znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 229/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. M., S., zastúpeného JUDr. N. S., Advokátka kancelária, Ž.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/96/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2013 doručená   sťažnosť J.   M.,   S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/96/2004.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa 215 ods. 1 písm. a) zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. V rámci vedeného trestného   konania   bola   sťažovateľovi   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   3   T/96/2004 z 11. februára 2010 uložená poriadková pokuta podľa § 66 ods. 1 zákona č. 141/1961 Zb. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný do 1. januára   2006“).   Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú Krajský súd v Žiline svojím uznesením sp. zn. 1 Tos/40/2010 z 13. mája 2010 zamietol ako oneskorene   podanú.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   14.   marca   2012 prostredníctvom   svojho   obhajcu   dovolanie.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   okresný   súd podané dovolanie príslušnému dovolaciemu súdu nepostúpil, preto sťažovateľ adresoval jeho   predsedovi   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Predseda   okresného   súdu   v liste z 18. februára   2013   oboznámil   sťažovateľa,   že   zákonná   sudkyňa „jeho   dovolanie neodstúpila   NS   SR   z dôvodov,   že   vo   veci   sa   koná,   rozhoduje   sa   o vine   alebo   o nevine obžalovaného, sťažovateľa a až po právoplatnom skončení veci, súd predloží spis NS SR“.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentoval svoj názor, kde uviedol, „že rozhodovanie o vine a treste   v jeho   trestnej   veci   nebráni   tomu,   aby   dovolací   súd   rozhodol   o oprávnenosti uloženia   poriadkovej   pokuty,   nakoľko   sa   jedná   o rozdielne   konania,   ktoré   sami   o sebe nemajú na seba vplyv“.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   okresný   súd „neoprávnene   zdržiava   sťažovateľove dovolanie, adresované dovolaciemu súdu – NS SR, čím zároveň vytvára zbytočné prieťahy v konaní vo veci sťažovateľovho dovolania“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/96/2004, prikázal okresnému   súdu   konať   v jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   priznal   mu   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jej   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa smerujúcej   proti   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T/96/2004 (nepredloženie uplatneného dovolania príslušnému súdu), ktorým boli podľa sťažovateľa spôsobené   zbytočné   prieťahy,   čím   malo   dôjsť   aj   k   porušeniu   jeho   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v napadnutom konaní.

Ústavný   súd   pri   posúdení   sťažnosti   sťažovateľa   vychádzal   z týchto   relevantných skutočností vyplývajúcich tak z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiacej právnej úpravy:

Sťažovateľ je obžalovaným v trestnom konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 3 T/96/2004, v priebehu ktorého mu bola uznesením okresného súdu z 11. februára 2010   podľa   ustanovenia   §   66   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   do   1.   januára   2006 z dôvodu   sťažovania   postupu   trestného   konania   uložená   poriadková   pokuta.   Proti predmetnému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorá   však   bola   uznesením nadriadeného súdu ako oneskorene podaná podľa § 148 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 zamietnutá. Sťažovateľ následne 14. marca 2012 napadol toto uznesenie prostredníctvom svojho obhajcu dovolaním, ktoré podal na miestne príslušnom súde,   teda   na   okresnom   súde.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   podané   dovolanie   nebolo okresným súdom postúpené dovolaciemu súdu, sťažovateľ adresoval predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú reagoval predseda   okresného súdu listom z 18. februára 2013 a sťažovateľom podanú sťažnosť kvalifikoval ako nedôvodnú. V liste okresného   súdu   bol   sťažovateľ   zo   strany   jeho   predsedu   oboznámený   predovšetkým s obsahom ustanovení § 368 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) vymedzujúcich okruh rozhodnutí napadnuteľných mimoriadnym   opravným   prostriedkom   –   dovolaním,   pričom   v ňom   predseda   okresného súdu   tiež uviedol: „Vec   nie   je doposiaľ   právoplatne skončená,   predovšetkým   pre Vaše obštrukčné   správanie,   pretože   opakovane   maríte   termíny   hlavných   pojednávaní ospravedlnením sa z rôznych zdravotných dôvodov. Spis nebol predložený NS SR z dôvodu, že vo veci sa vykonáva dokazovanie na hlavnom pojednávaní, pričom termíny hlavných pojednávaní boli určované na 20.03.2012, 07.06.2012, 04.10.2012, 22.01.2013.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy odstránenie stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho orgánu.

Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný   súd   pri   posúdení   sťažnosti   sťažovateľa   vychádzal   aj   z právnej   úpravy relevantnej v prípade sťažovateľa, ktorou je Trestný poriadok.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku možno dovolanie podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákon alebo ak boli porušené ustanovenia o konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušenie dôvodom dovolania podľa § 371.

Podľa § 368 ods. 2 Trestného poriadku rozhodnutím podľa odseku 1 sa rozumiea) rozsudok a trestný rozkaz,b) uznesenie o postúpení veci okrem uznesenia o postúpení veci inému súdu,c) uznesenie o zastavení trestného stíhania,d) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania,e) uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,f) uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania,g) rozhodnutie o uložení ochranného opatrenia,h) rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok podaný proti rozhodnutiu podľa   písmen   a)   až   g),   alebo   rozhodnutie,   ktorým   odvolací   súd   na   základe   riadneho opravného prostriedku vo veci sám rozhodol.

Na základe uvedeného možno konštatovať objektívnu skutočnosť vyplývajúcu bez ďalšieho priamo z právnej úpravy, a síce, že v prípade sťažovateľa bolo dovolanie podané proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   právna   úprava   dovolanie   nepripúšťa   a   u ktorého ustanovenie § 382 písm. f) Trestného poriadku predpisuje dovolaciemu súdu obligátorny postup (odmietnutie dovolania bez preskúmania veci).

O relevantnej právnej úprave napokon sťažovateľa, ktorý navyše dovolanie podal prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu, poučil aj   predsedu okresného súdu vo svojom   stanovisku.   Ústavný   súd   teda   sumárne   konštatuje,   že   vo   veci   sťažovateľa dochádza   síce   k prieťahom   v konaní,   pretože   povinnosťou   súdu   je   predložiť   uplatnené dovolanie   príslušnému   súdu   na   rozhodnutie   i   napriek   jeho   zjavnej bezúspešnosti,   ktorá zároveň vylučuje u sťažovateľa stav právnej neistoty, keďže relevantná právna úprava mu dáva v tomto smere jednoznačnú odpoveď.

Záver   ústavného súdu   je teda   taký,   že   z hľadiska   materiálnej ochrany ústavnosti okolnosti   prípadu   sťažovateľa   neumožňujú   prieťahy   v súvislosti   s ním   uplatneným mimoriadnym opravným prostriedkom kvalifikovať ako porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne neopodstatnenú   vtedy,   ak   preskúmanie   namietaného   postupu,   resp.   rozhodnutia všeobecného   súdu   v rámci   predbežného   prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   II. ÚS   101/03, II. ÚS 104/04).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti ústavný   súd sťažnosť   posúdil   ako   zjavne neopodstatnenú   a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013