SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 228/2015-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpených advokátskou kanceláriou GRABAN, TORMA& PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.Imrich Torma, LL.M, ktorou namietajú porušenie „ústavného princípu v zmysle čl. 1“Ústavy Slovenskej republiky, svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Košiciach sp. zn. 5 Co 661/2014 v časti výroku o náhrade trov odvolacieho konania,a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola10. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenieústavného princípu v zmysle čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konanípodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranumajetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 661/2014 v časti výroku o náhrade trovodvolacieho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia boli účastníkmi konania na straneodporcu v konaní vedenom Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 24 C 98/2013, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti právneho úkonu.Okresný súd uznesením z 8. apríla 2014 konanie zastavil a navrhovateľku zaviazalna náhradu trov konania. Navrhovateľka podala proti uvedenému uzneseniu prvostupňovéhosúdu odvolanie v časti výroku o trovách, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutýmuznesením tak, že odvolaním napadnutý výrok prvostupňového súdu týkajúci sa náhradytrov konania potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že došlo k porušeniu ich označených právnapadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovali tým, že boli úspešní v rámciodvolacieho konania, a teda im náhrada trov odvolacieho konania mala byť priznaná.Nesúhlasili s odôvodnením napadnutého uznesenia, ktoré považovali za arbitrárne, kdekrajský súd konštatoval, že nepriznal trovy odvolacieho konania sťažovateľom, pretože ich„vyjadrenie k odvolaniu nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci, preto nie sú to účelne vynaložené trovy“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdo nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a ústavný princíp podľa čl. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 5Co/661/2014 boli porušené.
2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 5Co/661/2014 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľom vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., ⬛⬛⬛⬛ and, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv výrokom napadnutéhouznesenia krajského súdu o náhrade trov odvolacieho konania, pričom podstata ichargumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keďim nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci podľa výsledku konania im mal priznaťa svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente o nadbytočnostivyjadrenia, ktoré nebolo potrebné pre rozhodnutie veci, teda neúčelnosťou vynaloženýchtrov v súvislosti s podaným vyjadrením.
1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu akonámietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc v konanípred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnémurozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí,že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje spravidla samo osebe intenzitupredstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaníproblematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konaniapred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k zrušeniunapadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlok porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo žebolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že vo svojej podstate sťažovatelia namietajú, že krajský súd im v rozpore so zákonomnepriznal náhradu trov odvolacieho konania, ktorá podľa ich vyčíslenia v konečnomdôsledku predstavovala sumu 334,30 €, o ktorú mali byť (oprávnenosť výšky uplatnenejnáhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátení napadnutým uznesenímkrajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok uzneseniakrajského súdu je prima facie odôvodnený, krajský súd riadne vysvetlil, prečo považovaluplatnené trovy za neúčelné, preto ústavný súd nevidí dôvod na to, aby do úvahy krajskéhosúdu vstupoval, prípadne ju nahradzoval vlastnou úvahou. V danom prípade je nevyhnutnézohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá byodôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako ajzákladného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, narovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Namietaná suma, o ktorú boli, resp.mali byť sťažovatelia ukrátení, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, tedasumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods.5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorýustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania protiprávoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje protirozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochranysťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo kporušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavnenedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol navyše aj riadne odôvodnený, čo zakladádôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomocv konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľačl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, je zjavne neopodstatnená,a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.
2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajskéhosúdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesnéprincípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bolopravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, sťažnosťsťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutnýmdôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávnehocharakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ústavy, ústavný súd v prvom rade konštatuje,že argumentácia, respektíve odôvodnenie k údajnému porušeniu uvedeného článku ústavyv sťažnosti absentuje, a navyše uvádza, že uvedený článok ústavy má charakter všeobecnéhoústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osobyalebo právnickej osoby. Vychádzajúc z charakteru predmetného článku ústavy ústavný súdďalej konštatuje, že tento článok nie je priamo aplikovateľný orgánmi verejnej mociSlovenskej republiky v individuálnych prípadoch. Ústavný súd preto nemá dostatokprávomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietolpre nedostatok svojej právomoci.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015