SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 229/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejspoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Peter Szárszoi, s. r. o., Štefánikova 8,Michalovce, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Szárszoi, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Michalovce sp. zn. 5 C 143/2013z 3. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 266/2014z 9. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnuochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)rozsudkom Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 143/2013z 3. decembra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 6 Co 266/2014 z 9. decembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkomokresného súdu sp. zn. 5 C 143/2013 z 3. decembra 2013 zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu10 556,09 € spolu s príslušenstvom, a to z titulu bezúročnej pôžičky poskytnutejžalobkyňou. Odvolaniu podanému sťažovateľkou krajský súd nevyhovel a predmetnýrozsudok ako vecne správny potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 6 Co 266/2014z 9. decembra 2014.
Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu namieta, že okresný súd siosvojil tvrdenia žalobkyne, že v danom prípade išlo o pôžičku, pričom neakceptoval obranusťažovateľky, že právnym dôvodom poskytnutia predmetnej finančnej čiastky nebolapôžička, ale dar.
Podľa vyjadrenia sťažovateľky okresný súd „počas celého konania hodnotil dôkazy dvojakým metrom. Nevykonal všetky navrhované dôkazy a vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil. Súd nebral do úvahy výpovede svedkov, ktoré sťažovateľka navrhla. Vo svojom rozhodnutí sa opiera iba o výpovede žalobkyne a jej syna. Krajský súd Košice potvrdil rozsudok Okresného súdu Michalovce a s argumentáciou v odvolaní sa vôbec nevysporiadal.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že rozsudky konajúcich súdov sú nepreskúmateľnéz dôvodu absencie náležitého odôvodnenia, pričom ústavný súd žiada, aby „preskúmal či skutkové a právne závery všeobecných súdov nie sú zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné“.
Sťažovateľka v označenom postupe konajúcich súdov vidí porušenie svojhozákladného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vzhľadom na uvedené v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovilporušenie jej základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdusp. zn. 5 C 143/2013 z 3. decembra 2013 a rozsudkom krajského súdusp. zn. 6 Co/266/2014 z 9. decembra 2014, predmetné rozhodnutia zrušil, vrátil vecpríslušným súdom na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavneneopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistížiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej bymohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Ústavný súd tak môže pripredbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšejpochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 143/2013 z 2. decembra 2013
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahuk ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavnýsúd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušeniaich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhoduje iný súd. Sťažovateľka sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenémurozhodnutiu okresného súdu mohla podľa zákona účinne domáhať(a aj sa domáhala) využitím opravného prostriedku odvolania. V tomto kontexte bol krajskýsúd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu právam sťažovateľky, porušeniektorých namieta. Právomoc ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1ústavy) bezprostredne vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu a k procesnému postupuokresného súdu predchádzajúcemu tomuto rozhodnutiu vylúčená. Z uvedeného dôvoduústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 143/2013 z 2. decembra 2013odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 266/2014 z 9. decembra 2014
Sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1ústavy v arbitrárnosti namietaného rozsudku krajského súdu, ktorý sa podľa jej názorudostatočne nevysporiadal s argumentáciou ňou prednesenou v podanom odvolaní a svojerozhodnutie založil podľa nej na zjavne neodôvodnených skutkových a právnych záveroch.
Ústavný súd z obsahu namietaného rozhodnutia zistil tieto relevantné skutočnosti,z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd konštatoval, že súd prvého stupňavykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, čomu zodpovedal aj náležite zistený skutkovýstav. Podľa názoru krajského súdu vyhodnotenie vykonaných dôkazov bolo vykonanév súlade § 132 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov, na základe čoho ustálil okresný súd správne skutkové zistenia a imzodpovedajúci správny právny záver.
Krajský súd k otázke ustálených skutkových zistení v odôvodnení rozsudkurekapituloval a zdôraznil, že aj v odvolacom konaní považuje za nespornú tú skutočnosť, žesťažovateľka dostala sumu 10 556,09 €, ktorú použila na predčasné splatenie svojich úverov,čo nepoprela ani sama sťažovateľka. Ďalej krajský súd považoval za preukázanú tú okolnosť,že išlo o finančné prostriedky, ktoré zo svojich účtov vybrala žalobkyňa, pričom tvrdeniesťažovateľky, že išlo o finančné prostriedky syna žalobkyne, preukázané nebolo. Podľavyjadrenia krajského súdu zostala v konaní pred okresným súdom spornou iba táskutočnosť, aký bol právny dôvod poskytnutia označenej sumy sťažovateľke, kde tentodôvod bol namietaný aj v odvolacom konaní. V nadväznosti na to krajský súd konštatoval,že vykonaným dokazovaním bolo preukázané tvrdenie žalobkyne, a to že sťažovateľkepredmetné finančné prostriedky iba požičala, a obrana sťažovateľky, že išlo o dar zo stranysyna žalobkyne, preukázaná nebola. Na tomto mieste odvolací súd argumentoval, že synžalobkyne skutočnosť darovania uvedenej sumy poprel, dokazovanie pritom vylúčilo, že byfinančnými prostriedkami v takej výške disponoval, a zároveň tento svedok uvádzal, že šloo peniaze jeho matky (žalobkyne), čo bolo v konaní aj preukázané, a je teda vylúčené, abymohol tento svedok darovať jemu nepatriace finančné prostriedky. Odvolací súd dodal, žezároveň žiadna z účastníčok netvrdila, že išlo o dar žalobkyne, a takýto záver nevyplynulani z vykonaného dokazovania. Krajský súd tak zhrňujúco konštatoval, že výpoveďamižalobkyne a jej syna bolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke medzi účastníčkamikonania, z ktorej suma bola sťažovateľke reálne odovzdaná, pričom je bez právnehovýznamu, kto fyzicky peňažné prostriedky odniesol do pokladne a vložil na účtysťažovateľky.
Pri posúdení námietky sťažovateľky o arbitrárnosti rozsudku krajského súduvychádzal ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej systém ústavnej ochranyzákladných práv a slobôd vychádzajúci z princípu subsidiarity daného čl. 127 ods. 1 ústavylimituje právomoc ústavného súdu pri poskytovaní spomínanej ochrany tak, že ku kontroleskutkových a právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov ako primárnych garantovdodržiavania základných práv a slobôd pristupuje len v prípadoch s ústavou nezlučiteľnýchexcesov, keď namietané skutkové a právne závery vykazujú znaky zjavnej neodôvodnenostialebo arbitrárnosti (obdobne pozri I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
V odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom krajský súd podporil správnosťskutkových a právnych záverov prvostupňového rozsudku, podľa názoru ústavného súduodvolací súd náležite reagoval na odvolacie námietky sťažovateľky, ktorá sa pokúšalatvrdenia žalobkyne vyvrátiť svojou obranou, a to že skutočným právnym dôvodomposkytnutia príslušnej sumy nebola pôžička, ale dar syna žalobkyne. Krajský súd jasnea logicky sťažovateľke vysvetlil, že bolo v konaní nespochybniteľne vykonanými dôkazmipreukázané, že sťažovateľke poskytnuté finančné prostriedky patrili žalobkyni, ďalej že synžalobkyne peňažnými prostriedkami v označenej výške ani nedisponoval, a teda nemoholdarovať to, čo mu nepatrilo. V nadväznosti na to bolo zároveň poukázané, že sťažovateľkanepredniesla tvrdenie, že by malo ísť o dar zo strany žalobkyne, a takýto záver nevyplynulani z vykonaného dokazovania. Tvrdenia sťažovateľky o právnom dôvode poskytnutiapeňazí tak boli vyvrátené a súd prijal verziu žalobkyne ustálenú na základe príslušnýchvýpovedí.
Krajským súdom prijatý právny záver, že právnym dôvodom poskytnutia finančnýchprostriedkov bola ústne uzavretá zmluva o pôžičke, má dostatočnú oporu v ustálenýchskutkových zisteniach podporených akceptovateľnou logickou úvahou súdukorešpondujúcou s výsledkami vykonaného dokazovania.
Ústavný súd tak dospel k záveru, že relevantné skutkové a právne záveryodvolacieho súdu prezentované v namietanom rozsudku sa opierajú o akceptovateľnévyhodnotenie relevantných skutočností, a teda ich nehodnotí ako vykazujúce známkyarbitrárnosti či zjavnej neodôvodnenosti. V tejto spojitosti možno zdôrazniť, že nejdeo porušenie základného práva na súdnu ochranu, ak súd nerozhodne podľa predstávúčastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlades objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotenímdôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysela podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).
Vzhľadom na uvedené posúdil ústavný súd námietky sťažovateľky týkajúce sarozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 266/2014 z 9. decembra 2014 ako zjavneneopodstatnené a ako také ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak,ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľky sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015