znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 229/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   K.,   B.,   a spoločnosti   K.,   s. r. o.,   B.,   zastúpených advokátom JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49 a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   namietaného   porušenia   základných   práv zaručených čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3   písm.   a)   a   čl. 17   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, ako aj práva podľa   čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 T 88/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. K. a spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009 doručená sťažnosť V. K., B. (ďalej len „sťažovateľ v I. rade“), a spoločnosti K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ v II. rade“ spolu len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 49 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20 ods. 1 a 4 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na podrobné oboznámenie s povahou a dôvodom obvinenia zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru a práva podľa čl. 17 dohovoru, ako aj práva na ochranu majetku zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 88/2006.

Z odôvodnenia predloženej   sťažnosti vyplýva, že pred okresným súdom   prebieha trestné   konanie,   v ktorom   sťažovateľ   v I.   rade   vystupuje   ako   obžalovaný   zo   spáchania trestného   činu   porušovania   ochrany   rastlín   a živočíchov   podľa   §   181c   ods.   2   písm.   b) a § 181c   ods.   3   písm.   a)   zákona   č.   140/1961   Zb.   Trestný   zákon   v znení   účinnom do 31. decembra   2005.   K spáchaniu   uvedeného   trestného   činu   malo   dôjsť   na   tom skutkovom podklade, že sťažovateľ v I. rade ako štatutárny orgán sťažovateľa v II. rade v čase od 3. januára 2003 do 29. septembra 2004 predal 11 exemplárov živočíšnych druhov bez toho, aby získal od Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“)   výnimku   zo   zákazu   komerčných   činností   vzťahujúcich   sa   ku   kúpe predmetných   exemplárov.   Prokurátorka   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   I   doručila okresnému súdu 20. októbra 2006 obžalobu v predmetnej veci. Okresný súd 23. februára 2009   uskutočnil   hlavné   pojednávanie   vo   veci.   Zo   sťažnosti   nevyplýva,   či   do   dňa jej doručenia ústavnému súdu bolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 9. septembra 2002 sťažovateľ v I. rade doručil ministerstvu žiadosť o udelenie výnimky zo zákazu komerčných činností pre exempláre, s ktorými   chcel   obchodovať.   Ministerstvo   ho   vyzvalo   na   doplnenie   údajov, ktoré podľa sťažovateľov malo k dispozícii „na Okresných úradoch životného prostredia“. Sťažovateľ   v I.   rade   žiadal   preskúmať   dôvodnosť   výzvy   na   doplnenie   údajov   k jeho žiadosti.   Minister   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   však   zhodnotil   postup ministerstva   vo   veci   ako   súladný   s právnymi   predpismi.   Sťažovateľ   v I.   rade   následne «zrušil   živnostenské   oprávnenie   a previedol   hmotný   a nehmotný   majetok   v rátane   57 exemplárov skupiny „A“ Testudo hemanni (Korytnačka zelená) a 27 exemplárov Testudo graeca (Korytnačka žltohnedá) na spoločnosť K. s. r. o.».

Sťažovateľ v II. rade taktiež požiadal ministerstvo o udelenie výnimky zo zákazu komerčných   činností   pre   uvedené   živočíšne   druhy.   Ministerstvo   aj   v tomto   prípade „napriek   doplneniu   žiadosti   o údaje,   ktoré   mal   žiadateľ   k dispozícii   odmietlo   konať a začatie   konania   o udelení   výnimky   zo   zákazu   komerčných   činností   a podmienilo povinnosťou žiadateľa doplniť vo verejnej listine – preukazoch o pôvode údaje o matke a otcovi“. Sťažovateľ v II. rade argumentoval zmätočnosťou požiadaviek ministerstva.

Ministerstvo adresovalo 29. apríla 2003 Okresnej prokuratúre Bratislava I trestné oznámenie   a následne „oznámilo,   že   nakoľko   je   proti   V.   K.   zahájené   trestné stíhanie až do jeho skončenia prerušuje konanie o vydaní potvrdení pre spoločnosť K. s. r. o.“.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že na hlavnom pojednávaní sťažovateľ v I. rade „vzniesol námietku   voči   nezákonnosti   súdneho   konania“,   ktorej   obsah   sa   sústredil   na   tvrdenie, že skutok,   z ktorého   je   obžalovaný,   nie   je   trestným   činom   (absencia   protiprávnosti, spoločenskej nebezpečnosti). Trestné konanie proti sťažovateľovi v I. rade tak podľa názoru sťažovateľov „prekračuje   medze   vyplývajúce   z Trestného   zákona“ a porušuje   označené základné práva.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal po meritórnom prerokovaní ich sťažnosti tento nález:

«- Sťažnosti sa vyhovuje

- Základné právo sťažovateľa v prvom rade byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodom   obvinenia   proti   nemu   priznané   čl.   6   ods.   3   písm.   a)   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené Okresným súdom Bratislava I, ktorý začal súdne konanie a pokračoval v trestnom stíhaní napriek skutočnosti, že žalobný návrh Pv 18/06-62 Okresnej prokuratúry Bratislava I neobsahoval odôvodnenie a nespĺňal všetky   zákonné   podmienky   stanovené   Trestným   zákonom   č.   140/1961   Zb.   a Trestným poriadkom

- trestné stíhanie a súdne konanie 1 T 88/2006 konané len na základe naplnenia formálnych   znakov   trestného   činu   prekračuje   medze   určené   zákonom   č.   140/1961   Zb., č. 454/07 Z. z., č. 543/02 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, má za následok porušenie práva sťažovateľa   v prvom   rade   na   spravodlivé   konanie   priznané   čl.   6   ods.   1   Európskeho dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   17   Európskeho   dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 a čl. 2 ods. 2, čl. 49, čl. 152 ods. 4, čl. 1 ods. 1 Ústavy SR

-   právo   držby   sťažovateľa   v prvom   a druhom   rade   k odchovaným   exemplárom skupiny „A“, ktorých pôvod a spôsob nezameniteľného označenia bol doložený verejnou listinou bolo porušené v rozpore s čl. 20 ods. 1), ods. 4), Ústavy SR, čl. 1 dodatkového protokolu   č. 1 Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd a to v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním na základe ktorého Výkonný orgán prerušil konanie o vydaní výnimky zo zákazu komerčných činností.

- súdne konanie 1 T 88/2006 Okresného súdu Bratislava I voči V. K. za predaj exemplárov   odchovaných   v intenzívnej   ľudskej   opatere,   ktorých   pôvod   a spôsob nezameniteľného označenia bol doložený verejnou listinou Ústavný súd SR zrušuje.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa   čl.   152   ods.   4   ústavy   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom…

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústava podľa už citovaného čl. 127 ods. 1 podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie   o sťažnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   zistením,   že ochranu   tam uvedeným právam a slobodám neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu).

Skutočnosť, že sťažovateľ v I. rade namieta porušenie označených základných práv postupom okresného súdu ako súdu prvostupňového v trestnom konaní, privádza ústavný súd   k záveru   o nedostatku   právomoci   na   preskúmavanie   takého   postupu.   Aj   v trestnom konaní súdnom je obžalovanému garantované právo na preskúmanie postupu i meritórneho rozhodnutia   prvostupňového   súdu   prostredníctvom   inštitútu   riadnych   opravných prostriedkov. Existuje teda iný súd, ktorý v tomto prípade rozhoduje o poskytnutí ochrany sťažovateľom v I. rade označeným základným právam i právam vyplývajúcim z dohovoru.

Pokiaľ ide o sťažovateľom v II. rade namietané porušenie jeho základného práva vlastniť   majetok   i práva   na   ochranu   majetku,   ústavný   súd   zistil   pre   realizáciu   svojej právomoci   plynúcej   z čl.   127   ods.   1   ústavy   procesnú   prekážku   rovnakej   povahy, ako v prípade sťažovateľa v I. rade.

Ak   k porušeniu   uvedených   základných   práv   sťažovateľa   v II.   rade   malo   dôjsť „v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním na základe ktorého Výkonný orgán (ministerstvo, pozn.) prerušil konanie o vydaní výnimky zo zákazu komerčných činností“, potom ochranu dotknutým základným právam bol oprávnený poskytnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v režime   správneho   súdnictva,   konkrétne   v konaní proti nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa   štvrtej   hlavy   piatej   časti   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Z príloh   predloženej sťažnosti   ústavný súd zistil, že sťažovateľ v II.   rade   túto možnosť aj využil a najvyšší súd rozsudkom z 28. februára 2005 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn.   2   Sžnč   1/2004   uložil   ministerstvu   povinnosť   konať   a rozhodnúť   o žiadosti sťažovateľa v II. rade do dvoch mesiacov od právoplatnosti predmetného rozsudku (teda do 29. mája 2005).

Právomoc najvyššieho súdu vylučuje právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným   právam   sťažovateľa   v II.   rade,   ktoré   mohli   byť   porušené   nečinnosťou ministerstva   v konaní   o predmetnej   žiadosti.   Aj   pre   prípad,   že ministerstvo   v rozpore s právoplatným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   naďalej   vo   veci   nekonalo,   mal   sťažovateľ v II. rade k dispozícii ďalšie účinné prostriedky nápravy porušenia svojich základných práv. Konkrétne   išlo   o   možnosť   opakovaného   ukladania   pokút   podľa   §   250u   OSP, ktoré bezpochyby neplní len funkciu represívnu, ale má tiež pôsobiť donucujúco na nečinný orgán verejnej správy. Sťažovateľ v II. rade taktiež mohol využiť inštitút náhrady škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   ministerstva   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom, prípadne podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov.   Ani   jedna   z uvedených   možností   však   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity vyplývajúci   z čl.   127   ods.   1   ústavy   právno-aplikačne   nespadá   do   okruhu   právomoci ústavného   súdu,   preto   aj   v tejto   časti   bolo   potrebné   predloženú   sťažnosť   odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami   formulovanými   sťažovateľmi   v sťažnostnom   petite   (návrh   na „zrušenie“ trestného konania vedeného na okresnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009