znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., v ktorých namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Michalovce   vo   veci o zaplatenie istiny podané 26. júla 2006, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp 267/08, Rvp 271/08 až Rvp 273/08, Rvp 276/08, Rvp 281/08, Rvp 282/08, Rvp 289/08, Rvp 383/08, Rvp 385/08, Rvp 387/08, Rvp 389/08 až Rvp 392/08, Rvp 396/08, Rvp 398/08, Rvp 400/08, Rvp   402/08,   Rvp   404/08   až   Rvp   407/08,   Rvp 414/08   až   Rvp   419/08,   Rvp 421/08, Rvp 423/08, Rvp 428/08, Rvp 429/08, Rvp 542/08 až Rvp 545/08, Rvp 569/08, Rvp 570/08, Rvp   614/08,   Rvp   615/08,   Rvp 622/08   až   Rvp   630/08,   Rvp   731/08   až Rvp 760/08, Rvp 768/08   až Rvp 800/08,   Rvp   1059/08,   Rvp   1068/08,   Rvp   1078/08   až Rvp   1099/08, Rvp 1307/08 až Rvp 1328/08, Rvp 1779/08 až Rvp 1855/08, Rvp 2343/08 až Rvp 2692/08, Rvp 6369/08 až Rvp 7575/08 a Rvp 11539/08 až Rvp 11560/08   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude vedené pod sp. zn. Rvp 267/08.

2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. až 8. februára 2008 a 11. februára 2008 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr. J.   F.,   ktorými   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“)   v konaniach,   v ktorých   si   sťažovateľka   na   okresnom   súde   uplatňovala   finančnú pohľadávku   s príslušenstvom   voči   jednotlivým   dlžníkom   a navrhovala,   aby   okresný   súd vydal platobný rozkaz.

Zo sťažností ďalej vyplýva, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania o jej veciach doručených okresnému súdu 26. júla 2006 prostredníctvom kuriéra právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal vo veciach žiaden relevantný procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho poplatku, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.). V zásade je v konaniach nečinný. Doba konaní v jej veciach je neprimeraná vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní.

Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne   nízkej“ peňažnej   pohľadávky   osvedčenej   listinami   prostredníctvom   návrhu na vydanie   platobného   rozkazu).   Sťažovateľka   je   (podľa   svojho   tvrdenia)   aktívna a poskytuje okresnému súdu potrebnú súčinnosť.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   právo   na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Súčasne   žiadala, aby jej ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (t.   j.   663,88   €) v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľky a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný   súd   sťažovateľku   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie   sa   nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 267/08, Rvp 271/08 až Rvp 273/08, Rvp 276/08, Rvp 281/08, Rvp 282/08, Rvp 289/08, Rvp 383/08, Rvp 385/08, Rvp 387/08, Rvp 389/08 až Rvp 392/08, Rvp 396/08, Rvp 398/08, Rvp   400/08,   Rvp   402/08,   Rvp   404/08   až   Rvp   407/08,   Rvp 414/08   až   Rvp   419/08, Rvp 421/08, Rvp 423/08, Rvp 428/08, Rvp 429/08, Rvp 542/08 až Rvp 545/08, Rvp 569/08, Rvp   570/08,   Rvp   614/08,   Rvp   615/08,   Rvp 622/08   až   Rvp   630/08,   Rvp   731/08 až Rvp 760/08,   Rvp   768/08   až Rvp 800/08,   Rvp   1059/08,   Rvp   1068/08,   Rvp   1078/08 až Rvp 1099/08, Rvp 1307/08 až Rvp 1328/08, Rvp 1779/08 až Rvp 1855/08, Rvp 2343/08 až Rvp 2692/08, Rvp 6369/08 až Rvp 7575/08 a Rvp 11539/08 až Rvp 11560/08, z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v prvom výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl.   48   ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažnosť sťažovateľky považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať aj tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (to   platí aj pre právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, pre ktoré je typické, že zodpovednosť za riadne začatie, priebeh a výsledok súdneho konania je predovšetkým na žalobcovi, ktorý sa domáha súdnej ochrany (IV. ÚS 250/04).

V takýchto typoch konaní, ktoré sťažovateľka napadla na ústavnom súde, je žalobca povinný nielen tvrdiť, ale aj preukazovať splnenie všetkých hmotnoprávnych a procesných predpokladov   opodstatnenosti   jeho   nárokov   (§   6,   §   79   a   §   120   ods.   1   OSP). V nich žalobcovi vyplýva povinnosť bezo zvyšku splniť aj ostatné zákonom ustanovené predpoklady na prístup k súdnej ochrane (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ku ktorým patrí splnenie všetkých predpokladov prípustnosti žaloby, a to vrátane zaplatenia súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu ak žalobca nesplní tieto predpoklady prípustnosti jeho žaloby, nemožno dobu, počas ktorej nie sú tieto predpoklady splnené v dôsledku jeho nečinnosti alebo nesprávnej či oneskorenej činnosti úkonov, považovať za dobu zbytočných prieťahov, ktorú treba pričítať na ťarchu konajúceho súdu (IV. ÚS 250/04).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že v konaniach, v ktorých si na okresnom súde   uplatňovala   finančnú   pohľadávku   s   príslušenstvom   voči   jednotlivým   dlžníkom a navrhovala, aby okresný súd vydal platobný rozkaz, nezaplatila súdny poplatok, pretože splnenie   poplatkovej   povinnosti,   tak   ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti,   sťažovateľka podmieňuje výzvou okresného súdu, a vo svojej sťažnosti uvádza: „Sťažovateľovo tvrdenie o absolútnej   nečinnosti   porušovateľa   obstojí   aj   preto,   že   prvotným   úkonom,   ktorý   súd z dôvodu hospodárnosti po podaní návrhu spravidla vykoná je výzva na zaplatenie súdneho poplatku.... Sťažovateľ do dňa spísania tejto sťažnosti nebol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku.  ...   Okresný   súd   jednoduchý   úkon   spočívajúci   vo výzve   na zaplatenie   súdneho poplatku nevykonal ani po roku a pol od podania návrhu, hoci je to procesná podmienka, ktorej nedostatok sa musí odstrániť z úradnej moci (§ 103 OSP).“.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) „poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania   alebo   žiadosti   na   vykonanie   poplatkového   úkonu,   ak   je   poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.“

Podľa § 8 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch „poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti,   poplatok   za   uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.“

Z citovaných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   jednoznačne   vyplýva, že je predovšetkým   primárnou   povinnosťou   žalobcu   splniť všetky   zákonné predpoklady, a teda   aj poplatkovú   povinnosť,   tak   aby sa   konanie vôbec mohlo začať,   a potom   ďalej plynulo pokračovať.

V danej   súvislosti   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky „Keďže   sťažovateľ realizoval svoje podanie elektronickými prostriedkami nebolo možné, aby zaplatil súdny poplatok   s podaním   návrhu   kolkovými   známkami   a jeho   jedinou   možnosťou   je   počkať na oznámenie platobných údajov okresným súdom“.

Je   základnou   povinnosťou   sťažovateľky   ako   účastníka   konania,   v danom   prípade žalobcu spor iniciujúceho, starať sa o stav a priebeh daného konania, povinnosť zaplatiť súdny   poplatok   nevynímajúc.   Sťažovateľka,   tak   ako   to   vyplýva   z obsahu   sťažnosti, po podaní návrhov na začatie jednotlivých konaní s okresným súdom komunikovala, je teda zrejmé,   že mohla,   mala   možnosť   a v danej   súvislosti   aj   mala   okresný   súd   požiadať aj o oznámenie platobných údajov, na základe ktorých by si mohla splniť svoju poplatkovú povinnosť v lehote a za podmienok ustanovených zákonom o súdnych poplatkoch. Tento názor ústavného súdu podporuje aj skutočnosť, že vzhľadom na množstvo sťažovateľkiných žalôb   podaných   okresnému   súdu   v krátkom   časovom   úseku   za   sebou   nebolo   technicky možné   od   okresného   súdu   očakávať,   že   v každej   jednotlivej   veci   iniciatívne   vyzve sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   bez   akejkoľvek   aktívnej   a efektívnej ingerencie zo strany samotnej sťažovateľky.

Z uvedeného   vyplýva,   že sťažovateľka   postupovala   od   začiatku   konania   v daných veciach až dosiaľ tak, že to nezodpovedá zákonným požiadavkám na jej náležitú súčinnosť so súdom (§ 6 OSP). Jej podiel na spomalení konania v daných veciach bráni záveru, že v predmetných konaniach došlo k zbytočným prieťahom, napriek tomu, že od podania žalôb uplynulo jeden a pol roka.

Ústavný súd vychádzajúc z právneho názoru na zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti na zbytočné prieťahy v občianskom sporovom konaní a procesnú nečinnosťou sťažovateľky vo   vzťahu   k splneniu   si   poplatkovej   povinnosti   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Súčasne   treba   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že   niektoré   sťažnosti   sťažovateľky nespĺňali   zákonnom   ustanovené   náležitosti,   konkrétne   k sťažnosti   nebolo   priložené splnomocnenie právneho zástupcu sťažovateľky (Rvp 6486/08), splnomocnenie právneho zástupcu   sťažovateľky   (Rvp   6561/08,   Rvp   6728/08)   a sťažnosť   (Rvp   7403/08)   neboli podpísané.

Vzhľadom   na to,   že   sťažovateľka   nesplnila   základné   povinnosti   konania   pred okresným súdom, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími skutočnosťami tvrdenými v sťažnosti.

V prípade, že okresný súd v predmetných veciach nebude vo veci vykonávať úkony smerujúce   k odstráneniu   stavu   právnej   neistoty   a k právoplatnému   skončeniu   veci, sťažovateľke   nebude   nič   brániť,   aby   na   prípadné   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podala sťažnosť na ústavnom súde i v budúcnosti.

V posudzovaných   konaniach   treba   prihliadnuť   na   podstatnú   skutočnosť, a to, že sťažovateľka   žalobami   vymáha   pohľadávky,   t.   j.   majetkové   práva,   vo   vzťahu ku ktorým   nie   je   originálnym   nadobúdateľom.   Tieto   pohľadávky   jej   boli   postúpené   S. Ten sa   v súčasnosti   v konaní   pred   Okresným   súdom   Bratislava I vedenom   pod sp.   zn. 7 C 144/2006 žalobou proti sťažovateľke domáha určenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých malo k postúpeniu uvedených pohľadávok dojsť, t. j. absolútnej neplatnosti Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok, ako aj určenia neplatnosti ďalších súvisiacich   (tzv.   realizačných)   zmlúv   uzatvorených   so sťažovateľkou.   Výsledok   tohto konania má zásadný význam pre rozhodnutie okresného súdu vo veciach sťažovateľkou uplatňovaných pohľadávok, pretože sa v ňom rieši otázka jej vecnej aktívnej legitimácie týkajúcej sa týchto pohľadávok vymáhaných na základe elektronických podaní. S. podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu o určenie neplatnosti uvedených zmlúv 12. októbra 2006. Túto skutočnosť S. oznámil listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006 všetkým (v tom čase 45) okresným súdom Slovenskej republiky, pričom zároveň navrhol prerušenie konaní o návrhoch sťažovateľky.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, ako aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku tohto konania, dospel ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená. Z uvedeného dôvodu rozhodol tak, ako to je uvedené v druhom výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009