znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 230/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. S., K.,   zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., K.,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Obo 213/2006 z 28. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2008 doručená sťažnosť JUDr. V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obo 213/2006 z 28. novembra 2007.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   vstúpil   do   konania v procesnom postavení žalobcu na základe zmluvy o postúpení pohľadávky z januára 2007 namiesto pôvodného žalobcu (E., spol. s r. o.) proti S., a. s. (ďalej len „žalovaná“), v ktorej sa domáhal zaplatenia sumy 1 702 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody - ušlého zisku, ktorý   mu   vznikol   tým,   že   žalovaná   (ako   právna   nástupkyňa   P.,   a.   s.,   K.)   jednostranne odstúpila od úverovej zmluvy, na základe ktorej bol žalobcovi poskytnutý krátkodobý úver v sume 7 mil. Sk.

Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodol   v právnej   veci sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn.   11 Cb/559/2001   z   11. októbra 2006   tak,   že   jeho   žalobu zamietol s odôvodnením, že neboli preukázané základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Proti uvedenému zamietajúcemu rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Obo 213/2006 z 28. novembra 2007 napadnutý prvostupňový rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   sťažnosti   zhrnul   z jeho   pohľadu   podstatné   skutočnosti, ktoré mali vplyv na konanie (nezákonnosť rozhodnutia najvyššieho súdu) a predovšetkým poukázal na to, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky neaplikoval ustanovenie § 3 ods. 2 zák.   č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník...   na   daný   prípad   v   kontexte   s   ustanoveniami dohodnutej úverovej zmluvy č...., ďalej neaplikoval ustanovenie § 265 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník... a ustanovenie § 266 ods. 1 a ods. 4 OBZ.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nepodal   výklad   príslušného   ustanovenia aplikovanej právnej normy § 505 OBZ a § 35 ods. 3 OZ s ohľadom na daný prípad. Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil § 153 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v   z.   n.   p.,   keďže   rozhodol   na   základe   skutočností,   ktoré zostali   medzi účastníkmi sporné.

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 os. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   aj   tým,   že   nedodržal zásadu   rovnosti   účastníkov konania, keď prihliadal iba na argumenty prednesené žalovanou a s tvrdeniami a dôkazmi predloženými žalobcom sa náležité nevysporiadal“.

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky porušenie informačnej   povinnosti   právneho   predchodcu   sťažovateľa   neposudzoval   v   kontexte čl. VI bod 3, úverovej zmluvy č...., v zmysle ktorého P., a, s. mala najprv vyzvať právneho predchodcu sťažovateľa na vyriešenie sporných otázok prednostne vzájomným rokovaním. (...) Ďalej súd nesprávne interpretoval ustanovenie čl. IV bod 12, písm. f) úverovej zmluvy č...., ktorým sa zmluvné strany odchýlili od ust. § 505 ObchZ, z ktorého jasne vyplýva,   že   požiadavka   veriteľa   na   doplnenie   zabezpečenia   jeho pohľadávky   bola nevyhnutným predpokladom odstúpenia od zmluvy a žalovaný teda bol povinný právneho predchodcu sťažovateľa požiadať o doplnenie zálohu, ak mienil od zmluvy odstúpiť“.

V závere na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že:

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   č.   k.   5   Obo   213/2006   zo   dňa 28. novembra   2007 porušil právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   č.   k.   5   Obo   213/2006   zo   dňa   28.   novembra   2007   vec   vracia odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

3.   Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   pred   Ústavným súdom   Slovenskej   republiky   pozostávajúce   z   trov   právneho   zastúpenia podľa   priloženého   vyúčtovania   do   3   dní   od   právoplatnosti   nálezu   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Obchodného zákonníka.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nemožno považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04,   III. ÚS 67/06).   Ústavný   súd   nie   je   oprávnený   posudzovať   zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa. Ústavný súd preto nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by   popreli   zmysel   a podstatu   na   spravodlivý   proces.   Ústavný   súd   takisto   judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov.   Ak   všeobecné   súdy   rešpektujú   uvedené   ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, [ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)] je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07). Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr. IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   v petite   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia označeného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Obo 213/2006 z 28. novembra 2007 (v odôvodnení spomína aj čl. 6 ods. 1 dohovoru).

Podstatou   sťažovateľových   námietok   obsiahnutých   v   jeho   sťažnosti   je   tvrdenie, že skutkové   a právne   závery   najvyššieho   súdu   sú   nesprávne,   neopodstatnené   a riadne neodôvodnené, pretože „neaplikoval relevantné právne normy, konkrétne právne normy i zmluvné dojednania nesprávne interpretoval, zaoberal sa iba tvrdeniami a dôkazmi, ktoré predniesol žalovaný,   argumentácie   a   dôkazy   predložené   sťažovateľom   odignoroval a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa,   ktorým   bola   žaloba   sťažovateľa zamietnutá   tak   pôsobí   príliš arbitrárne   a   svojvoľne,   čo   hraničí   s   porušením princípu   zákazu   odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiac)“.

V predmetnej veci najvyšší súd ako súd odvolací riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku, či žalovaná mohla porušiť povinnosť zo záväzkového vzťahu (úverovej zmluvy), a tým spôsobiť sťažovateľovi škodu (ušlý zisk) podľa § 373 Obchodného zákonníka.

Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy   aplikovanej   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   (v danej   veci   Obchodného zákonníka)   je   racionálne   akceptovateľný   alebo   či   nie   je popretím   jej   účelu,   podstaty a zmyslu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom   toho,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov subsumovateľný pod príslušné právne normy.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil,   aké   skutkové   zistenia   a úvahy   ho   viedli   k vyslovenému   právnemu   názoru. V odôvodnení   rozhodnutia   objasnil   svoje   úvahy   o tom,   za   akých   podmienok   došlo k odstúpeniu   od   úverovej   zmluvy   podľa   Obchodného   zákonníka   (aj   keď   sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   tvrdí,   že na jeho prípad sa   mali aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka).

Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, ústavný súd však nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedeným článkom ústavy (aj dohovoru).

Závery   vyslovené   v namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu   (aj   s prihliadnutím na odôvodnenie rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Cb/559/2001 z 11. októbra 2006), podľa ktorých „v spornom prípade žalobca nepreukázal splnenie predpokladov na náhradu škody v zmysle   §   373   a nasl.   OBZ“, alebo   že neboli „splnené   základné   predpoklady   vzniku zodpovednosti   za   škodu   a to   protiprávny   úkon,   vznik   škody   a príčinná   súvislosť   medzi vznikom škody a protiprávnym konaním“, považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné. Uvedené   závery   vyslovené   v rozsudku najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Obo 213/2006 z 28. novembra   2007   (aj   prvostupňového   súdu)   preto   nesignalizujú   existenciu   príčinnej súvislosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru).   Navyše   z rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva tiež skutočnosť, že po odstúpení od úverovej zmluvy zo strany žalovanej   (zrušení   možnosti   čerpať   kontokorentný   úver) „žalobca   svojím   následným konaním potvrdil odstúpenie od zmluvy, keď pohľadávku z úverovej zmluvy zaplatil...“

Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť vo vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už   bez právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008