znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. H., S., a M. Š., S., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., Advokátska kancelária, Š., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008 v spojení s postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. a M. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2009 faxom (doplnená 18. septembra 2009 predložením originálu) doručená sťažnosť P. H., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2   T/16/2008   v   spojení   s postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. 3 Ndt 14/2009.

Ústavnému   súdu   bola   16.   septembra   2009   faxom   (doplnená   18.   septembra   2009 predložením originálu) doručená zároveň sťažnosť M. Š., S., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008   v   spojení   s postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím z 19. augusta 2009 sp. zn. 3 Ndt 14/2009.

Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   PLs.   ÚS   8/09   zo   14.   októbra   2009   v   záujme hospodárnosti konania spojil obe veci sťažovateľov na spoločné konanie vzhľadom na to, že spolu skutkovo súvisia.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľov bola 13. júna 2008 podaná obžaloba na vtedajší Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) a ich vec bola v súlade s rozvrhom práce pridelená „zákonnému sudcovi“ – príslušnému senátu.

Na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorým bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) s príslušnými článkami ústavy a záväznej medzinárodnej   zmluvy   stratil   tento   zákon   k   17.   júlu   2009   účinnosť,   a   preto   podľa sťažovateľov „nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach“.

Sťažovatelia uviedli, že na túto skutočnosť upozornili novovzniknutý špecializovaný trestný   súd   a   žiadali   ho   o   zrušenie   určeného   termínu „hlavného   pojednávania pred už zaniknutým špeciálnym súdom“.

Poukázali na to, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy právomoc rozhodovať o pridelení a preložení sudcov patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), ktorá však doteraz nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo preložení   sudcov   na špecializovaný   trestný   súd,   a   z tohto   dôvodu   neexistuje „zákonný sudca“, ktorý by mohol vykonať hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľov.

Zriadený špecializovaný trestný súd však „kontinuálne pokračoval“ 3. augusta 2009 v hlavnom pojednávaní, ktoré odročil, a pretože žiadosť sťažovateľov o zrušenie termínu pojednávania   posúdil   ako   ich   návrh   na   odňatie   a   prikázanie   veci,   predložil   ho   spolu so spisom na rozhodnutie najvyššiemu súdu.

Najvyšší súd 19. augusta 2009 vo veci predmetného návrhu rozhodol tak, že vec sťažovateľov   špecializovanému   trestnému   súdu   neodňal   a   v   odôvodnení   uviedol,   že „primárne je potrebné konštatovať, že podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa. Sústavu súdov v Slovenskej republike tvorí Najvyšší súd, krajské a okresné súdy; Špeciálny súd či Špecializovaný trestný súd majú postavenie krajského súdu, ale zároveň sú súdom prvého stupňa, pričom odvolacím súdom je Najvyšší súd. V Slovenskej republike nie je zriadený iný súd v postavení krajského súdu, ktorý by bol zároveň sudom prvého stupňa, a preto   neexistuje   v   súčasnosti   možnosť   vec   odňať   Špecializovanému   trestnému   súdu a prikázať ju inému trestnému súdu, lebo obdobný súd toho istého druhu a stupňa nie je zriadený.

Najvyšší súd vzal do úvahy aj ustanovenie § 23 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého iným súdom toho istého druhu a stupňa vo vzťahu k Špeciálnemu súdu sa rozumie krajský súd podľa osobitného predpisu. Takým súdom by mohol byť len Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorého sa však taktiež týkajú námietky vyjadrené obžalovaným o neústavnosti takéhoto rozhodnutia,   k   delegácii   veci   tomuto   krajskému   súdu   návrh   obžalovaných   ani   reálne nesmeroval.

Z týchto dôvodov aplikácia ustanovenia § 23 ods. 2 Tr. por. v rozhodovanej veci by bola irelevantná.

Základnou zostáva otázka, či Špecializovaný trestný súd, resp. v určitom smere aj Krajský súd v Banskej Bystrici je možné označiť za súdy zriadené v súlade s Ústavou Slovenskej   republiky   a   či   Špecializovaný   trestný   súd   je   legálnym   právnym   nástupcom zrušeného Špeciálneho súdu.

V tomto základnom ryse musí byť vyriešená otázka ústavnosti zák. č 291/2009 Z. z. teda jeho súladu s Ústavou Slovenskej republiky. Najvyšší súd pripúšťa, že v tomto smere je potrebné   vyriešiť   mnohé   ďalšie   právne   problémy,   ale   posúdenie   spomínanej   základnej otázky   presahuje   rámec   trestného   konania.   O   danej   problematike   sa   musí   rozhodnúť v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky,   a   to   na   základe   osobitných predpisov.“.

Sťažovatelia vyjadrili názor, že „Pokiaľ teda má Najvyšší súd SR pochybnosti o tom, či je zákon č. 291/2009   Z. z. v súlade s Ústavou SR, mal v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy podať návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1 ústavy na Ústavný súd SR a § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1, písm. d) Zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky   o konaní pred ním   a o   postavení jeho sudcov   na vyriešenie predbežnej otázky významnej pre jeho rozhodnutie a nemal umožniť, aby vo veci konali sudcovia, ktorí nie sú zákonnými sudcami. Najvyšší súd však o takejto predbežnej otázke nerozhodol ani sám a hoc otázku vyriešenia súladu zákona č. 291/2009   Z. z. s ústavou označil za základnú, ani nepodal návrh na konanie pred Ústavným súdom a ani ju sám nevyriešil, pričom sa ňou odmietol zaoberať.“.

V postupe najvyššieho súdu videli sťažovatelia porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy „na spravodlivý proces“.

Sťažovatelia   tiež   poukázali   na   dôvodovú   správu   k   zákonu   č.   291/2009   Z.   z. o Špecializovanom   trestnom   súde   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   291/2009   Z.   z.“),   podľa   ktorej   relevantné ustanovenia tohto zákona majú „zabrániť vzniku právneho vákua v období po uverejnení nálezu   Ústavného   súdu   sp.   zn.   17/08   z   20.   mája   2009   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej republiky   v   súvislosti   s   agendou   špeciálneho   súdu   a   zachovať   princíp   právnej   istoty v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu“, a to zabezpečením kontinuity v rozhodovaní právoplatne neskončených vecí, ktoré ku dňu zverejnenia nálezu ústavného súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   patrili   do   pôsobnosti   špeciálneho   súdu   a   ktoré   dokončí špecializovaný trestný súd.

Sťažovatelia argumentovali, že s týmto nesúhlasia, pretože „Princíp právnej istoty je vyjadrený   v   článku   1   ods.   1   ústavy   (princíp   materiálneho   právneho   štátu),   pričom absolútnym   princípom   interpretácie   a   aplikácie   čl.   1   ods.   1   je   presadenie   koncepcie materiálneho, nie formálneho právneho štátu“. Opierajúc sa o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vyslovili záver, že «nie je možné práve v záujme právnej istoty kontinuálne pokračovať v činnosti tzv. „hybridného súdu“, ktorý v sebe inkorporuje prvky   mimoriadneho   súdneho   orgánu,   tak   ako   to   predpokladala   dôvodová   správa a zakotvuje zákon č. 291/2009 Z. z., ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd».

Vo vzťahu k porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného čl. 48 ods. 1   ústavy   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   a   postupom   najvyššieho   súdu sťažovatelia poukázali na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je zákonným sudcom sudca, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

Argumentovali, že právomoc rozhodnúť o dočasnom alebo trvalom pridelení sudcu na konkrétny súd patrí výlučne súdnej rade, a to v zmysle zmocnenia čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, ale aj podľa   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a   prísediacich   a o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), a preto postup špecializovaného trestného súdu, ktorého sudcovia neboli na tento súd „preložení   zákonom   spomenutým   spôsobom,   t.   j.   rozhodnutím   súdnej   rady“, je v rozpore s ústavou a zákonom a rovnako aj postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, ktorý sa s týmto porušením vo svojom rozhodnutí nevysporiadal.

Na tomto mieste použili sťažovatelia na podporu predložených argumentov svoju interpretáciu   záverov   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/04.   Rozhodnutie obsahuje   názor   ústavného   súdu   o   možnosti   zásahu   do   nezávislosti   sudcov   (zásahom do výkonu sudcovskej funkcie z hľadiska miesta jej výkonu) zmenou súdnych obvodov na základe čl. 143 ods. 2 ústavy (podľa ktorého ustanovenie súdov a súdnych obvodov možno   zmeniť   zákonom).   Podľa   sťažovateľov   sa   tento   názor   týka   len   novej   súdnej organizácie pri zachovaní sústavy súdov, keď sa do nej nezaraďuje nový súdny orgán, tak ako je to pri zákone č. 291/2009 Z. z., ktorý takýto nový súdny orgán zriadil.

Podľa   sťažovateľov   rozvrh   práce   v   zmysle   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), ktorý má „kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu“, nebol   vypracovaný   pre   špecializovaný   trestný   súd,   a   vzhľadom   na   to,   že   zákon č. 458/2003 Z.   z.   stratil   účinnosť,   podľa   rozvrhu   práce   špeciálneho súdu   nebolo možné postupovať.

Sťažovatelia   uviedli,   že „pokračovaním   v   hlavnom   pojednávaní   a   odročením hlavného   pojednávania,   špecializovaným   trestným   súdom   v mojej   trestnej   veci,   vedenej na Špeciálnom súdu pod sp. zn. PK - 2T/16/2008 a tiež konaním a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009, ktorý neodňal moju trestnú vec sudcom, ktorí nie sú zákonnými   sudcami,   bez   toho,   aby   vyriešil   alebo   dal   podnet   na   vyriešenie   predbežnej otázky, ktorú sám označil za základnú, došlo k porušeniu Ústavy v dotknutých článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp. senát zložený zo sudcov, ktorý neboli o na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp. obísť žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto ústavnú   právomoc   Súdnej   rady   a   sám   pridelil   sudcov   na   Špecializovaný   trestný   súd. Zároveň   namietaný   senát   nebol   určený   podľa   rozvrhu   práce   v   súlade   so   zákonom a predseda senátu nebol vymenovaný v súlade s § 815 ods. 1 Zákona č. 385/2000   Z. z., s ktorou namietanou skutočnosťou sa NS SR vo svojom rozhodnutí vôbec nevysporiadal.“.

Vo vzťahu k porušeniu   práva   sťažovateľov na prejednanie ich   záležitosti   súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovatelia dôvodili, že vzhľadom na to, že   sudcovia   senátu   špecializovaného   trestného   súdu   prejednávajúceho   vec   sťažovateľov neboli na výkon svojej funkcie pridelení v súlade so zákonom č. 385/2000   Z. z., teda súdnou radou, nie sú určení zákonným spôsobom, a teda zákonnosť súdu nie je založená na jeho   zložení,   tak   ako   to   vyžaduje   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, na základe čoho možno vyvodiť záver o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Odôvodnenie   sťažnosti   sťažovatelia   doplnili   aj   argumentom,   že   v   zmysle   znenia zákona č. 291/2009 Z. z. malo dôjsť k „prechodu výkonu súdnictva“ zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z   20.   mája   2009   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky,   teda   dňom,   keď   stratilo ustanovenie § 1 zákona č. 458/2003   Z. z., ktorým bol špeciálny súd zriadený, účinnosť, a špeciálny súd preto v uvedený deň už súdnictvo vykonávať nemohol. Podľa sťažovateľov preto „obsah výkonu súdnictva, ktorý týmto dňom na špecializovaný trestný súd mohol prejsť sa rovná prázdnej množine“.

Zároveň poukázali na to, že účinkom vyhlásenia nálezu ústavného súdu o vyslovení nesúladu   právneho   predpisu   s   predpisom   vyššej   právnej   sily   je   strata   účinnosti   tohto predpisu, jeho časti alebo ustanovenia, a to s účinkami ex tunc, keď sa na takýto predpis hľadí akoby „nikdy nebol platný“, čím sťažovatelia spochybnili prechod výkonu súdnictva zo   špeciálneho   súdu   (zriadeného   zákonom   č.   458/2003   Z.   z.,   ktorý   stratil   takýmto spôsobom účinnosť) na špecializovaný trestný súd.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK - 2T/16/2008 v spojení s postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 bol porušený článok 48 ods. 1 a čl. 46 ods. 1,2 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zakázal   pokračovať špecializovanému trestnému súdu v porušovaní základného práva alebo slobody.

3.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zrušil   právoplatné   rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a vrátil mu vec na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na „spravodlivý proces“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19.   augusta   2009,   základného   práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn.   PK-2   T/16/2008   v spojení s   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008

Sťažovatelia uviedli, že v ich trestnej veci, pôvodne vedenej na špeciálnom súde, pokračoval v rozhodovaní a vykonal hlavné pojednávanie senát špecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom. Sťažovatelia vychádzali z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bol vyslovený nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. a ustanovení ďalších relevantných právnych predpisov s príslušnými článkami ústavy a záväznej medzinárodnej zmluvy, na základe čoho zákon č. 458/2003   Z. z. ku dňu vyhlásenia predmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 17. júla 2009 stratil účinnosť.

Trestnú   vec   sťažovateľov   prevzal   novovzniknutý   súdny   orgán   –   špecializovaný trestný súd zriadený zákonom č. 291/2009 Z. z. Sťažovatelia namietali, že vo veci konajúci senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd súdnou radou tak, ako si to vyžaduje čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy a naň nadväzujúce ustanovenia § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., a navyše tomuto senátu vec sťažovateľov   nebola   pridelená   na   základe   vypracovaného   rozvrhu   práce   v   súlade s ustanovením § 51 zákona č. 757/2004 Z. z.

Námietka   sťažovateľov   sa   teda   netýka   pochybení   v   procesnom   postupe špecializovaného   trestného   súdu   pri   prerokovávaní   veci   sťažovateľov,   ale   poukazuje na porušenie pravidiel ústavnosti a zákonnosti pri pridelení členov rozhodujúceho senátu na špecializovaný trestný súd.

Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z., kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný zákon   č.   291/2009   Z.   z.,   ktorého čl.   II   novelizoval zákon   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že za § 567e vložil § 567f, ktorý v odseku 1 zakotvil, že vo veciach, ktoré patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich z   pracovnoprávnych   vzťahov   a   štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd.

Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria najvyšší súd a ostatné súdy.

Podľa   čl.   143   ods.   2   ústavy   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti na základe výkladu čl. 148 ods. 1 ústavy v spojení čl. 143 ods. 2 ústavy judikoval, že okrem zmeny súdnych obvodov možno zákonom zmeniť aj ustanovenie súdov (PL. ÚS 12/04).

Opierajúc   sa   o   túto   judikatúru   možno   jednoznačne   konštatovať,   že   k   prechodu sudcov špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd došlo na základe zákona, ktorého prijatie   má   výslovnú   oporu   v   texte   ústavy,   konkrétne   v   čl.   143   ods.   2   ústavy,   ktorý umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu v texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04).

Podľa dôvodovej správy mal novozriadený špecializovaný trestný súd kontinuálne nadviazať na činnosť špeciálneho súdu,   takto okrem   prechodu   právomoci   rozhodovania neskončených vecí prerokovávaných pôvodne pred špeciálnym súdom na špecializovaný trestný súd bola nepochybne táto nadväznosť spojená aj s prebratím vypracovaného rozvrhu práce špeciálneho súdu stanovujúceho harmonogram pridelenia prerokovávaných vecí.

Možno teda vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúci vec sťažovateľov bol kreovaný v súlade so zákonom, určený zákonným rozvrhom práce, v zmysle zmocnenia relevantných ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., prostredníctvom ktorých je v danom konkrétnom prípade sťažovateľov ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.

Sťažovatelia teda namietali neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa nich osvojil právomoc patriacu podľa ústavy výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení sudcov pre novovzniknutý súdny orgán. Mimo rámca uvedených námietok týkajúcich sa porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   dohovoru predostreli sťažovatelia aj názor o porušení princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 1 ods. 1   ústavy,   kontinuálnym   pokračovaním   špecializovaného   trestného   súdu   v   činnosti špeciálneho súdu, ktorého zriadenie nebolo v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z. a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde skúmať ústavnosť predmetného právneho predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého navyše v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde] nie sú sťažovatelia aktívne procesne legitimovaní.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   námietka   sťažovateľov o porušení ich práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/16/2008 je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľmi nastolená otázka právnej úpravy spôsobu prechodu výkonu súdnictva zo   špeciálneho   súdu   na   špecializovaný   trestný   súd   v   zmysle   čl.   XII   ods.   2   zákona č. 291/2009   Z. z. je otázkou výkladu predmetného ustanovenia, ktorý presahuje rámec konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom   súde   a   ktorý   navyše   nepatrí   do   právomoci   ústavného   súdu,   preto   sa   touto otázkou ústavný súd nemohol zaoberať a ani nezaoberal.

Nad rámec vo vzťahu k námietke sťažovateľov, ktorou spochybnili prechod výkonu súdnictva   zo   špeciálneho   súdu   na   špecializovaný   trestný   súd   odvolávajúc sa   na   spätné účinky nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 na nesúladný zákon č. 458/2003 Z. z., konkrétne   na fikciu   o   neexistencii   predmetného   právneho   predpisu   v platnom   právnom poriadku,   a   teda   neexistenciu   rozhodovacej   právomoci   špeciálneho   súdu,   ktorá   mala kontinuálne   prejsť   na   novozriadený   špecializovaný   trestný   súd,   ústavný   súd   poukazuje na výslovné ustanovenie bodu 9 odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu, podľa ktorého „Rozhodnutie ústavného súdu má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc“.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 46 ods. 2 ústavy, základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Ndt 14/2009 a jeho rozhodnutím sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009

Sťažovatelia   uviedli,   že   ich   žiadosť   o   zrušenie   určeného   termínu   hlavného pojednávania,   adresovanú   špecializovanému   trestnému   súdu,   opretú   o   argumentáciu prekážky ďalšieho konania vo veci sťažovateľov pôvodne vedenú pred špeciálnym súdom z dôvodu zániku účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. posúdil špecializovaný trestný súd ako návrh na odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 a postúpil ho najvyššiemu súdu. O podanom návrhu najvyšší súd rozhodol tak, že vec sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu neodňal. Sťažovatelia uviedli, že najvyšší súd vo svojom uznesení označil ako základnú otázku súladu zákona č. 291/2009   Z. z. s ústavou, touto otázkou sa však nezaoberal a nepostupoval ani v zmysle čl. 144 ods. 2 ústavy, teda neprerušil svoje konanie a nepodal ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, nevysporiadal sa s argumentmi sťažovateľov uvedenými v žiadosti o zrušenie termínu pojednávania, v čom sťažovatelia videli porušenie svojho „... práva na spravodlivý proces a práva na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia“ podľa „čl. 46 ods. 1,2 ústavy“, základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd preskúmal postup a rozhodnutie najvyššieho súdu, aby zistil, či účinky výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Ndt   14/2009   sú zlučiteľné   s   limitmi   sťažovateľmi   označeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ktorého   porušenie namietajú.

Najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   uviedol,   že   podstatou   predloženého   návrhu na odňatie a prikázanie veci je názor sťažovateľov, že „Špecializovaný trestný súd nie je legálnym právnym nástupcom špeciálneho súdu, a to najmä z pohľadu jeho personálneho zloženia“, ktorý sťažovatelia odôvodnili s poukazom na nález ústavného súdu „týkajúci sa Špeciálneho   súdu“,   ako   aj   na   ustanovenia   ďalších   relevantných   právnych   predpisov, z ktorých   vyvodili,   že   sudcovia   špeciálneho   súdu   sa   po   zániku   uvedeného   súdu   nestali „automaticky“ sudcami špecializovaného trestného súdu, preto nie je možné považovať ich v prerokúvanej veci sťažovateľov za zákonných sudcov.

Najvyšší   súd   zdôraznil,   že   podľa   ustanovenia   §   23   ods.   1   Trestného   poriadku účinného od 1. januára 2006 jednou z podmienok „delegácie“, ktorá musí byť splnená, je existencia súdu, ktorému má byť vec pridelená, ktorý je zároveň súdom toho istého stupňa a druhu   ako   súd,   ktorému   sa   vec   odníma.   Špecializovaný   trestný   súd   má   postavenie krajského súdu a je zároveň súdom prvého stupňa. V sústave súdov Slovenskej republiky však neexistuje iný súd v postavení krajského súdu, ktorý by bol zároveň súdom prvého stupňa, čo   v   prípade   veci   sťažovateľov vylučuje možnosť jej   odňatia   špecializovanému trestnému súdu.

Zároveň sa v odôvodnení uvádza, že najvyšší súd vzal do úvahy aj ustanovenie § 23 ods. 2 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006, podľa ktorého súdom toho istého druhu a stupňa vo vzťahu k špeciálnemu súdu je krajský súd podľa osobitného predpisu, a to Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici,   ktorého   sa   však   týkajú   námietky   sťažovateľov „o neústavnosti   takéhoto   rozhodnutia“, a   že   k   prideleniu   veci   tomuto   súdu   návrh sťažovateľov ani reálne nesmeroval.

Najvyšší súd uznal relevanciu otázky ústavnosti zákona č. 291/2009   Z. z., ktorým bol špecializovaný trestný súd zriadený, no zároveň konštatoval, že jej riešenie presahuje rámec trestného konania vo veci sťažovateľov.

Najvyšší   súd   na   základe   uvedeného   odôvodnenia   vyslovil   záver   o   neodňatí   veci sťažovateľov špecializovanému trestnému súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci   ustanovenia   §   23   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006)   je   racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

Najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na vyriešenie otázky existencie iného súdu s totožnou vecnou a funkčnou príslušnosťou vo vzťahu k špecializovanému trestnému súdu   a   skonštatoval,   že   v   sústave   súdov   Slovenskej   republiky   takýto   súd   neexistuje. K riešeniu otázky   o danosti   dôležitého dôvodu   pre odňatie veci   z dôvodu   jeho právnej irelevancie za daných okolností nepristúpil.

Najvyšší   súd   uznal,   že   otázka   ústavnosti   a   legálnosti   právneho   nástupníctva špecializovaného   trestného   súdu   je   síce   otázkou   podstatnou,   zároveň   však   uviedol,   že presahuje rámec trestného konania, čím nepriamo skonštatoval, že nie je otázkou riešiacou danosť dôvodov pre odňatie veci v zmysle ustanovení § 23 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006. Logicky z toho vyplýva, že nešlo o otázku charakteru predbežnej otázky pre   toto   konanie,   ktorej   potreba   vyriešenia   by   zakladala   povinnosť   najvyššieho   súdu postupovať podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, tak ako to tvrdia sťažovatelia.

V namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009 najvyšší   súd   prostredníctvom   interpretácie   a   aplikácie   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 týkajúcich sa inštitútu odňatia a prikázania veci (§ 23 citovaného zákona) vyvodil záver o nesplnení podmienky pre odňatie veci a jej pridelenie inému   súdu   (neexistencia   súdu   rovnakej   funkčnej   a   vecnej   príslušnosti   akú   má špecializovaný trestný súd).

Najvyšší   súd   preskúmal   námietky   sťažovateľov   tvoriace   obsah   návrhu na „delegáciu“ veci   sťažovateľov,   logickým   výkladom   a   aj   keď   stručným,   ale vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel   k   záveru   o   neodňatí   veci.   Relevantným konštatovaniam najvyššieho súdu predchádzal racionálny, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na nevyhovenie návrhu sťažovateľov.

Odôvodnenie uznesenia sp. zn. 3 Ndt 14/2009 z 19. augusta 2009 tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

V závere ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z   tohto postavenia   mu preto   v   okolnostiach   prípadu   neprislúchalo posudzovať vecnú   správnosť   právneho záveru,   ku   ktorému   najvyšší   súd   pri   interpretácii   a   aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či jeho rozhodnutie spĺňalo požiadavku konformnosti s obsahom čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   námietka sťažovateľov o porušení ich práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Ndt   14/2009   a   jeho rozhodnutím   sp.   zn.   3   Ndt   14/2009   z   19.   augusta   2009   je   zjavne   neopodstatnená a v nadväznosti   na   tento   záver   posúdil   v   súvisiacom   rámci   ako   zjavne   neopodstatnenú aj námietku porušenia základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd sa vysporiadal aj so sťažovateľmi namietaným porušením čl. 46 ods. 2 ústavy   vo   vzťahu   k   postupu   a   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Ndt   14/2009 z 19. augusta   2009   a   konštatuje,   že   čl.   46   ods.   2   ústavy   je   na   napadnutý   postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktorý nekonal a nerozhodoval vo veci sťažovateľov podľa piatej časti zákona č. 99/963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, t. j. podľa ustanovení upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný, a z tohto dôvodu je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovatelia namietali (napr. I. ÚS 12/01, I. ÚS 44/03).

Na základe všetkých   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010