znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 229/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. Č., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Košiciach vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 316/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vydaným 11. februára 2008 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 316/2007.

Z predloženej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že J. H., K. (ďalej len „žalobca“), ktorý bol zamestnancom sťažovateľky, podal 22. júna 2006 na Okresný súd Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou žiadal určiť, že jeho pracovný pomer u sťažovateľky vzniknutý na základe pracovnej zmluvy z 8. júla 1996 trvá.

O podanej   žalobe   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   30   C   66/2006-109 z 9. augusta 2007 tak, že jej vyhovel, a teda určil, že predmetný pracovný pomer trvá.

Z odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   pre   meritórne   rozhodnutie o žalobnom   návrhu   bolo   nevyhnutné   vyriešiť   predbežnú   otázku,   či   okamžité   skončenie pracovného   pomeru,   ktoré   sťažovateľka   doručila   žalobcovi   2.   mája   2006,   je   platné. Dôvodom   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   malo   byť   závažné   porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobca mal dopustiť tým, že 26. apríla 2006 vykonával svoju   prácu   pre   sťažovateľku   pod   vplyvom   alkoholu,   že   v dôsledku   tejto   skutočnosti spôsobil   schodok   v pokladničnej   uzávierke,   nesprávne   evidoval   skladové   zásoby   tovaru a predával vlastný tovar.

Okresný   súd   pri   meritórnom   rozhodnutí   vychádzal   napriek   výpovediam   svedkov zo záveru, že v procese dokazovania sťažovateľka nepredložila „žiadny hodnoverný dôkaz preukazujúci“ skutočnosť,   že   by   žalobca   bol   v kritický   deň   pod   vplyvom   alkoholu. Podľa okresného   súdu „za   jediný   hodnoverný   dôkaz   môže   slúžiť   len   zistenie   meracím prístrojom,   resp.   odber   krvi.   Samotný   žalobca   sa   bránil   tým,   že   v dôsledku   svojich zdravotných ťažkostí, potom ako bol v práci takmer dvanásť hodín, jeho správanie sa mohlo ostatným   osobám   javiť   ako   pod   vplyvom   alkoholu,   čo   v konečnom   dôsledku   potvrdzuje aj oznámenie   ošetrujúceho   lekára   žalobcu   (u   žalobcu   je   diagnostický   záver   závrat   – cervikogénny a vaskulárny).“.

Ani nesprávnu evidenciu skladových zásob a predaj vlastného tovaru okresný súd „v konaní nemal preukázaný, pretože žalovaný (sťažovateľka, pozn.) uvedené porušenie neodôvodnil, v konaní nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie tejto skutočnosti“.Proti   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie „z   dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/ a písm. f/ OSP“, pretože podľa jej názoru „prvostupňový súd dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

Sťažovateľka v odvolaní zdôraznila, že v prvostupňovom konaní „bolo jednoznačne preukázané, že žalobca bol dňa 26.04.2006 počas výkonu práce pod vplyvom alkoholu. Uvedené   vyplýva   z výsluchu   konateľa   žalovaného,   z listinných   dôkazov   –   čestných prehlásení   troch   osôb,   z výsluchu   troch   svedkov.“.   Okresný   súd   podľa   sťažovateľkinho názoru „žiadnym spôsobom nevyhodnotil výpovede troch svedkov a štatutárneho zástupcu žalovaného, nespochybnil ich čestné prehlásenia, ani ich výpovede, avšak bez ďalšieho tvrdí, že výpovede svedkov, ani čestné prehlásenia pre neho nie sú hodnoverným dôkazom“. Sťažovateľka taktiež vyjadrila nesúhlas s názorom okresného súdu o zistení alkoholu v krvi meracím   prístrojom,   resp.   odberom   krvi,   ako   o jedinom   spôsobe,   ktorým   možno bez pochybností preukázať, že určitá osoba je po vplyvom alkoholu.

K lekárskej   správe   predloženej   počas   dokazovania   pred   okresným   súdom sťažovateľka   uviedla,   že   aj   keby   sa   zdravotné   problémy   žalobcu „mohli   prejaviť na rovnováhe   chôdze,   určite   nemohli   spôsobiť   zápach   alkoholických   nápojov   z úst, ani zmenu reči a už vôbec nie žalobcove vyjadrenia vo vzťahu k tvrdeniam Ing. M. o jeho opilosti ‚No a čo, aspoň im robím tržbu‘, čo všetko vyplýva z čestných prehlásení a výpovedí svedkov“.

Okresný   súd   podľa   sťažovateľky   v predmetnom   konaní   porušil   §   132   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože „v   rozpore   s týmto   ustanovením   nevyhodnotil   dôkazy   tak,   ako   boli   v priebehu konania zistené.... Hodnotiaca úvaha súdu... nie je ľubovoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah, čo napadnutý rozsudok úplne postráda.“. Napadnutý rozsudok porušuje podľa sťažovateľky aj § 157 OSP.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 5 Co 316/2007-131 z 11. februára 2008 potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu.

Krajský   súd   preskúmavajúc   hodnotenie   vykonaných   dôkazov   okresným   súdom uviedol, že „svedecké výpovede... nevypovedali, že by priamo videli žalobcu, a aby bol opitý,   nevychádzali jednoznačne z priamych poznatkov,   ktoré ako svedkovia mohli mať, ale len sprostredkovane vyhodnotili chôdzu žalobcu ako chôdzu, ktorá javí známky opilosti. Z uvedeného teda vyplýva, že ak súd prvého stupňa nevzal do úvahy výpoveď konateľa žalovanej   spoločnosti   (z   dôvodu   neobjektívnosti,   lebo   ide   o zamestnávateľa),   v konaní nebolo preukázané, že by v kritický deň... mal byť žalobca opitý, lebo nejavil také známky opilosti, aby nemohol dokončiť pracovnú zmenu.“.

K ďalším údajným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru krajský súd zdôraznil,   že   chýbajúci   tovar, nesprávna   evidencia   skladových   zásob   a predaj   vlastného tovaru ako dôvody postupu podľa § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Zákonník   práce“)   neboli   preukázané, „lebo išlo o nepatrnú hodnotu chýbajúceho tovaru (bagateľnú) a zistenie predaja cudzieho tovaru je neurčité opísanie skutku pri porušení pracovnej disciplíny“.

Podľa názoru krajského súdu „žalobca ako pracovník obsluhy hracích automatov pre hráčov a zároveň obsluha v bare, mohol mať síce čiastočne požitý alkohol, avšak len do takej miery, že mohol v skutočnosti dokončiť pracovnú zmenu a jeho práca nebola v čase od 23.00 do záverečnej ovplyvnená požitím alkoholu“. Krajský súd dôvodil, že „príznaky údajného chovania žalobcu (malo byť badať na reči, že mal vypité) nejavili známky opilosti takej intenzity, že by išlo o závažné porušenie pracovnej disciplíny“. Pritom krajský súd poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Krajský   súd   po   dokazovaní   vykonanom   na   odvolacom   pojednávaní   poukázal na skutočnosť,   že „ak   zamestnanec   požil   alkoholické   nápoje,   zamestnávateľ   v takomto prípade mohol dať pokyn, aby sa zamestnanec podrobil vyšetrovaniu dychovou skúškou na zistenie alkoholu (tzv. dráger) v krvi a skúška slúži k tomu, aby sa zistilo, či zamestnanec nastúpil do práce ovplyvnený požitím alkoholických nápojov a aj keby ukazovala skúška na požitie   alkoholu   pred   nástupom   do   práce,   nemožno   však   jednoznačne   uzatvárať, že by zamestnanec   alkoholické   nápoje   požil,   resp.   ich   požitím   bol   tak   ovplyvnený, že by svojou   pracovnou   činnosťou   ohrozoval   život   alebo   zdravie   zamestnancov alebo zamestnávateľov majetok.

V prejednávanej   veci   nešlo   o takýto   prípad,   lebo   žalobca   ako   zamestnanec u žalovanej bol ochotný podrobiť sa aj krvnej skúške po predchádzajúcej dychovej skúške, avšak   zároveň   treba   uviesť,   že   nešlo   o žiadny   dopravný   podnik   alebo   inú   organizáciu, napr. Železnice   SR,   kde   do   zamestnania   už   pri   nástupe   musí   preukázať   zamestnanec, že nepožil alkohol.“.

Krajský   súd   sa   stotožnil   s názorom   okresného   súdu, „že   ani   jeden   z uvedených dôvodov   pre   intenzitu   konania   žalobcu   nebolo   možné   považovať   za   dôvod   závažného porušenia pracovnej disciplíny tak, ako bol vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru   žalovanou“.   Intenzita   porušenia   povinností   žalobcu   a s tým   spojená   intenzita porušenia   pracovnej   disciplíny   totiž   podľa   názoru   krajského   súdu   bola   za   daných skutkových okolností „veľmi nízka“.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľka na prvom mieste poukázala na skutočnosť, že odvolanie proti rozsudku okresného súdu „podala z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP“, avšak krajský súd „pri rozhodovaní o odvolaní vôbec neskúmal danosť odvolacieho dôvodu podľa písm. d/, teda že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam“.

Sťažovateľka   vyjadrila   ďalej   námietky   voči   tej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozhodnutia,   v ktorej   krajský   súd   vysvetlil   dôvody   svojho   súhlasu   so   spôsobom,   akým okresný   súd   hodnotil   výpovede   svedkov   a ich   čestné   vyhlásenia.   Podľa   sťažovateľky odôvodnenie   tu   postráda „logickú   náväznosť   jednotlivých   slov   vo   vetách   ako   aj   viet nasledujúcich   po   sebe   a súvislosť   s vykonaným   dokazovaním.   Súd   napríklad   uvádza, že svedok A. vypovedal, že u žalobcu bolo badať na reči aj na tom ako chodil, že má vypité. Napriek tomu súd tvrdí, že ani iní svedkovia, teda ani A. nevypovedali, že by priamo videli žalobcu,   aby   bol   opitý,   nevychádzali   jednoznačne   z priamych   poznatkov,   ktoré   ako svedkovia mohli mať, ale len sprostredkovane vyhodnotili chôdzu žalobcu ako chôdzu, ktorá javí   známky   opilosti.   Závery   súdu   nemajú   absolútne   oporu   vo   vykonanom   dokazovaní. Z čestných prehlásení podpísaných svedkami... bez pochyby vyplýva, že obaja potvrdzujú, že dňa 26.04.2006 bol žalobca jednoznačne opitý a že to nebolo po prvýkrát“.

Sťažovateľka tvrdí, že „je neprípustné a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania   ako   aj   v rozpore   s   §   132   OSP,   aby   súd   nevzal   do   úvahy   výpoveď   konateľa sťažovateľky,   a to   z dôvodu   jej   neobjektívnosti,   lebo   ide   o zamestnávateľa.  ...   Takáto argumentácia súdu je nezákonná...“.

Argumentujúc judikatúrou všeobecných súdov sťažovateľka v sťažnosti zdôraznila, že aj požitie alkoholických nápojov v menšom množstve je porušením pracovnej disciplíny závažným   spôsobom.   V tejto   súvislosti   sťažovateľka   poukazuje   na   rozpor   odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, keď tento na str. 9 konštatuje zistenie, že žalobca mal v kritickom   čase v „malej miere požitý   alkohol“,   avšak zároveň   na str.   7 uvádza, že „v konaní nebolo preukázané, že by v kritický deň mal byť žalobca opitý“. Podľa názoru sťažovateľky   tak „odvolací   súd   robil   závery   o jednotlivých   skutkových   zisteniach   na základe nezistiteľného kľúča, úplne v rozpore s vykonaným dokazovaním a v rozpore s § 132 OSP“. Krajský súd „na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam,   ktorési   navyše   navzájom   odporujú   a jeho   rozhodnutie   spočíva   v nesprávnom právnom posúdení veci, pretože pri rozhodovaní aplikoval síce správny právny predpis..., ale nesprávne ho vyložil“.

Sťažovateľka   považuje   rozhodnutia   všeobecných   súdov   vydané   v predmetnom konaní „za nezákonné, nakoľko hodnotenie dôkazov v danom súdnom konaní bolo vykonané v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom“. Tým malo dôjsť aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   po   meritórnom   prerokovaní   jej sťažnosti tento nález:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti K., s.r.o. K., so sídlom K., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 5Co/316/2007-131 zo dňa 11.02.2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 5Co/316/2007-131 zo dňa 11.02.2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Košiciach   je   povinný   zaplatiť   spoločnosti   K.,   s.r.o.   K.   trovy právneho zastúpenia v sume 6 732,- Sk na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. I. Č., K.“

II.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K námietke   sťažovateľky   o rozsahu   odvolacieho   prieskumu   daného   tvrdenými odvolacími   dôvodmi   ústavný   súd   v prvom   rade   zdôrazňuje,   že   samotné   odvolanie sťažovateľky trpí pri vymedzení odvolacích dôvodov vnútornou rozpornosťou. Na str. 2 odvolania   právna   zástupkyňa   sťažovateľky   uvádza,   že   odvolanie   podáva „z   dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/... OSP“, pretože podľa jej názoru „prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam...“. Ustanovenie § 205 ods. 2 písm. c) OSP však ako odvolací dôvod určuje neúplné zistenie skutkového stavu veci súdom   prvého   stupňa,   pretože   tento   nevykonal   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na zistenie rozhodujúcich   skutočností.   Tento   odvolací   dôvod   je   odlišný   od   odvolacieho   dôvodu zakotveného v písm. d) citovaného ustanovenia (nesprávne skutkové zistenia súdu prvého stupňa).

Slovné vymedzenie odvolacích dôvodov bolo teda v odvolaní sťažovateľky čiastočne v rozpore   s označením   ustanovení   zákona,   ktoré   tieto   dôvody   regulujú.   S týmto nedostatkom sa krajský súd ako súd odvolací musel vysporiadať,   pričom   podľa   názoru ústavného súdu postupoval správne, keď skúmal obsahovú stránku odôvodnenia podaného odvolania a takto odstránil rozpornosť v sťažovateľkinom vymedzení odvolacích dôvodov.

Ústavný súd z obsahu podaného odvolania zistil, že základným odvolacím dôvodom v predmetnej veci bol dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP, teda nesprávne skutkové zistenia   súdu   prvého   stupňa.   Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu jednoznačne vyplýva, že prvostupňové rozhodnutie podrobil prieskumu práve z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP. Odvolacie námietky sťažovateľky totiž   smerovali   k spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (predovšetkým   svedeckých výpovedí)   okresným   súdom   a následne   spochybňovali   skutkové   zistenia,   ku ktorým   súd prvého   stupňa   na   základe   takéhoto   hodnotenia   dôkazov   dospel   (otázka   či žalobca   bol alebo nebol   opitý,   a ak   áno,   či   jeho   opitosť   dosahovala   mieru   závažného   porušenia pracovnej disciplíny). Sťažovateľka teda v podanom odvolaní nenamietala, že by okresný súd odmietol vykonať navrhované dôkazy, čo by mohlo mať vplyv na úplnosť zistenia skutkového stavu veci [odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP]. Krajský súd sa so všetkými   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia vysporiadal.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   odvolací   súd   preskúmal   napadnuté prvostupňové rozhodnutie z hľadiska odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) OSP a neignoroval   tak   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   tvrdené   odvolacie   dôvody a námietky sťažovateľky.

Druhou námietkou zásadného charakteru adresovanou sťažovateľkou napadnutému rozsudku   krajského   súdu   bolo   preskúmanie   hodnotenia   dôkazov   vykonaných   okresným súdom,   ktoré   uskutočnil   krajský   súd,   ale   aj   hodnotenie   dôkazov   vykonaných   krajským súdom v priebehu odvolacieho konania. Z odôvodnenia sťažovateľkinej sťažnosti vyplýva, že nesúhlasí so skutkovými závermi oboch súdov o tom, či žalobca bol v kritický deň opitý, ani   s právnym   posúdením   skutkových   zistení   z pohľadu   toho,   či   došlo   k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny (dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru).

K týmto   námietkám   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Zistenie   intenzity   vplyvu   požitých   alkoholických   nápojov   na   žalobcu   ako zamestnanca   sťažovateľky,   ale   aj následné   posúdenie   zistenej   intenzity   z hľadiska   jej významu   pre prípadné   použitie   ustanovení   Zákonníka   práce   o okamžitom   skončení pracovného pomeru, predstavujú v posudzovanom prípade také skutkové a právne závery krajského súdu, ktoré ústavný súd ako súdny orgán netvoriaci súčasť inštančne založenej sústavy všeobecného súdnictva nie je oprávnený preskúmavať. Tento záver vyplýva jednak z   toho,   že   pojem   „závažné   porušenie   pracovnej   disciplíny“   nie   je   v súčasnosti v pracovnoprávnych   predpisoch   legálne   definovaný,   ale   aj   z ustálenej   judikatúry všeobecných   súdov   na   to   nadväzujúcej,   podľa   ktorej „pri   hodnotení   stupňa   intenzity porušenia   pracovnej   disciplíny   súd (všeobecný,   pozn.) nie   je   viazaný   tým   ako zamestnávateľ  ...   hodnotí   určité   konanie   zamestnanca“ (rozsudok   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod sp. zn.   3   Cdo   71/2003).   Zákonník   práce   v súčasnej   legislatívnej podobe tak ponecháva konajúcemu súdu, aby zhodnotil všetky okolnosti posudzovaného prípadu tak, že bude môcť jednoznačne identifikovať mieru porušenia pracovnej disciplíny. Krajský súd preto postupoval správne, ak sa hodnotiacim spôsobom z viacerých hľadísk zaoberal konaním a správaním žalobcu (napr. či mohol dokončiť pracovnú zmenu, charakter jeho práce a pod.).

V rozsudku najvyššieho súdu vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 39/98, na   ktorý   sťažovateľka   v odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukázala,   nie   je   požívanie alkoholických   nápojov   na   pracovisku   alebo   v pracovnom   čase   aj   v menšom   množstve, ako aj   nástup   do   zamestnania   pod   ich   vplyvom,   formulované   ako   právna   skutočnosť, ktorej nevyhnutným   právnym   následkom   je   danosť   dôvodu   na   okamžité   skončenie pracovného   pomeru.   Aj   v tomto   prípade   najvyšší   súd   uvádza,   že   je   tu   daná   možnosť považovať   také   konanie   zamestnanca   za   porušenie   pracovnej   disciplíny   zvlášť   hrubým spôsobom.

Uvedené   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   by   mohli   založiť   právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné.   Krajský   súd   však   riadne   vysvetlil   svoje   úvahy   a   myšlienkové   postupy, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu o podanom odvolaní. Ústavne relevantnú vnútornú rozpornosť   odôvodnenia   odvolacieho   rozhodnutia   ústavný   súd   nezistil   ani   v zdanlivom nesúlade medzi pojmami „mať v malej miere požitý alkohol“ a „byť opitý“. Ak krajský súd rozlišuje   medzi   týmito   kategóriami,   nemožno   v tom   vidieť   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu sťažovateľky. Rovnaký záver platí aj pokiaľ ide o právny záver krajského súdu   o   tom,   či   vplyv   alkoholu   na   žalobcu   v danom   prípade   napĺňal   skutkovú   podstatu závažného porušenia pracovnej disciplíny [§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce].

Ústavný   súd   tak   nezistil   žiadnu   ústavne   relevantnú   súvislosť   medzi   označenými právami sťažovateľky a postupom krajského súdu. Jeho právne závery nemožno hodnotiť ako arbitrárne, zjavne neodôvodnené, a tak spôsobujúce svojou neudržateľnosťou porušenie základných   práv   zaručených   ústavou.   Toto   zistenie   viedlo   ústavný   súd   k odmietnutiu posudzovanej sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľkou v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008