znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 23/04-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   januára   2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 4 a 6 a čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 Ústavy Slovenskej republiky postupmi a rozsudkami Okresného súdu   v Senici   sp. zn. 1 T   99/00 z 29. októbra   2002 a Krajského súdu   v Trnave sp.   zn. 4 To 267/02 z 29. mája 2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2003   doručená   sťažnosť   J.   Ď.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. Ď., B., ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 41 ods. 1, 4 a 6 a čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupmi a rozsudkami Okresného súdu v Senici sp. zn. 1 T 99/00 z 29. októbra 2002 (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 4 To 267/02 z 29. mája 2003 (ďalej len „krajský súd“).

Porušenie   svojich   uvedených   práv vidí   sťažovateľ v nasledovnom, ním   opísanom a z príloh jeho sťažnosti vyplývajúcom skutkovom stave.

Práva sťažovateľa a jeho vtedajšej manželky A. Ď. k maloletým deťom boli v roku 1994   upravené   formou   „rodičovskej   dohody   –   17   Nc   267/94–7“.   Navrhovateľovo manželstvo   s A.   Ď.   bolo   rozvedené   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V č. k. 25 C 272/99–32   z 15.   marca   2000,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   po   neúspešnom sťažovateľovom   odvolaní   12.   marca   2001.   Maloleté   deti   V.   Ď.   a T.   Ď.   boli   týmto rozsudkom zverené do výchovy a opatery matke. Sťažovateľ (otec) bol zaviazaný platiť výživné na deti v celkovej výške 4 500 Sk mesačne. Bezprostrednou príčinou rozvodu bol vzťah A. Ď. s Ing. P. P.

Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 99/00 z 29. októbra 2002 bol sťažovateľ uznaný vinným z trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov. Výkon trestu odňatia slobody mu bol podmienečne odložený na dobu 1 roka. Podľa skutkovej vety tohto rozsudku spáchal sťažovateľ uvedený trestný čin tým, že „dňa 27. novembra 1999 asi o 9.00 hod. v obci B. S. J. vošiel do dvora a do rodinného domu č. p. 49, bez súhlasu spolumajiteľa domu Ing. P. P., v chodbe sotil svoju manželku A. Ď., ktorú potom v detskej izbe kopal do zadnej časti tela, v kuchyni prevrátil jedálenský stôl a napriek tomu, že ho Ing. P. P. viackrát vyzval, aby opustil jeho rodinný dom a dvor, odtiaľto neodišiel a na dvore kopol Ing. P. P. do   ľavého   predkolenia,   avšak   zranenie,   ktoré   by   si   vyžiadalo   lekárske   ošetrenie,   mu nespôsobil“.

Rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 99/00 z 29. októbra 2002 napadol sťažovateľ odvolaním,   ktorému   krajský   súd   uznesením   č.   k.   4   To   267/02–228   z 29.   mája   2003 nevyhovel a plne sa stotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvostupňového súdu.

Sťažovateľ v rozsiahlej sťažnosti podrobne vysvetľuje, prečo a v ktorých častiach sú podľa   jeho   názoru   skutkové   zistenia   a právne   závery   okresného   súdu   a krajského   súdu nesprávne.   Podáva   svoju   verziu   vlastného   správania   v dome   Ing.   P.   P.,   za   ktoré   bol odsúdený, ako aj s ním súvisiacich širších okolností. Jeho rozsiahla argumentácia vyúsťuje do záveru „...že obe rozhodnutia Okresného a Krajského súdu vychádzajú zo skutkového zistenia, ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. J. Ď. nemohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu porušovania domovej slobody podľa ustanovenia § 138   ods.   1,   2   Trestného   zákona.   Závery   ku   ktorým   tieto   súdy   dospeli   pri   hodnotení dôkazov, odporujú príslušným ustanoveniam čl. 46 ods. 4 v spojitosti s čl. 51 Ústavy SR, Občianskeho   zákonníka,   Zákona   o rodine,   Trestného   poriadku   a ďalších   právnych predpisov, pretože sa sťažovateľovi – ako účastníkovi konania nedostala kvalitná súdna ochrana   pred   neoprávnenými   zásahmi   poškodeného   a porušovaním   jeho   rodičovských práv“.

Sťažovateľ   žiada,   aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   práv,   zrušil   rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 99/00 a uznesenie krajského súdu č. k. 4 To 267/02–228 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd trvale zastáva právny názor, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak je ich konanie alebo rozhodnutie zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   (obdobne   napr.   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS   24/00   a sp. zn. I. ÚS 15/01).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   výnimočne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03).

Porušenie svojich označených práv vidí sťažovateľ v nesprávne zistenom skutkovom stave   a v nesprávnych   právnych   záveroch   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   preskúmal rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 99/00 z 29. októbra 2002 a krajského súdu sp. zn. 4 To 267/02 z 29. mája 2003. Zistil, že prvostupňový súd primerane zistil a ustálil skutkový stav. Vysvetlil, ktoré skutočnosti pokladá za dokázané a na základe ktorých dôkazov. Jeho právne   závery   taktiež   logicky   nadväzujú   na   skutkové   zistenia   a platnú   právnu   úpravu. Odôvodnenie rozsudku teda predstavuje dostatočný základ pre jeho výrokovú časť.

Odvolací   súd   si   osvojil   skutkové   i právne   závery   prvostupňového   súdu,   pričom podstatne doplnil a rozšíril jeho právnu argumentáciu. Z odôvodnenia je zrejmé, že krajský súd taktiež náležite preskúmal skutkovú i právnu stránku veci.

Napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov nevykazujú žiadne známky arbitrárnosti ani nepreskúmateľnosti. Preto nimi nemohli byť porušené sťažovateľom označené práva. Navyše   do   sťažovateľom   označených   práv   ani   nemožno   zasiahnuť   ním   opísaným skutkovým stavom.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Nesprávne   vyhodnotenie   dôkaznej   situácie,   ktoré   sťažovateľ   namieta,   ale   ktoré z rozhodnutí súdov nevyplýva, neznamená porušenie ústavnej zásady rovnosti v právach ani sa netýka charakteru základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Okresný súd a krajský súd konali o trestnom čine sťažovateľa, ktorý síce mohol byť motivovaný   aj   snahou   o zachovanie   manželstva,   ale predmetom   ani   účelom   ich   konaní nebola ochrana súkromného a rodinného života. V danom prípade ani nebolo ich úlohou takúto ochranu poskytnúť, lebo ich konania sa jej bezprostredne netýkali.

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchovu je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Podľa   čl. 41 ods.   6 ústavy podrobnosti o právach podľa odseku 1 až 5 ustanoví zákon.

Predmetom   súdnych   konaní a rozhodnutí,   v ktorých   a ktorými   boli podľa   mienky sťažovateľa   porušené   jeho   práva,   neboli   starostlivosť   o jeho   deti   ani   jeho   styk   s nimi. Napadnutým postupom a rozhodnutiami súdov nemohlo byť zasiahnuté do rodičovských práv sťažovateľa. Otázkami motívu sťažovateľovho trestného činu, ktorý mohol súvisieť s jeho   vzťahom   a stykmi   s deťmi,   sa   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   primerane vysporiadal okresný súd.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36, čl. 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 51 ods. 2 ústavy podmienky a rozsah obmedzenia základných práv a slobôd a rozsah povinností v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu ustanoví ústavný zákon.

Sťažovateľ   opakovane   tvrdí,   že   všeobecné   súdy   porušili   viaceré   ustanovenia zákonov, ktoré konkretizujú ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu (napr. § 238 ods. 1 a 2 Trestného zákona). Sťažovateľ však nepreukázal, že všeobecné súdy postupovali spôsobom, ktorý by znamenal porušenie jeho ústavných práv. Nie je úlohou ani právom ústavného súdu opätovne vyhodnotiť dôkazy, ustáliť skutkový stav a sformulovať právne závery, keď to už pred ním primerane urobili všeobecné súdy.

Navyše, ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy nemožno v okolnostiach prípadu porušiť samostatne bez spojenia s niektorým ďalším ústavným právom, lebo tieto upravujú rozsah zákonnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu a obmedzujú rozsah možnosti domáhať sa práv uvedených v čl. 51 ods. 1 ústavy. Možno z nich vyvodiť aj záver, že porušenie   ustanovení   zákona   upravujúceho   podrobnosti   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu má aj ústavný rozmer. Sťažovateľ však takéto porušenie práva nepreukázal.

Ustanovenia čl. 51 ods. 2 ústavy so sťažnosťou vôbec nesúvisia.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004