SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 23/2016-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., Mojšova Lúčka, Žilina,zastúpenej advokátom JUDr. Michalom Krnáčom, Vojtecha Tvrdého 793/21, Žilina, vo vecinamietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikyv spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd a základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2015 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. januára 2014 č. k. 4 S 159/2009-262 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. júla 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VAS, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) v spojení s právom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy, a to rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) z 20. mája 2015 sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) z 24. januára 2014 č. k. 4 S 159/2009-262.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskehosúdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sa sťažovateľka domáhala preskúmania zákonnostirozhodnutia Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“)č. 2009/KH/R/2/033 z 26. júna 2009 v spojení s rozhodnutím (prvostupňovým) úraduč. 2008/KH/1/1/047 z 13. júna 2008, ktorými úrad vyslovil, že konaním sťažovateľkya spoločnosti(ďalej len „žalobkyňa v 2. rade“), došlo k dohodeobmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a) a c) zákona č. 136/2001Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej radyč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správySlovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 136/2001 Z. z.“),ktorá je zakázaná. Úrad súčasne sťažovateľke uložil peňažnú pokutu.
Dohoda obmedzujúca súťaž spočívala v jednotnom postupe sťažovateľkya žalobkyne v 2. rade voči producentom vedľajších živočíšnych produktov, konkrétne:
-v období januára až marca 2007 ukončili zmluvné vzťahy s producentmivedľajších živočíšnych produktov týkajúce sa veterinárnej asanácie vedľajších živočíšnychproduktov;
-nové zmluvy o veterinárnej asanácii vedľajších živočíšnych produktov mohliproducenti živočíšnych vedľajších produktov uzavrieť už len s podnikateľom
, ktorá vznikla ako personálne a ekonomicky prepojená spoločnosť s podnikateľmiVAS, s. r. o. (sťažovateľka), a(žalobkyňa v 2. rade);
-prostredníctvom podnikateľa, spoločnestanovili jednotné ceny a ostatné zmluvné podmienky výkonu veterinárnej asanácievedľajších živočíšnych produktov pre producentov týchto produktov;
-prostredníctvom podnikateľa,si prideľovali objednávky producentov vedľajších živočíšnych produktov na veterinárnuasanáciu týchto produktov.
Krajský súd označeným rozsudkom žalobu zamietol, najvyšší súd na odvolaniesťažovateľky a spoločnosti, rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľka je presvedčená, že týmito rozhodnutiami krajský súd a najvyšší súdporušili jej právo na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy),ako aj jej právo na ochranu vlastníckeho práva (čl. 20 ústavy).
Poukázala na to, že je právnickou osobou, podnikateľom, ktorej základnýmpredmetom činnosti je výkon asanačnej činnostit. j. činnosť spočívajúca v zbere, zvoze̶a zneškodnení živočíšnych vedľajších produktov, a teda je nositeľkou povinnosti podľa § 29ods. 10 zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisova znáša všetky riziká vyplývajúce z tejto povinnosti. V záujme plnenia povinnostívyplývajúcich jej zo zákona uzatvára s producentmi živočíšnych vedľajších produktovzmluvy o výkone zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov. Zdôraznila, že zákonnerieši, ako má plnenie všetkých zákonom ukladaných povinností ako súkromná právnickáosoba podnikajúca na trhu veterinárnej asanácie financovať ani mu neponúka inékompenzácie ukladaných povinností.
Následne spochybnila aplikovateľnosť ustanovení zákona č. 136/2001 Z. z., a tos poukazom na jeho § 2 ods. 2, v zmysle ktorého sa zákon č. 136/2001 Z. z. vzťahujena činnosti a konania podnikateľov, ktoré obmedzujú alebo môžu obmedzovať súťaž, okremprípadov obmedzovania súťaže zo strany podnikateľov, ktorí poskytujú služby vo verejnomzáujme podľa osobitného predpisu (zvýraznenie sťažovateľkou, pozn.), ak uplatňovanietohto zákona znemožňuje fakticky alebo právne plniť ich úlohy podľa osobitného predpisu.Dôvodom výluky spod zákona č. 136/2001 Z. z. je definovanie územných oblastí pre zber,zvoz a spracúvanie, prípadne neškodné odstraňovanie tiel uhynutých zvierat pre jednotlivékafilerické zariadenia výnosom Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republikyč. 28/2001/1-100 z 23. februára 2001, čo znemožňuje súčasné dodržiavanie zákazurozdelenia trhu a zdrojov zásobovania ako dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 4písm. c) zákona č. 136/2001 Z. z.
Sťažovateľka ďalej rozporovala zistenia úradu týkajúce spôsobu a dôvodovukončovania zmluvných vzťahov s producentmi živočíšnych vedľajších produktovv priebehu roku 2007, ku ktorým na rozdiel od zistení úradu malo dochádzať výlučnez dôvodu neuhradených pohľadávok sťažovateľky, pričom bola stále pripravená plniť svojepovinnosti a vykonať asanačnú činnosť aj vo vzťahu k týmto producentom živočíšnychvedľajších produktov pod podmienkou úhrady v hotovosti, o čom svedčí aj posledná vetaodstúpenia od zmluvy:„V prípade, že si želáte zabezpečiť asanačnú činnosť, prosím, kontaktujte nás – spoločnosť VAS, s.r.o. /mailom, faxom, telefonicky/“. Tento návrhna uzavretie nových zmlúv so sťažovateľkou súčasne podľa jej názoru popiera záveryo tom, že po zániku zmlúv uzavretých so sťažovateľkou sa producenti živočíšnychvedľajších produktov mohli obrátiť výlučne na spoločnosť
Pokiaľ teda všeobecný súd len uzavrel, že sťažovateľka a žalobkyňa v 2. rade ostalivo vzťahu k uzatváraniu nových zmlúv s bývalými obchodnými partnermi pasívne, dospelpodľa k sťažovateľky k zjavne neodôvodnenému záveru bez toho, aby mu predchádzalaracionálna úvaha založená na uskutočnenom konaní a dokazovaní v jeho priebehu. Považujetiež za nesprávny názor najvyššieho súdu, že je nepodstatná skutočnosť, či producentiživočíšnych vedľajších produktov mali alebo nemali možnosť na uzatvorenie zmlúv s inýmisubjektmi. Sťažovateľka je toho názoru, že ak by producenti reagovali na jej návrhna uzavretie novej zmluvy, bol by daný dôvod na úplne iný výrok rozhodnutia úradu.
Sťažovateľka ďalej poukázala na spornosť vyhodnotenia tvrdenia o náraste cienzberu, zvozu, zneškodnenia živočíšnych vedľajších produktov v podstatnej časti, ku ktorejpodľa nej nedošlo. Bolo pre ňu tiež nezrozumiteľné, a teda nepreskúmateľné tvrdenienajvyššieho súdu v súvislosti s touto jej námietkou poukazom na to, že pre aplikáciu § 6ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých štyrochpodmienok. Súčasne rozporovala zistenia najvyššieho súdu o osobnom prepojení medzisťažovateľkou, žalobkyňou v 2. rade a spoločnosťou, tvrdením, že sícebol jediným konateľom žalobkyne v 2. rade, nebolo však podľasťažovateľky možné, aby koordinoval postup spoločnosti, keďže v rozhodnom čase nemalako spoločník nadpolovičnú väčšinu hlasov na valnom zhromaždení.
Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že právne posúdenie ňou podanej žaloby,ktorou sa domáhala ochrany svojich práv na súde, viedlo k jej neposkytnutiu, pretože„Krajský súd aj Najvyšší súd SR nekonali spôsobom tak, že by mali na zreteli primárne sťažovateľovi ako účastníkovi konania patriace Ústavou SR garantované práva a potom vo vzťahu k nim vo svojom rozhodnutí nepodriadili výklad obsahu právnej normy.
Rozhodnutím Rady Protimonopolného úradu SR a potvrdeným rozsudkom Najvyššieho súdu SR došlo k zjavnému zásahu do práva na súdnu a inú ochranu sťažovateľa a to porušením práva sťažovateľa na spravodlivý proces (kedy Najvyšší súd SR aj Rada udelili sťažovateľovi pokutu bez spoľahlivého dokázania či sa skutok - správny delikt naozaj stal, len na základe nepreukázaného tvrdenia o spáchaní správneho deliktu sťažovateľom, ktorý v sebe nesie prvky autoritárstva a svojvôle), spôsobeným nerešpektovaním princípov právneho štátu a právnej istoty a tým odňatím možnosti sťažovateľa konať pred súdom resp. iným orgánom a účinne obhajovať svoje práva a záujmy.“.
Rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa sťažovateľky arbitrárne a obmedzuje sa lenna konštatácie výsledkov hodnotení bez ďalšieho vysvetlenia zistených skutočnostía súvisiacich právnych noriem, ako aj bez riadneho odôvodnenia skutkových a právnychzáverov; najvyšší súd si osvojil nesprávne právne posúdenie veci, pričom nezistil riadneskutkový stav veci. Sťažovateľka ho rovnako ako rozhodnutie krajského súdu považujeza nepresvedčivéapopierajúcezákladnéprincípyspravodlivéhoprocesu–„nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov [§ 250j ods. 2 písm. d), ods. 3 OSP], samotné zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi je nedostačujúce a nie je teda možné jednoznačne a bez vážnych pochybností ustáliť, že by došlo k dohode obmedzujúcej súťaž [§ 250j ods. 2 písm. c) OSP]“.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžhpu/1/2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4S 159/2009-262 zo dňa 24. 01. 2014 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžhpu/1/2014 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 159/2009-262 zo dňa 24. 01. 2014 sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu Bratislava vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súdu Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu (sťažnosti)možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbecdôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej mocia základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebnéuviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkovézistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajnýchzákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretožeto je v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkovinterpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom máopodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnejslobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo stranyústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobneI. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04, II. ÚS 78/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnýmiprávami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorýim predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnenéa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť tedaznamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnumožnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím,opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konanípred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojich v sťažnosti označenýchzákladných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 2 Sžhpu 1/2014 z 20. mája 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. 4 S 159/2009-262z 24. januára 2014 vydanými v konaní o preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutiaúradu o uložení peňažnej pokuty pre konanie, ktorým došlo k dohode obmedzujúcej súťaž.
Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskejrepubliky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti aleboetnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodovpoškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavyje založená na princípe subsidiarity, ktorého zmysel a účel spočíva v tom, že ochranaústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súdpredstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasledujeaž v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochraneústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04).
Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktoréhoprincíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosťtejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgánverejnejmoci,ktoréhokompetenciapredchádzaprávomociústavnéhosúdu(IV. ÚS 128/04).
Zákon voči rozsudku krajského súdu ako súdu v správnom súdnictve vydanémuv konaní vo veci sťažovateľky pripúšťa odvolanie, ktoré sťažovateľka aj využila. Právomocpreskúmať zákonnosť konania pred krajským súdom v správnom súdnictve je zákonomzverená najvyššiemu súdu (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP a § 250jaods. 1 OSP). Predmetom konania o odvolaní je tiež zisťovanie, či súd prvého stupňarešpektoval základné práva alebo slobody alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom.
Z podanej sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľka tento princíp opomenula.Sťažovateľkou označený rozsudok krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorý by sa danésúdne konanie právoplatne končili. Preto námietky voči rozsudku krajského súduobsiahnuté v sťažnosti mali miesto v konaní o odvolaní pred všeobecným súdom(v správnom súdnictve), a to v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom. Vykonanieústavného prieskumu namietaných rozhodnutí by bolo v rozpore s princípom subsidiarityzakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie patrilo do právomocivšeobecných súdov.
Preto v časti, v ktorej sťažovateľka tvrdí zásah do jej základných práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkomkrajského súdu, nie je daná právomoc ústavného súdu a je namieste jej odmietnutie z tohtodôvodu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2.2 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúrezdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobnáodpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súdsplnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možnoposúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola danáodpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutierozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torijac. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielskoz 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzskoz 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovanío namietanej veci aj najvyšší súd. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnostirámcovo posúdil, či ich najvyšší súd skutočne rešpektoval, a to v miere z ústavnéhohľadiska akceptovateľnej a udržateľnej, alebo či sú tu skutočnosti nasvedčujúce opaku,a na tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Hoci sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza viacero skutočností, ktoré mali maťza následok nezákonný zásah do jej práva na spravodlivé súdne konanie a základného právana ochranu vlastníckeho práva, ústavný súd poukazuje na to, že otázka hodnoteniarelevantného trhu z hľadiska ochrany hospodárskej súťaže, ako aj vymedzenie sťažovateľkyako subjektu nevyňatého spod povinností a zákazov ustanovených v zákone č. 136/2001Z. z., posúdenie jej konania z hľadiska citovaného zákona alebo posúdenie personálnehoa ekonomického prepojenia medzi sťažovateľkou a označenými subjektmi a jeho dopaduna právne hodnotenie veci spadá výlučne do právomoci úradu a všeobecných súdovv správnom súdnictve.
Ako z uvedeného vyplýva, ústavný súd len skúma, či pripojený rozsudok najvyššiehosúdu spĺňa požiadavky riadneho odôvodnenia, ktoré nezadáva pochybnosti o náležitejstarostlivosti súdu vo vzťahu k skutkovým a právnym zisteniam a záverom, na ktorýchpostavil svoje rozhodnutie.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne uviedol skutkové záveryspolu so skutočnosťami, na základe ktorých tieto ustanovil. Ústavný súd v tomto smerepoukazuje na § 250i ods. 1 OSP, v zmysle ktorého je pri preskúmavaní zákonnostirozhodnutia pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutéhorozhodnutia, pričom súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutéhorozhodnutia. Súd v správnom súdnictve sám nevykonáva dokazovanie v rozsahu potrebnompre ustálenie skutkového stavu, ale v rozsahu potrebnom pre posúdenie, či závery správnehoorgánu zodpovedajú obsahu pripojeného spisu.
Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva, že by sa najvyšší súd nevenoval so všetkoupotrebnou starostlivosťou posúdeniu zákonnosti záverov krajského súdu o zákonnostipreskúmavaného správneho rozhodnutia z hľadiska námietok sťažovateľkou a žalobkyňouv 2. rade. Okrem toho, že najvyšší súd uviedol podstatné zistenia a dôvody, na ktorýchje postavené ním preskúmavané rozhodnutie krajského súdu, sám sa vysporiadals opakovanými námietkami sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade, uviedol právne normya výkladové usmernenia vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a vlastnejrozhodovacej činnosti, ktorými sa spravoval. Jeho rozsudok si súčasne zachováva vecnosť,prehľadnosť a zrozumiteľnosť. Preto nemožno priznať relevanciu tvrdeniam sťažovateľkyo arbitrárnostirozsudkunajvyššiehosúdučijeho„nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“.
To platí aj pre konštatovanie, že„Pokiaľ ide o samotné zvýšenie cien, žalobca v prvom rade tvrdil, že k zvýšeniu cien nedošlo, a preto prichádzalo do úvahy použitie výnimky uvedenej v § 6 ods. 3 ZOHS a žalobca v druhom rade namietal, že likvidoval ŽVP za iné ceny ako žalobca v prvom rade, pričom však neuviedol, v ktorom období. K tvrdeniu žalobcu v prvom rade odvolací súd poukazuje na to, že pre uplatnenie výnimky uvedenej v § 6 ods. 3 ZOHS je potrebné splnenie všetkých štyroch tam uvedených podmienok kumulatívne k čomu evidentne nedošlo.“. Keďže sťažovateľke sa javí toto konštatovanienezrozumiteľné, ústavný súd dodáva, že ak zákon vyžaduje splnenie v ňom uvedenýchpodmienok kumulatívne na to, aby sa určité jeho ustanovenie aplikovalo, treba, aby bolanaplnená každá jedna v ňom uvedená podmienka.
Konkrétne, v prípade § 6 ods. 3 zákona č. 136/2001 Z. z. zákaz podľa § 4 sanevzťahuje na dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá súčasne prispieva k zlepšeniu výrobyalebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo hospodárskeho rozvoja,poskytuje spotrebiteľom primeranú časť prospechu, ktorý z toho vyplýva, neukladáúčastníkom dohody obmedzujúcej súťaž také obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutnéna dosiahnutie cieľov dohody, neumožňuje účastníkom dohody obmedzujúcej súťaž vylúčiťsúťaž vo vzťahu k podstatnej časti dotknutého tovaru na relevantnom trhu.
Pokiaľ najvyšší súd z hľadiska sťažovateľky zjavne príliš stručne skonštatoval, že jejnámietka je irelevantná, pretože aj keby bola pravdivá, nemenilo by to nič na konečnomposúdení jej konania z hľadiska § 6 ods. 3 a § 4 zákona č. 136/2001 Z. z., keďžepre aplikáciu výnimky by museli byť splnené aj ďalšie tri skutočnosti, čo sťažovateľka aninenamietala. Spôsob, akým sa najvyšší súd s touto námietkou vysporiadal, je legitímnya jeho odôvodnenie napriek zdanlivej stručnosti a strohosti je vyčerpávajúce.
Obdobne ani ostatné námietky voči záverom najvyššieho súdu a spôsobe ichodôvodnenia nepovažuje ústavný súd za vzbudzujúce pochybnosť o tom, že najvyšší súdrešpektovalgaranciespravodlivéhosúdnehoprocesuzakotvenévústavea medzinárodnoprávnej úprave.
Ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciouv systéme všeobecného súdnictva.
Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,I. ÚS 204/2010) pritom zastáva názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovaťv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodova námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárnetie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémnenelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,I. ÚS 301/06).
Ústavný súd nezistil, že by výklad a závery najvyššieho súdu v danej veci bolisvojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušnýchustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstatya zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnostinapadnutého rozhodnutia.
Pretoženamietanérozhodnutienajvyššiehonevykazujeznakysvojvôlea je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Za tejto situácie nemohlo rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžhpu 1/2014z 20. mája 2015 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05,IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byťsekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorýmpatrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (a tiež právo podľa čl. 1dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základnýchpráv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp.v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak v danom prípade dospel k záveru,že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných právsťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušeniazákladného práva sťažovateľky podľa z čl. 20 ods. 1 ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené závery a odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súdďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2016