znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. P. R., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 2460/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012 doručená sťažnosť občianskeho združenia O., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 2460/06.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   postupom   okresného   súdu   (exekučného   súdu, pozn.) v napadnutom konaní boli porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „odmietnutím pripustenia sťažovateľa do predmetného exekučného konania“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v napadnutom konaní vedenom okresným súdom «podaním zo dňa 06.12.2011 oznámila vstup do konania ako vedľajší účastník na strane povinného - spotrebiteľa a žiadala o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 16 Er/2460/2006 a jej následné   zastavenie.   Listom zo   dňa 6.   6.   2012...   bolo   združeniu   O.   oznámené,   že „podľa právneho názoru exekučného súdu v exekučnom konaní neprichádza do úvahy ani vedľajšia intervencia (právny názor konštantne potvrdzovaný Krajským súdom v obdobných veciach),   pretože   okruh   účastníkov   exekučného   konania   je   vyčerpávajúcim   spôsobom ohraničený ustanovením § 37 Exekučného poriadku. Preto aplikácia Vami uvedeného § 93 ods. 2 v spojení s ustanovením § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku neprichádza v posudzovanej veci do úvahy.“.»

Sťažovateľ   nesúhlasí   s postupom   okresného   súdu   v napadnutom   konaní a uvádza, že gramatickým a logickým výkladom § 25 ods.   1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť k záveru,   že   zákonodarca   vyslovene   priznáva   združeniam   (pôsobiacim   na   ochranu spotrebiteľa   v   zmysle   §   1   predmetného   zákona)   postavenie   účastníka   konania   nielen v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom konania“.   Navyše   zákonom   o   ochrane   spotrebiteľa   došlo   k   transformácií   Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa. Predmetné   ustanovenie   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nerozlišuje medzi konaním   exekučným   a   občianskym,   preto   nie   je   s   ohľadom   na   zmysel   tohto ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne. Navyše § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa nepriznáva súdu právo preskúmať, či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri   podávaní   návrhu   na   začatie   konania...   (bez   toho,   aby   bolo   dotknuté   právo   súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania). Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».

Podľa   názoru   sťažovateľa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok... vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko zákon vstup vedľajšieho účastníka vyslovene explicitne nevylučuje osobitným ustanovením, nie je dôvod na nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania. Z predmetného konania navyše vyplýva,   že   dané   exekučné   konanie   má   charakter   sporového   konania,...   Základným predpokladom na vstup vedľajšieho účastníka do konania je existencia konania, ktoré má charakter sporu... Exekučné konanie,... je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý   však   spĺňa   všetky   znaky   sporového   konania.“, pričom „súd   sa   ani náznakom nezaoberal   konkrétnou   situáciou,   ktorá   vznikla   podaním   združenia   O.   a uviedol   len všeobecné   ustanovenia   týkajúce   sa   inštitútu   vedľajšieho   účastníctva.   Strohým   uvedením vyššie   spomenutých   ustanovení   sa   absolútne   nedostatočne   vysporiadal   s tvrdeniami organizácie O. List dokonca ani neobsahuje výrok o tom, že sa vstup do konania zamieta.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   rozhodol   o nej   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   jeho   základné   právo na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené, prikáže okresnému súdu v napadnutom konaní „pripustiť vstup organizácie O.... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“, prizná sťažovateľovi finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti medzi označeným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Er 2460/06, ku ktorému malo dôjsť príliš formalistickým postupom okresného   súdu,   ktorý   v   napadnutom   konaní „neberúc   do   úvahy   prínos   združenia   O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   exekučné   konanie vedené   pred   okresným súdom dosiaľ nie je právoplatne ukončené.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m.   II.   ÚS   21/96, II.   ÚS   134/09).   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu právomoci všeobecného   súdu   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten   bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný.   O svojvôli pri výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   v   okolnostiach   daného prípadu by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (napr.   I.   ÚS   363/09, II. ÚS 463/2011, III. ÚS 188/2012).

Z citovanej   bohatej   a   ustálenej   judikatúry   vyplýva   pre   konanie   ústavného   súdu o predbežne prerokúvanej sťažnosti úloha posúdiť, či reakcia okresného súdu na oznámenie sťažovateľa o jeho vstupe do exekučného konania v pozícii vedľajšieho účastníka poprela účel   prípadného   vedľajšieho   účastníctva   právnickej   osoby   zameranej   na   ochranu   práv spotrebiteľov   a či   tak   signalizuje   možný   záver   o porušení   označených   práv   sťažovateľa pri meritórnom rozhodovaní o jeho sťažnosti.

Podľa   §   93   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho   výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa   §   93   ods.   2   OSP   ako   vedľajší   účastník   sa   môže   popri   navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.   Koná však iba sám   za seba. Ak   jeho úkony odporujú   úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa   §   2   písm.   a)   zákona   o ochrane   spotrebiteľa   sa   na   účely   tohto   zákona spotrebiteľom   rozumie   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   nakupuje   výrobky alebo používa služby pre osobnú potrebu alebo pre potrebu príslušníkov svojej domácnosti.Podľa   §   3   ods.   1   zákona   o ochrane   spotrebiteľa   každý   spotrebiteľ   má   právo na výrobky a služby v bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia, bezpečnosti a ekonomických záujmov...

Podľa   §   3   ods.   4   zákona   o ochrane   spotrebiteľa   každý   spotrebiteľ   má   právo združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade   so   zákonom   chrániť   a   presadzovať   oprávnené   záujmy   spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   združenie   môže   podať   návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo

b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na základe   plnomocenstva   zastupovať   spotrebiteľa   v   konaniach   pred   štátnymi   orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Z citovaných ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, no i zo samotného názvu tohto právneho predpisu vyplýva, že účelom tzv. spotrebiteľského práva je ochrana subjektu súkromno-právneho   vzťahu,   ktorý   je   spotrebiteľom.   Ide   o ochranu   subjektu   právneho vzťahu „slabšieho“ oproti predajcovi (dodávateľovi) vo sfére vyjednávacej sily i znalosti dotknutej   oblasti   obchodu   [rozsudok   Súdneho   dvora   Európskej   únie   z 27.   júna   2000 v spojených   veciach   Océano   Group   Editorial   (C   –   240-244/98),   bod   25.].   To   všetko v záujme   dosiahnutia   reálnej   spravodlivej   rovnováhy   v predmetnom   právnom   vzťahu. Dokazuje to aj dôvodová správa k zákonu č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorá doplnenie § 93 OSP o nový odsek 2 odôvodňuje tým,   že „úprava   má   za cieľ   umožniť   širšiu   ochranu   osobám   na   ochranu   ktorých   sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc   určených   na   ochranu   spotrebiteľa,   osôb,   vo   vzťahu   ku   ktorým   bola   porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.“.

Dosiahnutiu vymedzeného účelu zodpovedá teda aj existencia združení zameraných na   účinnú   ochranu   oprávnených   záujmov   a práv   spotrebiteľov,   a   aj   ich   oprávnenie vstupovať   do   súdnych   či administratívnych   konaní,   ktorých   účastníkom   je   spotrebiteľ. Združenia na ochranu spotrebiteľa (do tejto skupiny patrí aj sťažovateľ) sú teda prioritne zamerané na ochranu fyzických osôb v tých právnych vzťahoch, ktorých obsah udeľuje fyzickým osobám právny status spotrebiteľa. Vznik spotrebiteľských právnych vzťahov, na účel   ochrany   ktorých   pôsobia   i združenia   na   ochranu   spotrebiteľa,   sa   teda   viaže na právny úkon fyzickej osoby konajúcej so spotrebiteľským motívom podľa § 2 písm. a) zákona o ochrane spotrebiteľa.

V exekučnom   konaní   dochádza   k nútenému   vymoženiu   povinnosti   z právneho vzťahu,   ktorého   obsah   už   je   právoplatne   a vykonateľne   judikovaný.   Právoplatnosťou a vykonateľnosťou   súdneho   rozhodnutia   o obsahu   spotrebiteľského   právneho   vzťahu nadobúda tento právny vzťah v perspektíve núteného výkonu novú kvalitu. Fyzická osoba, ktorej   bola   v nachádzacom   konaní   uložená   hmotno-právna   povinnosť   nerozlučne   spätá s pozíciou spotrebiteľa, sa na základe právoplatnosti a vykonateľnosti súdneho rozhodnutia v spojení   s právnou   skutočnosťou   spočívajúcou   v dobrovoľnom   nesplnení   uloženej povinnosti a s právnou skutočnosťou podania návrhu na začatie exekučného konania stáva povinným.   Žiadna   z uvedených   determinujúcich   právnych   skutočností   však   už   nie   je motivovaná spotrebiteľsky, nie je bytostne spätá s pozíciou fyzickej osoby ako spotrebiteľa.

Fyzická   osoba   sa   v   konaní   o nútenom   výkone   rozhodnutia   týkajúceho   sa spotrebiteľského právneho vzťahu nestáva povinným preto, lebo napĺňa legálno-definičné znaky spotrebiteľa, ale preto, že dobrovoľne nesplnila povinnosť právoplatne potvrdenú kompetentným orgánom verejnej moci. A tak hoci je účelom exekučného práva aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej pozície. Jednoducho v takom exekučnom   konaní,   o aké   ide   aj v prerokovávanej   veci,   nezohráva   fakt,   že   povinný   bol v základnom   (nachádzacom)   konaní   charakterizovaný   ako   spotrebiteľ,   žiadnu   právne významnú úlohu. Z uvedeného dôvodu upretie vedľajšej intervencie združeniu zameranému na ochranu spotrebiteľov v exekučnom konaní nemožno považovať za postup, ktorým by exekučný   súd   popieral   účel   a zmysel   zákonných   právnych   noriem   vymedzujúcich postavenie takýchto združení, a tým im neústavne obmedzoval, resp. odnímal ich základné právo   na   súdnu   ochranu.   Priestor   pre   účinnejšiu   ochranu   povinného,   ktorý   bol v nachádzacom konaní spotrebiteľom, otvára § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa explicitne umožňujúci spotrebiteľovi dať sa v akomkoľvek konaní pred orgánmi verejnej moci (a teda aj v exekučnom konaní) zastúpiť spotrebiteľským združením.

Ústavný súd dospel k záveru, že interpretácia relevantných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   a zákona   o ochrane   spotrebiteľa   okresným   súdom   rešpektovala požiadavku ústavnej konformity výkladu podústavných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy).   Vo svetle   prerokovávanej   sťažnosti   pritom   nie   je   rozhodujúce   jednoznačné ustálenie   charakteru   exekučného   konania   z pohľadu   jeho   (ne)sporovosti.   To   už   je   totiž otázka   zákonnosti,   ktorej   „pánmi“   sú   podľa   už   citovanej   judikatúry   všeobecné   súdy, a ústavný súd, ako už bolo uvedené, do uplatňovania zákonnosti všeobecnými súdmi môže vstúpiť   len   vtedy,   ak   dochádza   k popieraniu   zmyslu   a účelu   zákonnej   právnej   úpravy s následkom nedovoleného obmedzenia (alebo dokonca odňatia) základných práv a slobôd. Keďže   však   v posudzovanom   prípade   ústavný   súd   popretie   účelu   existencie   a zákonom priznaných   oprávnení   združení   zameraných   na   ochranu   spotrebiteľov   v kritizovanom exekučnom   konaní   už   pri   predbežnom   prerokovaní   vylúčil,   bolo   potrebné   odmietnuť predloženú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013