znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 230/04-76

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Ľuboša Dobiáša, Jozefa Dobiáša   a Margity   Dobiášovej,   všetci   bytom   P.,   zastúpených   advokátkou   Mgr.   Z.   K., Advokátska   kancelária,   B.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   zaručeného v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj pre   namietané porušenie   ich   práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 945/00 a 4 C 193/00 na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 945/00   p o r u š i l základné právo Ľuboša Dobiáša, Jozefa Dobiáša a Margity Dobiášovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 193/00   p o r u š i l základné právo Ľuboša Dobiáša, Jozefa Dobiáša a Margity Dobiášovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3.   Okresnému   súdu   Partizánske   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Er   945/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

4.   Okresnému   súdu   Partizánske   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   193/00 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

5. Ľubošovi Dobiášovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Partizánske p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Jozefovi Dobiášovi   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Partizánske p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Margite Dobiášovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Partizánske p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Okresný súd Partizánske   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Ľubošovi Dobiášovi, Jozefovi Dobiášovi a Margite Dobiášovej v sume 22 660 Sk (slovom dvadsaťdvatisícšesťstošesťdesiat   slovenských   korún)   na   účet   ich   právnej   zástupkyne advokátky Mgr. Z. K., Advokátska kancelária, B., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

9. Sťažnosti Ľuboša Dobiáša, Jozefa Dobiáša a Margity Dobiášovej vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 230/04-57   z   18.   augusta   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ľuboša Dobiáša (ďalej aj „sťažovateľ v I. rade“), Jozefa   Dobiáša   (ďalej   aj   „sťažovateľ   v II.   rade“)   a Margity   Dobiášovej   (ďalej   aj „sťažovateľka   v III.   rade“),   všetci   bytom   P.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou Mgr. Z. K., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj pre namietané porušenie ich práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Partizánske (ďalej len „okresný súd“).

Vo svojej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že 31. augusta 2000 podali na okresnom súde   žalobu   o odporovateľnosť   právneho   úkonu,   ktorou   sa   domáhali   rozhodnutia,   že darovacia   zmluva   uzavretá   medzi   V.   H.,   bytom   P.   (proti   ktorému   mali   právoplatným a vykonateľným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999 priznaný nárok na peňažné plnenie; ďalej len „povinný“ v exekučnom konaní), a M. H., bytom P. (ďalej   len   „žalovaná“),   o prevode   vlastníckeho   práva   k bytu   na   N.   ulici   v katastrálnom území P. a k nehnuteľnostiam v katastrálnom území B. je vo vzťahu k nim ako veriteľom právne neúčinná.

Dňa   28.   septembra   2000   podali   sťažovatelia   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   M., Exekútorský úrad P., návrh na vykonanie exekúcie na uspokojenie ich nároku na peňažné plnenie   priznaného   právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999. Súdny exekútor JUDr. J. M. požiadal 3. októbra 2000 okresný súd   o udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   ho   poveril   vykonaním exekúcie v predmetnej veci. Konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 3 Er 945/00. Súdnym   exekútorom   JUDr.   J.   M.   bola   exekúcia   vykonávaná   pod   sp.   zn.   Ex   92/00. Po žiadosti sťažovateľov o zmenu exekútora podľa § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a po poverení súdnej exekútorky JUDr. E. Š., Exekútorský úrad N., vykonaním   exekúcie   v predmetnej   veci   okresným   súdom   (6. marca   2003)   sa   exekúcia vykonáva pod sp. zn. Ex 265/03.

Sťažovatelia   uviedli,   že okresný   súd   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4 C   193/00 do 21. apríla   2004   (keď   do   spisu   nahliadla   právna   zástupkyňa   sťažovateľov)   meritórne nerozhodol, pričom vo veci sa konalo iba jedno pojednávanie, na ktorom okresný súd spor meritórne   prejednával.   Konanie   trvá   tri   roky,   sedem   mesiacov   a dvadsaťjeden   dní. K zbytočným prieťahom v označenom konaní dochádzalo podľa sťažovateľov v obdobiach:

- od 27. novembra 2000, keď bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovanej k žalobe,   do   25.   januára   2001,   keď   bol   zrušený   stanovený   termín   pojednávania   kvôli žalovanou vznesenej námietke zaujatosti zákonnej sudkyne,

- od 9. februára 2001, keď sa žalovaná ospravedlnila s oznámením, že sa nezúčastní výsluchu nariadeného na 13. február 2001, do 27. apríla 2001, keď sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadrili sudcovia okresného súdu, hoci tak bolo možné urobiť skôr ako až po dvoch mesiacoch od doplnenia dôvodov vznesenej námietky zaujatosti zo strany žalovanej,

- od 12. júla 2001, keď bolo odročené pojednávanie vo veci kvôli podaniu dovolania zo strany žalovanej proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) o námietke zaujatosti vznesenej žalovanou, do 14. augusta 2002, keď okresný súd vyzval žalovanú   na   doplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   jej   podania   označeného   ako dovolanie (v tomto období bol podľa sťažovateľov okresný súd v konaní nečinný jeden rok, jeden mesiac a tri dni),

- od 12. júla 2001, keď došlo k odročeniu pojednávania vo veci kvôli predloženiu spisu   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   za   účelom rozhodnutia o dovolaní žalovanej, do 23. januára 2003, keď bolo okresnému súdu doručené rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   dovolanie   žalovanej   odmietol   pre   neprípustnosť [podľa   sťažovateľov   je   nečinnosť   okresného   súdu   v uvedenom   období   potrebné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v konaní, pretože dovolacie konanie nie je prekážkou ďalšieho   postupu   v konaní   o veci   samej   v zmysle   §   107   až   111   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a nejde ani o dôvod prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP],

- od 23. januára 2003 do 21. augusta 2003, keď bol okresný súd podľa sťažovateľov vo veci nečinný s výnimkou nariadenia pojednávania (8. júla 2003) zákonnou sudkyňou na 21. august 2003,

- od 24. septembra 2003 do 21. apríla 2004, keď bol okresný súd podľa sťažovateľov v konaní opäť nečinný s výnimkou jediného úkonu spočívajúceho v odročení pojednávania pôvodne   nariadeného   na   25.   september   2003,   a to   kvôli   námietke   zaujatosti   opätovne vznesenej žalovanou 24. septembra 2003 (sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú na to, že v prípade opakovaného oznámenia tých istých skutočností nemal okresný súd na opätovne vznesenú námietku zaujatosti prihliadať a v prípade uvedenia nových dôvodov namietanej zaujatosti zákonnej sudkyne mal okresný súd v zákonnej lehote desiatich dní predložiť vec na rozhodnutie nadriadenému súdu, čo sa však nestalo).

Sťažovatelia   taktiež   uviedli,   že   počas   celého   doterajšieho   priebehu   konania   sa správali aktívne, boli a sú právne zastúpení a včas reagovali na výzvy okresného súdu.

Pokiaľ ide o konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 Er 945/00, ktoré začalo 28.   septembra   2000   a k   21.   aprílu   2004   (keď   do   spisu   nahliadla   právna   zástupkyňa sťažovateľov)   nebolo   stále   skončené,   okresný   súd   sa   mal   podľa   sťažovateľov   dopustiť zbytočných prieťahov v konaní v súvislosti s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora na základe   žiadosti   sťažovateľov   doručenej   mu   19.   augusta   2002,   a to   v období od 16. septembra 2002 do 6. marca 2003, keď bol vo veci nečinný s výnimkou jediného úkonu   (uznesenia   zo   17.   februára   2003,   ktorým   zaviazal   povinného   zaplatiť   pôvodne poverenému súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie).

Na   druhej   strane   sťažovatelia   pripúšťajú,   že   ukončenie   exekučného   konania úspešným vymožením ich nároku je do značnej miery závislé od výsledku už uvedeného konania   o odporovateľnosť   právneho   úkonu   vedeného   pod   sp.   zn.   4   C   193/00,   pretože povinný, ktorému zamestnávateľ poskytol dlhodobo neplatené voľno, „sa zbavil svojho nehnuteľného majetku, z ktorého bolo možné uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich označených základných práv okresným súdom v konaniach vedených pod sp. zn. 4 C 193/00 a 3 Er 945/00, prikázal okresnému súdu konať v uvedených veciach bez   zbytočných   prieťahov   a priznal   im   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 300 000 Sk pre Ľuboša Dobiáša, 200 000 Sk pre Jozefa Dobiáša a 200 000 Sk pre Margitu Dobiášovú.   Sťažovatelia   žiadali   taktiež   priznať   im   proti   okresnému   súdu   náhradu   trov konania pred ústavným súdom.

Výšku   požadovaného   finančného   zadosťučinenia   zdôvodnili   sťažovatelia   tým,   že označené konania sa týkajú ich snahy domôcť sa voči povinnému (v dotknutom exekučnom konaní)   uspokojenia   nároku   priznaného   právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999 z titulu náhrady škody   spôsobenej sťažovateľom   (sťažovateľ   v II.   rade   a sťažovateľka   v III.   rade   sú   rodičmi   sťažovateľa v I. rade) protiprávnym konaním povinného, v dôsledku ktorého je sťažovateľ v I. rade plne invalidný   (strata   zraku).   Vzhľadom   na   tieto   dôsledky,   ako   aj   vzhľadom   na majetkové a príjmové pomery sťažovateľov má pre nich predmet oboch označených konaní zásadný význam a pretrvávajúci stav právnej neistoty spôsobený aj zbytočnými prieťahmi zo strany okresného súdu v oboch označených konaniach znásobuje pocity nespravodlivosti, úzkosti, poníženia   sťažovateľov   a pocity   márnosti   v dôsledku   nemožnosti   domôcť   sa   ochrany svojich práv.

Sťažovatelia   ústavnému   súdu   predložili   taktiež   fotokópie   listov   predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr. 1309/2002, Spr. 1312/2002 zo 14. augusta 2002 a predsedu krajského súdu sp. zn. Spr. 1583/02 z 2. septembra 2002 preukazujúcich využitie účinného právneho   prostriedku   nápravy   sťažovateľom   v I.   rade   (podaním   zo   14.   mája   2002 doplneným   ďalším   podaním   spísaným   do   zápisnice   na   okresnom   súde   10.   júna   2002) vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právu na prejednanie veci v primeranej lehote, a to sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Na základe výzvy ústavného súdu z 2. júna 2004 sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril (podaním   sp.   zn.   Spr   396/2004   z 18.   júna   2004)   okresný   súd,   pričom   uviedol   prehľad priebehu oboch označených konaní. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti ďalej   uviedla: „(...)   S podaním   právnej   zástupkyne   sťažovateľov   v niektorých   častiach nesúhlasím a to najmä s časťou v bode II. bod 4 podania, v ktorej uvádza, že od 20. 7. 2001 do 23. 1. 2003, teda odo dňa odročenia pojednávania za účelom rozhodnutia o dovolaní až do dňa, kedy bol Okresnému súdu Partizánske spis z Najvyššieho súdu SR vrátený, súd nekonal   čo   zdôvodňuje   zástupkyňa   navrhovateľov   tým,   že   dovolacie   konanie   nie   je zákonnou prekážkou postupu konania, pretože tieto sú taxatívne vymedzené v § 107 až 111 Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   podľa   jej   vyjadrenia   neobsahujú   právnu   normu, ktorá by umožňovala, aby všeobecný súd nekonal a nerozhodol vo veci len z dôvodu, že je začaté dovolacie konanie. S týmto nesúhlasím, pretože v § 107 až 111 Občianskeho súdneho poriadku sú ustanovenia, podľa ktorých má súd buď možnosť alebo povinnosť prerušiť konanie. Mám za to, že v danom prípade však nejde o prerušenie konania podľa týchto zákonných ustanovení, ale ide o postup pri ktorom súd predkladá nadriadenému súdu spis na rozhodnutie o opravnom prostriedku, či už riadnom alebo mimoriadnom. Nesúhlasím tiež s tvrdením zástupkyne sťažovateľov, že sa oni ako navrhovatelia správali počas celého konania aktívne, pretože boli a sú právne zastúpení a včas reagovali na výzvy Okresného súdu   Partizánske.   Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   zástupca   sťažovateľov   podal   návrh   na začatie konania tak, že bolo potrebné dvakrát dopĺňať jeho náležitosti. Okrem toho pri takomto   druhu   sporov   bolo   zrejme   vhodné   podať   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia spolu s návrhom na začatie konania, čím by bolo zaručené, aby sa vlastnícky stav v priebehu konania nezmenil, tak ako sa to stalo aj v tomto prípade. Odporkyňa v priebehu konania totiž previedla podiely v nehnuteľnostiach na inú osobu, čo bolo dôvodom podania návrhu na rozšírenie návrhu voči ďalšiemu účastníkovi, ako aj dôvodom na zmenu návrhu. Skutočnosť,   že doteraz   nie   je v súdnom konaní   rozhodnuté   je ovplyvnená aj   správaním odporkyne a jej postojom voči súdnemu konaniu. Vec sp. zn. 4 C 193/00 by možno sama osebe   nebola   ani   skutkovo   ani   právne   náročná   vec,   ako   to   zástupkyňa   sťažovateľov v podaní tvrdí. Skutočnosť, že nebol podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia spolu s návrhom na začatie konania a bude teda potrebné rozhodovať o pripustení vstupu ďalšieho   účastníka   do   konania   a o zmene   návrhu,   ako   aj   skutočnosť,   že   odporkyňa predlžuje   konanie   neustálymi   námietkami   zaujatosti   a to   aký   je   jej   postoj   k súdnemu konaniu, túto vec určite do značnej miery skomplikovali. “ Vo vzťahu ku konaniu vedenému pod   sp.   zn.   3 Er 945/00   predsedníčka   okresného   súdu   poznamenala,   že   povinný   (syn žalovanej v konaní sp. zn. 4 C 193/00) je „(...) stále zamestnaný, takže predaj nehnuteľností (len podielov z nich) je len jeden zo spôsobov možného výkonu exekúcie“. V ďalšej časti svojho vyjadrenia poukázala predsedníčka okresného súdu aj na problémy v personálnej poddimenzovanosti okresného súdu v súvislosti s vysokým nápadom vecí na okresný súd v rokoch 1997 až 1999.

Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom podaní zo 7. septembra 2004 ústavnému súdu na základe jeho výzvy oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od konania verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Okresný súd listom sp. zn. Spr 396/2004 zo 14. septembra 2004 ústavnému súdu na základe   jeho   výzvy   oznámil,   že   v uvedenej   veci   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho pojednávania a súhlasí s upustením od neho.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania, ako   aj   z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúcich   súdnych   spisov   ústavný   súd   zistil   nasledovný priebeh a stav konaní v predmetnej veci.

Prehľad úkonov v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. Ex 265/03 (pôvodná spisová značka sp. zn. Ex 92/00)

Dňa   28.   septembra   2000   bol   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   M.   doručený   návrh sťažovateľov   na   vykonanie   exekúcie   na   uspokojenie   ich   nároku   ako   oprávnených   na peňažné   plnenie   priznaného   právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999.

Súdny exekútor JUDr. J. M. požiadal listom z 2. októbra 2000 (doručeným 3. októbra 2000) okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd ho poveril vykonaním   exekúcie   v predmetnej   veci   5.   októbra   2000.   Súdny   exekútor   JUDr. J.   M. prevzal poverenie osobne 9. októbra 2000.

Súdny   exekútor   JUDr.   J.   M.   zaslal   upovedomenie   o začatí   exekúcie   povinným 23. októbra 2000. Povinný si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Zásielka bola vrátená súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. v novembri 2000 s tým, že adresát nebol zastihnutý.

Súdny exekútor JUDr. J. M. požiadal listom z 1. decembra 2000 o súčinnosť Okresný úrad   v Partizánskom,   katastrálny   odbor,   pri   zisťovaní   nehnuteľného   majetku   povinného a Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Partizánskom, okresný dopravný inšpektorát, o súčinnosť   pri   zisťovaní motorových   vozidiel   povinného.   Súdny   exekútor   JUDr.   J. M. taktiež podal návrh na odňatie cestovného dokladu povinnému podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 381/1997 Z. z. o cestovných dokladoch v znení neskorších predpisov.

Z odpovedí doručených súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. začiatkom decembra 2000 vyplynulo,   že   povinný   nie   je   prevádzkovateľom   motorového   vozidla   ani   vlastníkom nehnuteľného majetku. Dňa 11. decembra 2000 podal povinný na výzvu súdneho exekútora JUDr. J. M. vyhlásenie o svojom majetku, podľa ktorého nevlastnil žiadny hnuteľný alebo nehnuteľný majetok, bol nezamestnaný – evidovaný na úrade práce.

Súdny exekútor JUDr. J. M. listom z 22. decembra 2000 adresovaným Okresnému riaditeľstvu   Policajného zboru   v Partizánskom,   oddeleniu   pasovej   a cudzineckej   polície, zobral späť návrh na odňatie cestovného dokladu povinnému s odôvodnením, že povinný sa „... sám dostavil do exekútorského úradu v Partizánskom, kde prebral osobne písomnosti týkajúce   sa   exekučného   konania,   podrobil   sa   majetkovému   vyhláseniu   a zaviazal   sa postupnými splátkami uhradiť svoj dlh oprávnenému“.

Listom z 15. júna 2001 však súdny exekútor JUDr. J. M. opätovne navrhol odňatie cestovného   dokladu   povinnému   s odôvodnením,   že   povinný „...   nedodržiava   dohodu o splátkach uzatvorenú s Exekútorským úradom (takáto listina sa v spise nenachádza, pozn.) o vyrovnaní záväzku voči oprávnenému a je podozrenie, že pracuje v zahraničí“.

Listom z 15. júna 2001 požiadal súdny exekútor JUDr. J. M. o súčinnosť Sociálnu poisťovňu, pobočku Topoľčany, pri zisťovaní zamestnávateľa povinného. Listami z 24. júla 2001, 30. júla 2001 a 19. augusta 2001 (doručenými súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. 27. júla   2001,   7.   augusta   2001   a 23.   augusta   2001)   upozornil   povinný,   že   jeho zamestnávateľovi nebol dosiaľ doručený príkaz na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy. Z listov vyplýva, že exekútorovi mal byť oznámený zamestnávateľ povinného, doklad o tom sa však v spise nenachádza.

Listom   z 3.   septembra   2001   (doručeným   6.   septembra   2001)   oznámila   Sociálna poisťovňa,   pobočka   Topoľčany,   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   M.   údaje o zamestnávateľovi povinného.

Príkazom   na   začatie   exekúcie   z 24.   septembra   2001   uložil   súdny   exekútor JUDr. J. M. zamestnávateľovi povinného, aby odo dňa jeho doručenia vykonával zo mzdy povinného   zrážky   a zrazené   sumy   mu   nevyplácal.   Príkaz   na   začatie   exekúcie a upovedomenie o spôsobe vykonania exekúcie boli povinnému doručené 5. novembra 2001 a jeho zamestnávateľovi 7. novembra 2001.

Listom   z 28.   marca   2002   (doručeným   5.   apríla   2002)   oznámilo   Prezídium Policajného   zboru,   Odbor   hraničnej   a cudzineckej   polície   Trenčín,   Skupina   cudzineckej polície   a pasovej   služby   Partizánske,   zastavenie   konania   vo   veci   návrhu   na   odňatie cestovného dokladu povinného, pričom súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. oznámilo, že uvedený návrh môže podať na okresnom súde, ktorý ho poveril výkonom exekúcie.

Listom   z 29.   júla   2002   (doručeným   31.   júla   2002)   požiadala   Slovenská   komora exekútorov súdneho exekútora JUDr. J. M. o stanovisko k sťažnosti sťažovateľov na jeho postup, kópiu ktorej mu v prílohe zaslala.

Dňa 7. augusta 2002 doručili sťažovatelia súdnemu exekútorovi JUDr. J. M. rovnopis žiadosti   o zmenu exekútora   v zmysle §   44   ods.   5   Exekučného   poriadku.   Listom   z toho istého dňa sa súdny exekútor JUDr. J. M. vyjadril k sťažnosti sťažovateľov zaslanej mu Slovenskou komorou exekútorov.

Dňa 21. augusta 2002 prevzal súdny exekútor JUDr. J. M. na okresnom súde výzvu na vyjadrenie k žiadosti sťažovateľov o zmenu exekútora v zmysle § 44 ods. 5 Exekučného poriadku (podanej na okresnom súde 19. augusta 2002). Súdny exekútor JUDr. J. M. sa vyjadril listom z 22. augusta 2002 doručeným okresnému súdu 23. augusta 2002. Súhlasil s návrhom na zmenu exekútora.

Okresný   súd   listom   z 26.   augusta   2002   (doručeným   3.   septembra   2002)   vyzval súdneho exekútora JUDr. J. M. na vyčíslenie odmeny v zmysle § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, ktorú tento vyčíslil v podaní z 9. septembra 2002 doručenom okresnému súdu v ten istý deň. Listom z 10. septembra 2002 doručeným 11. septembra 2002 vyzval okresný súd súdneho exekútora JUDr. J. M. na doplnenie požadovaných údajov (oznámenie výšky vymoženej časti vymáhaného nároku), ktorý na výzvu reagoval listom z 13. septembra 2002 doručeným okresnému súdu 16. septembra 2002.

Listom zo 17. februára 2003 (doručeným 19. februára 2003) vyzval okresný súd súdneho exekútora JUDr. J. M. na vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci. Ten výzve okresného súdu vyhovel 20. februára 2003.

Okresný súd poveril 6. marca 2003 vykonaním exekúcie v predmetnej veci súdnu exekútorku   JUDr. E.   Š., ktorá   si listom   sp.   zn. Ex   265/03 z 28. marca   2003 vyžiadala od predchádzajúceho súdneho exekútora JUDr. J. M. spisový materiál. Spis jej bol doručený 26. novembra 2003.

Na   základe   rozhodnutia   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 15750/2003–41 z 11. decembra 2003 bola na základe vlastnej žiadosti súdna exekútorka JUDr. E. Š. odvolaná z funkcie súdneho exekútora. S účinnosťou od 31. decembra 2003 bol podľa   §   16a   ods.   3   Exekučného   poriadku   za jej   náhradníka   vymenovaný   Slovenskou komorou exekútorov Mgr. M. Š.

Súdny exekútor Mgr. M. Š. sa listami z 31. marca 2004 obrátil na sťažovateľov, Sociálnu   poisťovňu,   Daňový   úrad   v Partizánskom,   Geodetický   a kartografický   ústav v Bratislave, oddelenie katastra nehnuteľností, a na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v   Partizánskom,   okresný   dopravný   inšpektorát,   so   žiadosťou   o súčinnosť   pri   zisťovaní majetkových a zárobkových pomerov povinného. Odpoveď sťažovateľov mu bola doručená 2.   apríla   2004   a odpoveď   Geodetického   a kartografického   ústavu   v Bratislave   mu   bola doručená 8. apríla 2004.

Dňa 15. apríla 2004 chcel pracovník exekútorského úradu preveriť rozsah majetku povinného v mieste jeho bydliska, o čom spísal úradný záznam.

Listom   zo 16. apríla   2004 (doručeným 19.   apríla 2004)   oznámil   súdny   exekútor Mgr. M. Š. zmenu exekútora podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku zamestnávateľovi povinného spolu s novými údajmi o platobnom mieste (číslo bankového účtu) pre účely poukazovania zrazených súm exekútorovi. Následne zisťoval u predchádzajúcich súdnych exekútorov výšku zrazených súm poukázaných zamestnávateľom povinného na ich účet.Listom z 23. apríla 2004 oznámil súdny exekútor Mgr. M. Š. zmenu podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku a neskoršie vymenovanie náhradníka podľa § 16a Exekučného poriadku v uvedenej veci povinnému.

Listom z 28. apríla 2004 doručeným 3. mája 2004 oznámil Daňový úrad Partizánske súdnemu exekútorovi Mgr. M. Š. na základe jeho výzvy z 31. marca 2004 čísla účtov, ktoré mu povinný ako daňový subjekt oznámil. V ten istý deň oznámil zamestnávateľ súdnemu exekútorovi Mgr. M. Š. žiadané údaje o vykonaných zrážkach zo mzdy povinného.

Prehľad úkonov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 193/00

Sťažovatelia   podali   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   na okresnom   súde   31.   augusta   2000   žalobu   o odporovateľnosť   právneho   úkonu,   ktorou   sa domáhali   rozhodnutia   okresného   súdu,   že   darovacia   zmluva   uzavretá   medzi   povinným (proti ktorému im bol právoplatným a vykonateľným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999 priznaný nárok na peňažné plnenie) a žalovanou o prevode vlastníckeho   práva   k bytu   na   N.   ulici   v katastrálnom   území   P.   a k nehnuteľnostiam v katastrálnom území B. je vo vzťahu k navrhovateľom (t. j. sťažovateľom v konaní pred ústavným súdom) právne neúčinná.

Okresný   súd   vyzval   6.   septembra   2000   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na odstránenie nedostatkov žaloby upresnením petitu, pokiaľ ide o presné označenie zmlúv, ktorých neúčinnosti sa sťažovatelia domáhali, a presné označenie nehnuteľností, ktorých sa mali týkať.

Právny   zástupca   sťažovateľov   doplnil   žalobu   podaním   zo   14.   septembra   2000 doručeným okresnému súdu v ten istý deň.

Okresný súd vyzval 18. októbra 2000 právneho zástupcu sťažovateľov na doplnenie žaloby presným označením žalovanej (doplnením údajov tak, aby ju nebolo možné zameniť s inou osobou) vzhľadom na fakt, že na adrese uvedenej v žalobe bývali dve fyzické osoby s menom M. H. Právny zástupca sťažovateľov výzve vyhovel podaním z 24. októbra 2000 doručeným okresnému súdu 26. októbra 2000.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne z 27. októbra 2000 zaslal okresný súd kópiu žaloby na vyjadrenie žalovanej (v lehote 15 dní) a sťažovateľom uznesením uložil zaplatiť poplatok   za   vyhotovenie   kópie   žaloby.   Zásielky   boli   doručené   právnemu   zástupcovi sťažovateľov 2. novembra 2000 a žalovanej 13. novembra 2000.

Súdny poplatok bol zaplatený 6. novembra 2000 a žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním z 22. novembra 2000 doručeným okresnému súdu 27. novembra 2000.

Zákonná sudkyňa uložila pokynom súdnej kancelárii z 15. januára 2001 pripojiť spis okresného súdu v súvisiacej právnej veci sp. zn. 4 C 131/98 a predvolať účastníkov, ako aj právneho zástupcu sťažovateľov na pojednávanie, ktoré nariadila na 1. február 2001. Spis okresného súdu vo veci sp. zn. 4 C 131/98 bol pripojený 25. januára 2001.

Žalovaná   vzniesla   podaním   z 22.   januára   2001   doručeným   okresnému   súdu 25. januára 2001 námietku   zaujatosti zákonnej sudkyne.   Tá   pokynom   z toho istého dňa uložila   súdnej   kancelárii   oznámiť   účastníkom   konania   zrušenie   termínu   pojednávania a zároveň predvolať na uvedený deň žalovanú na výsluch za účelom doplnenia dôvodov vznesenej námietky zaujatosti, ktorá nebola odôvodnená. Žalovaná prevzala zásielku súdu až 5. februára 2001 a v stanovenom termíne (1. februára 2001) sa na výsluch nedostavila. Okresný súd ju preto predvolal opätovne na 13. február 2001. Žalovaná ospravedlnila svoju neúčasť na výsluchu podaním zo 6. februára 2001, v ktorom uviedla aj dôvody vznesenej námietky zaujatosti. Uvedené podanie bolo okresnému súdu doručené 9. februára 2001.

V dňoch 27. až 30. apríla 2001 sa k námietke zaujatosti vyjadrili sudcovia okresného súdu. Vec bola predložená krajskému súdu ako nadriadenému súdu na rozhodnutie 4. mája 2001.

Krajský súd uznesením č. k. 5 Nc 99/01-30 z 24. mája 2001 rozhodol, že zákonná sudkyňa konajúca vo veci nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania daného sporu. Rozhodnutie   bolo   okresnému   súdu   doručené   15.   júna   2001   a právoplatnosť   nadobudlo 7. júla 2001.

Pokynom   z 25.   júna   2001   uložila   zákonná   sudkyňa   súdnej   kancelárii   okrem doručenia uznesenia krajského súdu z 24. mája 2001 účastníkom konania predvolať ich taktiež na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 12. júl 2001.

Žalovaná   podaním   z 9.   júla   2001   doručeným   okresnému   súdu   11.   júla   2001 ospravedlnila   svoju   neúčasť   na   vytýčenom   pojednávaní   a požiadala   o jeho   odročenie argumentujúc pracovnými povinnosťami - prácou v zahraničí, ako aj aby jej predvolania na pojednávanie   boli   doručované   s väčším   časovým   predstihom   (z   dôvodu   obťažnosti zabezpečenia si pracovného voľna).

Ďalším podaním z 9. júla 2001 doručeným okresnému súdu taktiež 11. júla 2001 podala žalovaná dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 Nc 99/01-30 z 24. mája 2001.

Pojednávanie   12.   júla   2001   okresný   súd   po   oboznámení   dovolania   podaného žalovanou,   ktorá   sa   pojednávania   nezúčastnila,   odročil   na   neurčito.   Uznesením   č.   k. 4 C 193/00-37 zo 14. augusta 2002 vyzval okresný súd žalovanú, aby podanie z 9. júla 2001 označené ako dovolanie doplnila o zákonom predpísané náležitosti v zmysle § 42 ods. 3 a § 241 OSP. Uvedené uznesenie bolo žalovanej doručené 16. augusta 2002.

Žalovaná   doplnila   svoje   dovolanie   prostredníctvom   splnomocneného   právneho zástupcu podaním z 30. augusta 2002 doručeným okresnému súdu v ten istý deň.

Na   základe   pokynu   zákonnej   sudkyne   z 5.   septembra   2002   zaslal   okresný   súd právnemu zástupcovi sťažovateľov kópiu doplneného dovolania s výzvou, aby sa k nemu vyjadril v lehote 8 dní. Právny zástupca sťažovateľov sa vyjadril v podaní z 9. septembra 2002,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené   12.   septembra   2002.   Vec   bola   predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní 16. septembra 2002.

Najvyšší súd uznesením č. k. 2 Cdo 114/02-48 zo 17. decembra 2002 dovolanie žalovanej   odmietol   ako   neprípustné   z dôvodu,   že   nesmerovalo   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu (§ 236 ods. 1 OSP), pretože išlo o rozhodnutie krajského súdu ako súdu nadriadeného v konaní o námietke zaujatosti. Uvedené rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 23. januára 2003.

Pokynom z 8. júla 2003 uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii okrem doručenia uznesenia najvyššieho súdu zo 17. decembra 2002 právnym zástupcom účastníkov konania predvolať ich taktiež na pojednávanie, ktorého termín vytýčila na 21. august 2003. Právneho zástupcu žalovanej v dovolacom konaní uložila vyzvať na oznámenie, či bude žalovanú zastupovať   aj   v ďalšom   konaní   pred   okresným   súdom   (vzhľadom   na   formuláciu plnomocenstva, ktorá nebola jednoznačná). Právny zástupca žalovanej odpovedal podaním z 15. júla 2003 doručeným okresnému súdu v ten istý deň v tom zmysle, že jeho plná moc sa   vzťahovala   iba   na   dovolacie   konanie   a v ďalšom   konaní   pred   okresným   súdom   už žalovanú nezastupuje.

Podaním z 18. augusta 2003 doručeným okresnému súdu 19. augusta 2003 požiadala žalovaná o ospravedlnenie svojej neúčasti na pojednávaní 21. augusta 2003 zo zdravotných dôvodov a v prílohe predložila lekárske potvrdenie.

Okresný   súd   pojednával   vo   veci   21.   augusta   2003   v neprítomnosti   žalovanej. Po vypočutí sťažovateľov a ich právneho zástupcu pojednávanie odročil na 25. september 2003. Ešte v ten istý deň okresný súd požiadal Katastrálny úrad Trenčín, Správu katastra Partizánske, o zaslanie podkladov týkajúcich sa nehnuteľností, ktorých prevod bol obsahom napadnutého právneho úkonu. Taktiež požiadal súdnu exekútorku JUDr. E. Š. vykonávajúcu exekúciu   na   vymoženie   súdom   priznaného   nároku   sťažovateľov   voči   synovi   žalovanej (povinnému),   s ktorým   súvisela   podaná   žaloba   o odporovateľnosť   právneho   úkonu, o oznámenie stavu exekučného konania. Ošetrujúceho lekára žalovanej vyzval okresný súd na podanie správy týkajúcej sa zdravotného stavu žalovanej a jej možnosti zúčastniť sa pojednávania.

Dňa 22. augusta 2003 bol pripojený spisový materiál okresného súdu týkajúci sa exekučného konania na vymoženie nároku sťažovateľov, s ktorým súvisela podaná žaloba o odporovateľnosť právneho úkonu, vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 3 Er 945/00.

Katastrálny   úrad   Trenčín,   Správa   katastra   Partizánske,   doručil   okresnému   súdu požadované   podklady   27.   augusta   2003.   Koncom   augusta   2003   bolo   okresnému   súdu doručené taktiež vyjadrenie ošetrujúceho lekára žalovanej, ktorý uviedol, že žalovaná by sa mohla pojednávania osobne zúčastniť asi o mesiac. Právny zástupca sťažovateľov listom z 28. augusta 2003 doručeným okresnému súdu 2. septembra 2003 oznámil stav exekučného konania a výšku dosiaľ vymoženej časti nároku sťažovateľov.

Okresný   súd   listom   z 3.   septembra   2003   vyzval   zamestnávateľa   povinného v exekučnom konaní na vymoženie nároku sťažovateľov, s ktorým súvisela podaná žaloba o odporovateľnosť   právneho   úkonu,   na   predloženie   dokladov   týkajúcich   sa   pracovného pomeru povinného.

Dňa   24.   septembra   2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   žalovanej z 23. septembra 2003, ktorým vzniesla námietku zaujatosti zákonnej sudkyne v súvislosti s jej postupom v konaní (výzvou okresného súdu z 3. septembra 2003).

Pojednávanie 25. septembra 2003, na ktorom sa nezúčastnila žalovaná (doručenie jej predvolania   bolo   vykázané),   okresný   súd   po   oboznámení   obsahu   vznesenej   námietky zaujatosti odročil na neurčito.

Dňa 26. septembra 2003 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľov z toho istého dňa, ktorým   prostredníctvom   splnomocneného právneho zástupcu   rozšírili   žalobu vzhľadom na zistenie, že žalovaná previedla majetok nadobudnutý na základe napadnutého právneho úkonu na ďalšiu fyzickú osobu (žalovanú v II. rade). Zároveň bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd zakázal žalovanej v II. rade disponovať s uvedeným majetkom.

Dňa   19.   mája   2004   predložil   okresný   súd   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonnej sudkyne vznesenej žalovanou 24. septembra 2003. Sudkyňa sa k vznesenej námietke zaujatosti vyjadrila v ten istý deň, t. j. 19. mája 2004.

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   NcC   14/04-111   zo 14.   júna   2004   rozhodol,   že zákonná sudkyňa konajúca vo veci nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania daného sporu. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 18. júna 2004. Pokynom z toho istého dňa uložila zákonná sudkyňa súdnej kancelárii doručiť uznesenie krajského súdu zo 14. júna 2004 účastníkom konania.

Prehľad úkonov v exekučnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 Er 945/00

Dňa   28.   septembra   2000   bol   súdnemu   exekútorovi   JUDr.   J.   M.   doručený   návrh sťažovateľov   na   vykonanie   exekúcie   na   uspokojenie   ich   nároku   ako   oprávnených   na peňažné   plnenie   priznaného   právoplatným   a vykonateľným   rozsudkom   okresného   súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999.

Súdny exekútor JUDr. J. M. požiadal listom z 2. októbra 2000 (doručeným 3. októbra 2000) okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd ho poveril vykonaním   exekúcie   v predmetnej   veci   5.   októbra   2000.   Súdny   exekútor   JUDr. J.   M. prevzal poverenie osobne 9. októbra 2000.

Dňa   19.   augusta   2002   bola   okresnému   súdu   doručená   žiadosť   sťažovateľov   ako oprávnených v exekučnom konaní o zmenu exekútora v zmysle § 44 ods. 5 Exekučného poriadku.

Na základe pokynu zákonnej sudkyne súdnej kancelárii z 20. augusta 2002 bol súdny exekútor JUDr. J. M. vyzvaný, aby sa k žiadosti vyjadril.

Dňa   21.   augusta   2002   prevzal   súdny   exekútor   JUDr.   J.   M.   na   okresnom   súde uvedenú   výzvu   na   vyjadrenie   k žiadosti   sťažovateľov   o zmenu   exekútora   v zmysle   § 4 ods. 5 Exekučného poriadku, ku ktorej sa vyjadril listom z 22. augusta 2002 doručeným okresnému súdu 23. augusta 2002, pričom s návrhom na zmenu exekútora súhlasil.

Okresný   súd   listom   z 26.   augusta   2002   (doručeným   3.   septembra   2002)   vyzval súdneho exekútora JUDr. J. M. na vyčíslenie odmeny v zmysle § 44 ods. 5 Exekučného poriadku. Zároveň vyzval sťažovateľov na oznámenie, ktorému exekútorovi žiadajú vec prideliť. Sťažovatelia reagovali listom z 3. septembra 2002 doručeným okresnému súdu v ten istý deň, v ktorom žiadali vec prideliť JUDr. E. Š.

Súdny   exekútor   JUDr.   J.   M.   vyčíslil   trovy   exekučného   konania   v podaní z 9. septembra 2002 doručenom okresnému súdu v ten istý deň. Listom z 10. septembra 2002 doručeným 11. septembra 2002 vyzval okresný súd súdneho exekútora JUDr. J. M. na doplnenie požadovaných údajov (oznámenie výšky vymoženej časti vymáhaného nároku). Ten naň reagoval listom z 13. septembra 2002 doručeným okresnému súdu 16. septembra 2002.

Listom zo 17. februára 2003 (doručeným 19. februára 2003) vyzval okresný súd súdneho exekútora JUDr. J. M. na vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci. Ten výzve okresného súdu vyhovel 20. februára 2003.

Uznesením č. k. 3 Er 945/00-28 zo 17. februára 2003 rozhodol okresný súd o trovách exekúcie vyčíslených súdnym exekútorom voči povinnému.

Okresný súd poveril 6. marca 2003 vykonaním exekúcie v predmetnej veci súdnu exekútorku JUDr. E. Š.

Na   základe   rozhodnutia   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 15750/2003-41 z 11. decembra 2003 bola na základe vlastnej žiadosti súdna exekútorka JUDr. E. Š. odvolaná z funkcie súdneho exekútora. S účinnosťou od 31. decembra 2003 bol podľa   §   16a   ods.   3   Exekučného   poriadku   za jej   náhradníka   vymenovaný   Slovenskou komorou exekútorov Mgr. M. Š.

Súdny exekútor Mgr. M. Š. sa listami z 31. marca 2004 obrátil na sťažovateľov, Sociálnu   poisťovňu,   Daňový   úrad   v Partizánskom,   Geodetický   a kartografický   ústav v Bratislave, oddelenie katastra nehnuteľností, a na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Partizánskom,   okresný   dopravný   inšpektorát,   o súčinnosť   pri   zisťovaní   majetkových a zárobkových   pomerov   povinného.   Odpoveď   sťažovateľov   mu bola doručená   2.   apríla 2004   a odpoveď   Geodetického   a kartografického   ústavu   v Bratislave   mu   bola   doručená 8. apríla 2004.

Dňa 15. apríla 2004 chcel pracovník exekútorského úradu preveriť rozsah majetku povinného v mieste jeho bydliska, o čom spísal úradný záznam.

Listom   zo 16. apríla   2004 (doručeným 19.   apríla 2004)   oznámil   súdny   exekútor Mgr. M. Š. zmenu exekútora podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku zamestnávateľovi povinného spolu s novými údajmi o platobnom mieste (číslo bankového účtu) pre účely poukazovania zrazených súm exekútorovi. Následne zisťoval u predchádzajúcich súdnych exekútorov výšku zrazených súm poukázaných zamestnávateľom povinného na ich účet.

Listom z 23. apríla 2004 oznámil súdny exekútor Mgr. M. Š. zmenu podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku a neskoršie vymenovanie náhradníka podľa § 16a Exekučného poriadku v uvedenej veci povinnému.

Listom z 28. apríla 2004 doručeným 3. mája 2004 oznámil Daňový úrad Partizánske súdnemu exekútorovi Mgr. M. Š. na základe jeho výzvy z 31. marca 2004 čísla účtov, ktoré mu povinný ako daňový subjekt oznámil. V ten istý deň oznámil zamestnávateľ súdnemu exekútorovi Mgr. M. Š. žiadané údaje o vykonaných zrážkach zo mzdy povinného.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III.   ÚS   111/02, III. ÚS 29/03).

Námietky prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 3 Er 945/00

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom vedeného pod sp. zn. 3 Er 945/00 je nútený výkon rozhodnutia podľa Exekučného poriadku. Exekučným titulom vo veci je právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999 týkajúci sa náhrady škody spôsobenej sťažovateľom protiprávnym konaním povinného, v dôsledku ktorého   je   sťažovateľ   v I.   rade   plne   invalidný   (strata   zraku).   Predmetom   konania   pred okresným súdom teda nie je hmotnoprávny spor, ale predovšetkým postup okresného súdu pri vydávaní rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ako aj ďalší následný postup a rozhodnutia exekučného súdu v rámci právomocí zverených mu Exekučným poriadkom. Tento procesný postup je celkovo jednoduchý a nevyžaduje ani obligatórne   procesné   úkony   súdu   (napr. nariadenie   pojednávania,   príp.   vypočutie povinného). Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že vec vedenú pod sp. zn. 3 Er 945/00,   ktorá   je   predmetom   konania,   nemožno   považovať   za   právne,   ale   ani za skutkovo zložitú.

B)   V   správaní   sťažovateľov   v predmetnom   konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadne okolnosti, v dôsledku ktorých by mohlo dôjsť k spomaleniu postupu súdu v predmetnom konaní.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnom konaní.

Ústavný súd zistil, že okresnému súdu bola 3. októbra 2000 v predmetnom konaní doručená   žiadosť   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   následne 5. októbra 2000 poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. J. M. V ďalšom priebehu tohto exekučného konania bola okresnému súdu 7. augusta 2002 doručená žiadosť sťažovateľov o zmenu súdneho exekútora podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, o ktorej okresný súd rozhodol až 6. marca 2003, t. j. takmer po siedmich mesiacoch, keď vykonaním exekúcie v predmetnej veci poveril JUDr. E. Š. Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd potreboval   pred   rozhodnutím   o sťažnosti   sťažovateľov   vykonať   v predmetnej   veci jednoduché   procesné   úkony   (predovšetkým   vyžiadať   stanovisko   exekútora   povereného vykonaním   exekúcie,   ako   aj   podklady   pre   rozhodnutie   o   trovách   exekúcie),   ale   aj s prihliadnutím na predmet konania ústavný súd považoval za opodstatnené započítať na ťarchu   okresného   súdu   z uvedeného   obdobia   obdobie   šiestich   mesiacov.   Podľa   názoru ústavného súdu za tento prieťah v konaní, ktorý prispel k predĺženiu konania v predmetnej veci,   nesie   zodpovednosť   okresný   súd,   ktorý   v predmetnej   veci   počas   tohto   obdobia nekonal, a to napriek tomu, že by jeho postupu vo veci bránila zákonná prekážka.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že výkon vykonateľného rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, inak by   záruky,   ktoré   toto   ustanovenie   ustanovuje   a ktoré   v spojení   s ostatnými   článkami siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, stratili svoj dôvod na existenciu v ústave. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl.   46   ods.   1   ústavy   sa   nemôže   končiť   vydaním   právoplatného   a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (I. ÚS 5/00, I. ÚS 11/04). Tieto závery sa nepochybne vzťahujú aj na právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   ako   aj   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v predmetnom exekučnom konaní (podľa Exekučného poriadku).

Vzhľadom na stav konania prezentovaný urobenými procesnými úkonmi vo veci, dĺžku konania vo veci, ako aj doterajšiu judikatúru ústavného súdu, v ktorej vyslovil, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00), argumenty   okresného   súdu   súvisiace   s veľkým   nápadom   vecí,   ako   aj   s personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať.

Ústavný súd konštatuje, že v preskúmavanom exekučnom konaní, ktoré trvá viac ako štyri   roky,   dochádzalo   v období   trvajúcom   šesť   mesiacov   k zbytočným   prieťahom v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde   považovať vo   vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   za   ústavne akceptovateľnú   a ani   za   primeranú   v zmysle   čl.   6   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 945/00 porušené.

Námietky prieťahov v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 C 193/00

A) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je odporovacia žaloba. Z obsahu   súdneho   spisu,   z   vyjadrení   sťažovateľov   a   okresného   súdu   ani   z nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci. Po skutkovej stránke je však táto vec podľa názoru ústavného súdu zložitejšia v dôsledku nesúčinnostného správania žalovanej, ktoré spôsobuje predlžovanie konania v predmetnej veci.

B) Pri hodnotení správania sťažovateľov ako účastníkov konania ústavný súd nezistil žiadne   okolnosti,   v   dôsledku   ktorých   by   mohlo   dôjsť   k spomaleniu   postupu   súdu v predmetnom   konaní.   Sťažovatelia   boli   počas   celej   doby   konania   zastúpení   právnym zástupcom, zúčastnili sa nariadeného pojednávania a aj keď ich návrh na začatie konania nespĺňal   všetky   zákonné   náležitosti,   včas   reagovali   na   výzvy   okresného   súdu a v stanovených lehotách ho doplnili. Ústavný súd teda nezistil žiadne skutočnosti, ktorými by sťažovatelia mohli prispieť k spomaleniu postupu súdu v predmetnej veci.

C) Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil   dlhé obdobia nečinnosti   v postupe okresného súdu, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania. Okresný súd bez existencie zákonnej prekážky, ktorá by bránila ďalšiemu prejednaniu predmetnej veci, nekonal v období od 12. júla 2001 (okresný   súd   uskutočnil   pojednávanie   v predmetnej   veci)   až do   14.   augusta   2002,   keď okresný súd zaslal výzvu žalovanej na doplnenie zákonných náležitostí dovolania. Uvedené trinásťmesačné obdobie považoval ústavný súd za zbytočný prieťah v predmetnom konaní vzniknutý   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu.   Ďalšie,   viac ako   päťmesačné   obdobie nečinnosti okresného súdu začalo 23. januára 2003, keď bol okresnému súdu doručený spisový materiál v predmetnej veci z najvyššieho súdu, a trvalo až do 8. júla 2003, keď vo veci   konajúci   sudca   nechal   vykonať   v predmetnej   veci   úkony   smerujúce   k príprave pojednávania. Ústavný súd aj toto päťmesačné obdobie nečinnosti okresného súdu započítal ako zbytočný prieťah v konaní na jeho ťarchu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   spisový   materiál   v predmetnej   veci   v dôsledku námietok   zaujatosti   podaných   žalovanou,   ktoré   nemali   identický   obsah,   v obdobiach od 24. mája 2001 do 25. júna 2001 a od 19. mája 2004 do 18. júna 2004 nachádzal na krajskom súde. V období od 16. septembra 2002 do 23. januára 2003, t. j. viac ako štyri mesiace, sa spisový materiál v predmetnej veci nachádzal v dôsledku dovolania podaného žalovanou na najvyššom súde.

Z celkovej doby trvania konania bol teda spisový materiál v predmetnej veci počas doby viac ako šiestich mesiacov na krajskom súde alebo najvyššom súde. Uvedené obdobie určite   prispelo   k predĺženiu   konania,   za   ktoré   však   nenesie   zodpovednosť   okresný   súd. Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   za   neodstránenie   stavu   právnej neistoty v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať na vrub ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99).

Ústavný súd konštatuje, že konanie, ktoré je predmetom posúdenia, trvá už viac ako štyri roky a jeden mesiac. Z uvedenej doby výraznú časť (spolu osemnásť mesiacov) tvoria obdobia,   v ktorých   dochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní   v dôsledku   nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na okresnom súde   považovať vo   vzťahu   k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   za   ústavne akceptovateľnú   a ani   za   primeranú   v zmysle   čl.   6   dohovoru.   Ústavný   súd   preto   dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 193/00 porušené.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   zistil,   že   nečinnosťou   okresného   súdu   v obidvoch preskúmavaných konaniach, ktoré dosiaľ neboli skončené, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   ako   aj   ich   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   okresnému   súdu,   aby vo veciach vedených pod sp. zn. 3 Er 945/00 a sp. zn. 4 C 193/00 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia.

3. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk pre Ľuboša Dobiáša, 200 000 Sk pre Jozefa Dobiáša a 200 000 Sk pre Margitu Dobiášovú, ktoré zdôvodnili tým, že označené konania sa týkajú ich snahy domôcť sa   voči   povinnému   (v   dotknutom   exekučnom   konaní)   uspokojenia   nároku   priznaného právoplatným a vykonateľným rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 131/98 z 28. mája 1999 z titulu náhrady škody spôsobenej sťažovateľom protiprávnym konaním povinného, v dôsledku ktorého je sťažovateľ v I. rade plne invalidný (strata zraku). Vzhľadom na tieto dôsledky,   ako aj vzhľadom   na majetkové a príjmové   pomery   sťažovateľov   má pre   nich predmet oboch označených konaní zásadný význam a pretrvávajúci stav právnej neistoty spôsobený   aj   zbytočnými   prieťahmi   zo   strany   okresného   súdu   v oboch   označených konaniach   znásobuje   pocity   nespravodlivosti,   úzkosti,   poníženia   sťažovateľov   a pocity márnosti v dôsledku nemožnosti domôcť sa ochrany svojich práv.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľov, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd každému zo sťažovateľov priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške   40 000   Sk.   Pri   posúdení   závažnosti   ujmy   sťažovateľov,   a   tým   aj   výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadal ústavný súd okrem dĺžky zbytočných prieťahov (šesť mesiacov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 945/00 a osemnásť mesiacov v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 193/00) aj na ďalšie konkrétne okolnosti posudzovaných prípadov, predovšetkým na predmet sporu v preskúmavaných konaniach, ktorý v tejto veci výrazným   spôsobom   ovplyvnil   intenzitu   nemajetkovej   ujmy   vzniknutej   sťažovateľom. Cieľom   preskúmavaných   konaní   bolo   dosiahnutie   uspokojenia   nárokov   sťažovateľov priznaných právoplatným rozhodnutím súdu vzniknutých v dôsledku závažného poškodenia zdravia   (straty   zraku)   spôsobeného   sťažovateľovi   protiprávnym   konaním.   Vzhľadom   na skutočnosť, že účelom priznaných nárokov bolo odškodnenie sťažovateľov, ako aj zlepšenie kvality ich života, možno v danom prípade hovoriť o zvýšenej intenzite nemajetkovej ujmy, ktorú v dôsledku nekonania okresného súdu sťažovatelia pociťovali.

Súčasne však podľa názoru ústavného súdu nemožno rozsah a intenzitu ujmy, ktorá bola sťažovateľom spôsobená zbytočnými prieťahmi v posudzovaných konaniach, stotožniť s ujmou vzniknutou im v dôsledku protiprávneho konania povinného a s ňou spojenými následkami, za ktoré nenesie zodpovednosť okresný súd.

4. Sťažovatelia prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadali priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 36 460 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety v spojení s § 16, § 1 ods. 3, § 17 ods. 2, § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2004   v konaní   pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   540   Sk   (základom   pre   výpočet   je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003   vo   výške   13 602 Sk),   uvedená   odmena   sa   v prípade   spoločných   úkonov   pri zastupovaní znižuje na sumu 3 640 Sk a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Právny zástupca sťažovateľov uplatnil nárok na úhradu trov konania pozostávajúcich z trov za dva spoločné úkony (prípravu a prevzatie veci, písomné podanie súdu) poskytnuté trom   sťažovateľom   (vyčíslených   ako   3   640   Sk   x   6)   vrátane   úhrady   režijného   paušálu (vyčísleného ako 136 Sk x 6), hotových výdavkov a náhrady straty času. Nárok na úhradu tretieho úkonu právnej služby ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval iba v písomnom oznámení právnej zástupkyne ústavnému súdu na základe jeho výzvy, že netrvá na konaní verejného ústneho pojednávania v predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vo zvyšnej časti uplatnenému nároku na priznanie trov konania v sťažnosti sťažovateľov nevyhovel.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004