znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 229/06-25

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   septembra   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť J. Č., bytom, Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 395/04 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. Č. na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd,   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky a právo podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 395/04   p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením č. k. III. ÚS 229/06-15 z 11. júla 2006 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. Č.,   bytom Ž.   (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   pre   namietané   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   základného   práva   vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 Co 395/04.

Predmetom konania vo veci samej bude posúdenie, či krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 395/04 zo 16. marca 2005, ako aj svojím predchádzajúcim postupom rešpektoval sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a spravodlivé prerokovanie jeho veci, ako aj jeho právo vlastniť majetok.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 10 Co 395/04   zo   16.   marca   2005 „potvrdil   rozsudok   okresného   súdu,   ktorým   bola žaloba o náhradu   škody   vo   výške   12   249,35   Sk   zamietnutá   s odôvodnením,   že   úrok z omeškania,   z oneskorene   vráteného   súdneho   poplatku,   nie   je   v príčinnej   súvislosti s nesprávnym úradným   postupom   súdu   a nemožno   ho   považovať   ani   za   škodu   v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.“.

Sťažovateľ argumentoval tým, že zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinný do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) nedefinuje pojem škody, ale v tejto   súvislosti   odkazuje   na   všeobecné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka,   ktorý vo svojom ustanovení § 442 zakotvuje, že za škodu je potrebné pokladať nielen skutočnú škodu, ale aj ušlý zisk. Podľa názoru sťažovateľa tým, že krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým bol jeho návrh na náhradu škody (ušlého zisku) zamietnutý, porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 395/04 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo podľa čl. 20 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, rozsudok krajského súdu sp. zn. 10 Co 395/04 zo 16. marca 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky, a to listom sp. zn. Spr. 3274/2006 zo 4. mája 2006. Vo vyjadrení predsedníčka súdu okrem iného uviedla: „V tejto súvislosti si Vám vzhľadom na   oprávnenia   predsedu   súdu   vyplývajúce   mu   zo   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (najmä   z ustanovení   §   32   a   §   53)   dovoľujem oznámiť,   že   ako   orgánu   riadenia   a správy   súdu   mi   neprislúcha   vyjadrovať   sa k procesnoprávnemu postupu sudcov v konkrétnych súdnych konaniach, usmerňovať ich, akým spôsobom majú v tom ktorom konaní postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo   akýmkoľvek spôsobom   ich ovplyvňovať   či   už   ide o postup   v konaní   alebo   spôsob rozhodovania... Z tohto dôvodu som Vašu žiadosť predložila priamo predsedníčke senátu „10 Co“, JUDr. B. G., z vyjadrenia ktorej vyplýva, že k predmetnej sťažnosti sa nemôže vyjadriť, nakoľko v čase, keď bola vec sp. zn. 10 Co 395/04 na odvolacom súde rozhodnutá (16.   3.   2005),   predsedala   senátu   „10   Co“   JUDr.   J.   G.,   ktorá   je od 01.   01.   2006 na najvyššom súde Slovenskej republiky.“

Listom sp. zn. Spr. 3274/06 z 18. júla 2006 krajský súd oznámil ústavnému súdu, že netrvá na ústnom prerokovaní danej veci.

Právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 24. júla 2006 doručeným ústavnému súdu 27.   júla   2006   oznámila,   že   súhlasí   s prerokovaním   veci   bez   nariadenia   ústneho pojednávania.

Preto   ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd v rámci konania vo veci samej vychádzal z obsahu sťažnosti, z rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 395/04 zo 16. marca 2005, ako aj z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 125/02.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 11 C 125/02 je zrejmé, že o sťažovateľovej žalobe o náhradu škody nesprávnym úradným postupom okresného súdu rozhodol tamojší súd rozsudkom sp. zn. 11 C 125/02 z 28. septembra 2004 tak, že ju zamietol. V pozícii odporcu   vystupovala   Slovenská   republika   –   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej republiky.

Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   dôvodil tým,   že   zákon   o zodpovednosti   za   škodu   síce   neupravuje,   čo   je   potrebné   považovať za škodu,   ale   v tejto   súvislosti   odkazuje   na   Občiansky   zákonník,   z ustanovenia   ktorého (§ 442 ods. 1) vyplýva, že škodou je nielen skutočná škoda, ale aj ušlý zisk. Sťažovateľ poukázal na to, že v dôsledku oneskoreného vrátenia súdneho poplatku mu bola spôsobená ujma spočívajúca v tom, že uňho nemohlo dôjsť k rozmnoženiu majetkových hodnôt, „hoci by sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh veci“. Sťažovateľ argumentoval ďalej tým, že okresný súd mu bol povinný v momente zastavenia konania vrátiť zaplatený súdny poplatok, k čomu ale došlo až po roku a 33 dňoch. Sťažovateľ sa nestotožnil ani s tvrdením okresného súdu, že zákon mu neukladá lehotu na vrátenie zaplateného súdneho poplatku, pretože podľa jeho názoru v danom prípade by mu nárok na vrátenie súdneho poplatku nikdy   nevznikol.   Taktiež   poukázal   na   skutočnosť,   že   podľa   jeho   názoru   povinnosť okresného   súdu   na   vrátenie   súdneho   poplatku   vznikla   ihneď   zastavením   konania,   a nie až vydaním opravného uznesenia, v ktorom súd správne určil subjekt, ktorý bol povinný súdny   poplatok   vrátiť.   Sťažovateľ   vyslovil   názor: „Za   nesprávny   úradný   postup   treba považovať akúkoľvek činnosť príslušného orgánu – tu okresného súdu – ktorá je v rozpore so zákonom, s jeho konkrétnym ustanovením, kedy súd pri svojom postupe porušuje svoje povinnosti   stanovené   právnym   predpisom   a jeho   hmotno   –   a   procesnoprávnou   logikou, či účelom.“

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domnieval, že vrátenie zaplateného súdneho poplatku po roku a 33 dňoch od zastavenia konania je potrebné považovať za nesprávny úradný postup. Sťažovateľ poukázal aj na to, že na zaplatenie súdnych poplatkov si vzal pôžičku,   z ktorej   musel   splácať   20   %   úrok,   pričom   tento   úrok   mal   správne   tvoriť jeho škodu, ale keďže išlo o vyššiu sumu, súd mal vychádzať z uplatnenej škody, ktorá bola podľa   jeho   názoru   objektívne   preukázateľná   čo   do   dôvodu   a   výšky   bez   toho, aby ju v konaní bolo potrebné dokladovať. Sťažovateľ bol toho názoru, že keby okresný súd vrátil súdny poplatok včas, nebolo by došlo ku škode (úroku z omeškania z oneskorene vráteného súdneho poplatku), náhradu ktorej si nárokoval. Podľa jeho názoru je vznik tejto ujmy v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. Na základe uvedených skutočností   sťažovateľ   navrhol   krajskému   súdu,   aby   napadnutý   rozsudok   zmenil   tak, že odporcu zaviaže k náhrade škody v sume 12 249,35 Sk s príslušenstvom.

O odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 395/04 zo 16. marca 2005 tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol argumenty okresného súdu, ktoré ho viedli k právnemu záveru o zamietnutí žaloby, ako aj argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v jeho odvolaní.   Krajský   súd   zároveň   uviedol   podstatné   vyjadrenia   odporcu,   ktorý   navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Krajský   súd   v úvode   samotného   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   vychádzal zo zákona   o zodpovednosti   za   škodu   a zaoberal   sa   pojmom   nesprávny   úradný   postup. V tejto   súvislosti   uviedol,   že   citovaný   zákon   vo   svojich   ustanoveniach   tento   pojem nevymedzuje, ale ponecháva na súdnu prax. Krajský súd vyslovil názor, že skutočnosť, či došlo   k nesprávnemu   úradnému   postupu,   treba   posúdiť   podľa   všetkých   okolností konkrétneho prípadu. Zároveň uviedol: „Úradný postup slúži výkonu štátnej moci, avšak nespočíva   vo   vydávaní   rozhodnutí   (nejde   o škodu   spôsobenú   vydaným   rozhodnutím) a s rozhodnutiami ani nemusí súvisieť.“ Krajský súd pri posudzovaní škody vychádzal z ustanovenia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a teda z toho, že za škodu je potrebné považovať nielen skutočnú škodu, ale aj ušlý zisk. Poukázal aj na to, že preukázanie vzniku škody a jej výšky zaťažuje sťažovateľa, ako ho zaťažuje aj dôkazné bremeno preukázania vzniku škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. Odvolací súd vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu argumentoval aj tým, že ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   (§   164,   §   167   ods.   2)   umožňujú   súdu   kedykoľvek, a to aj bez   návrhu   účastníka,   opraviť   chyby   a iné   zrejmé   nesprávnosti,   ktoré   nemajú podstatnejší   význam, a nie je potrebné, aby o nich   rozhodoval   odvolací   súd.   Súd môže pritom   zároveň   odložiť   vykonateľnosť   rozhodnutia   na   čas,   kým   opravné   uznesenie nenadobudne právoplatnosť.

Krajský súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia okresného súdu vychádzal aj z ustanovenia § 11 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len   „zákon   o súdnych   poplatkoch“),   podľa   ktorého   poplatok   splatný   podaním   návrhu na začatie   konania   sa   vráti,   ak   sa   návrh   vzal   späť   pred   prvým   pojednávaním,   pričom v súlade s ustanovením § 11 ods. 4 citovaného zákona sa tento poplatok kráti o sumu 100 Sk okrem   poplatku   v rozvodovom   konaní   a poplatku,   ktorý   sa   vracia   podľa   ustanovenia § 11 ods. 1 tohto zákona.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona vo veciach poplatkov rozhoduje orgán, ktorý je oprávnený vykonať poplatkový úkon. (...) Podľa odseku 3 tohto ustanovenia ak vydá súd nesprávne rozhodnutie o poplatkovej povinnosti, takéto rozhodnutie zruší alebo zmení aj bez návrhu.

Vo   vzťahu   k citovanému   ustanoveniu   (aj   keď   krajský   súd   namiesto   označenia § 12 ods. 3 uviedol § 12 ods. 4 citovaného zákona, je nepochybné, že ide o chybu v písaní, keďže zákon odsek 4 neobsahuje a použitá citácia ustanovenia zodpovedá dikcii § 12 ods. 3 tohto   zákona)   krajský   súd   okrem   iného   konštatoval,   že   na   základe   späťvzatia   návrhu na začatie   konania   boli   konania   vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   11   C   324/97 a 11 C 326/97 12. marca 2001 zastavené, pričom okresný súd rozhodol, že po nadobudnutí právoplatnosti uznesení o zastavení konania, budú zaplatené súdne poplatky (41 900 Sk + 21   900   Sk)   vrátené   sťažovateľovi,   a to   po   predchádzajúcom   krátení   o sumu   uvedenú v zákone o súdnych poplatkoch. Podľa uvedeného mali byť súdne poplatky sťažovateľovi vrátené prostredníctvom Okresného súdu Veľký Krtíš, na účet ktorého boli tieto poplatky zaplatené, keďže konanie pôvodne prebiehalo na spomínanom okresnom súde. Uznesenia o zastavení konania v časti výroku o vrátení súdnych poplatkov nadobudli právoplatnosť 2. mája 2001, ale poplatky boli sťažovateľovi poukázané až 5. júna 2002. K danej situácii došlo z dôvodu, že súdne poplatky pôvodne zaplatené Okresnému súdu Veľký Krtíš, ktorý bol   povinný   odviesť   ich   do   štátneho   rozpočtu,   museli   byť   z dôvodu „technickej nerealizovateľnosti“ preúčtované okresnému súdu, ktorý 15. marca 2002 vydal opravné uznesenie,   a   to   nadobudlo právoplatnosť 26.   apríla   2002.   V zmysle toho uznesenia   bol na vrátenie súdnych poplatkov určený okresný súd a tie boli sťažovateľovi vrátené z učtárne tohto súdu.  

K nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu a k sťažovateľom uvádzanému nároku na náhradu škody (ušlý zisk) odvolací súd uviedol, že „... tento postup vrátenia súdnych poplatkov aj podľa názoru odvolacieho súdu nie je nesprávnym úradným postupom zakladajúcim zodpovednosť štátu na náhradu škody navrhovateľovi, aj keď ide o postup, ktorý nesúvisí s vydaním súdnych rozhodnutí, ale s ich realizáciou; keď z ničoho nemožno vyvodiť, že by činnosťou – postupom súdu (...) došlo k nesprávnemu úradnému postupu v príčinnej súvislosti, s ktorou by vznikla navrhovateľovi ním uplatňovaná škoda, pretože z ničoho nevyplýva, že by títo zamestnanci – t. j. zamestnanci štátnej správy súdov porušili svoje pracovné či služobné povinnosti vyplývajúce im z konkrétnych predpisov, v dôsledku čoho by bolo možné konštatovať ich omeškanie s vrátením súdnych poplatkov (...) keďže tak, ako to vecne správne konštatoval i súd prvého stupňa, v tomto vzťahu nejde o vzťah veriteľa   a dlžníka   upravený   predpismi   súkromného   práva,   pre   ktorý   je   charakteristický princíp   rovnosti   účastníkov   konania,   ktorý   by   bol   zo   zákona   sankcionovaný   i vznikom nároku na úroky z omeškania (...), ale tu ide o vzťah upravený predpismi verejného práva, kde zásada   rovnosti   účastníkov   neplatí   (...),   takže   v tomto   vzťahu   ani   nemôže   vzniknúť omeškanie   štátu   –   súdu   a tým   ani   škoda   titulom   úrokov   z omeškania   ako   ušlý   zisk uplatňovaný v tomto konaní navrhovateľom“.

V závere krajský súd uviedol, že keďže tu niet nesprávneho úradného postupu súdu a ani škody vzniknutej v jeho príčinnej súvislosti, nie je tu daná ani zodpovednosť štátu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Odvolací súd dospel k totožnému záveru ako súd prvého stupňa, ktorý konštatoval, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Na základe toho krajský súd v súlade s ustanovením § 219 Občianskeho súdneho poriadku rozsudok okresného súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil. Krajský súd zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.

III.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd (napr. III. ÚS 60/04).

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný   súd   v   tomto   smere   osobitne   pripomína   objektivitu   takéhoto   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu verejnej moci bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené   zákonnými   spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených   v   §   1   ods.   1   nesprávnym   úradným   postupom   tých,   ktorí   tieto   úlohy   plnia. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.Podľa ustanovenia § 20 zákona o zodpovednosti za škodu pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa ustanovenia § 26 zákona o zodpovednosti za škodu o nárokoch podľa tohto zákona rozhodujú súdy.

Podľa ustanovenia § 442 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa   ustanovenia   §   517   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   ak   ide   o   omeškanie s plnením   peňažného   dlhu,   má   veriteľ   právo   požadovať   od   dlžníka   popri   plnení   úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa   ustanovenia   §   3   nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   87/1995   Z.   z., ktorým   sa   vykonávajú   niektoré   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka,   výška   úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   3   zákona   o súdnych   poplatkoch   poplatok   splatný podaním   návrhu   na   začatie   konania,   podaním   odvolania   alebo   dovolania   sa   vráti, ak sa konanie zastavilo, alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním. Ak sa návrh na začatie konania o rozvode manželstva vzal späť po prvom pojednávaní na príslušnom stupni súdov, vráti sa polovica všetkých zaplatených poplatkov. Poplatok sa tiež vráti, ak sa návrh vzal späť pred vydaním platobného rozkazu. V konaní o preskúmaní rozhodnutia orgánu verejnej správy sa poplatok vráti, ak sa návrh na začatie konania   vzal   späť   pred   prejednaním   veci   alebo   ak   bolo   konanie   zastavené   z   dôvodu, že účastník nebol v konaní riadne zastúpený.

Podľa   ustanovenia   §   11   ods.   4   zákona   o súdnych   poplatkoch   okrem   poplatku v rozvodovom konaní a poplatku, ktorý sa vracia podľa odseku 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o sumu 100 Sk. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje.

Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch vo veciach poplatkov rozhoduje   orgán,   ktorý   je   oprávnený   vykonať   poplatkový   úkon.   Vo   veciach   poplatkov za konanie na odvolacom súde rozhoduje súd, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, ak o poplatku nerozhodol odvolací súd. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia ak vydá súd nesprávne   rozhodnutie   o   poplatkovej   povinnosti,   takéto   rozhodnutie   zruší   alebo   zmení aj bez návrhu.

S prihliadnutím na uvedené ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov ústavný   súd   posudzoval   zákonnosť   a ústavnosť   postupu   a záverov   krajského   súdu pri odôvodňovaní rozsudku sp. zn. 10 Co 395/04 zo 16. marca 2005 z hľadiska základných práv, ktorých porušenie sa namieta.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil právny názor,   že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 1/03).

Podľa názoru ústavného súdu úvahy krajského súdu v rozsudku sp. zn. 10 Co 395/04 zo   16.   marca   2005   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom legitímne. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že namietané rozhodnutie krajského súdu   nevykazuje   znaky   arbitrárnosti   a je   aj   náležite   odôvodnené.   Krajský   súd pri odôvodňovaní   uznesenia   vychádzal   z relevantných   právnych   predpisov   a tieto   pri odôvodňovaní svojich skutkových záverov aj aplikoval.

Z postupu krajského súdu, ako aj z jeho rozsudku teda nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak   nezlučiteľné   s označenými   článkami   ústavy,   dohovoru   a dodatkového   protokolu (obdobne napr. III. ÚS 151/05).

Ústavný   súd   je   s prihliadnutím   na   obsah   namietaného   rozhodnutia,   ako   aj na aplikáciu   príslušných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   toho   názoru, že rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   395/04   zo   16.   marca   2005   spĺňa   parametre zákonného rozhodnutia. Ústavný súd konštatuje, že je dôležité, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného rozhodnutia tak, ako ich predpokladá zákon a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie. Na základe toho dospel ústavný   súd k záveru, že namietané rozhodnutie krajského súdu vrátane svojho odôvodnenia takým rozhodnutím nepochybne je (obdobne napr. III. ÚS 162/05).

Sťažovateľ namietal, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 395/04 porušil   aj   jeho   základné   právo   podľa   čl.   20   ústavy   a právo   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   pretože   sa   stotožnil   s právnym   názorom   prvostupňového   súdu   založenom na tvrdení, že sťažovateľ nepreukázal, že mu postupom okresného súdu (jeho nesprávnym úradným postupom) bola spôsobená škoda. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentoval tým, že z titulu oneskoreného vrátenia súdneho poplatku mu vznikla škoda, nárok na zaplatenie úrokov   z omeškania   (ušlý   zisk).   Na   základe   toho   si   sťažovateľ   v súlade   s príslušnými ustanoveniami   zákona   o zodpovednosti   za   škodu   uplatňoval   nárok   na   náhradu   škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu.

Ústavný súd vykladá a aplikuje čl. 20 ústavy tak, aby jeho výklad a aplikácia boli v súlade   s   čl.   1   dodatkového   protokolu   (PL.   ÚS   17/00)   i s jeho   výkladom   a aplikáciou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Z uvedeného dôvodu ústavný súd v danom prípade posudzoval námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia práv podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a čl.   20   ústavy   spoločne,   pretože   sťažovateľ   namietal   porušenie týchto práv totožným skutkovým stavom.

Z judikatúry ESĽP vyplýva, že „majetky“ môžu byť buď majetky existujúce, alebo majetkové hodnoty vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ môže tvrdiť, že má aspoň „legitímnu nádej“ na ich zhmotnenie (rozsudok vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD.   a iní   v.   Írsko   z   29.   novembra   1991   a rozsudok   vo   veci   PRESSOS   COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. novembra 1995).

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 172/05, v ktorom preskúmaval ústavnosť záverov   odvolacieho   súdu   v obdobnej   právnej   veci   iného   sťažovateľa,   konštatoval,   že „... odvolací   súd   založil   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   na   právnom   názore o zásadnom rozdiele podstaty úrokov z omeškania a náhrady škody, ktoré obidva inštitúty upravuje   Občiansky   zákonník,   a tiež   ich   rozlišuje“.   V označenom   prípade   ústavný   súd vychádzal   z právneho   názoru   odvolacieho   súdu   o tom,   že   inštitút   úrokov   z omeškania upravený   v ustanovení   §   517   a nasl.   Občianskeho   zákonníka   nemožno   stotožňovať s inštitútom náhrady škody upravenej v ustanovení § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v špeciálnom zákone o zodpovednosti za škodu, pretože úroky z omeškania nie sú škodou.

Preskúmaním postupu a rozhodnutia krajského súdu dospel ústavný súd k záveru, že nebolo preukázané, že by postupom okresného súdu, aj keď nie bez výhrad správneho, pri vrátení súdnych poplatkov vznikla sťažovateľovi škoda (lebo úrok z omeškania, ktorý požadoval, nie je škoda, pričom vznik škody nepreukázal). Vyslovil preto, že postupom a rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   10   Co   395/04   zo   16.   marca   2005,   v ktorom   tento odvolací   súd   rozhodoval   o opodstatnenosti   sťažovateľovho   nároku   na   náhradu   škody nesprávnym úradným postupom, neboli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 46 a čl. 20 ústavy, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.  

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   neriešil   otázku,   či   iba   samotným   zadržaním   časti majetku   v podobe   oneskorene   vrátených   súdnych   poplatkov   bolo   zasiahnuté   do   práv sťažovateľa. Takto izolovane mu totiž nebola otázka nastolená, keďže podstatou námietok sťažovateľa bolo nepriznanie mu finančnej sumy z titulu zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mu mala byť spôsobená.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 15 000 Sk,   ako aj náhradu   trov   právneho zastúpenia. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   odôvodnil   tým,   že   zdĺhavý   postup   okresného   súdu   pri   vrátení   súdneho poplatku   v ňom   vyvolal   napätie   a úzkosť „so   zdravotnými   následkami   a stratou zamestnania a neplodné pokusy o majetkovú reštitúciu zaplatených poplatkov v čase, keď už bol nezamestnaný“.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z uvedeného vyplýva, že tieto výroky sú viazané na vyhovenie vo veci samej. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namietal, porušené neboli, uvedeným návrhom, aby ústavný súd zrušil namietaný rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby ho zaviazal uhradiť primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia, nevyhovel.

Na základe vyššie uvedeného rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006