znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 229/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejspoločnosťou   Advokátska   kancelária   JUDr.   Peter   Szárszoi,   s.   r.   o.,   Štefánikova   8,Michalovce,   v mene   ktorej   koná   advokát   a konateľ   JUDr.   Peter   Szárszoi,   vo   vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 5 C 143/2013z 3.   decembra   2013   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   6   Co   266/2014z 9. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnuochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 143/2013z 3. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 6 Co 266/2014 z 9. decembra 2014.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   rozsudkomokresného súdu sp. zn. 5 C 143/2013 z 3. decembra 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu10 556,09   €   spolu   s príslušenstvom,   a to   z titulu   bezúročnej   pôžičky   poskytnutejžalobkyňou.   Odvolaniu   podanému   sťažovateľkou   krajský   súd   nevyhovel   a predmetnýrozsudok   ako   vecne   správny   potvrdil   svojím   rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   266/2014z 9. decembra 2014.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že okresný súd siosvojil tvrdenia žalobkyne, že v danom prípade išlo o pôžičku, pričom neakceptoval obranusťažovateľky,   že   právnym   dôvodom   poskytnutia   predmetnej   finančnej   čiastky   nebolapôžička, ale dar.

Podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd „počas celého konania hodnotil dôkazy dvojakým   metrom.   Nevykonal   všetky   navrhované   dôkazy   a vykonané   dôkazy   nesprávne vyhodnotil. Súd nebral do úvahy výpovede svedkov, ktoré sťažovateľka navrhla. Vo svojom rozhodnutí sa opiera iba o výpovede žalobkyne a jej syna. Krajský súd Košice potvrdil rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   a s argumentáciou   v odvolaní   sa   vôbec nevysporiadal.“.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   rozsudky   konajúcich   súdov   sú   nepreskúmateľnéz dôvodu absencie náležitého odôvodnenia, pričom ústavný súd žiada, aby „preskúmal či skutkové a právne závery všeobecných súdov nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.

Sťažovateľka   v označenom   postupe   konajúcich   súdov   vidí   porušenie   svojhozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdusp.   zn.   5   C   143/2013   z 3.   decembra   2013   a rozsudkom   krajského   súdusp. zn. 6 Co/266/2014   z 9.   decembra   2014,   predmetné   rozhodnutia   zrušil, vrátil   vecpríslušným súdom na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pripredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 143/2013 z 2. decembra 2013

Ustanovenie čl. 127 ods. 1   ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje   iný   súd.   Sťažovateľka   sa   ochrany   svojich   práv   vo   vzťahu   k označenémurozhodnutiu   okresného   súdu   mohla   podľa   zákona   účinne   domáhať(a aj sa domáhala) využitím opravného prostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajskýsúd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, porušeniektorých namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a k procesnému postupuokresného   súdu   predchádzajúcemu   tomuto   rozhodnutiu   vylúčená.   Z uvedeného   dôvoduústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 143/2013 z 2. decembra 2013odmietol   pre nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   (podľa   § 25   ods.   2   zákonao ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 266/2014 z 9. decembra 2014

Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1ústavy   v arbitrárnosti   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   sa   podľa   jej   názorudostatočne nevysporiadal s argumentáciou ňou prednesenou v podanom odvolaní a svojerozhodnutie založil podľa nej na zjavne neodôvodnených skutkových a právnych záveroch.

Ústavný súd z obsahu namietaného rozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že súd prvého stupňavykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, čomu zodpovedal aj náležite zistený skutkovýstav.   Podľa   názoru   krajského   súdu   vyhodnotenie   vykonaných   dôkazov   bolo   vykonanév súlade   §   132   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskoršíchpredpisov,   na   základe   čoho   ustálil   okresný   súd   správne   skutkové   zistenia   a imzodpovedajúci správny právny záver.

Krajský   súd   k otázke   ustálených   skutkových   zistení   v odôvodnení   rozsudkurekapituloval a zdôraznil, že aj v odvolacom konaní považuje za nespornú tú skutočnosť, žesťažovateľka dostala sumu 10 556,09 €, ktorú použila na predčasné splatenie svojich úverov,čo nepoprela ani sama sťažovateľka. Ďalej krajský súd považoval za preukázanú tú okolnosť,že išlo o finančné prostriedky, ktoré zo svojich účtov vybrala žalobkyňa, pričom tvrdeniesťažovateľky,   že   išlo   o finančné   prostriedky   syna   žalobkyne,   preukázané   nebolo.   Podľavyjadrenia   krajského   súdu   zostala   v konaní   pred   okresným   súdom   spornou   iba   táskutočnosť,   aký   bol právny   dôvod poskytnutia   označenej sumy sťažovateľke, kde   tentodôvod bol namietaný aj v odvolacom konaní. V nadväznosti na to krajský súd konštatoval,že   vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané   tvrdenie   žalobkyne,   a to   že   sťažovateľkepredmetné finančné prostriedky iba požičala, a obrana sťažovateľky, že išlo o dar zo stranysyna žalobkyne, preukázaná nebola. Na tomto mieste odvolací súd argumentoval, že synžalobkyne skutočnosť darovania uvedenej sumy poprel, dokazovanie pritom vylúčilo, že byfinančnými prostriedkami v takej výške disponoval, a zároveň tento svedok uvádzal, že šloo peniaze jeho matky (žalobkyne), čo bolo v konaní aj preukázané, a je teda vylúčené, abymohol tento svedok darovať jemu nepatriace finančné prostriedky. Odvolací súd dodal, žezároveň žiadna z účastníčok netvrdila, že išlo o dar žalobkyne, a takýto záver nevyplynulani z vykonaného dokazovania. Krajský súd tak zhrňujúco konštatoval, že výpoveďamižalobkyne   a jej   syna   bolo   preukázané   uzavretie   zmluvy   o pôžičke   medzi   účastníčkamikonania,   z ktorej   suma   bola   sťažovateľke   reálne   odovzdaná,   pričom   je   bez   právnehovýznamu,   kto   fyzicky   peňažné   prostriedky   odniesol   do   pokladne   a vložil   na   účtysťažovateľky.

Pri   posúdení   námietky   sťažovateľky   o arbitrárnosti   rozsudku   krajského   súduvychádzal ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd vychádzajúci z princípu subsidiarity daného čl. 127 ods. 1 ústavylimituje právomoc ústavného súdu pri poskytovaní spomínanej ochrany tak, že ku kontroleskutkových a právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov ako primárnych garantovdodržiavania základných práv a slobôd pristupuje len v prípadoch s ústavou nezlučiteľnýchexcesov, keď namietané skutkové a právne závery vykazujú znaky zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti (obdobne pozri I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   v ktorom   krajský   súd   podporil   správnosťskutkových a právnych záverov prvostupňového rozsudku, podľa názoru ústavného súduodvolací   súd   náležite   reagoval   na   odvolacie   námietky   sťažovateľky,   ktorá   sa   pokúšalatvrdenia   žalobkyne   vyvrátiť   svojou   obranou,   a to   že   skutočným   právnym   dôvodomposkytnutia príslušnej sumy nebola pôžička, ale dar syna žalobkyne. Krajský súd jasnea logicky sťažovateľke vysvetlil, že bolo v konaní nespochybniteľne vykonanými dôkazmipreukázané, že sťažovateľke poskytnuté finančné prostriedky patrili žalobkyni, ďalej že synžalobkyne peňažnými prostriedkami v označenej výške ani nedisponoval, a teda nemoholdarovať to, čo mu nepatrilo. V nadväznosti na to bolo zároveň poukázané, že sťažovateľkanepredniesla tvrdenie, že by malo ísť o dar zo strany žalobkyne, a takýto záver nevyplynulani   z vykonaného   dokazovania.   Tvrdenia   sťažovateľky   o právnom   dôvode   poskytnutiapeňazí tak boli vyvrátené a súd prijal verziu žalobkyne ustálenú na základe príslušnýchvýpovedí.

Krajským súdom prijatý právny záver, že právnym dôvodom poskytnutia finančnýchprostriedkov   bola   ústne   uzavretá   zmluva   o pôžičke,   má   dostatočnú   oporu   v ustálenýchskutkových   zisteniach   podporených   akceptovateľnou   logickou   úvahou   súdukorešpondujúcou s výsledkami vykonaného dokazovania.

Ústavný   súd   tak   dospel   k   záveru,   že   relevantné   skutkové   a   právne   záveryodvolacieho   súdu   prezentované   v namietanom   rozsudku   sa   opierajú   o akceptovateľnévyhodnotenie   relevantných   skutočností,   a   teda   ich   nehodnotí   ako   vykazujúce   známkyarbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti.   V   tejto   spojitosti   možno   zdôrazniť,   že   nejdeo porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstávúčastníka   konania   a jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlades objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním   a hodnotenímdôkazov.   Právo   na spravodlivý   proces   je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Vzhľadom   na   uvedené   posúdil   ústavný   súd   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sarozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co   266/2014   z 9.   decembra   2014 ako   zjavneneopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015