znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 23/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Rudolfa   Tkáčika o prijatej sťažnosti A. K., K., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Advokátska kancelária, Ž., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 623/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 623/99 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 623/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. A.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   K.   trovy   konania   v sume 7 424,60 Sk   (slovom   sedemtisícštyristodvadsaťštyri   slovenských   korún a šesťdesiat halierov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. P., Advokátska kancelária, Ž., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti návrhu A. K. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. III. ÚS 23/08   z 23.   januára   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K., K., (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 623/99.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   návrhom   podaným   okresnému   súdu 18. marca   1999   sa   domáha   prijatia „súdneho   rozhodnutia,   ktorým   by   bola   uložená povinnosť odporcovi zaplatiť sumu 248.831,15 Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 09. 12. 1996 až do zaplatenia“.

Okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol   rozsudkom   z   28. októbra 2003,   proti ktorému podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Okresný súd v Žiline vo veci vykonal pojednávanie dňa 13. 12. 2005. Od tohto dátumu, teda za obdobie viac než 1 rok, Okresný súd v Žiline termín na pojednávanie nevytýčil, vo veci nekonal a to napriek tomu, že ide o vysokú hodnotu sporu a súdne konanie prebieha už od roku 1999.“

V postupe   okresného   súdu   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojich   základných   práv a v závere sťažnosti preto navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 623/99, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   200   000   Sk,   ako   aj   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v sume 7 424,60 Sk.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu, ktorý v liste zo 7. januára 2008 okrem iného uviedol: „(...)   po   oboznámení   sa   so   spisovým   materiálom   konštatujem,   že   sa   jedná   o skutkovo pomerne   náročnú   vec,   kde   bolo   potrebné   vykonať   rozsiahle   dokazovanie.   K prieťahom v súdnom konaní podľa môjho názoru došlo najmä v priebehu roku 2006, kedy pôvodná zákonná sudkyňa vykonávala stáž na Krajskom súde v Žiline a následne bola od 1. 1. 2007 trvalo preložená na výkon funkcie na Krajský súd v Žiline. V priebehu roku 2007 sa vo veci riadne konalo, bolo nariadené znalecké dokazovanie a vypracovaný znalecký posudok bol doručený účastníkom.“ Súčasťou vyjadrenia bola aj stručná chronológia konania.

Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   možnosť   reagovať   na   uvedené   stanovisko okresného súdu. V liste z 28. februára 2008 vyjadril len svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:Sťažovateľ podal 18. marca 1999 okresnému súdu „návrh na zaviazanie S., a. s., pobočka   Ž.“. Okresný   súd   vyzval   31.   marca   1999   sťažovateľa   na špecifikáciu   návrhu a predloženie listinných dôkazov, sťažovateľ na výzvu reagoval 6. apríla 1999.

Sťažovateľ požiadal 8. apríla 1999 okresný súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   uznesením   zo   14.   apríla 1999 vyzval   sťažovateľa   opraviť a doplniť podanie (uznesenie doručil sťažovateľovi 7. mája 1999), sťažovateľ predložil okresnému súdu doplnenie svojho podania 19. mája 1999.

Sťažovateľ 30. júna 1999 požiadal okresný súd o ustanovenie znalca.Okresný   súd   rozhodol   uznesením   z 9.   júla 1999   o zastavení   konania   podľa   §   43 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)   z dôvodu   neúplnosti   podania,   proti   ktorému   podal   sťažovateľ   2.   augusta   1999 odvolanie.

Okresný   súd   uznesením   z 11.   augusta   1999   vyzval   sťažovateľa   doplniť   podané odvolanie. Sťažovateľ na výzvu reagoval 20. augusta 1999.

Okresný   súd   predložil   spisový   materiál spolu   s podaným opravným prostriedkom Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) 4. novembra 1999.

Krajský súd uznesením sp. zn. 7 Co 2658/99 z 30. novembra 1999 zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania a vrátil mu vec na ďalšie konanie (okresnému súdu bol spisový materiál predložený 17. marca 2000).

Okresný   súd   30.   marca   2000   doručil   sťažovateľovi   uznesenie   krajského   súdu a súčasne   vyzval   ho   na   odstránenie   nedostatku   podania,   sťažovateľ   reagoval   na   výzvu 7. apríla 2000.

Okresný   súd   12.   júna   2000   opätovne   vyzval   sťažovateľa   odstrániť   nedostatok podania, sťažovateľ reagoval na výzvu 16. júna 2000.

Okresný súd 10. júla 2000 uznesením rozhodol o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov   pre   sťažovateľa   a súčasne   ho   vyzval   na špecifikáciu   úrokov   z omeškania, sťažovateľ reagoval na výzvu 19. júla 2000.

Okresný súd 10. augusta 2000 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k podanému návrhu sťažovateľa. Odporca predložil svoje vyjadrenie 20. septembra 2000.

Okresný súd 4. februára 2002 vyzval odporcu na predloženie súvisiacich podkladov, odporca reagoval na výzvu 21. februára 2002.

Sťažovateľ   predložil   25.   apríla   2003   zmenu   návrhu   (petitu),   znalecký   posudok a požiadal o urýchlené konanie.

Okresný súd uznesením z 9. mája 2003 pripustil zmenu petitu návrhu.Okresný súd 21. mája 2003 vyzval sťažovateľa na predloženie súvisiacich podkladov a vyplnenie   tlačiva   na   účely   posúdenia   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   (sťažovateľ reagoval   na   výzvu   23.   mája   2003).   Dňa 22.   mája   2003   vyzval   okresný   súd   odporcu na predloženie súvisiacich podkladov (odporca reagoval na výzvu 19. júna 2003).

Okresný   súd   4.   júla   2003   určil   termín   pojednávania   na   16.   september   2003 a predvolal naň účastníkov.

Sťažovateľ 11. júla 2003 predložil okresnému súdu „návrh na predvolanie svedkov“.Na pojednávaní 16. septembra 2003 predniesli strany svoje vyjadrenia a súvisiace podklady, okresný súd rozhodol o predvolaní svedkov a odročil pojednávanie na 23. október 2003.Okresný súd 17. septembra 2003 vyzval na poskytnutie súvisiacich podkladov S., B., ktorý na výzvu reagoval 6. októbra 2003.

Na   pojednávaní   23.   októbra   2003   okresný   súd   vypočul   svedkov   a odročil pojednávanie na 28. október 2003 za účelom vyhlásenia rozsudku.

Na   pojednávaní   28.   októbra   2003   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh sťažovateľa   zamietol   (okresný   súd   doručil   rozsudok   účastníkom   11.   decembra   2003). Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku 8. januára 2004 odvolanie.

Okresný súd vyzval 13. januára 2004 odporcu na vyjadrenie k podanému odvolaniu a 27.   januára 2004   predložil   spisový   materiál   spolu   s podaným   opravným prostriedkom krajskému súdu, 28. januára 2004 predložil aj vyjadrenie odporcu k odvolaniu.

Krajský súd na pojednávaní 15. júna 2004 uznesením č. k. 23 Co 38/04-200 zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Okresný súd 21. augusta 2004 vyzval na poskytnutie súvisiacich podkladov S., B., ktorý na výzvu reagoval 20. septembra 2004, a 27. septembra 2004 mu adresoval ďalšiu výzvu, na ktorú tento reagoval 27. októbra 2004.

Okresný súd 15. decembra 2004 vyzval odporcu oznámiť potrebné údaje, ktoré tento oznámil 20. decembra 2004.

Okresný súd 7. januára 2005 určil termín pojednávania na 3. marec 2005 a predvolal naň účastníkov.

Sťažovateľ predložil okresnému súdu 21. januára 2005 zmenu petitu návrhu, ktorú okresný súd pripustil uznesením z 31. januára 2005.

Na pojednávaní 3. marca 2005 okresný súd vypočul svedkov a pojednávanie odročil na   neurčito   z dôvodu   špecifikácie   návrhu   sťažovateľom,   ako   aj   predloženia   návrhov na vykonanie dokazovania účastníkmi.

Sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   22. marca 2005   a   4. apríla 2005   návrh na vypočutie svedkov, 8. apríla 2004 predložil špecifikáciu uplatňovaného nároku.Odporca predložil 4. apríla 2005 svoje vyjadrenie a požiadal o nariadenie znaleckého dokazovania.

Okresný súd určil 15. apríla 2005 termín pojednávania na 26. máj 2005.Sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   žiadosť   o odročenie   pojednávania a ospravedlnenie neúčasti z dôvodu kolízie termínov pojednávaní jeho právneho zástupcu. Okresný súd určil nový termín pojednávania na 21. jún 2005.Sťažovateľ predložil 23. mája 2005 okresnému súdu stanovisko k vyjadreniu odporcu a 20. júna 2005 doplnenie stanoviska.

Na pojednávaní 21. júna 2005 predniesli účastníci svoje vyjadrenie a okresný súd pojednávanie odročil na 12. júl 2005 za účelom vypočutia svedka.

Na pojednávaní 12. júla 2005 okresný súd vypočul svedka a odročil pojednávanie na neurčito za účelom zabezpečenia súvisiacich podkladov.

Dňa 12. augusta 2005 okresný súd vyzval na poskytnutie súvisiacich podkladov S., B., ktorý na výzvu reagoval 19. a 20. augusta 2005.

Okresný   súd   3. októbra 2005   určil   termín   pojednávania   na   13. december 2005 a predvolal naň účastníkov.

Sťažovateľ 12. decembra 2005 predložil okresnému súdu návrh na vypočutie svedka.Na   pojednávaní   13. decembra 2005   okresný   súd   vypočul   svedka   a odročil pojednávanie na neurčito za účelom ustanovenia znalca.

Sťažovateľ   20. decembra 2005   predložil   okresnému   súdu   podklady   na   účely posúdenia oslobodenia od súdnych poplatkov a 12. apríla 2006 návrh na vypočutie svedka.Okresný   súd   20. júla 2006 vyzval sťažovateľa na predloženie vyplneného tlačiva na účely posúdenia oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľ predložil 26. júla 2006. Okresný súd uznesením zo 7. marca 2007 ustanovil znalca (uznesenie bolo doručené znalcovi 12. marca 2007 a nadobudlo právoplatnosť 13. marca 2007, spisový materiál bol znalcovi zaslaný 4. apríla 2007).

Dňa 28. júna 2007 uhradil odporca zálohu na znalecké dokazovanie a 10. augusta 2007 okresný súd vyzval znalca na predloženie znaleckého posudku a spisového materiálu (výzvu   adresovanú   znalcovi   okresný   súd   zopakoval   10.   októbra   2007   písomne a 16. novembra 2007 telefonicky). Znalec požiadal 19. novembra 2007 o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku do 30. novembra 2007 a znalecký posudok následne predložil 13. decembra 2007.

Navyše ústavný súd zistil, že odporca sa k znaleckému posudku vyjadril podaním doručeným   okresnému   súdu   10.   januára   2008   a navrhovateľ   30.   januára   2008   s tým, že žiadal doplniť znalecké dokazovanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd   zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, je žaloba „o uloženie povinnosti na plnenie z poistnej udalosti“. Z obsahu súdneho spisu ústavný súd nezistil   žiadne   skutočnosti   svedčiace   o právnej   zložitosti   veci.   V súvislosti   s   otázkou faktickej zložitosti možno konštatovať určitý stupeň náročnosti dokazovania vyplývajúci z potreby   zabezpečenia   relevantných   listinných   dôkazov   a vypočutia   svedkov.   Nemožno ňou však celkom ospravedlniť doterajší zdĺhavý priebeh konania spôsobený predovšetkým obdobiami súvislej nečinnosti okresného súdu.

2. Po   preskúmaní   spisového   materiálu   ústavný   súd   konštatuje,   že   správanie sťažovateľa možno v zásade hodnotiť ako aktívne a súčinnostné. Sťažovateľ ako účastník konania   predkladal   iniciatívne   súvisiace   listinné   dôkazy,   označoval   svedkov,   reagoval na výzvy   okresného   súdu   v primeraných   lehotách   a zúčastňoval   sa   určených   termínov pojednávania   (s výnimkou   jedného   prípadu,   keď   požiadal   o   určenie   nového   termínu pojednávania z dôvodu   kolízie termínov   pojednávaní jeho právneho   zástupcu).   Na   vrub sťažovateľa však treba pričítať skutočnosť, že sťažovateľ podal okresnému súdu návrh, ktorého nedostatky sa mu podarilo odstrániť až postupne v dlhšom časovom úseku. Treba povedať, že aj táto okolnosť sa v určitej, aj keď nepatrnej miere podpísala na predĺžení doby posudzovaného konania.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.

Posudzované súdne konanie vykazuje niekoľko období súvislej nečinnosti okresného súdu,   keď   nekonal bez toho,   aby mu   v tom   bránila zákonná prekážka. Ide   o nečinnosť v trvaní 16 mesiacov v období od 20. septembra 2000 (keď odporca predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie) do 4. februára 2002 (keď okresný súd vyzval odporcu na predloženie súvisiacich podkladov) a v trvaní 14 mesiacov v období od 21. februára 2002 (keď odporca predložil okresnému súdu potrebné podklady) do 9. mája 2003 (keď okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu).

Poznamenané   nečinnosťou   okresného   súdu   v trvaní   7   mesiacov   je   tiež   obdobie od 20. decembra 2005 (keď sťažovateľ predložil podklady na účely posúdenia oslobodenia od súdneho poplatku) do 20. júla 2006 (keď okresný súd vyzval sťažovateľa predložiť vyplnené tlačivo na účely posúdenia oslobodenia od súdnych   poplatkov) a tiež obdobie od 26. júla 2006 (keď sťažovateľ predložil vyplnené tlačivo) do 7. marca 2007 (keď okresný súd uznesením ustanovil znalca) predstavujúce nečinnosť v trvaní 7 mesiacov.

Ústavný súd tiež pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne I. ÚS 376/06).

Okresný súd postupoval neefektívne v období od 4. júla 2007 (keď mu v zmysle sudcovskej   lehoty   určenej   uznesením   o ustanovení   znalca   mal   byť predložený   znalecký posudok) až do 13. decembra 2007 (keď znalec predložil vypracovaný znalecký posudok). V uvedenom období okresný súd nezabránil sťažovaniu postupu konania zo strany znalca, pristúpil totiž k výzvam na predloženie znaleckého posudku   oneskorene (až 10. augusta 2007), po prvej bezúspešnej výzve vôbec nevyužil možnosť uložiť poriadkové opatrenie v zmysle § 53 OSP, prípadne možnosť ustanoviť iného znalca (za predpokladu, že by si originál   spisového   materiál   ponechal,   a nemusel   tak   čakať   na   jeho   vrátenie   pôvodným znalcom).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva predovšetkým štát zodpovedá za prieťahy spôsobené jeho orgánmi, a to tak orgánmi, ktoré konanie vedú, ako aj orgánmi, ktoré   poskytujú   znalecký   posudok   alebo   poskytujú   inú   činnosť   pri   dokazovaní (napr. Allenet   de   Ribemont   v.   Francúzsko,   séria   A,   č.   308,   alebo   Martins   Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143).

Vzhľadom na uvedené obdobia súvislej nečinnosti okresného súdu súhrnne trvajúce 3 roky a 8 mesiacov, ako aj s prihliadnutím na neefektívny postup okresného súdu nemožno viac ako 8 rokov trvajúcu dobu posudzovaného konania vedeného okresným súdom bez rozhodnutia vo veci považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené.

III.

Vzhľadom na výrok o porušení základného práva sťažovateľa, ako aj na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne skončené, ústavný súd zároveň prikázal okresnému súdu v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 623/99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   200   000   Sk,   ktoré   odôvodnil   takto: „Vzhľadom   k tomu,   že   súd   právoplatne nerozhodol   počas   obdobia   viac   ako   osem   rokov   a predmet   sporu   tvorí   pre   mňa   – sťažovateľa vzhľadom na moju sociálnu situáciu značne vysoká suma, žiadam mi priznať podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia mojich práv primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200. 000 Sk.“

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 80 000   Sk.   Táto   suma   zohľadňuje   celkovú   dĺžku   predmetného   konania   s prihliadnutím na predmet konania okresného súdu, dĺžku zbytočných prieťahov v tomto konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vo   zvyšnej   časti   uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu v návrhu sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 7 424,60 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1, § 11, § 13 ods. 3, § 14, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127 ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje suma 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

V súlade   s týmito   ustanoveniami   možno   teda   trovy   konania   vyčísliť   ako   súčet odmeny   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia,   písomné podanie na súd) vykonané v roku 2007 vrátane režijného paušálu (2 x 2 970 Sk + 2 x 178 Sk = 6 296 Sk). Náhrada trov konania v predmetnej veci vypočítaná podľa platnej právnej úpravy zvýšená o 19 % DPH (keďže právna zástupkyňa je platiteľkou DPH) teda prestavuje celkovú sumu 7 492 Sk.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľom   uplatnená   náhrada   trov   konania   nepresahuje uvedenú sumu odmeny za právne zastúpenie určenú podľa platnej právnej úpravy, ústavný súd priznal náhradu trov konania sťažovateľovi v ním uplatnenom rozsahu, t. j. v sume 7 424,60 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2008