znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. R.   L.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   právnu   pomoc   a rovnosť účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   2   a   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky   postupom   a rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   č.   k. 36 Cb/189/2007-99 z 10. júna 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu   v Košiciach č. k.   2   Cob/133/2009-149   z 21.   decembra   2009,   a postupom   Krajskej   prokuratúry v Košiciach v konaní sp. zn. Kc 186/10 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   E.,   spol.   s r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   právnu   pomoc   a rovnosť účastníkov   konania   podľa   čl.   47   ods.   2   a   3   ústavy   a   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   36   Cb/189/2007-99   z 10.   júna   2009, postupom a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 2 Cob/133/2009-149   z 21.   decembra   2009   a postupom   Krajskej   prokuratúry v Košiciach   (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní sp.   zn. Kc 186/10 a oznámením z 8. septembra 2010.

Sťažovateľka   odôvodnila   sťažnosť   skutkovými   okolnosťami   sporu,   ktorý   vznikol medzi ňou ako žalovanou v 1. rade, J. T. ako žalovaným v 2. rade a Obcou H. vystupujúcou v postavení žalobkyne, v ktorých predovšetkým popierala, že by jej bola vyplatená suma 2 655,51 €, ktorej zaplatenia sa domáhala žalobkyňa v občianskoprávnom konaní. Okresný súd   vo   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   36   Cb/189/2007-99   z 10.   júna   2009   tak,   že sťažovateľku spolu s ďalším účastníkom konania zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy a krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k. 2 Cob/133/2009-149 z 21. decembra 2009, rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka listom zo 6. júla 2010   podala   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý z poverenia generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   vybavila   krajská prokuratúra   odložením   podnetu   z dôvodu,   že   nezistila   dôvod   na   podanie   mimoriadneho dovolania.   Podľa   názoru   sťažovateľky konaním   už   uvedených   štátnych   orgánov   (súdov a prokuratúry) boli porušené jej práva, predovšetkým právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľka navrhla rozhodnúť o sťažnosti takto:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti E., spo. s r.o.... upravené v čl. 46, čl.47, ods. 2, 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II, Krajského súdu v Košiciach a Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaniach vedených na Okresnom súde Košice II, sp. zn. 36 Cb / 189 / 2007-99 zo dňa 10.06.2009, na Krajskom súde v Košiciach, sp. zn. 2 Cob / 133 / 2009 - 146, 7207201037 zo dňa 21.12.2009 a na Krajskej prokuratúry v Košiciach, sp. zn. Kc 186/10 - 9 zo dňa 08.09.2010, porušené bolo.

2.   Rozhodnutie Okresného súdu Košice II,   sp.   zn.   36 Cb / 189 / 2007-99 zo dňa 10.06.2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Cob / 133 / 2009 - 146, 7207201037 zo dňa 21.12.2009 a rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach, sp. zn. Kc 186/10 - 9 zo dňa 08.09.2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konala a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46, čl.47, ods. 2,3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4. Obchodnej spoločnosti E., spo. s r.o... sa priznáva finančné zadosťučinenie 5000 Eur..., ktoré je Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach, Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinný... vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).

5.   Obchodnej   spoločnosti   E.,   spo.   s   r.o.,  ...   priznáva   trovy   konania   /právneho zastúpenia   216,38   Eur   /...,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II,   Krajský   súd   v Košiciach  , Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   R.   L.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu)."

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a   rozsudkom okresného súdu č. k. 36 Cb/189/2007-99 z 10. júna 2009

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv postupom a rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   36   Cb   189/2007-99   z 10.   júna   2009,   ústavný   súd   zistil,   že preskúmaniu prípadného porušenia jeho základných práv bráni princíp subsidiarity.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach   prípadu   mohla   sťažovateľka   využiť   opravný   prostriedok,   ktorý pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom sťažovateľka toto svoje právo podaním odvolania z 30. septembra 2009 aj využila. Rozsudok prvostupňového súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol odvolacím súdom preskúmaný a krajský súd   vo   veci   aj   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   2   Cob/133/2009-146   z   21.   decembra   2009. Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto   potrebné   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia   práv   postupom   a rozsudkom okresného súdu odmietnuť (m. m. III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).

2.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   postupom   a   rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob/133/2009-149 z 21. decembra 2009

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci plynúť   najneskôr   dňom,   ktorým   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   2   Cob/133/2009-146 z 21. decembra 2009 nadobudol právoplatnosť, teda 20. februára 2010. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje   § 53   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti rozsudku krajského súdu až 3. novembra 2010, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   na podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy.   Ústavný   súd   sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, ktorá vychádza z nesprávneho právneho názoru, že lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   jej   začala   plynúť   až   doručením „písomného   oznámenia   z Krajskej   prokuratúry   Košice“. Podanie   podnetu   generálnej prokuratúre   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a ani   prípadné   doručenie   stanoviska krajskej prokuratúry, ktorým je takýto podnet zo strany orgánov prokuratúry odložený, nie je právne významné na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu, ktorý právoplatne rozhodol v sťažovateľkinej veci, a nie je ani postupom (resp.   opravným prostriedkom),   ktorý   možno považovať za právny   prostriedok   ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   resp. má   predchádzať   podaniu   sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne I. ÚS 147/2010). Keďže sťažnosť proti rozsudku krajského súdu bola podaná oneskorene, ústavný súd ju z tohto dôvodu v uvedenej časti odmietol.

3. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajskej prokuratúry a oznámením sp. zn. Kc 186/10 z 8. septembra 2010

Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky smerovala proti postupu krajskej prokuratúry a jej oznámeniu sp. zn. Kc 186/2010 z 8. septembra 2010 z dôvodu, že krajská prokuratúra odložila   sťažovateľkin   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   adresovaný generálnemu prokurátorovi.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká nárok na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. V prípade sťažovateľky jej podnet generálna prokuratúra postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, pretože právne posúdenie veci konajúcimi súdmi považovala za správne a sťažovateľkou namietaný dôvod   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   v zmysle   §   243f   ods.   1   písm.   c)   OSP   za nedôvodný. To viedlo k odloženiu podnetu sťažovateľky.

Z ustanovení § 243e a nasl. OSP možno vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Voľná   úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky   na podanie   mimoriadneho   dovolania   sú splnené (II. ÚS 200/2010).

Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03).   Z   toho   dôvodu   odloženie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovanie, nemôže spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (obdobne napr. II. ÚS 14/04).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

V okolnostiach prípadu krajská prokuratúra sťažovateľke listom z 8. septembra 2010 oznámila, že na základe jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebude podané mimoriadne dovolanie, a náležite jej vysvetlila dôvody takéhoto postupu. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľky riadne vybavený, čo v okolnostiach prípadu vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom krajskej prokuratúry a namietaným porušením   práv   sťažovateľky,   resp.   zistenie   takej   možnosti   porušenia   jej   práva   alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   ústavný   súd   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu krajskej prokuratúry odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011