znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 23/2012-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti JUDr. J. S., M., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Advokátska kancelária, M., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/329/2006 takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/329/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/329/2006 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   J.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   1 500 €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II.   j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. J. S. v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho advokáta JUDr. J. K., Advokátska kancelária, M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   23/2012-19 zo 17. januára   2012   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   JUDr.   J.   S.,   M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/329/2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Žaloba   o   ochranu   osobnosti   bola   Okresnému   súdu Bratislava   II   doručená   ešte   dňa   30.   06.   2006,   vec   vedená   na   tomto   súde   pod sp. zn. 8 C/329/2006. Okresný súd Bratislava II už raz o veci rozhodol a to rozsudkom zo dňa 11. 03. 2009, sp. zn. 8 C/329/2006. Toto rozhodnutie bolo právnemu zástupcovi žalobcu   doručené   až   05.   06.   2009.   Povinnosťou   súdu   je   pritom   vyhotoviť   písomné vyhotovenie rozsudku v lehote 30 dní od jeho vyhlásenia (§ 158 ods. 4 O. s. p.). Toto rozhodnutie je nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zdôvodnenie tak ako to vyžaduje zákon (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Súd v časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol, ale nijako to nezdôvodnil. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ podal voči tomuto rozsudku odvolanie a to listom zo dňa 08. 06. 2009...

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8. júna 2010, sp. zn. 14 Co/258/2009 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd sa stotožnil s názorom sťažovateľa, že napadnutý rozsudok nie je riadne odôvodnený a toto je možné považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Ďalej poukázal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nerešpektuje zásady uvedené v ustanovení § 157 O. s. p.

Okresný súd Bratislava II na pojednávaní dňa 04. 04. 2011 opäť vo veci rozhodol vyhlásením   rozsudku,   ktorým   súd   konanie   v   časti   žaloby   o   nepeňažné   plnenie   zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. Súčasne zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania.   Od   vyhlásenia   rozsudku,   t.   j.   od   04.   04.   2011,   dodnes   súd   prvého   stupňa nevyhotovil   a   nedoručil   sťažovateľovi   písomné   vyhotovenie   rozsudku.   Opäť   došlo k porušeniu ustanovenia § 158 ods. 4 O. s. p...

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia zdôvodňujem tým, že sťažovateľ sa nachádza v právnom stave neistoty od podania návrhu až dodnes. Veď žaloba o ochranu osobnosti bola Okresnému súdu Bratislava II doručená ešte dňa 30. júna 2006 a dnes je už júl 2011 a vo veci nie je právoplatne rozhodnuté...“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo JUDr. J. S... na súdnu ochranu podľa čl. 46 a základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/329/2006, porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C/329/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   J.   S...   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10.000,-   €   (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Bratislava   II   je   povinný   uhradiť   JUDr.   J.   S...   trovy   právneho zastúpenia v sume 311,22 €, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3553/2011 z 24. októbra 2011 vyjadrila JUDr. K. F., poverená zastupovaním predsedu okresného súdu, v ktorom uviedla:

„V danom prípade v čase podania sťažnosti ústavnému súdu dňa 18. 07. 2011 nebola vec sťažovateľa právoplatne skončená, tunajší súd však už vo veci sťažovateľa meritórne rozhodol   dňa   04.   04.   2011,   čím   odstránil   jeho   právnu   neistotu.   Písomné   vyhotovenie rozsudku bolo expedované tunajším súdom dňa 21. októbra 2011.

Časový   odstup   od   vyhlásenia   rozsudku,   po   jeho   vypracovanie   a doručenie   bol spôsobený   zaťaženosťou,   práceneschopnosťou   a veľkosťou   oddelenia   sudcu   Mgr.   R.   P., ktorý vec vybavuje.“

Dňa   30.   januára   2012   bolo   ústavnému   súdu   doručené   stanovisko   sťažovateľa k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom poukázal na jeho rozporuplné a zmätočné tvrdenie, pokiaľ ide o nastolenie stavu právnej istoty. Sťažovateľ zároveň vyčíslil trovy právneho zastúpenia na 471,44 €.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C/329/2006, ktorý si vyžiadal na previerku, zistil, že:

Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   8   C/329/2006-284   zo   4.   apríla   2011   rozhodol,   že konanie v časti o nepeňažné plnenie zastavuje a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

Dňa 14. novembra 2011 sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie. Sťažovateľ   v sťažnosti   zo   14.   júla   2011   a okresný   súd   vo   vyjadrení z 24. októbra 2011 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C/329/2006.

V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02, III. ÚS 344/2011).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   vychádza   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   súdom prikazuje   postupovať   v konaní   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania   tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje   v ňom   súd   i   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07,   III. ÚS 118/07)   ústavný   súd   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada   aj   na   predmet   sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   okresného   súdu   o žalobe sťažovateľa   o   ochranu   osobnosti,   ktoré   nemožno   považovať   za   skutkovo   alebo   právne zložité. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že v konaní o ochranu osobnosti je efektívnosť súdnej ochrany neodmysliteľne spojená s jej poskytnutím v primeranej dobe, teda s rýchlosťou a plynulosťou postupu súdu v prejednávanej veci, kde časové hľadisko môže zohrávať významnú úlohu (III. ÚS 30/03, III. ÚS 178/04, I. ÚS 325/2010). Veciam týkajúcim   sa   osobného   statusu   účastníkov   konania   by   mali   všeobecné   súdy   venovať zvýšenú starostlivosť.

2. Sťažovateľ využil svoje právo na podanie procesných návrhov (na oslobodenie od súdnych poplatkov, na doplnenie dokazovania), o ktorých rozhodoval okresný súd, ako aj opravných prostriedkov proti rozhodnutiam okresného súdu, o ktorých už rozhodol, resp. (v súčasnosti)   rozhoduje   Krajský   súd   v   Bratislave.   Ústavný   súd   stabilne   uvádza,   že   za prieťahy   vzniknuté   v dôsledku   uplatnenia   procesných   práv   účastníkov   konania   neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (napr. III. ÚS 242/03).

3. Posledným kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Preskúmaním   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C/329/2006   ústavný   súd   zistil,   že konanie, ktoré začalo doručením žaloby sťažovateľa 30. júna 2006, bolo okresným súdom skončené 4. apríla 2011 (t. j. takmer po piatich rokoch), keď vo veci meritórne rozhodol. Ústavný súd sa nestotožňuje s vyjadrením okresného súdu, že tým odstránil právnu neistotu sťažovateľa,   pretože   toto   rozhodnutie   doručil   sťažovateľovi   až   po   polroku   od   jeho vyhlásenia, a navyše v čase, keď bol ústavným súdom vyzvaný na vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa. Ako bolo uvedené, k stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodne odvolací súd. Okrem toho, okresný súd postupoval neefektívne aj pri svojom skoršom meritórnom rozhodnutí z 11. marca 2009, ktoré bolo odvolacím súdom zrušené, pretože nebolo riadne odôvodnené a bolo nepreskúmateľné. Uvedené skutočnosti prispeli k predĺženiu posudzovaného konania.

Ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti daného prípadu, na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania a na zistený neefektívny postup okresného súdu dospel k záveru, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 8 C/329/2006 bolo porušené základné právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto v súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľa v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu (ktorého rozhodnutie z dôvodu odvolania sťažovateľa dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť) konať bez zbytočných prieťahov, a to, pokiaľ bude v zmysle rozhodnutia odvolacieho súdu povinný v budúcnosti vykonať ďalšie úkony vo veci, prípadne aj len pri doručovaní rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie finančného   zadosťučinenia,   pri   určení   ktorého   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   zistený   stav   konania   vedeného   okresným   súdom   pod sp. zn. 8 C/329/2006   ústavný súd priznal sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v   sume 1 500 €, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   v stanovisku   z 26.   januára   2012   uplatnil   trovy konania v sume 471,44 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 314,18 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2011) v hodnote po 123,50 € a dva režijné paušály v hodnote po 7,41 €, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu). Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania za úkon právnej služby – stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, pretože toto neobsahovalo žiadne nové skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2012