   alebo   nejasného   záveru.   Analýzou rozhodnutia krajského súdu a jeho odôvodnenia dospel ústavný súd k záveru, že krajský súd sa   zaoberal   aj   všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateliek   formulovanými   v   ich odvolaniach.

Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva   aj   to,   že   pokiaľ   konajúce všeobecné   súdy   pri   svojom   postupe   a   rozhodnutí   vychádzali   z   aplikácie   konkrétnej procesnoprávnej úpravy, nemožno to v zásade hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľky, a síce že napadnutým uznesením nebol zohľadnený najlepší záujem maloletých sťažovateliek, ktorý musí byť v zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa maloletých detí, ústavný súd dôvodnosť tejto námietky nezistil. Krajský súd rovnako ako okresný súd sledujúc najlepší záujem dieťaťa považoval vzhľadom na nie celkom vylúčenú možnosť   domáceho   násilia   za   potrebné,   aby   po   návrate   maloletých   detí   do   krajiny obvyklého   pobytu   predbežne   upravil   vyživovaciu   povinnosť   otca   k   sťažovateľkám (maloletým   deťom,   ako   aj   k   ich   matke),   ako   aj   nariadil   zabezpečenie   ubytovania   na konkrétnej   adrese.   V napadnutom   uznesení tiež zrozumiteľne vyložil   cieľ aplikovaných ustanovení Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, ako aj čl. 10 a 11 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie rady“), a to,   že   najlepším   záujmom   dieťaťa   je   v   prípade   neoprávneného   premiestnenia   dieťaťa do inej krajiny vždy jeho návrat do tejto krajiny obvyklého pobytu. V okolnostiach prípadu teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za popierajúce obsah čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a z tohto dôvodu za arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Nesúhlas sťažovateliek s obsahom uznesenia krajského súdu, ako aj s postupom krajského súdu v tomto konaní nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu teda krajský súd dospel k svojim záverom logickým a ústavne   konformným   výkladom   relevantnej   právnej   úpravy   nepopierajúcim   jej   účel a zmysel.   V   rámci   meritórneho   prerokovania   predmetnej   sťažnosti   tak   pri   predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadne   skutočnosti   signalizujúce   možnosť   zistenia   porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľkami formulované argumenty nemajú žiadnu relevantnú súvislosť ani medzi namietaným postupom   krajského súdu (a najmä jeho rozhodnutím) a základným   právom   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy a základným právom na prerokovanie veci v prítomnosti účastníkov a na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V tomto kontexte ani ústavný súd nezistil   závažné porušenia   procesno-právnych predpisov,   ktoré by mohli dosahovať ústavnú   relevanciu,   a   vzhľadom   na   uvedené   okolnosti   dospel   k   záveru   o   zjavnej neopodstatnenosti namietaného porušenia označených základných práv.

2. K namietanému porušeniu práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho   dieťaťa   podľa   čl.   3   ods.   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   a   práva   dieťaťa formulovať vlastné názory a byť vypočuté podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa a základného práva občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť podľa čl. 23 ods. 4 ústavy

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä možnosť, aby sa vypočulo v každom súdnom alebo správnom konaní, ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob   vypočutia   musí   byť   v   súlade   s   procedurálnymi   pravidlami   vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa čl. 23 ods. 4 ústavy každý občan má právo na slobodný vstup na územie Slovenskej republiky. Občana nemožno nútiť, aby opustil vlasť a nemožno ho vyhostiť.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 23 ods. 4 ústavy a práva vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru   o   právach   dieťaťa),   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný   súd   ani   nenachádza   vecnú   súvislosť   medzi   maloletými   sťažovateľkami namietaným uznesením krajského súdu a ich právami podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené v predchádzajúcej časti odôvodnenia k obsahu pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ a poznamenáva, že vzhľadom na účasť kolízneho opatrovníka   v   konaní   zastupujúceho   maloleté   sťažovateľky   nesignalizuje   obsah napadnutého   uznesenia   a konanie,   ktoré   mu   predchádzalo,   žiadnu   možnosť   porušenia označených práv vyplývajúcich z označených ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa.

K   vecnému   posúdeniu   sťažovateľkami   namietaného   porušenia   základného   práva občanov slobodne vstúpiť na územie Slovenskej republiky a nebyť nútený opustiť vlasť podľa   čl.   23   ods.   4   ústavy   krajský   súd   v   napadnutom   uznesení   poznamenal,   že   tento odvolací argument sťažovateľky v 1. rade neobstojí, keďže označený článok ústavy „je prejavom trestnohmotno právnej a trestnoprocesno právnej úpravy, ktorá je premietnutá do základného zákona štátu a ktorá nadobúda aktuálnosť v súvislosti s Rímskym štatútom Medzinárodného trestného súdu a následnej ratifikácie Dohovoru týkajúceho sa extradície medzi   členskými   štátmi   Európskej   únie.   Z   uvedeného   dôvodu,   ktorý   právnou   úpravou nesúvisí   s   právnou   úpravou   navrátenia   maloletého   dieťaťa   do   krajiny   jeho   obvyklého pobytu, sa týmto odvolacím dôvodom odvolací súd bližšie nezaoberal.“.

Ústavný súd v súvislosti s porušením základného práva podľa čl. 23 ods. 4 ústavy konštatuje, že obsahom tohto ustanovenia je chrániť občanov pred vynucovaním trvalého opustenia vlasti bez možnosti návratu. Označený článok ústavy však na práva sťažovateliek nedopadá, pretože napadnutým uznesením bol nariadený návrat maloletých sťažovateliek do Írska ako krajiny ich obvyklého pobytu s cieľom odstrániť následky ich neoprávneného premiestnenia na územie Slovenskej republiky, nie však na účely trvalého opustenia vlasti. Napadnuté uznesenie nebráni tomu, aby boli maloleté sťažovateľky v budúcnosti opätovne premiestnené na územie Slovenskej republiky so súhlasom oboch rodičov alebo na základe rozhodnutia vydaného vo veci úpravy rodičovských práv a povinností príslušným orgánom štátu, kde mali deti obvyklý pobyt. V zmysle čl. 10 písm. b) Nariadenia rady totiž pre prípad únosu maloletých detí je pre rozhodovanie v prípadoch rodičovských práv a povinností daná právomoc   súdu   toho   členského   štátu,   v   ktorom   malo   dieťa   svoj   obvyklý   pobyt bezprostredne   pred   svojím   neoprávneným   premiestnením   alebo   zadržaním.   Navyše, z vykonaného dokazovania pred všeobecnými súdmi vyplýva, že maloletým sťažovateľkám bol nariadený návrat do Írska, ktorého sú súčasne štátnymi príslušníčkami, a aj v tomto kontexte sa javí argumentácia sťažovateliek vo vzťahu k čl. 23 ods. 4 ústavy spočívajúca v tom,   že   ako   štátne   občianky   Slovenskej   republiky   sú   napadnutým   uznesením   nútené k opusteniu územia Slovenskej republiky, ako neopodstatnená.

Za   daných   okolností   teda   neprichádza   do   úvahy   vyslovenie   porušenia sťažovateľkami   označených   práv,   a   preto   ústavný   súd   už   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   stratilo   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateliek v danej veci opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012