znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/07-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2007 predbežne   prerokoval   návrh   D.   P.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   A.   B.,   B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/52/06-K zo 16. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Návrh D. P., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. januára 2007 doručený   návrh   D.   P.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   na preskúmanie   rozhodnutia   Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej aj „výbor“) sp. zn. VP/52/06-K zo 16. októbra 2006. Návrh bol doplnený na základe výzvy ústavného súdu podaním navrhovateľa doručeným ústavnému súdu 7. februára 2007.

V návrhu a jeho doplnení navrhovateľ uviedol, že uznesením výboru z 20. apríla 2006 bolo voči nemu začaté konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) a ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   ústavný   zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“), pretože nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v lehote do 31. marca 2006.

Navrhovateľ v návrhu ďalej uviedol, že si je vedomý toho, že uvedené oznámenie nepodal včas, no podľa neho sa tak nestalo úmyselne, ale z dôvodu, „že som sa domnieval, že oznámenie som povinný podať   Ministerstvu zahraničných vecí   SR.   To   som   skutočne riadne a včas urobil. Hneď, ako som sa dozvedel, že rovnakú povinnosť mám aj vo vzťahu k Národnej rade SR, túto povinnosť som si dňa 18. 7. 2006 splnil“.

Aj napriek týmto skutočnostiam mu však výbor uložil pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ktorého porušenie videl navrhovateľ aj v tom, že aj keď výbor mal v danej veci rozhodnúť v lehote 60 dní odo dňa začatia konania, rozhodol po lehote, čím porušil čl. 9 ods. 5 citovaného zákona.

II.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným   súdom   upravujú   ustanovenia   zákona.   Rozhodnutie   ústavného   súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Z obsahu spisu výboru sp. zn. VP/52/06-K ústavný súd zistil, že oznámenie výboru o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov bolo navrhovateľovi doručené 26. júna 2006, a to na základe uznesenia výboru č. 159 z 20. apríla 2006.

K uzneseniu výboru č. 159 z 20. apríla 2006 navrhovateľ v podaní zo 17. júla 2006 uviedol, že v zákonnej lehote do 31. marca 2006 podal majetkové priznanie Ministerstvu zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky   (ako   svojmu   zamestnávateľovi),   pričom   nemal vedomosť, že takéto majetkové priznanie musí v stanovenej lehote podať aj výboru.

Následne výbor rozhodnutím sp. zn. VP/52/06-K zo 16. októbra 2006 konštatoval, že tým,   že   mu   navrhovateľ   v   stanovenej   lehote   nepodal   oznámenie,   porušil   povinnosť uloženú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to v sume 75 500 Sk. Výbor navrhovateľa poučil aj o jeho práve podať návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia ústavnému súdu.

Rozhodnutie   výboru   zo   16. októbra 2006   bolo   navrhovateľovi   doručené 27. decembra 2006.

K návrhu   navrhovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   18. januára 2007 vyjadril aj výbor prostredníctvom svojho predsedu, a to listom sp. zn. RD-188/2007-PO z 23. januára 2007.   V   liste   predseda   okrem   iného   uviedol,   že   ústavný   zákon   o   ochrane verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov „nespája   s nedodržaním lehoty   uvedenej   v čl.   9   ods. 5   zánik   zodpovednosti   verejného   funkcionára   za   porušenie povinnosti   verejného   funkcionára.   Uvedená   lehota   v   čl. 9   ods. 5   je   lehota   poriadková a nemá   dopad   na   výsledok   tohto   konania.   Rovnako   nie   je   možné   nahrádzať   povinnosti verejného   funkcionára   uvedené   v tomto   ústavnom   zákone   s inými   povinnosťami,   ktoré pre neho   vyplývajú   z iných   právnych   predpisov   (napr.   zákon   o   štátnej   službe   a   pod.) a ani ich vzájomne zamieňať“.

Preskúmaním návrhu navrhovateľa, spisu výboru sp. zn. VP/52/06-K, namietaného rozhodnutia   zo   16. októbra 2006,   ako   aj   s   prihliadnutím   na   ďalšie   s   vecou   súvisiace skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že návrh navrhovateľa je zjavne neopodstatnený.

Zjavná neopodstatnenosť predmetného návrhu spočíva v podstate navrhovateľových tvrdení,   ktoré   nesmerujú   k   obhajobe   vlastného   konania   a   jeho   súladu   s   právami a povinnosťami   uloženými   mu   ústavným   zákonom,   a   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   ako relevantné v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde skúmať. Navrhovateľove námietky sú v konečnom dôsledku ospravedlnením konania nevedomosťou a neznalosťou ústavného   zákona.   Toto   zistenie   zároveň   signalizuje   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi jeho tvrdeniami postavenými do pozície predmetu konania o preskúmaní rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov a následkami, aké by mohli tieto tvrdenia obsiahnuté v návrhu vyvolať.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   na   posúdenie   konania   navrhovateľa ako verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto konania je konanie verejného funkcionára, ktorý je povinný plniť povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalšou zložkou determinujúcou konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru, a v neposlednom rade   je ním   návrh   navrhovateľa,   ktorým   žiada,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie preskúmal.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. d) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sa tento ústavný zákon vzťahuje na funkcie vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, ktorí nie sú členmi vlády Slovenskej republiky.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do   31.   marca   podať   písomné   oznámenie   za   predchádzajúci   kalendárny   rok,   v   ktorom uvedie, a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností   podľa   čl.   5   ods.   1   a   2, b) aké zamestnanie vykonáva   v   pracovnom   pomere,   obdobnom   pracovnom   vzťahu   alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára, e) svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že navrhovateľ ako verejný funkcionár (bývalý predseda Ú. Slovenskej   republiky   do   31. augusta   2006)   bol   v zmysle   vyššie   citovaných   ustanovení ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   povinný   predložiť   výboru   písomné oznámenie vždy do 31. marca za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom mal uviesť, či spĺňa podmienky nezlučiteľnosti výkonu funkcie verejného funkcionára s výkonom iných funkcií,   zamestnaní alebo činností   podľa   čl.   5   ods. 1   a 2 citovaného ústavného zákona. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ si svoju povinnosť splnil až 18. júla 2006, z čoho je zrejmé, že ho podal zjavne po zákonom stanovenej lehote, čím porušil čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.

Na základe týchto skutočností začal výbor voči navrhovateľovi konanie, výsledkom ktorého bolo jeho rozhodnutie sp. zn. VP/52/06-K zo 16. októbra 2006. V rozhodnutí výbor konštatoval   porušenie   čl.   7   ods.   1   citovaného   ústavného   zákona,   a za   porušenie   tejto povinnosti mu uložil v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Následne   navrhovateľ   inicioval   na   ústavnom   súde   začatie   konania   o preskúmaní rozhodnutia výboru zo 16. októbra 2006 vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným. V rámci   tohto   konania   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   výboru,   ktorým   konštatoval porušenie povinnosti navrhovateľom a v ktorom mu za porušenie tejto povinnosti uložil pokutu, bolo vydané v súlade s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Obranu navrhovateľa v tom, že sa domnieval, že oznámenie bol povinný podať len Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, ústavný súd neakceptoval vzhľadom na   ustanovenie   čl.   7   ods.   5   písm.   e)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu, v zmysle   ktorého   mal   toto   oznámenie   adresovať   označenému   výboru   Národnej   rady Slovenskej   republiky.   Preto   dôvody   navrhovateľa,   ktoré   možno   považovať za ospravedlnenie   vlastného   konania   neobstoja,   a   to   aj   s   prihliadnutím   na   jednu zo základných   zásad   práva   „ignorantia   legis   non   excusat“   (neznalosť   zákona neospravedlňuje).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd návrh navrhovateľa na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.Aj   keď   predmetom   konania   podľa   § 73a   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde je preskúmanie konania verejného činiteľa a jeho súladnosť s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, ústavný súd k navrhovateľovej námietke o prekročení 60 - dňovej lehoty ustanovenej výborom v čl. 9 ods. 5 citovaného ústavného zákona poznamenáva, že aj keď konanie bolo začaté uznesením výboru z 20. apríla 2006, niet pochybností o tom, že táto lehota   bola   prekročená.   Vzhľadom   na   to,   že   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky absentuje úprava následkov prekročenia tejto lehoty, jej uplynutie sa nespája so žiadnym právnym účinkom. Na základe tohto poznatku možno dospieť k záveru, že výbor môže rozhodnúť po uplynutí stanovenej lehoty.

Je   však   v záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu,   najmä   právnej   istoty účastníka konania, aby výbor vydával rozhodnutia v primeranej lehote, aj keď je táto lehota poriadková.   Výbor   je   povinný   postupovať   podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy,   je   teda   povinný rešpektovať aj lehoty uvedené v ústavnom zákone.

Keďže návrh navrhovateľa bol odmietnutý v celom rozsahu, ústavný súd sa už ďalej nezaoberal ďalšími časťami návrhu právneho zástupcu navrhovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2007