znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 230/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š. a M. Š., obaja bytom T., zastúpených advokátom JUDr. J. B., N., vo veci   namietaného porušenia ich   základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa   čl. 36 ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 60/06 z 28. februára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. a M. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2007 doručená sťažnosť J. Š. a M. Š. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 60/06 z 28. februára 2007.

Sťažovatelia   v   sťažnosti   uviedli,   že   sú   účastníkmi   konania   vedenom   Okresným súdom   Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7 C 136/99   v   právnej   veci navrhovateľa Ing. V., K. „o určenie odporovateľnosti kúpnej zmluvy“.

Kúpna zmluva bola uzatvorená 14. mája 1999 medzi predávajúcimi V. P. a D. P. a sťažovateľmi   ako   kupujúcimi   za   kúpnu   cenu   1 030 937 Sk.   Vklad   do   katastra nehnuteľnosti bol povolený O. v T. 3. júna 1999.

Predtým došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi tými istými účastníkmi a tým istým predmetom   kúpy   už   29. marca 1996.   Za   nehnuteľnosti   (dom   so   záhradou)   zaplatili sťažovatelia 1 600 000 Sk, ale „Táto kúpna zmluva nebola do troch rokov od jej uzavretia zavkladovaná,   preto   sa   uplatnila   právna   domnienka   podľa   §   47   ods.   2   Občianskeho zákonníka o odstúpení účastníkov od zmluvy.

Zmluvné strany si plnenia poskytnuté na základe nezavkladovanej kúpnej zmluvy z roku 1996 nevrátili. V dôsledku tejto skutočnosti sa sťažovatelia stali voči manželom P. veriteľmi   v   rozsahu   poskytnutého   plnenia   kúpnej   ceny   právnym   titulom   bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, t. j. plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol. (...)

Navrhovateľ odôvodňoval svoju žalobu tvrdením, že voči V. P., ako predávajúcemu, mal pohľadávku vo výške 280.000,- Sk s príslušenstvom priznanú rozsudkom Okresného súdu v Topoľčanoch z 24. 11. 1997 (...) v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 24. 3. 1999 (...). Menovaný dlh si V. P. nesplnil a predmetnou kúpnou zmluvou zo dňa 14. 5. 1999, spolu so svojou manželkou, uvedené nehnuteľnosti previedol na sťažovateľov. Týmto prevodom vlastníctva malo byť podľa navrhovateľa znemožnené uspokojenie jeho pohľadávky, pretože V. P. nebol vlastníkom iného majetku“.

Okresný   súd   rozsudkom   zo   14. októbra 1999   návrh   navrhovateľa   zamietol. Na základe jeho odvolania odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd následne vyhlásil rozsudok 7. mája 2003, ktorým určil, že kúpna zmluva z mája 1999 je voči navrhovateľovi právne neúčinná. Proti rozsudku podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd 17. marca 2004 rozsudok okresného súdu   zmenil tak, že návrh navrhovateľa zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu zo 17. marca 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozsudkom z 26. apríla 2004 zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V rozhodnutí vyslovil právny názor, „že v ďalšom konaní sa súd prvého stupňa bude najskôr zaoberať predbežnou otázkou týkajúcou sa platnosti či neplatnosti kúpnej zmluvy (...)“.

Okresný   súd   rozhodnutím   sp. zn.   7 C 136/99   z   19. septembra 2005   návrh navrhovateľa zamietol, pričom v rozhodnutí sa oprel len o strohé konštatovanie, že „... súd zistil, že zmluva uzatvorená medzi odporcami a manželmi P. je v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná je z dôvodu dojednanej kúpnej ceny“.

Dňa   25. októbra 2005   podali   sťažovatelia   proti   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu návrh   na   opravu   odôvodnenia   rozsudku.   Uviedli,   že „Zákonným   dôvodom   na   opravu odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   bola   aplikácia   ustanovenia   §   165   ods.   1   O.   s.   p., nakoľko napadnuté odôvodnenie rozsudku nemalo podklad v zistení skutkového stavu (...)“.O   návrhu   sťažovateľov   rozhodol   krajský   súd   uznesením   z   28. februára 2007 sp. zn. 7 Co 60/06   tak,   že „návrh   na   opravu   dôvodov   rozsudku   nevyhovel.   Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21. 4. 2007“.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   dospeli   k   názoru,   že   označeným   uznesením krajského súdu boli porušené ich práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28. 2. 2007, sp. zn. 7 Co 60/2006-252 porušil   právo   sťažovateľov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj podľa čl. 36 ods. 1 Ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Co 60/2006-252 zo dňa 28. 2. 2007 právoplatné dňa 21. 4. 2007 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť   na účet právneho zástupcu sťažovateľa,   JUDr.   J. B.   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Podmienky   konania   ústavného   súdu   o   sťažnostiach,   ako   aj   ich predpísané náležitosti sú upravené v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom zisťoval,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   tohto   zákona.   Pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   skúma   aj   to,   či   nejde   o   zjavne neopodstatnenú sťažnosť.

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   rozhodnutím (postupom) orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Právo na prístup k súdnej ochrane nemá absolútnu povahu. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý   vykonáva   súdnu   moc   podľa   čl. 142   ústavy.   Právo   zaručené   čl. 46   ods. 1   ústavy umožňuje   každému,   aby   sa   po   splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) splní predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   musí   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú. Podľa konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   251/03)   právo   na   súdnu   ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania všeobecných   súdov,   t. j.   či   v   konaní pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie je spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   názory   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie zákonov neporušujú uvedené ústavnoprocesné princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy   preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 17/01, II. ÚS 22/05).

Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie   na   súde   v   „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z   jeho   aspektov.   K   nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Právo sťažovateľa na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď, ale musí reagovať len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces (napr. II. ÚS 44/03, IV. ÚS 115/03).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   mája   1999, Recueil III/1997).   Ústavný   súd   zhodne   s   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva   však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A, č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy   všeobecných   súdov,   aby chránili   zákonnosť   spôsobom,   ktorý   je   vecne   správny,   primerane   odôvodnený   a   nie   je arbitrárny.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   základných   práv   sťažovateľov preskúmal, či postup krajského súdu nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Zo sťažnosti, k nej pripojených príloh a z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že namietané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/06 z 28. februára 2007 bolo vydané v konaní o odvolaní sťažovateľov na opravu dôvodov rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 136/99 z 19. septembra 2005, ktorým tento súd návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodnutie   okresného   súdu   v   spojení   s   rozhodnutím   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 18. apríla 2007.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí však podľa názoru ústavného súdu odôvodnil svoje   rozhodnutie   skutkovými   a   právnymi   okolnosťami,   a   nie   je   pravdou   čo   tvrdia sťažovatelia,   že   len   stroho   konštatoval,   „že   zmluva   uzatvorená   medzi   odporcami   a manželmi   P.   je   v   zmysle   §   39   Občianskeho   zákonníka   neplatná.   Neplatná   je   zmluva   z dôvodu dojednanej kúpnej ceny (...)“. Okresný súd vo svojom rozhodnutí (na č. l. 224 a 225 súdneho spisu), opierajúc sa o právny názor krajského súdu vyslovený v jeho rozsudku sp. zn. 7 Co 41/05 z 26. apríla 2005), konštatoval:

„Navrhovateľ   podaným   návrhom   odporoval   právnemu   úkonu   a   to   zmluve uzatvorenej v máji 1999, podľa ktorej bol povolený vklad do katastra nehnuteľnosti pod V 825/99. Pôvodne manželia P. s odporcami uzatvorili zmluvu dňa 29. 3. 1996 na základe ktorej   manželia   P.   previedli   na   odporcov   nehnuteľnosť   nachádzajúcu   sa   v   kat.   úz.   T., parc. č. 5926/1 zastavaná plocha, dom č. 2563 a parc. č. 5926/2 záhrada. Podľa čl. II bola dohodnutá   kúpna   cena   v   zmysle   znaleckého   posudku   v   sume   1.030.937,-   Sk.   Podľa predložených dokladov, výpisov z účtu však odporcovia zaplatili manželom P. kúpnu cenu vo výške 1.600 000,- Sk. Návrh na vklad bol však S. T. zo dňa 13. 6. 1996 zamietnutý. Následne   dňa   14. 5. 1999   bola   spísaná   nová   kúpna   zmluva   medzi   predávajúcimi   V.   P. a jeho manželkou D. a kupujúcimi odporcami o odpredaji nehnuteľností v kat. území T. za kúpnu cenu 1.030.937,- Sk a to i napriek tomu, že v minulosti bola vyplatená kúpna cena 1.600 000,- Sk. Neobstojí tvrdenie odporcov, že si boli vedomí toho, že v roku 1996 vyplatili 1.600 000,- Sk a nižšiu sumu v zmluve uviedli z dôvodu, že v súlade právnym názorom pána JUDr. B., že v roku 1996 nebola kúpna cena dokladovaná, uviedla sa nižšia suma, uviedla sa s tým, že majú necelých 600.000,- Sk pohľadávku voči vtedajším predávajúcim. Toto tvrdenie   je   v   rozpore   i   s   prvým   vyjadrením   odporcov   zo   dňa   2. 8. 1999,   v   ktorom jednoznačne uviedli, že boli veriteľmi V. P. a jeho manželky, oni boli ich dlžníkmi. Keď im predali v roku 1999 domovú nehnuteľnosť, došlo k zániku ich dlhu. Vyrovnali sa s nimi, ako veriteľmi a v súčasnosti už nemajú voči nim žiadne finančné záväzky. V priebehu celého konania až do rozhodnutia NS SR a následne KS Nitra, nenamietali odporcovia, že neb. V. P. s manželkou majú voči nim dlh v sume necelých 600.000,- Sk. Svedkyňa P. jednoznačne uviedla, že kúpna cena jej bola vyplatená na účet, nezaujímalo ju, prečo podpisovala druhú zmluvu, jej odporcovia poslali peniaze za predaj domu na účet. Vzhľadom k tomu mal súd tvrdenie odporcov ohľadne vyplatenej kúpnej ceny 1.600.000,- Sk za účelové.

Vzhľadom   ku   uvedeným   skutočnostiam,   nakoľko   kúpna   cena   je   v   zmysle   § 39 Obč. zákonníka absolútne neplatná, súd návrh zamietol (...)“

Proti tomuto rozsudku sťažovatelia podali okresnému súdu 27. októbra 2005 „návrh na   opravu   odôvodnenia   rozsudku   Okresného   súdu   v   Topoľčanoch   zo   dňa   19. 09. 2005 č. k. 7 C 136/99-220 (...)“.

Krajský   súd   uznesením   sp. zn.   7 Co 60/06   z   28. februára 2007   návrhu   na   opravu dôvodov   rozsudku   sťažovateľom   nevyhovel,   keď   po   vyhodnotení   právnej   situácie konštatoval,   že „Postupom   navrhovaným   žalovanými   sa   v   podstate   mala   oprava prvostupňového   rozsudku   vykonať   tak,   že   v   jeho   odôvodnení   by   sa   popri   existujúcom právnom hodnotení zisteného skutkového stavu (o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 14. 5. 1999) doplnilo ďalšie odôvodnenie nimi navrhovanou vetou o tom, že žalobca nepreukázal hmotnoprávne   predpoklady   odporovateľnosti   právneho   úkonu   v   zmysle   §   42a   ods.   2 Obč. zákonníka, t. j. úmysel dlžníka uzavretím kúpnej zmluvy zo dňa 14. 5. 1999 ukrátiť žalobcu   ako   veriteľa,   a   zároveň,   že   nepreukázal   vedomosť   žalovaných   v   1.   a   2.   rade o existencii takéhoto úmyslu dlžníka. Odvolací súd rozhodujúc v tejto veci v zmysle § 165 ods. 2 OSP dospel k záveru, že dôvody na opravu odôvodnenia teraz už právoplatného rozsudku prvého stupňa nie sú dané. Súd prvého stupňa do odôvodnenia uviedol svoje skutkové závery, aké podľa jeho názoru vyplynuli z vykonaných dôkazov, a na základe toho potom uviedol aj svoj právny záver opierajúc ho o ustanovenia § 39 a § 42 a ods. 1, 2 Obč. zákonníka,   ktoré   citoval.   Žalovanými   navrhované   doplnenie   odôvodnenia by znamenalo, že by v ňom bol jednak právny záver o neplatnosti kúpnej zmluvy a zároveň aj záver o nepreukázaní hmotnoprávnych predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu. Súd prvého stupňa po doplnení dokazovania uzavrel a jasne konštatoval, že odporovať možno len platnému právnemu úkonu; hodnotenie splnenia podmienok odporovateľnosti právnemu úkonu by bolo úplne nadbytočné. Návrhom na opravu odôvodnenia sa nemožno domáhať   opravy   zistenia   skutkového   stavu   a   nadväzne   na   to   aj   právneho   hodnotenia, ale takýmto návrhom sa možno domáhať výlučne zmeny odôvodnenia pri zjavnom rozpore medzi   zisteným   skutkovým   stavom   a   odôvodnením   rozsudku.   Odvolací   súd   v   tejto   veci nezistil priamy rozpor medzi uvedeným odôvodnením a zisteným skutkovým stavom tak, ako to má na mysli ustanovenie § 165 ods. 1 OSP, a preto rozhodol, že návrhu žalovaných na opravu odôvodnenia rozsudku prvého stupňa sa nevyhovuje (...)“.

Krajský súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. V tomto rozhodnutí sú uvedené skutkové okolnosti a dôvody, na základe ktorých návrhu sťažovateľov nebolo vyhovené.

Z rozhodnutia krajského súdu sp. zn. 7 Co 60/06 z 28. februára 2007 s prihliadnutím na obsah a dôvody na opravu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru   ústavného   súdu   zjavné,   že   tento   sa   zaoberal   námietkami   sťažovateľov.   Z   jeho záverov nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   na   rozdiel   od   sťažovateľov   nezistil,   že   by   závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   nezlučiteľné   so   sťažovateľmi   označenými   článkami   ústavy,   listiny a dohovoru.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   neobsahuje   také skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľov na súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   podľa   čl. 36   ods. 1   listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru alebo ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy).

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   takým rozhodnutím   krajského   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   so   žiadnym porušovaním základných práv. Sťažovatelia boli v označenom spore žalovanými, krajský súd o ich návrhu na opravu dôvodov rozhodnutia okresného súdu konal a rozhodol, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požadujú sťažovatelia, a tak preberať na   seba   ústavnú   zodpovednosť   všeobecných   súdov   za   ochranu   zákonnosti   podľa   § 1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia ústavnoprocesných princípov ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia krajského súdu, z jeho právnych východísk a záverov, a konštatujúc, že účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v   danom   prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľmi označenými   právami   podľa   ústavy   a   dohovoru,   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   v   celom   rozsahu namietaného porušenia základných práv, t. j. aj v rozsahu tvrdení o porušení základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   a   práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pre   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   rozhodovanie   o   ďalších   nárokoch uplatnených sťažovateľmi bezpredmetné.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007