znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 230/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov   Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. Ľ. J., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 29 C 34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice   II v konaní vedenom   pod sp.   zn. 29 C 34/97 p o r u š i l základné   právo   JUDr.   Ľ.   J.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr. Ľ. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. JUDr. Ľ. J.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. Č. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 23. augusta 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ľ. J., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. Č.,   K.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   uznesením   okresného   súdu č. k. 29 C 34/97-77   z 8.   februára   1999   pripustená   do   konania   na   strane   žalovaných   ako žalovaná v 17. rade. Žalobcom v predmetnom spore je mesto K., ktoré sa žalobou podanou na   okresnom   súde   11.   februára   1997   domáha   určenia   vlastníckeho   práva   (proti 53 žalovaným subjektom). Okresný súd rozsudkom č. k. 29 C 34/97-124 z 8. marca 1999 žalobu   („návrh“)   zamietol.   Na   odvolanie   žalobcu   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením č. k. 13 Co 364/99-197 z 19. februára 2001 pripustil späťvzatie žaloby   proti   žalovaným   v 2.   a 5.   rade,   zrušil   napadnutý   rozsudok   vo   vzťahu   k týmto žalovaným a konanie proti nim zastavil. Vo zvyšnej časti zrušil prvostupňový rozsudok a v rozsahu zrušenia vrátil vec na ďalšie konanie.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   po   vrátení   súdneho   spisu   z krajského   súdu (4. mája 2001)   okresný   súd   ďalej   vo   veci   riadne   nekonal   a v obdobiach   ňou označených (spolu   viac   ako   42   mesiacov)   bol   nečinný.   Vec   nebola   dosiaľ   právoplatne skončená.

Proti   postupu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   24.   mája   2005   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi okresného súdu. Uvedený postup okresného súdu považuje sťažovateľka za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru a prikázania okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 35 000 Sk.

Svoju žiadosť odôvodnila tým, že: „... vyše štvorročná doba čakania na právoplatné rozhodnutie   súdu   vo   veci   (...)   a najmä   vyše   42   mesačné   čakanie   na   ďalšie   súdne pojednávanie na okresnom súde veľmi nepriaznivo vplýva na moje psychické rozpoloženie. Počas   vyše   štvorročného   obdobia   trvania   konania   na   okresnom   súde   v predmetnej veci žijem v pretrvávajúcom pocite a stave nepríjemnosti, nervozity, bezmocnosti, krivdy, úzkosti, poníženosti a neistoty vyplývajúcej z predlžovania súdneho konania, ktoré nie je doteraz   právoplatne   skončené   (a   to   aj   potom,   keď   orgán   štátnej   správy   okresného súdu uznal   prieťahy   v konaní)   za   situácie,   keď   mám   faktický   a právny   záujem o nakladanie s nehnuteľnosťou a o jej účelné využitie.“   Zároveň žiadala priznať náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 7. septembra 2005 sa k veci 21. septembra 2005 písomne vyjadril predseda okresného súdu (listom sp. zn. Spr. 1013/05), ktorý uviedol, že vo veci už bolo prijatých viacero sťažností a pri vybavovaní sťažnosti 27. januára 2005 predložil ústavnému súdu aj chronológiu úkonov spolu so spisom. K jeho vyjadreniu zaujal stanovisko 27. septembra 2005 právny zástupca sťažovateľky.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov   konania   a zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   29   C   34/97   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   11.   februára   1997   (spolu   s návrhom na vydanie predbežného opatrenia) sa mesto K., zastúpené primátorom mesta, domáhalo určenia vlastníctva k v návrhu označeným nehnuteľnostiam.

Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   1997   bol   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietnutý (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 1. apríla 1997).

Navrhovateľ   30.   júna   1997   navrhol   pristúpenie   ďalších   účastníkov   do   konania na strane odporcov. Pojednávanie konané 9. júna 1997 bolo odročené na neurčito.

Dňa   10.   júla   1998   bolo   vydané   uznesenie   o pripustení   odporcov   v 3.   až 5.   rade do konania.

Uznesením   z 8.   februára   1999   okresný   súd   pripustil   do   konania   odporcov v 6. až 53. rade (popri iných aj sťažovateľku, a to pod poradovým číslom 17).

Na pojednávaní konanom 8. marca 1999 bol vyhlásený rozsudok č. k. 29 C 34/97-124, ktorým bol návrh mesta K. zamietnutý.

Proti rozsudku z 28. apríla 1999 podal navrhovateľ odvolanie.

Dňa 14. júna 1999 podal navrhovateľ návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorý okresný súd 13. júla 1999 zamietol. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu podal navrhovateľ 3. augusta 1999 odvolanie.

Dňa 18. októbra 1999 bol súdny spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o vyššie uvedených odvolaniach.

Dňa   4.   mája   2001   bol   súdny   spis   vrátený   okresnému   súdu   spolu   s uznesením krajského   súdu   č.   k.   13   Co   364/99-197   z 19.   februára   2001,   ktorým   bol   prvostupňový rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená na ďalšie konanie.

Dňa   4.   marca   2002   bol   daný   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   krajského   súdu účastníkom konania a bola vypracovaná výzva navrhovateľovi na doplnenie jeho návrhu v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu.

Doplňujúce   podanie navrhovateľa   bolo doručené   10.   mája 2002   okresnému súdu a 30. júla 2002 bolo zaslané na vyjadrenie odporcom.

Dňa 10. marca 2003 bol určený termín pojednávania na 9. apríl 2003. Pojednávanie bolo pre chorobu konajúcej sudkyne odročené na neurčito.

Z dôvodu nástupu vo veci konajúcej sudkyne na materskú dovolenku (3. november 2003)   boli   jej   nevybavené   veci   prevedené   do   súdneho   oddelenia   inej   sudkyne,   ktorá 21. októbra   2004   dala   pokyn   na   zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov, u ktorých predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

Od 26.   januára 2005   okresný   súd   začal zisťovanie okruhu   dedičov   po nebohých účastníkoch konania M. F., M. F., J. S. a Š. S.

V čase   od   októbra   2004   bol   súdny   spis   viackrát   predložený   ústavnému   súdu na nahliadnutie   v súvislosti   s konaním   o ústavných   sťažnostiach,   o ktorých   ústavný   súd rozhodol nálezmi z 15. decembra 2004, 20. januára 2005, 9. februára 2005, 16. februára 2005, 6. apríla 2005, 13. apríla 2005, 14. apríla 2005, 29. apríla 2005 a 22. júna 2005.K sťažnosti   boli   pripojené   aj   odpovede   predsedu   okresného   súdu   adresované právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   na   sťažnosti   na   prieťahy   v posudzovanom   konaní podané za jeho klientov (účastníkov konania), ktoré sa odvolávali na pôvodnú odpoveď predsedu okresného súdu zo 14. septembra 2004.

V odpovedi zo 14. septembra 2004 (list sp. zn. Spr. 23104/04) predseda okresného súdu uviedol:

„Po prešetrení som zistil, že Vaša sťažnosť je dôvodná. Po oboznámení sa s predmetným spisom som zistil, že po jeho vrátení Krajským súdom v Košiciach v konaní skutočne vznikli prieťahy.

Uvedená situácia bola spôsobená predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonnej sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K. na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch zákonných sudkýň.

Konajúca   sudkyňa   JUDr.   J.   M.   bola   s Vašimi   sťažnosťami   oboznámená a priebežnosť predmetného konania budem sledovať do jeho právoplatného skončenia.“

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote   prejednaná   (...)   súdom   (...),   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch (...)“.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1013/05 zo 16. septembra 2005 oznámil: „Keďže vyjadrenie k sťažnosti na prieťahy v danej veci som už Ústavnému súdu SR zasielal 26. 10. 2004, v prílohe Vám zasielam rovnopis uvedeného stanoviska, v ktorom je obsiahnutá aj chronológia vo veci vykonaných procesných úkonov.“

Vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1507/04 z 26. októbra 2004 predseda okresného súdu podal chronologický prehľad úkonov súdu v posudzovanej veci a konštatoval, že „... predmetný spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s ohľadom   na   jeho   predmet   a nutnosť vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia   procesných   podmienok   pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania. (...)

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

-   vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo“.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v reakcii   na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu 27. septembra 2005 o. i. uviedol: „(...) Predseda okresného súdu hodnotí spor ako skutkovo náročný s ohľadom na jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia   procesných   podmienok   pre   konanie   vo   veci   vzhľadom   na   vysoký   počet účastníkov daného konania. S týmto hodnotením sporu ako skutkovo náročným s odvolaním sa   na   jeho   predmet   a počet   účastníkov   sa   nestotožňujem,   nesúhlasím   s ním,   nakoľko ho považujem   za   účelové.   Mám   za   to,   že   objektívne   neexistuje   taká   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver takej skutkovej (faktickej) zložitosti posudzovanej veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť jej doterajší priebeh, no najmä dĺžku konania.

(...)   Súhlasím   len   s tvrdením   predsedu   okresného   súdu,   že   na   strane   žalovaných je vysoký počet účastníkov daného konania, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli alebo   zmenili   trvalé   bydlisko,   čo   sčasti   mohlo   objektívne   nepriaznivo   ovplyvniť   dĺžku posudzovaného konania.   Ale   ani   to,   ani skutková náročnosť   danej   veci   ako   ju   hodnotí predseda okresného súdu a ak ju takto posúdi aj ústavný súd, však nemôže podľa môjho názoru ospravedlniť doterajšiu dĺžku napádaného konania.

Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, mám za to, že ani po právnej stránke nejde o vec komplikovanú a zložitú, a to i s prihliadnutím na to, že vo veci už vyslovil názor nadriadený súd. Právna zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní, ako je to aj v tomto prípade, zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nedokonalým poznaním   obsahu   samotnej   podstaty   veci,   odbornou   nepripravenosťou   na   pojednávanie (poznamenávam, že odvolací Krajský súd v Košiciach v uznesení vytkol súdu prvého stupňa, že si nevyjasnil, čo je vlastne predmetom konania), neodborným využitím času určeného na pojednávanie,   neodborným   vedením   jednotlivých   pojednávaní   a nariaďovaním dokazovania bez náležitého zistenia procesne významných skutočností pre toto dokazovanie. Pokiaľ   ide   o chronológiu   vo   veci   vykonaných   procesných   úkonov   uvedených vo vyjadreniach predsedu okresného súdu, v zásade sa s ňou stotožňujem. Aj táto však len dokazuje, že od 4. mája 2001 okresný súd vo veci nekonal riadne a rýchlo, ale pomaly a zdĺhavo so zbytočnými prieťahmi, keď v obdobiach označených v sťažnosti nekonal vôbec, bol nečinný alebo jednotlivé procesné úkony vykonal vo veľkých časových odstupoch. (...) Aj ja sa domnievam, že sťažovateľka svojím správaním neprispela k prieťahom v konaní.   Sťažovateľka   podala   prostredníctvom   právneho   zástupcu   ešte   24.   mája   2005 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   okresného   súdu,   čím   dala   najavo   svoju   nespokojnosť s rýchlosťou   priebehu   predmetného   konania.   Jej   sťažnosť   však   neviedla   k náprave. Naopak, okresný súd od apríla 2003 dosiaľ ani len nevytýčil ďalší termín pojednávania o veci samej.

Okresný súd vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov priznal   určité   prieťahy   v danom   konaní,   som   ale   toho   názoru,   že   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní.

Nesúhlasím a nemôžem akceptovať podľa môjho názoru ďalšie účelové vyjadrenie predsedu okresného súdu, že z jeho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré   možno od nich požadovať, konať   a rozhodovať   vo   všetkých   pridelených   veciach   plynulo.   V tejto   súvislosti   chcem podotknúť aj to, že predseda okresného súdu vo svojich odpovediach na sťažnosti iných sťažovateľov na prieťahy v konaní v tej istej veci uvádzal, že vzniknuté prieťahy v konaní boli   spôsobené   predovšetkým   objektívnymi   dôvodmi,   a to   zmenou   zákonnej   sudkyne v danom konaní po nástupe JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, na materskú dovolenku, ako aj enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň.

Ani   týmito   argumentmi   okresného   súdu   nie   je   možné   odôvodniť   a ospravedlniť zbytočné prieťahy v konaní.

Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne   ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a to   len   v tom   prípade,   že   sa   za   tým   účelom Okresným súdom Košice II prijali včas a adekvátne opatrenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide práve o takýto prípad.

(...)   Taktiež   zmena   v osobe   konajúcej   sudkyne,   ktorú   predseda   okresného   súdu označil   za   objektívny   dôvod   nečinnosti   súdu   a aj   tým   vzniknutých   prieťahov   v konaní (tak ako iné organizačné či technické problémy súdnictva) nesmie ísť na ťarchu účastníčky konania.

Napokon poznamenávam, že napádané konanie pred okresným súdom trvá ako také od februára 1997, pričom sťažovateľka je jeho účastníčkou od 8. februára 1999, čo možno už len na základe tejto skutočnosti považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Takáto   zdĺhavosť   konania   totiž   v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. (...)“

IV.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. III. ÚS 111/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu na určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam), ktoré sa začalo 11. februára 1997, teda pred viac ako ôsmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

Rozhodovanie   o návrhu   na   určenie   vlastníctva   (vzhľadom   na   existujúcu   právnu úpravu a skutočnosť, že ide o súčasť štandardnej rozhodovacej agendy okresných súdov) nepovažuje ústavný súd za právne náročné.

Pri hodnotení faktickej zložitosti veci ústavný súd čiastočne akceptoval stanovisko okresného   súdu   kvalifikujúce   posudzovaný   spor   ako „skutkovo   náročný“, a to   najmä vo vzťahu k zabezpečovaniu identifikácie predmetu   sporu   a určeniu (upresneniu) okruhu účastníkov konania, zisťovanie ktorých ovplyvnilo síce doterajšiu dĺžku konania, no nie je okolnosťou   ospravedlňujúcou   stav   právnej   neistoty   (ako   dôsledku   uvedeného   postupu okresného   súdu   v posudzovanom   konaní),   v ktorej   sa   sťažovateľka   nachádza   od svojho vstupu do konania (8. februára 1999) dosiaľ.

Procesné aktivity navrhovateľa (návrhy na vydanie predbežného opatrenia, návrhy na rozšírenie účastníkov konania, opravné prostriedky proti rozhodnutiam súdu, rozšírenie a doplnenie návrhu, čiastočné späťvzatie návrhu) mali tiež vplyv na dĺžku konania, avšak rozhodovanie,   resp.   konanie v nich   nemožno pripísať na   vrub   postupu   okresného   súdu, ktorého dôsledkom by mali byť zbytočné prieťahy v konaní.

V správaní   sťažovateľky   nezistil   ústavný   súd   také   skutočnosti,   ktoré   by opodstatňovali konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej občianskoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   prípadu   (činnosť   okresného   súdu   hodnotil   iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania).

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako   aj zo stanovísk   účastníkov   konania   a na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd konštatoval zbytočné prieťahy v období od 4. mája 2001 (vrátenie súdneho spisu okresnému súdu) do   4. marca 2002 (výzva pre navrhovateľa), t. j. v trvaní 10 mesiacov, v období od 9. apríla   2003   (termín   neuskutočneného   pojednávania)   do   21.   októbra   2004   (pokyn na zisťovanie adries pobytu účastníkov), t. j. v trvaní vyše 18 mesiacov, spolu v trvaní vyše 28 mesiacov, t. j. vyše 2 rokov a 4 mesiacov, keď bol okresný súd nečinný.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v personálnych   problémoch   a v   neúmernom pracovnom   zaťažení   sudcov   ako   dôvodu,   ktorý   by   mal   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 35 000 Sk z dôvodov uvedených vyššie.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   resp.   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky považuje za primerané v sume 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu. Vo zvyšnej časti návrhu sťažovateľky nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   sťažnosti   a podané stanovisko z 27. septembra 2005 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté   služby   v konaní   pred   ústavným   súdom   (za   tri   úkony   právnych   služieb) predstavuje   spolu   sumu   7   953   Sk.   Vzhľadom   na   to,   že   právny   zástupca   zastupoval v napadnutom konaní vo viacerých samostatných sťažnostiach takmer všetkých žalovaných ako   sťažovateľov   (napr.   I.   ÚS   199/04,   IV.   ÚS   300/04,   I.   ÚS   80/05,   IV.   ÚS   110/05), čo v podstatnej miere znížilo nároky tak na prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti, ako aj podanie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu, ktoré ani ústavný súd nežiadal, ústavný súd znížil takto vypočítanú odmenu za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony (bod 4 výroku nálezu) a vo zvyšnej časti žiadosti o priznanie odmeny nevyhovel (bod 5 výroku nálezu). Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005