znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 230/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. V. F., Advokátska kancelária, N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 17807/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

  O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2011 doručená   sťažnosť   R.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17807/2009.Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal sťažnosť na znalca Ing. J. P. a „Z. s. r. o. B.“, adresovanú ministerstvu 28. novembra 2008. Sťažnosť je vedená na ministerstve pod sp.   zn. 17807/2009. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že aj napriek viacerým urgenciám dodnes   jeho   sťažnosť   nebola   ministerstvom   vybavená.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že ministerstvo „ma   nevybavením   mojej   sťažnosti   od   roku   2008   svojím   nekonaním   drží v právnej   neistote.   Doterajšie   vybavovanie   sťažnosti,   ktoré   trvá   už   viac   ako   dva   roky, považujem za neprimerane dlhú dobu vybavovania sťažnosti, nakoľko jej vybavenie nie je ani zďaleka tak komplikované a zložité, čo by bolo spojené aj   s časovou náročnosťou. Ministerstvo spravodlivosti SR mi svojim postupom znemožňuje a bráni konať v uplatňovaní svojich práv v dlhoročnom spore.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal tento nález:„1. Základné právo R. V., bytom B., upravené v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Ministerstva   spravodlivosti   SR   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17807/2009 porušené bolo.

2. Ministerstvu spravodlivosti SR sa prikazuje, aby vo veci konalo bez zbytočných prieťahov.

3. R. V., bytom B. sa priznáva finančné zadosťučinenie 2.000,- € (slovom dvetisíc euro),   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   povinné   vyplatiť   R.   V.   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   R.   V.   sa   priznáva   náhrada   trov   konania   a   právneho   zastupovania   vo   výške 314,18, €,   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   povinné   zaplatiť   na   účet   advokáta JUDr. V. F., N., do 15 dní od tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   predovšetkým   musel   vysporiadať   s   nedostatočným   označením základných práv uvedených v petite sťažnosti (na rozdiel od odôvodnenia sťažnosti, pozn.). Pokiaľ   sťažovateľ   v   odôvodnení   sťažnosti   namietal   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v   petite sťažnosti v bode 1 návrhu ho označil ako „upravené v čl. 127 ods. 1 ústavy“. V bode 2 návrhu   však   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal   ministerstvu, „aby   konal   bez zbytočných   prieťahov“.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   a   vychádzajúc   z   obsahu sťažnosti   ustálil   predmet   tohto   konania   aj   bez   výzvy   adresovanej   sťažovateľovi na odstránenie   tohto   nedostatku   petitu   z dôvodov   hospodárnosti   a   efektívnosti   konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy [§ 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde], tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia. Dôvodom zvoleného postupu bolo aj samotné rozhodnutie o predloženej sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v jeho nespokojnosti s postupom ministerstva v napadnutom konaní. Konanie ministerstva je podľa neho neprimerane dlhé a ministerstvo „ho od roku 2008 svojim nekonaním drží v právnej neistote“.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa   §   29   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o   znalcoch,   tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vykonáva   ministerstvo   dohľad   nad   činnosťou   okrem   iného   sledovaním   dodržiavania zákonnosti a správnosti postupov znalcov, tlmočníkov a prekladateľov a preskúmavaním podnetov   na postup   pri   výkone   tejto   činnosti   a   podľa   §   31   ods.   1   toho   istého   zákona ministerstvo   vybavuje   sťažnosti   na   znalcov,   tlmočníkov   a   prekladateľov   pri   výkone znaleckej   činnosti,   tlmočníckej   činnosti   alebo   prekladateľskej   činnosti   okrem   sťažností na ich postup v konaní.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   súdy   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

V   zmysle   §   244   ods.   3   OSP   postupom   správneho   orgánu   sa   rozumie   aj   jeho nečinnosť.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť.

Z citovaných právnych   predpisov vyplýva, že ak sťažovateľ tvrdí,   že bolo jeho základné   právo   porušené   nečinnosťou   ministerstva,   vo   veci   bola   (a   je)   daná   právomoc všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti tohto orgánu verejnej správy. Túto možnosť však sťažovateľ podľa zistení ústavného súdu nevyužil.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   už po jej predbežnom prerokovaní, pretože dospel k záveru, že v danom prípade nie je daná jeho právomoc na jej prerokovanie.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku,   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011