znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 229/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. L. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu   Pezinok v konaní vedenom   pod sp. zn. 31 Er 2474/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. K.   o d m i e t a  .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. S. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 2474/2008.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že návrhom z 22. apríla 2008 sa ako oprávnená domáhala   na   E.   JUDr.   S.   L.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“)   vykonania   exekúcie   proti povinnému z titulu zaplatenia výživného na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 7 C 281/02 z 31. mája 2004 (ďalej len „rozsudok alebo exekučný titul“).

Dňa 30. apríla 2008 požiadala súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti pripojila rozsudok tohto súdu s vyznačenou doložkou vykonateľnosti. Vec   bola   pridelená   2.   mája   2008   zákonnej   sudkyni,   ktorá   si   28.   mája   2008   vyžiadala k veci listinné doklady.

Dňa   26.   júna   2008   sťažovateľka   predložila   okresnému   súdu   ďalšie   rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa jej veci a 21. júla 2008 súdny exekútor urgoval okresný súd vydať poverenie   na výkon   exekúcie, čo   zopakoval   28. októbra   2008   a 26.   februára 2009.

Dňa   6.   augusta   2009   okresný   súd   oznámil   súdnemu   exekútorovi,   že   rozsudok (exekučný   titul)   bol   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 5 Co 74/2007 a 5 Co 75/07 z 30. júna 2008 zrušený. Proti nemu podala sťažovateľka dovolanie. Spis bol postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky z okresného súdu 11. mája 2009.

Sťažovateľka   ďalej   v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   to,   že   v jej   veci „Do dnešného   dňa   Okresný   súd   v Pezinku   nerozhodol“, pričom   tak   mal   urobiť už na základe rozsudku (s vyznačením doložky predbežnej vykonateľnosti), čím došlo jeho postupom evidentne k zbytočným prieťahom a zároveň k porušeniu jej základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   nej   pre „rozsudky   odsudzujúce   na   plnenie   výživného   platí   obligatórna predbežná   vykonateľnosť“...   (§   162   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku)   a tiež „Rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 31. 05. 2004 č. k. 7 C 281/02-203 s riadne vyznačenou   doložkou predbežnej vykonateľnosti dňom 12. 07. 2004, vyznačenou dňa 19. 03. 2008 je riadny exekučným titulom.“.

S poukazom   na uvedené sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní a prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vyniesol vo veci samej tento nález:„1)   Základné   právo   sťažovateľky   upravené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a základné právo na prerokovanie veci bez prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 2474/2008 porušené bolo.

2) Sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie 5 000,- € (slovom päťtisíc EUR), ktoré   je   Okresný   súd   v   Pezinku   povinný   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3) Sťažovateľke priznáva trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, vo výške 254,68 € (2 razy ÚPS á 120,23 € + 2 razy RP á 7,21 €), ktoré je Okresný súd v Pezinku povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. L. S. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03, IV. ÚS 290/04).

V systematike   ústavy   aj   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   sú   však   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť   súdneho   konania obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote [teda len jedného z aspektov „spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so   zákonom   ustanovenými podmienkami, orgány súdnej   moci   majú povinnosť umožniť každému,   aby   sa   uplatnením   práva   zaručeného   čl. 46   ústavy   stal   účastníkom   súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).

1.   Podľa   sťažovateľky   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo okrem iného aj v dôsledku toho, že okresný súd nerozhodol a nekonal o jej žiadosti na vykonanie exekúcie, resp. o vydanie poverenia pre súdneho   exekútora   napriek   tomu,   že   existovalo   rozhodnutie   všeobecného   súdu s vyznačenou doložkou vykonateľnosti (§ 162 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).

Dodržiavanie zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom však nespadá pod ochranu   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ale   čl. 48   ods. 2   ústavy,   a k tomu   ústavný   súd   už   zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02), keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na   v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v   týchto   prípadoch   sú   rozhodujúce   všetky   okolnosti   danej   veci.   Porušenie   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle   citovaného   článku   ústavy nemožno   preto   vyvodzovať   len   zo   skutočnosti,   že   štátny   orgán   dôsledne   nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02, II. ÚS 110/06).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu, a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu to tak nie je.

Zo sťažnosti a z vyjadrení účastníkov, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu, ktorý bol ústavnému súdu predložený 11. mája 2010, je zrejmé, že okresný súd neodmietol konať o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď 30. apríla 2010 rozhodol tak, že ju napokon zamietol.

Okresný súd v priebehu konania správne skúmal podľa § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, či   nie   sú   zákonné   dôvody   na   zamietnutie   návrhu   na   vydanie   poverenia   pre   súdneho exekútora   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   síce   už   3.   septembra   2008   zistil, že exekučný titul bol zrušený na základe rozhodnutia nadriadeného súdu, ale v okolnostiach daného prípadu ústavný súd je toho názoru, že okresný súd žiadnym procesným úkonom nedal   najavo,   že   sa   nemieni   vecou   sťažovateľky   zaoberať   a   meritórne   rozhodnúť, ak navyše sťažovateľka v sťažnosti nepreukázala, že by jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd   postupoval v tejto veci zdĺhavejšie, ale v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zisťoval či nie sú rozpory medzi   žiadosťou   súdneho   exekútora   na   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie a exekučným titulom.

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti s tvrdenými   zbytočnými   prieťahmi   v namietanom   konaní   považoval   za   zjavne neopodstatnenú   a odmietol   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   už   pri   jej predbežnom prerokovaní (obdobne napr. II. ÚS 67/06, II. ÚS 110/06).

2.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   namietala   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 Er 2457/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd   zistil,   že   samotná   sťažovateľka   nevyužila   žiadny   spôsob   ochrany   ňou   označeného základného   práva   v   konaní   pred   okresným   súdom,   proti   ktorému   jej   sťažnosť   vlastne smeruje.

K sťažnosti síce pripojila aj tri fotokópie urgencií súdneho exekútora z júla a októbra 2008, ako aj z februára 2009 adresované okresnému súdu, ktorými sa domáhal vydania poverenia na vykonanie exekúcie, ale podľa názoru ústavného súdu tieto žiadosti súdneho exekútora nemôžu byť v tomto prípade považované za účinný prostriedok nápravy v jej prípade, a to jednak preto, že ich podal iba súdny exekútor, a nie samotná sťažovateľka, ktorá sa domáha ochrany svojich práv na ústavnom súde, ale tiež preto, že tieto urgencie neboli adresované predsedovi okresného súdu, ktorý jediný môže prijať adekvátne opatrenia na nápravu postupu všeobecného súdu proti zbytočným prieťahom vo veci samej podľa § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaného   zákona   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok   ochrany   takých   základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní“. V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia   „Orgán,   ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“. Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na   odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným   osobám   dôsledky“.   V   súvislosti   s   tým   ústavný   súd   poznamenáva, že vyčerpanie   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   je   jedným   z   atribútov   prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   teda   spočíva   okrem   iného   aj v tom,   že   k   jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti ani u označeného porušovateľa uvedeného základného práva (okresného súdu, pozn.) nezistil, že by sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu kvalifikovanú sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní, a ani z obsahu sťažnosti nevyplýva, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky   z   dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti ako neprípustnú.

Nad rámec ústavný súd poznamenáva, že v exekučnej veci o vymoženie zročného výživného bolo o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté   30.   apríla   2010   tak,   že   bola   zamietnutá.   Aj   keď   nie   je   ešte   rozhodnutie okresného   súdu   právoplatné,   sťažovateľka   v značnom   časovom   predstihu   pred   podaním sťažnosti   ústavnému   súdu   musela   vedieť,   že   ňou   uvádzaný   exekučný   titul   bol už medzičasom zrušený nadriadeným súdom, a teda že exekúcia nemôže prebiehať úspešne, čo uznal aj samotný súdny exekútor, ktorý doručil okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie,   a v   konečnom   dôsledku   aj   samotná   sťažovateľka,   ktorá   podala   návrh na prerušenie konania do rozhodnutia dovolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nezaoberal ďalšími argumentmi sťažovateľky a jej sťažnosť odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010