znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 229/04-52

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Viery   Zimmerman, bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. Z., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Košice II   v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   912/96   na   neverejnom zasadnutí 27. októbra 2004 takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96   p o r u š i l základné právo Viery Zimmerman na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   912/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Viere Zimmerman   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania Viery Zimmerman v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   A.   Z.,   Advokátska   kancelária,   K.,   do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti Viery Zimmerman vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 229/04-37 z 18. augusta 2004 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   (zo   14.   apríla   2004)   Viery Zimmerman, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A.   Z., Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v exekučnom   konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96.

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uvádza,   že   je oprávnenou v označenom exekučnom konaní. Pôvodným oprávneným bol P. I., bytom K. (ďalej   len   „pôvodný   oprávnený“),   ktorý   postúpil   predmetnú   pohľadávku   zmluvou z 31. marca   1998   M.   V.,   bytom   K.   (ďalej   aj   „oprávnený“   alebo   „právny   predchodca sťažovateľky“), a ten ju zmluvou zo 6. marca 2001 postúpil sťažovateľke.

Označené   exekučné   konanie   sa   začalo   19.   septembra   1996,   keď   bol   súdnemu exekútorovi JUDr. J. B., Exekútorský úrad, K. (ďalej len „súdny exekútor“), doručený návrh pôvodného   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   na   vymoženie   nároku   na   zaplatenie 445 000 Sk na základe exekučného titulu, ktorým je vykonateľný rozsudok okresného súdu sp. zn. 20 C 456/93 z 21. septembra 1993. Súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 27. septembra 1996. Okresný súd (v tom čase Obvodný súd Košice 2) vydal   súdnemu   exekútorovi   žiadané   poverenie   1.   októbra   1996.   Súdny   exekútor   vydal 13. januára 1997 upovedomenie o začatí exekúcie predajom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, ktoré následne doručoval účastníkom konania. Povinná vzniesla 19. februára 1997 u súdneho exekútora   námietky proti exekúcii. Exekučný spis bol okresnému súdu predložený kvôli rozhodnutiu o vznesených námietkach 27. februára 1997, súdny exekútor si   ho   však   neskôr   (4.   decembra   1997)   vyžiadal   späť   a opätovne   ho   súdu   predložil 14. januára 1998. O námietkach proti exekúcii rozhodol okresný súd podľa sťažovateľky až uznesením   č.   k.   Er   912/96-29   z 31.   augusta   1998,   teda   po   sedemnástich   mesiacoch (s výnimkou mesačnej prestávky, keď sa spis nachádzal u súdneho exekútora na základe jeho vyžiadania), čím prvýkrát zavinil zbytočné prieťahy v označenom konaní.

Exekučný príkaz vydal súdny exekútor 17. septembra 1998. Dňa 23. septembra 1998 doručila povinná súdnemu exekútorovi podanie, ktorým žiadala o prerušenie exekučného konania.   Súdny   exekútor   predložil   exekučný   spis   na   rozhodnutie   okresnému   súdu 19. novembra 1998. Ten vrátil súdnemu exekútorovi spis 29. januára 1999 bez rozhodnutia za   účelom   doplnenia „chýbajúcich   dôkazov“. Spis   bol   okresnému   súdu   opätovne predložený 23. marca 1999. Dňa 11. mája 1999 okresný   súd opäť vrátil   spis súdnemu exekútorovi   za   účelom   vybavenia   dožiadania   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru Košice   –   Staré   Mesto.   Spis   bol   okresnému   súdu   predložený   14.   mája   1999.   Podaním z 9. decembra   1999   doručeným   okresnému   súdu   10.   decembra   1999   navrhla   povinná zastavenie   exekúcie   a ďalším   podaním   z 3.   januára   2000   doručeným   okresnému   súdu

5. januára   2000   navrhla   prerušenie   exekúcie.   Právny   zástupca   právneho   predchodcu sťažovateľky sa k návrhom vyjadril 2. októbra 2000.

Pretože   okresný   súd   nerozhodol   ešte   ani   o prvom   z návrhov   povinnej (z 23. septembra 1998) a spis mu bol pôvodne predložený už 19. novembra 1998, podal 2. marca 2001 právny predchodca sťažovateľky predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy   v uvedenom   konaní   v zmysle   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov.   Sťažnosť   bola   vybavená   tak,   že   predseda   okresného   súdu po prešetrení veci konštatoval jej opodstatnenosť, t. j. podľa jeho záveru došlo k prieťahom v konaní.

O návrhoch povinnej okresný súd následne rozhodol uznesením č. k. Er 912/96-98 zo 6.   augusta   2001,   ktorým   uvedené   návrhy   zamietol.   Podľa   sťažovateľky   okresný   súd (s výnimkou   dvoch   mesiacov,   keď   sa   spis   nachádzal   u súdneho   exekútora)   rozhodol po tridsiatich dvoch mesiacoch, čím opäť zapríčinil zbytočné prieťahy v uvedenom konaní.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001 podala povinná 16. augusta 2001 odvolanie, avšak bez uvedenia dôvodov. Okresný súd ju (resp. jej právnu zástupkyňu)   opakovane   (10.   septembra   2001   a 2.   októbra   2001)   vyzýval   na   doplnenie odvolania. Povinná tak urobila až 11. októbra 2001, pričom zároveň vzniesla námietku zaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu.   Okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky na vyjadrenie k odvolaniu 18. októbra 2001. Po jeho doručení (6. novembra 2001) predložil 19. novembra 2001 spis Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie. Krajský súd rozhodol o odvolaní uznesením č. k. 16 Co 486/01-143 z 28. februára 2002 tak, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie zrušil a v uvedenom rozsahu mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým,   že   v ďalšom   priebehu   konania   bude   potrebné   nariadiť   pojednávanie   a vykonať potrebné dokazovanie týkajúce sa tvrdení povinnej. Krajský súd zároveň vrátil okresnému súdu   vec   ohľadne   vznesenej   námietky   zaujatosti   ako   predčasne   predloženú.   Spisový materiál   bol   okresnému   súdu   vrátený   11.   apríla   2002   a po   jeho   opätovnom   predložení rozhodol   krajský   súd   o námietke   zaujatosti   uznesením   č.   k.   15   Nc   59/02-158 z 30. septembra 2002 tak, že vylúčil z prejednávania veci troch sudcov okresného súdu. Spis bol okresnému súdu vrátený 25. októbra 2002.

Okresný súd listom zo 6. decembra 2002 vyzval súdneho exekútora, aby mu oznámil, či   došlo   k čiastočnému   vymoženiu   pohľadávky   zrážkami   zo   mzdy   povinnej.   Listom z 28. februára 2003 urgoval odpoveď na svoju predchádzajúcu výzvu zo 6. decembra 2002. Odpoveď súdneho exekútora mu bola doručená 10. marca 2003. Listom z 12. augusta 2003 žiadal okresný súd súdneho exekútora o oznámenie, prečo sa prestali vykonávať zrážky zo mzdy povinnej. Súdny exekútor oznámil dôvod ukončenia zrážok zo mzdy povinnej okresnému   súdu   listom   z 9.   septembra   2003.   Okresný   súd   tak   podľa   sťažovateľky nerozhodol   o návrhu   povinnej   na   zastavenie   exekúcie   ani   po   osemnástich   mesiacoch od vrátenia   spisu   z krajského   súdu   (25.   októbra   2002),   čím   opäť   spôsobuje   zbytočné prieťahy v konaní.

Podľa   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   nejde   v danom   prípade   o právne   alebo skutkovo takú zložitú vec, ktorá by si vyžadovala dlhé obdobia na rozhodovanie okresného súdu.   Aj   napriek tomu,   že predseda   okresného   súdu   uznal opodstatnenosť sťažnosti   na prieťahy v konaní podanej právnym predchodcom sťažovateľky, zo strany okresného súdu dochádza   opäť   k   zbytočným   prieťahom,   a to   jeho   nečinnosťou   alebo   realizáciou neefektívnych procesných úkonov, ktoré „nevyžadujú taký dlhý čas“.

Sťažovateľka   sa   domnieva,   že „isté   prieťahy   v konaní   spôsobuje   aj   správanie povinnej, ktorá na súd podáva podania, ktorými sa snaží účelovo oddialiť samotný výkon rozhodnutia,   avšak   podľa   môjho   názoru,   je   úlohou   súdu   rozhodujúceho   o odstránení právnej   neistoty,   aby   sa   v súlade   s právnym   poriadkom   vysporiadal   so   správaním protistrany tak, aby nedochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní“.

Na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Okresným súdom Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. Er 912/96 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke JUDr. A. Z., K. vo výške 9.352,- Sk (...)“.

V závere   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej zástupkyne ústavnému súdu oznámila: „S poukazom na ustanovenie § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov   súhlasím   s tým,   aby   ústavný   súd   upustil od ústneho pojednávania.“

Na   základe   výzvy   z 19.   mája   2004   predložila   právna   zástupkyňa   sťažovateľky ústavnému súdu kópie podaní doručených súdnemu exekútorovi 4. mája 2001 a okresnému súdu 6. júna 2001 a 20. júla 2001, ktorými bol okresnému súdu oznámený a preukázaný prechod práva z exekučného titulu na sťažovateľku a v ktorých sťažovateľka spolu s jej právnym   predchodcom   zhodne   navrhli,   aby   okresný   súd   v ďalšom   priebehu   konania pokračoval   so   sťažovateľkou   ako   s oprávnenou   namiesto   jej   právneho   predchodcu. Z uznesenia okresného súdu č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001 predloženého právnou zástupkyňou sťažovateľky vyplýva, že „(...) Súd (aj súdny exekútor poverený vykonaním exekúcie)   budú   preto   bez   akéhokoľvek   rozhodovania   pokračovať   v konaní   s V.   C. (od uzavretia   manželstva   28.   júna   2002   používa   sťažovateľka   priezvisko   Zimmerman, pozn.) bytom v K., ako s oprávnenou a to namiesto pôvodného oprávneného M. V.“.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z 19.   mája   2004   sa   k sťažnosti   sťažovateľky vyjadril (podaním sp. zn. Spr 870/04 zo 7. júna 2004) aj okresný súd, ktorý okrem stručného prehľadu priebehu uvedeného konania okrem iného ďalej uviedol: „(...) Z opisu priebehu súdneho konania ako aj zo samotnej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že sťažovateľka sa stala účastníčkou exekučného konania až na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 1. 3. 2001. Podľa nášho názoru až od tohoto dňa môže podliehať právnej ochrane ústavné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Domnievame sa preto, že nie je možné zaoberať sa otázkou porušenia práv sťažovateľky za obdobie pred 1. 3. 2001,   pretože   nie   je   možné   na   základe   hmotnoprávnej   singulárnej   sukcesie   vstúpiť   do ústavných práv iného účastníka.

V období od 1. 3. 2001 do 11. 4. 2002, teda od vstupu sťažovateľky do konania po doručenie uznesenia krajského súdu, postupoval súd v konaní bez prieťahov, v ďalšom období boli zabezpečované dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci, momentálne je postup súdu v konaní ovplyvnený objektívnou skutočnosťou a to dlhodobou práceneschopnosťou zákonného sudcu, pričom poukazujeme aj na čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Listom   sp.   zn.   Spr   1282/04   z 13.   septembra   2004   okresný   súd   ústavnému   súdu oznámil: „...   podľa   §   30   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov súhlasíme s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Pokiaľ ide o predmet konania zotrvávame na našom písomnom vyjadrení k sťažnosti zo dňa 7. 6. 2004 sp. zn. Spr. 870/04 a navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti nevyhovel.“

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Dňa 27. septembra 1996 požiadal súdny exekútor Obvodný súd Košice 2 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Obvodný súd Košice 2 vydal 1. októbra 1996 súdnemu exekútorovi žiadané poverenie.

Dňa 27. februára 1997 predložil súdny exekútor okresnému súdu spis s námietkami proti   exekúcii,   ktoré   podala   povinná.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   Er   912/96-29 z 31. augusta   1998   boli   námietky   povinnej   proti   exekúcii   zamietnuté   a exekúcia   bola čiastočne   zastavená.   Rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   29.   septembra   1998.   Dňa 23. septembra bol súdnemu exekútorovi doručený návrh povinnej z 18. septembra 1998 na prerušenie   exekučného   konania.   Dňa   19.   novembra   1998   predložil   súdny   exekútor okresnému súdu exekučný spis.

Okresný súd vrátil 25. januára 1999 súdnemu exekútorovi exekučný spis za účelom doplnenia   podkladov   najmä   vzhľadom   na   singulárnu   sukcesiu   na   strane   oprávneného (postúpenie   pohľadávky   pôvodným   oprávneným   právnemu   predchodcovi   sťažovateľky, ku ktorému malo medzičasom dôjsť). Súdny exekútor spis opäť predložil okresnému súdu 23. marca 1999.

Dňa   10.   decembra   1999   podala   povinná   návrh   na   zastavenie   exekúcie s odôvodnením,   že   po   vydaní   exekučného   titulu   zanikol   nárok   oprávneného   zaplatením pohľadávky.   V prílohe   predložila   listinné   dôkazy   preukazujúce   podľa   jej   názoru   zánik vymáhanej pohľadávky. Na dokázanie svojho tvrdenia navrhla ako dôkaz aj spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 428/98.

Zákonný   sudca   dal   13.   decembra   1999   pokyn   súdnej   kancelárii   vyžiadať   spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 428/98. Dňa 23. decembra 1999 bolo okresnému súdu doručené oznámenie Okresného súdu Košice I, že požadovaný spis nemôžu zaslať, pretože vo veci ešte nebolo právoplatne rozhodnuté.

Dňa 5. januára 2000 bol okresnému súdu doručený návrh povinnej na prerušenie exekúcie. Na základe pokynov zákonného sudcu z 11. januára 2000 a z 22. augusta 2000 okresný súd opakovane žiadal zaslať spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 7 T 428/98. Na základe pokynu zákonného sudcu z 22. júna 2000 okresný súd opakovane žiadal zaslať spisy Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 553/94 a 14 C 442/98, ktoré mali podľa podania právnej zástupkyne povinnej z 18. januára 2000 obsahovať listiny dôležité pre dokazovanie v predmetnej   veci.   Žiadané   spisy   boli   okresnému   súdu   predložené   22.   augusta   2000 a 28. augusta   2000.   Spisy   boli   okresným   súdom   vrátené   v priebehu   augusta   2000 a 30. augusta 2000 bol právnej zástupkyni oprávneného doručený rovnopis návrhu povinnej na zastavenie konania s tým, aby sa k nemu vyjadrila v lehote 10 dní. Žiadané vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 2. októbra 2000 (po jeho urgencii z 25. septembra 2000).

Dňa   10.   mája   2001   doručil   súdny   exekútor   okresnému   súdu   podanie   právnej zástupkyne oprávneného (doručené súdnemu exekútorovi 4. mája 2001), v ktorom navrhla vstup sťažovateľky do konania ako oprávnenej namiesto jej právneho predchodcu, a to na základe zmluvy o postúpení vymáhanej pohľadávky zo 6. marca 2001. Zároveň predložila súhlas sťažovateľky s pristúpením do konania, zmluvu o postúpení pohľadávky zo 6. marca 2001 a plnomocenstvo udelené jej sťažovateľkou na zastupovanie vo veci.

Pokynom zo 16. mája 2001 dal zákonný sudca úpravou súdnej kancelárii pokyn na predvolanie právnej zástupkyne oprávneného na informatívny výsluch na 23. máj 2001. Zásielka sa vrátila nedoručená. Okresný súd opakoval predvolanie tentoraz na 5. jún 2001.

Z úradného záznamu zákonného sudcu spísaného 5. júna 2001 vyplýva, že sa na okresný   súd   dostavila   právna   zástupkyňa   oprávneného,   ktorá   odstránila   vady   podania doručeného súdnemu exekútorovi 4. mája 2001. Sudca ju vyzval, aby do 7 dní upresnila, či navrhuje pristúpenie sťažovateľky do konania na strane oprávneného alebo žiada, aby táto vstúpila do konania namiesto dovtedajšieho oprávneného. Zároveň jej zákonný sudca uložil v stanovenej lehote predložiť doklady preukazujúce splnenie povinnosti podľa čl. III bodu 2 zmluvy o postúpení pohľadávky zo 6. marca 2001.

Dňa 6. júna 2001 doručila osobne právna zástupkyňa oprávneného okresnému súdu podanie, v ktorom v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v mene oprávneného navrhla, aby „označená exekúcia pre vymoženie 445 000,- Sk bola vykonaná v prospech V. C., rod M.“, a teda   aby   sa   táto   stala   oprávnenou   v   ďalšom   konaní.   Spolu   s vyjadrením   boli predložené i požadované listinné dôkazy. Dňa 20. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené ďalšie doplňujúce podanie týkajúce sa uvedeného návrhu.

Uznesením   č.   k.   Er   912/96-98   zo   6.   augusta   2001   okresný   súd   zamietol   návrh povinnej   z 18.   septembra   1998   na   prerušenie   exekučného   konania,   návrh   povinnej z 3. januára 2000 na prerušenie exekúcie, ako aj návrh povinnej z 9. decembra 1999 na zastavenie   exekúcie   zrážkami   zo   mzdy   a predajom   spoluvlastníckeho   podielu   na nehnuteľnosti. Rozhodnutie bolo doručené súdnemu exekútorovi 10. augusta 2001, právnej zástupkyni sťažovateľky 11. augusta 2001 a právnej zástupkyni povinnej 13. augusta 2001.

Dňa 14. augusta 2001 predložil súdny exekútor opäť exekučný spis okresnému súdu, aby   rozhodol   o námietkach   povinnej   voči   znaleckému   posudku   týkajúceho   sa   ocenenia nehnuteľnosti.

Právna zástupkyňa povinnej doručila okresnému súdu 16. augusta 2001 odvolanie proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   Er   912/96-98   zo   6.   augusta   2001.   Okresný   súd opakovane   vyzýval   povinnú,   resp.   jej   právnu   zástupkyňu   na   doplnenie   odôvodnenia odvolania (výzvou právnej zástupkyni povinnej z 10. septembra 2001 a uznesením č. k. Er 912/96-129 z 2. októbra 2001). Odvolanie doplnila právna zástupkyňa povinnej podaním doručeným okresnému súdu 11. októbra 2001, v ktorom taktiež vzniesla námietku zaujatosti sudcov okresného súdu.

Dňa   13.   októbra   2001   uložil   zákonný   sudca   súdnej   kancelárii   zaslať   odvolanie právnej zástupkyni sťažovateľky na vyjadrenie a zabezpečiť písomné vyjadrenia všetkých sudcov   okresného   súdu   k námietke   zaujatosti   vznesenej   povinnou.   Stanovisko   právnej zástupkyne   sťažovateľky   bolo   okresnému   súdu   doručené   6.   novembra   2001.   Vec   bola predložená krajskému súdu 19. novembra 2001.

Krajský súd uznesením č. k. 16 Co 486/01-143 z 28. februára 2002 zrušil uznesenie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uznesením č. k. 15 Nc 16/02-153 z 28. februára 2002 vo veci námietky zaujatosti vznesenej povinnou vec vrátil okresnému súdu   ako   predčasne   predloženú.   Okresnému   súdu   boli   predmetné   uznesenia   doručené 11. apríla   2002.   Pokynom   z 22.   júla   2002   uložil   zákonný   sudca   doručiť   rozhodnutia súdnemu exekútorovi, právnym zástupkyniam účastníkov konania a zaobstarať doplnenie vyjadrení sudcov, ktorí vyslovili, že sa cítia byť vo veci zaujatí, o odôvodnenie. Spis bol opäť predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti 4. septembra 2002. Krajský súd uznesením č. k. 15 Nc 59/02-158 z 30. septembra 2002 vylúčil troch sudcov okresného súdu z prejednania veci. Okresnému súdu bolo uznesenie doručené 25. októbra 2002,   súdnemu   exekútorovi   a   právnym   zástupkyniam   účastníkov   konania   v priebehu novembra 2002.

Dňa 6. decembra 2002 vyzval okresný súd súdneho exekútora, aby v lehote 30 dní oznámil,   či   došlo   k čiastočnému   vymoženiu   pohľadávky   zrážkami   zo   mzdy   povinnej, v prípade,   že   sa   tak   stalo,   aby   súdny   exekútor   oznámil   bližšie   informácie   a predložil príslušné dôkazy. Výzva bola doručená 9. decembra 2002.

Na výzvu okresného súdu súdny exekútor v stanovenej lehote nereagoval, a tak mu bola 28. februára 2003 zasielaná urgencia, aby sa vyjadril v lehote 15 dní. Urgencia bola doručená 7. marca 2003.

Dňa 10. marca 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie súdneho exekútora v súlade s výzvou a urgenciou okresného súdu zo 6. decembra 2002 a z 28. februára 2003. Spolu s vyjadrením súdny exekútor doručil   okresnému súdu aj exekučný príkaz sp. zn. EX 3050/96 z 12. decembra 1997, doklady o úhradách a iné potrebné dôkazy.

Listom z 12. augusta 2003 vyzval okresný súd súdneho exekútora, aby konkretizoval dôvody, pre ktoré sa zrážky zo mzdy povinnej prestali od 11. januára 2001 vykonávať, a to v lehote 7 dní. Výzva bola doručená 3. septembra 2003. V ten istý deň okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 15 dní oznámila, kto ju zastupuje alebo v budúcnosti bude zastupovať (zásielka sa vrátila 17. septembra 2003 nedoručená). Zákonný sudca uložil taktiež   vyžiadať   spisy   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   16   C   553/94,   14   C   442/98 a 7 T 428/98. Od 25. augusta 2003 do 29. septembra 2003 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Košice I.

Na výzvu okresného súdu reagoval súdny exekútor oznámením z 9. septembra 2003 (doručeným okresnému súdu 18. septembra 2003), z ktorého vyplýva, že zrážky zo mzdy u povinnej sa od 11. januára 2001 nerealizovali z dôvodu ukončenia jej pracovného pomeru a vzhľadom na to, že nový zamestnávateľ povinnej nebol súdnemu exekútorovi známy.

Dňa 23. októbra 2003 žiadal okresný súd spisy Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 553/94, 14 C 442/98 a 7 T 428/98. Na žiadosť o zaslanie spisov bolo okresnému súdu 1. decembra 2003 oznámené, že vec sp. zn. 16 C 553/94 nie je právoplatne ukončená (spis bol   na   lehote   do   10. decembra),   a   8.   decembra   2003   bolo   oznámené,   že   spis   sp.   zn. 14 C 442/98 bol 26. septembra 2003 predložený krajskému súdu z dôvodu odvolania a do toho dňa sa späť nevrátil.

Dňa 5. februára 2004 bol spis zapožičaný Okresnému súdu Košice I (ku konaniu vedenému pod sp. zn. 2 T 11/03) a odtiaľ bol vyžiadaný 16. apríla 2004. Dňa 3. mája 2004 zaslal okresný súd predmetný spis Okresnému súdu Košice I (ku konaniu vedenému pod sp. zn. 19 C 514/99). Spis bol okresnému súdu vrátený sprievodným listom zo 17. mája 2004.

III.

1. 1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou už ústavný súd vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia a rozhodovanie súdu v exekučnom konaní (napr. III. ÚS 15/03), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby vnútroštátny právny poriadok umožňoval, aby   konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo   „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo strán.   Výkon rozsudku alebo rozhodnutia súdu treba považovať za integrálnu súčasť procesu v zmysle čl. 6 dohovoru (obdobne III. ÚS 15/03).

Sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   práv   zo   strany   okresného   súdu v exekučnom   konaní   sp.   zn.   Er   912/96   v súvislosti   s jeho   rozhodovaním   o návrhoch povinnej na prerušenie exekučného konania z 18. septembra 1998 a z 3. januára 2000, ako aj o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999. Sťažovateľka sa stala účastníčkou   konania   6.   júna   2001,   keď   bol   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   vykonaný relevantný   procesný   úkon   a bola   preukázaná   singulárna   sukcesia,   na   základe   ktorej   sa sťažovateľka stala oprávnenou ohľadne vymáhaného nároku.

V prípade procesného nástupníctva skúma ústavný súd možné porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy, resp. možné porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v období,   počas   ktorého   bol   sťažovateľ   účastníkom   posudzovaného   konania   (napr. III. ÚS 209/03, III. ÚS 193/03). V rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na konajúcom súde bez zbytočných prieťahov – však prihliada aj na deň začatia konania   na   uvedenom   súde   a na   dobu,   ktorá   v konaní   uplynula   do   okamihu,   keď   sa sťažovateľ   stal   účastníkom   posudzovaného   konania   (pozri   uznesenie   o prijatí   sp.   zn. III. ÚS 229/04).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. III. ÚS 175/04).

1. 2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom bol návrh povinnej na   prerušenie   exekučného   konania   z 18.   septembra   1998   predložený   okresnému   súdu súdnym   exekútorom   19.   novembra   1998,   návrh   povinnej   na   zastavenie   exekúcie z 9. decembra   1999   doručený   okresnému   súdu   10.   decembra   1999,   ako   aj   ďalší   návrh povinnej na prerušenie exekučného konania z 3. januára 2000 doručený okresnému súdu 5. januára 2000.

Vo veci bolo potrebné vykonať dokazovanie ohľadne tvrdení povinnej o prevzatí záväzku   vyplývajúceho   z exekučného   titulu   právnym   predchodcom   sťažovateľky.   Podľa názoru ústavného súdu však skutkovou zložitosťou veci nemožno v danom prípade rozumne zdôvodniť dobu trvania konania o návrhu povinnej na zastavenie exekúcie presahujúcu štyri a pol roka. Z hľadiska právneho sa v konaní nevyskytli také otázky, ktoré by boli dôvodom kvalifikovať vec ako osobitne právne zložitú.

1. 3. Z obsahu súdneho spisu ani z ďalších listinných dôkazov nezistil ústavný súd žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver,   že   správanie   sťažovateľky,   resp.   jej právnej   zástupkyne   v posudzovanom   konaní   prispelo   k predĺženiu   doby   prerokovania uvedenej   veci.   Takúto   námietku   nevzniesol   nakoniec   ani   okresný   súd,   proti   ktorému sťažnosť smeruje.

1.   4.   Ústavný   súd   preto   skúmal   existenciu   namietaných   zbytočných   prieťahov v označenom   konaní   aj   použitím   ďalšieho   kritéria,   ktorým   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

V čase, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou posudzovaného konania, prejednával okresný súd návrh povinnej na prerušenie exekúcie z 18. septembra 1998 približne dva a pol roka, návrh povinnej na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999 približne jeden a pol roka a návrh povinnej na prerušenie exekúcie z 3. januára 2000 približne rok a päť mesiacov. O všetkých   troch   návrhoch   rozhodol   okresný   súd   uznesením   zo   6.   augusta   2001,   teda do dvoch mesiacov od vstupu sťažovateľky do konania.

Na   základe   odvolania   povinnej   však   krajský   súd   uznesením   z 28.   februára   2002 rozhodnutie okresného súdu vo výroku o zamietnutí návrhu povinnej na zastavenie exekúcie zrušil a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že v ďalšom priebehu konania bude potrebné nariadiť pojednávanie a vykonať potrebné dokazovanie týkajúce sa tvrdení   povinnej.   Po   doručení   uznesenia   krajského   súdu   okresný   súd   doplnil   podklady týkajúce sa konania o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu a vec opätovne predložil nadriadenému krajskému súdu. Po rozhodnutí krajského súdu a vrátení spisu okresnému súdu 25. októbra 2002 by za ústavne súladný postup vo veci vzhľadom na základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej dobe bolo možné považovať taký   postup okresného súdu, ktorý   by sústredene a pokiaľ možno čo najviac plynule smeroval k zabezpečeniu podkladov potrebných na doplnenie dokazovania, ako aj k vytýčeniu pojednávania a k následnému rozhodnutiu vo veci. Okresný súd síce v novembri   2002   a v decembri   2002   realizoval   jednoduchšie   procesné   úkony   spojené s doručením rozhodnutia krajského súdu a s výzvou súdnemu exekútorovi na oznámenie stavu   vymáhania   nároku   vyplývajúceho   z exekučného   titulu,   účinné   procesné   kroky k doplneniu   dokazovania   (na   pojednávaní)   ohľadne   tvrdení   povinnej   v zmysle   záverov odvolacieho súdu však až do predloženia spisu ústavnému súdu 14. júna 2004 nerealizoval s výnimkou žiadosti o predloženie spisov Okresného súdu Košice I sp. zn. 16 C 553/94, 14 C 442/98 a 7 T 428/98 z 23. októbra 2003.

V situácii,   keď   sa   doba   konania   pred   okresným   súdom   o návrhu   povinnej   na zastavenie   exekúcie   blížila   trom   rokom   (a   doba   exekučného   konania   pre   vymoženie predmetnej pohľadávky štyrom rokom), nemožno takýto postup okresného súdu považovať za súladný s označenými základnými právami sťažovateľky.

Ústavný súd dospel k záveru, že najneskôr od 10. marca 2003, keď bola okresnému súdu doručená odpoveď súdneho exekútora na výzvu zo 6. decembra 2002, do predloženia spisu   ústavnému   súdu   14.   júna   2004   (spolu   jeden   rok   a tri   mesiace)   dochádzalo k zbytočným   prieťahom   v   posudzovanom   konaní.   V dôsledku   uvedených   zbytočných prieťahov bolo porušené právo sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru, ako aj jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Argumentáciu   predsedu   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k ústavnej   sťažnosti sťažovateľky týkajúcu sa dlhodobej práceneschopnosti zákonného sudcu s poukazom na čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd neakceptoval, pretože v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy   týkajúcej   sa   namietaného porušenia   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   súdom   posudzuje   ústavný   súd   zodpovednosť   súdu,   proti   ktorému   sťažnosť smeruje, ako orgánu verejnej moci, nie prípadnú individuálnu zodpovednosť sudcu či iného pracovníka súdu za zavinenie zbytočných prieťahov. Ani právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy) nevylučuje zo strany všeobecného sudu prijatie primeraných opatrení v rámci rozvrhu práce na prejednanie veci náhradným samosudcom (resp. senátom), ak vec nemôže prejednať   samosudca   (resp.   senát),   ktorý   vo   veci   konal,   z dôvodu   závažnej   prekážky dlhodobého charakteru brániacej mu vo výkone sudcovskej činnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou takéhoto výroku vo vzťahu k okresnému súdu domáhala. Ústavný súd môže zároveň zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany okresného súdu, prikázal okresnému súdu, aby v ďalšom priebehu posudzovaného konania konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výrokovej časti nálezu).

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 200 000 Sk z dôvodu ujmy, ktorú utrpela v dôsledku neprimeranej dĺžky konania.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu 20 000 Sk (bod 3 výrokovej časti nálezu). Táto suma zohľadňuje charakter posudzovaného konania (podľa názoru ústavného súdu požiadavku na rýchly a efektívny postup súdu pri rozhodovaní v rámci konania týkajúceho sa núteného výkonu rozhodnutia je vzhľadom na jeho charakter a účel potrebné posudzovať ešte dôraznejšie ako v konaní „o práve samom“, ktoré   mu   predchádzalo   –   napr.   III.   ÚS   15/03),   dobu   posudzovaného   konania,   dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (jeden rok a tri mesiace) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľky   spočívajúcu   v pocitoch   právnej   neistoty   ohľadne   vymoženia   nároku priznaného právoplatným rozhodnutím. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na finančné zadosťučinenie nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

4. Sťažovateľka žiadala prostredníctvom svojej právnej zástupkyne priznať náhradu trov   konania   pred   ústavným   súdom.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   vyčíslila   výšku uplatnených trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a písomné podanie sťažnosti zo 14. apríla 2004) a režijný paušál sumou 9 352 Sk.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred ústavným súdom predstavuje 4 534 Sk a hodnota režijného paušálu 136 Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktorá bola v konaní úspešná, vo výške 9 340 Sk (bod 4 výrokovej   časti   nálezu).   Vo   zvyšnej   časti   návrhu   na   priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia nevyhovel (bod 5 výrokovej časti nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2004