znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 230/03-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Juraja   Babjaka   a zo   sudcov   Eduarda   Báránya a   Ľubomíra   Dobríka   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   A.   R.,   bytom   P.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. E 691/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. A. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prerokovanie   veci v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   v   Trnave   v konaní   vedenom   pod sp. zn. E 691/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   v Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. E 691/99   p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. A. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trnave p o v i n n ý   zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trnave je   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia Mgr. A. R. na účet advokáta JUDr. J. B., Advokátska kancelária, P., vo výške 8 800 Sk (slovom   osemtisícosemsto   slovenských   korún)   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu.

5. Sťažnosti Mgr. A. R. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2003 doručená sťažnosť Mgr. A. R., bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.,   pre   namietané   porušenie   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 691/99 o výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky na výživnom.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že   25.   septembra   1997   podala Okresnému   súdu   v Piešťanoch   návrh   na   určenie   výživného   vo   výške   3   000   Sk mesačne.   Listom   z   23.   marca   1998   bolo   sťažovateľke   oznámené   postúpenie   veci Okresnému súdu v Trnave. Návrhom podaným 19. júna 1999 sťažovateľka navrhla nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil odporcovi platiť predbežné výživné   vo   výške   3   000   Sk   mesačne.   Dňa   28.   októbra   1999   bolo   sťažovateľke doručené   uznesenie   okresného   súdu   o   nariadení   predbežného   opatrenia z 22. septembra 1998 č. k. 18 C 40/98-27, ktorým bolo odporcovi uložené prispievať na výživu sťažovateľky sumou 1 500 Sk mesačne s účinnosťou od 1. októbra 1998. Predmetné   uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   28.   októbra   1998.   Sťažovateľka navrhla súdny výkon nariadeného predbežného opatrenia. Uznesením č. k. E 691/99-3 z   10.   februára   1999   nariadil   okresný   súd   výkon   rozhodnutia   zrážkami   zo   mzdy povinného. Proti predmetnému uzneseniu podal povinný odvolanie. Odvolanie nebolo sťažovateľke do dňa podania sťažnosti zaslané na vyjadrenie.

Porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   okresný   súd   spôsobuje   svojou   nečinnosťou zbytočné   prieťahy   v konaní   o   výkon   rozhodnutia   na   uspokojenie   pohľadávky sťažovateľky   na   výživnom,   v dôsledku   čoho   došlo   k nedostatku   finančných prostriedkov potrebných na živobytie sťažovateľky.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„OS Trnava nečinnosťou vo veci nariadenia súdneho výkonu rozhodnutia č. k. E 691/99, porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd prikazuje OS Trnava, aby predmetnú vec bezodkladne postúpil odvolaciemu súdu.

OS Trnava je povinný prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu zaplatiť sťažovateľke na jej účet finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk...

OS Trnava je povinný prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   do   siedmich   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky nahradiť sťažovateľke trovy konania na účet jej právneho zástupcu.“

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 230/03-20 z 15. októbra 2003 bola sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na konanie bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   základného   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prijatá na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadrila podaním z 8. júla 2003   predsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   vo   vyjadrení   uviedla   podrobný prehľad vykonaných úkonov vo veci sp. zn. E 691/99. Ďalej sa vo vyjadrení uvádza, že vec sp. zn. E 691/99 bola pridelená do oddelenia JUDr. Z. L., ktorá k 30. septembru 1999 ukončila činnosť na okresnom súde. Predmetný spis bol potom pridelený na konanie sudkyni JUDr. A. M., ktorá 12. októbra 1999 zložila sľub sudcu a následne začala v pridelených veciach konať. Konajúca sudkyňa viackrát žiadala pripojiť spis sp. zn. 18 C 40/98 týkajúci sa konania, v ktorom sa rozhodovalo o určení vyživovacej povinnosti   voči   sťažovateľke.   Tento   spis   bolo   potrebné   žiadať   z dôvodu,   že sťažovateľka nepredložila k návrhu na výkon rozhodnutia exekučný titul - predbežné opatrenie sp. zn. 18 C 40/98 z 20. septembra 1998. Okresný súd považoval za nutné oboznámenie s obsahom predmetného spisu, aby bolo možné odvolanie povinného predložiť odvolaciemu súdu. Ďalej predsedníčka okresného súdu poukázala na veľké množstvo vybavovaných starých vecí v oddelení zákonnej sudkyne.

Predsedníčka okresného súdu oznámila listom zo 6. novembra 2003 v súlade s ustanovením § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), že netrvá na ústnom pojednávaní a súhlasí s upustením od neho.

Právny zástupca sťažovateľky v podaní z 3. novembra 2003 uviedol, že netrvá na ústnom pojednávaní.

Dňa 8. júla 2003 bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu   sp. zn. E 691/99 a 3. októbra 2003 spis sp. zn. 18 C 40/98.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho občianskych   právach   alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľka využila právne prostriedky, ktorých uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala 6. novembra 2000 sťažnosť   na okresný   súd   z dôvodu   zbytočných   prieťahov   v konaní podľa   zákona Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy aj v predmetnom prípade skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I.   ÚS   92/97)   relevantnú   pre   rozhodnutie,   ako   aj   právnu   povahu   (charakter)   veci, pričom na základe týchto hľadísk predmetné konanie oprávnenej (sťažovateľky) proti povinnému M. Š.,   bytom   T.,   o výkon   rozhodnutia   na uspokojenie pohľadávky   na výživnom   vedené   pod   sp.   zn.   E   961/99   nie   je   možné   hodnotiť   ako   zložitú   vec. Predmetom výkonu rozhodnutia je pohľadávka na výživnom na základe uznesenia okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia sp. zn. 18 C 40/98 z 22. septembra 1998, a to od 1. októbra 1998 do 31. januára 1999 vo výške 2 000 Sk a od 1. februára 1999 do budúcnosti vo výške 1 500 Sk.

Pri kritériu „správanie sťažovateľa“ v preskúmavanej veci ústavný súd nezistil také   skutočnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   spôsobovaniu   prieťahov   zo   strany sťažovateľky.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť, že   ústavný   súd   sa   zaoberal   nielen   tvrdeniami   sťažovateľky,   resp.   jej   právneho zástupcu. Ústavný súd sa zaoberal celkovým priebehom konania o výkon rozhodnutia na uspokojenie pohľadávky na výživnom.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. E 691/99 ústavný súd zistil, že boli vykonané tieto úkony:

Dňa   10.   februára   1999   bol   spísaný   súdnym   tajomníkom   na   okresnom   súde návrh na výkon rozhodnutia na uspokojenie výživného.

Dňa 10. februára 1999 bolo okresným súdom vydané uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia.

Dňa   2.   marca   1999   bol   okresnému   súdu   doručený   od   oprávnenej   doklad o zaplatení časti výživného.

Dňa 5. marca 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti uzneseniu o nariadení výkonu rozhodnutia.

Dňa   9.   marca   1999   bol   v spise   urobený   záznam,   aby   bol   spis   predložený predsedovi senátu.

Dňa 8. októbra 1999 bola vec na základe opatrenia predsedu okresného súdu prikázaná na ďalšie konanie JUDr. A. M.

Dňa 14. novembra 2000 bol daný kancelárii príkaz na pripojenie spisu sp. zn. 18 C 40/98.

Dňa 30. januára 2001 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu povinného, aby predložila splnomocnenie na zastupovanie v konaní.

Dňa 22. februára 2001 sa v spise nachádza odpoveď predsedníčky okresného súdu na sťažnosť zo 6. novembra 2000.

Dňa   28.   marca   2001   okresný   súd   opätovne   vyzval   právnu   zástupkyňu povinného na zaslanie splnomocnenia na zastupovanie v konaní.

Dňa 17. apríla 2001 sa v spise nachádza záznam, že spis sp. zn. 18 C 40/98 bol vrátený z Krajského súdu Trnava (ďalej len „krajský súd“) na doplnenie okresnému súdu a následne má byť zaslaný krajskému súdu.

Dňa 27. augusta 2001 bol daný príkaz kancelárii na pripojenie spisu sp. zn. 18 C 40/98.

Dňa 31. augusta 2001 bol v spise urobený záznam, že spis sp. zn. 18 C 40/98 sa nachádza na krajskom súde.

Dňa 15. novembra 2001 bol v spise urobený záznam, že spis sp. zn. 18 C 40/98 je ešte stále na krajskom súde.

Dňa   4.   februára   2002   bol   povinný   vyzvaný,   aby   odstránil   vadu   odvolania spočívajúcu   v absencii   jeho   podpisu   na   odvolaní,   pretože   jeho   právna   zástupkyňa podpísala   odvolanie   v mene   povinného,   avšak   do   dnešného   dňa   nedoložila   súdu splnomocnenie na zastupovanie povinného ani napriek výzve okresného súdu.

Dňa 12. marca 2002 sa v spise nachádza záznam, že sa na okresný súd dostavil povinný, ktorý odstránil vadu odvolania.

Dňa 13.   marca 2002 bol   daný príkaz kancelárii   na pripojenie   spisu   sp.   zn. 18 C 40/98.

Dňa 21. marca 2002 sa v spise nachádza záznam, že spis sp. zn. 18 C 40/98 sa vrátil z krajského súdu okresnému súdu, avšak je vytýčený termín pojednávania.Dňa 25. marca 2002 bol daný príkaz na pripojenie spisu sp. zn. 18 C 40/98 na nahliadnutie.

Dňa 5. apríla 2002 je v spise urobený záznam, že spis sp. zn. 18 C 40/98 bol pripojený k spisovej značke Spr. 1592/00.

Dňa 16. apríla 2002 bol v spise urobený záznam, že vo veci sp. zn. 18 C 40/98 bol vynesený doplňujúci rozsudok, ktorý zatiaľ nie je napísaný.

Dňa   24.   júna   2003   bol   daný   kancelárii   príkaz   na   pripojenie   spisu   sp.   zn. 18 C 40/98, prípadne na pripojenie právoplatného rozhodnutia a odvolanie povinného bolo zaslané na vyjadrenie oprávnenej.

Dňa 25. júna 2003 bol v spise urobený záznam, že vec sp. zn. 18 C 40/98 nie je skončená,   navrhovateľkou   bola   dňa   29.   apríla   2003   vznesená   námietka   zaujatosti sudcov okresného súdu a vo veci sp. zn. 18 C 40/98 sa bude rozhodovať o námietke zaujatosti.

Dňa   7.   júla   2003   bolo   doručené   okresnému   súdu   stanovisko   oprávnenej k odvolaniu povinného.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keď v období od 9. marca 1999 (úprava pre kanceláriu, aby bol spis predložený predsedovi senátu) do 8. októbra 1999 (opatrenie predsedu okresného   súdu,   ktorým   bola   vec   prikázaná   na   ďalšie   konanie   JUDr.   A.   M.)   sa nekonalo 7 mesiacov a v období od 8. októbra 1999 (opatrenie predsedu okresného súdu, ktorým bola vec prikázaná na ďalšie konanie JUDr. A. M.) do 14. novembra 2000   (príkaz   kancelárii   na   pripojenie   spisu   sp.   zn.   18   C   40/98)   sa   nekonalo 13 mesiacov. Celkové prieťahy sú 20 mesiacov.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva došlo nekonaním okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. E 691/99, ústavný súd mu prikázal konať.

Sťažovateľka si uplatnila primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Svoj návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tak, že povinnosť platiť predbežné výživné uložená nariadeným predbežným opatrením mala zabezpečiť,   že sťažovateľka nezostane bez prostriedkov   až do   právoplatného určenia   rozsahu   vyživovacej   povinnosti.   V čase   nariadenia   predbežného   opatrenia nebola sťažovateľka schopná živiť sa sama. Týmto bolo ohrozené aj jej štúdium na vysokej škole. Uvedená hrozba bola pre ňu stresom a mimoriadne zhoršovala kvalitu jej života.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky a vyslovil porušenie jej základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru a prikázal okresnému súdu, ktorý jej právo porušil, aby vo veci konal bez zbytočných   prieťahov.   Dovŕšením   opatrení   smerujúcich   zo   strany   ústavného   súdu k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   bolo   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia. Ústavný súd priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenú v peniazoch. Ústavný súd   vzal   do   úvahy   predmet   sporu   a jeho   zložitosť   a dĺžku   jeho   trvania.   Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobie nečinnosti okresného súdu a na vyššie uvedené kritériá riešenia zisteného porušenia základných práv, pričom vychádzal zo spisu okresného súdu. Pri uznávaní výšky zadosťučinenia prihliadol ústavný súd aj na predmet konania a celkovú dĺžku konania.

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Právny   zástupca   sťažovateľky   si   uplatnil   náhradu   trov   právneho   zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a § 16 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnym   zástupom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne   alebo   sčasti   uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka   bola   sčasti   vo   veci   úspešná,   a preto   bolo   potrebné   rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   citovanej   vyhlášky,   ktoré   upravuje   výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd - je v zásade nevyjadriteľný   v peniazoch   a   je   nezameniteľný   s primeraným   finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto   vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 12 811 Sk.

Ústavný   súd   priznal   odmenu   za   dva   úkony   právnej   pomoci,   a   to   prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady a napísanie sťažnosti. Podľa takto určených kritérií sú trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci vo výške 8 800 Sk (za jeden úkon 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk), ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

K nálezu   sa   podľa   §   32   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   pripája   odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003

III. ÚS 230/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Podľa § 32 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pripájam k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 230/03 z 12. novembra 2003 (ďalej len „nález“ a „ústavný súd“) – ktorým bolo: 1) vyslovené porušenie základného práva sťažovateľky Mgr. A. R. (ďalej len „sťažovateľka“) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu v Trnave (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. E 691/99; 2) prikázané okresnému súdu v označenom konaní konať   bez   zbytočných   prieťahov;   3)   priznané   sťažovateľke   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 30 000 Sk, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu; 4) uložené okresnému súdu, aby uhradil trovy právneho zastúpenia sťažovateľky na účet jej právneho zástupcu vo výške 8 800 Sk do 15 dní od právoplatnosti nálezu a 5) nevyhovené vo zvyšnej časti sťažnosti – toto odlišné stanovisko, pretože vo významnej časti nesúhlasím s odôvodnením nálezu a ani s jeho bodmi č. 3 a č. 5 výroku.

2. Väčšina senátu založila svoje rozhodnutie predovšetkým na:

-   skutkovom zistení, že v dvoch obdobiach (od 9. marca do 8. októbra 1999 a od 8. októbra 1999 do 14. novembra 2000), v celkovej dĺžke 20 mesiacov, došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

- štandardných kritériách (zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu) a

-   pri   priznávaní   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   (ďalej   len „zadosťučinenie“) prihliadla aj na „predmet konania a celkovú dĺžku konania“.

Odôvodnenie intenzity porušenia práv sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru väčšinou senátu podľa môjho názoru nezodpovedá náležite skutkovým   zisteniam,   pričom   potom   zákonite   pri   priznaní   zadosťučinenia   nebolo dostatočne prihliadnuté ani na predmet konania a jeho celkovú dĺžku.

3. Predmetom konania okresného súdu sp. zn. E 691/99 je výkon uznesenia okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia sp. zn. 18 C 40/98 z 22. septembra 1998 (ďalej len „predbežné opatrenie“), ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 1998. Ide o predbežné opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   to   znamená   platenie   výživného   v nevyhnutnej   miere, na   uspokojovanie   základných   osobných   (životných)   potrieb   oprávneného. Vykonateľnosť   uznesenia   o nariadení   predbežného   opatrenia   pritom   nastáva,   bez ohľadu   na právoplatnosť,   uplynutím lehoty   na plnenie,   ktorá   začína plynúť už od doručenia tohto uznesenia (§ 171 ods. 1 OSP).

Zo spisu okresného súdu sp. zn. E 691/99 okrem iného vyplýva, že 10. februára 1999 bol uznesením okresného súdu nariadený výkon predbežného opatrenia, 5. marca 1999 bolo okresnému súdu doručené odvolanie povinného proti tomuto uzneseniu, 30. januára 2001 okresný súd vyzval právnu zástupkyňu povinného, aby predložila splnomocnenie   na   zastupovanie   v konaní,   4.   februára   2002   okresný   súd   vyzval povinného,   aby   odstránil   vadu   odvolania   spočívajúcu   v absencii   jeho   podpisu   na odvolaní, 24. júna 2003 bolo odvolanie povinného zaslané na vyjadrenie oprávnenej sťažovateľke (7. júla 2003 bolo okresnému súdu predložené jej stanovisko), pričom doposiaľ   spis   nebol   predložený   na   rozhodnutie   o odvolaní   príslušnému   krajskému súdu.

Z konkrétneho   odôvodnenia   nálezu väčšinou   senátu   vyplýva,   že   relevantnou vadou   v postupe   okresného   súdu   boli   len   dve   obdobia   zbytočných   prieťahov v celkovej dĺžke 20 mesiacov, pričom postupu okresného súdu okrem týchto prieťahov nie je inak nič vytýkané.

S takýmto odôvodnením nesúhlasím. S poukazom aj na značne citlivý predmet konania   (výkon   predbežného   opatrenia   o platení   výživného   v nevyhnutnej   miere) konkrétny postup okresného súdu od začiatku konania 10. februára 1999 až doposiaľ predstavuje v podstate celý zbytočný prieťah v konaní. Okresný súd nebol schopný od 5. marca 1999, keď mu bolo doručené odvolanie povinného proti nariadeniu výkonu predbežného   opatrenia,   až   doposiaľ   predložiť   spis   na   rozhodnutie   príslušnému krajskému   súdu.   Tým   v   podstate   zmaril   účel   predbežného   opatrenia,   to   znamená dočasnú úpravu pomerov účastníkov konania (o výživnom).

Treba poznamenať, že v konaní, na ktoré sa odvoláva aj okresný súd – sp. zn. 18 C 40/98 (návrh sťažovateľky ako plnoletého dieťaťa na zvýšenie výživného voči svojmu otcovi) - ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 129/03 z 25. septembra 2003 vyslovil porušenie práv sťažovateľky   podľa   čl.   48 ods.   2 a čl. 6 ods.   1 dohovoru z dôvodu zbytočných prieťahov v konaní zo strany okresného súdu (doposiaľ nie je skončené), pričom sťažovateľke okrem iného priznal zadosťučinenie v sume 40 000 Sk. Zadosťučinenie vo vyššej sume (sťažovateľka žiadala 100 000 Sk) nepriznal aj preto, lebo prihliadol na to, že okresný súd uznesením z 22. septembra 1998 nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne upravil pomery účastníkov konania (ústavný súd v tom čase nemal informácie o skutočnej realizácii tohto predbežného opatrenia).

4. Výkon súdneho rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu   vlády   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 19. marca 1997 vo veci Hornsby v. Grécko, § 40).

Ústavný   súd   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   133/02   z 3.   decembra   2002   vyslovil, že záujmy ochrany ústavnosti v konaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb   podľa   čl.   127   ústavy   spočívajú   v tom,   aby   ústavný   súd   náležite   preskúmal a posúdil námietky porušenia základných práv a slobôd a v prípade zistenia porušení poskytol účinnú nápravu.

Sťažovateľka žiadala ústavný súd, aby jej priznal aj zadosťučinenie vo výške 50 000   Sk.   Poukázala   pritom   najmä,   že   v čase   nariadenia   predbežného   opatrenia nebola schopná živiť sa sama, čím bolo ohrozené aj jej štúdium na vysokej škole, pričom táto hrozba bola pre ňu stresom a mimoriadne zhoršovala kvalitu jej života.

Zbytočným   prieťahom   v konaní,   ktorým   prakticky   zmaril   účel   predbežného opatrenia, okresný súd citeľne porušil práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Vzhľadom   na   povahu   porušenia   (premárnený   čas,   ktorý nemožno navrátiť) v zásade neprichádza do úvahy ústavná náprava navrátením do predošlého stavu, ale iba vo forme kompenzácie vrátane náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Náhradu nemajetkovej ujmy sťažovateľky spočívajúcej predovšetkým v strese zhoršujúcom   kvalitu   jej   života   malo   predstavovať   najmä   vyslovenie   namietaného porušenia označených práv sťažovateľky zo strany okresného súdu, odôvodnenie tohto porušenia v intenzite, ktorú som naznačil, a priznanie zadosťučinenia v rozsahu, aký sťažovateľka požadovala (50 000 Sk).

Nález   a jeho   odôvodnenie   väčšinou   senátu   vrátane   priznania   sťažovateľke zadosťučinenia len v sume 30 000 Sk a nevyhovenie jej sťažnosti vo zvyšnej časti (body č. 3 a č. 5 výroku) nepredstavujú preto podľa môjho názoru také (náležité) posúdenie   námietok   sťažovateľky   a poskytnutie   jej   (účinnej,   teda   primeranej a dostatočnej) nápravy, aké záujmy ochrany ústavnosti v tomto prípade vyžadovali.

V Košiciach 12. novembra 2003