znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpených   advokátskou   kanceláriou   GRABAN,   TORMA& PARTNERS s. r. o., Vodná 3, Košice, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.Imrich   Torma,   LL.M,   ktorou   namietajú   porušenie „ústavného princípu   v zmysle   čl.   1“Ústavy Slovenskej republiky, svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1,na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokoluk Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súduv Košiciach   sp. zn. 5 Co 661/2014   v časti   výroku   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania,a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola10. februára 2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenieústavného   princípu   v zmysle   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 a na rovnosť účastníkov v konanípodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranumajetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Krajského   súduv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 661/2014 v časti výroku o náhrade trovodvolacieho konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   účastníkmi   konania   na   straneodporcu v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn. 24 C 98/2013, ktorého predmetom bolo určenie neplatnosti právneho úkonu.Okresný   súd   uznesením   z 8.   apríla   2014   konanie   zastavil   a navrhovateľku   zaviazalna náhradu trov konania. Navrhovateľka podala proti uvedenému uzneseniu prvostupňovéhosúdu   odvolanie   v časti   výroku   o trovách,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutýmuznesením tak, že odvolaním napadnutý výrok prvostupňového súdu týkajúci sa náhradytrov konania potvrdil a účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovatelia   v sťažnosti   namietali,   že   došlo   k porušeniu   ich   označených   právnapadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovali tým, že boli úspešní v rámciodvolacieho   konania,   a teda   im   náhrada   trov   odvolacieho   konania   mala   byť   priznaná.Nesúhlasili   s odôvodnením   napadnutého   uznesenia,   ktoré   považovali   za   arbitrárne,   kdekrajský súd konštatoval, že nepriznal trovy odvolacieho konania sťažovateľom, pretože ich„vyjadrenie k odvolaniu nebolo potrebné pre rozhodnutie vo veci, preto nie sú to účelne vynaložené trovy“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súdo nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu a ústavný princíp podľa čl. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 5Co/661/2014 boli porušené.

2. Ústavný súd SR Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 05. 11. 2014, sp. zn. 5Co/661/2014 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľom vo výške 355,73 Eur na účet ich právneho zástupcu GRABAN, TORMA & PARTNERS s. r. o., ⬛⬛⬛⬛ and, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenúsťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti aleborozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymiokolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovatelia   namietali   porušenie   svojich   označených   práv   výrokom   napadnutéhouznesenia   krajského   súdu   o náhrade   trov   odvolacieho   konania,   pričom   podstata   ichargumentácie spočíva v tvrdení, že krajský súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keďim nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, hoci podľa výsledku konania im mal priznaťa svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na argumente o nadbytočnostivyjadrenia, ktoré nebolo potrebné pre rozhodnutie veci, teda neúčelnosťou vynaloženýchtrov v súvislosti s podaným vyjadrením.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebnézdôrazniť, že námietky sťažovateľov síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trováchkonania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľov nepochybnenegatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľanázoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu akonámietkam   proti   procesnému   postupu   vedúcemu   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušenízákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomoc v konanípred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3ústavy dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov smerujúcimi proti právoplatnémurozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho konania. Vo všeobecnosti však platí,že   rozhodnutie   o   náhrade   trov   konania   nedosahuje   spravidla   samo   osebe   intenzitupredstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných práv a slobôd bez ohľadu na to,akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd   pri   posudzovaníproblematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k predmetu   konaniapred všeobecnými   súdmi   akcesorickej,   postupuje   nanajvýš   zdržanlivo   a k   zrušeniunapadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlok porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo žebolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06,I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,že vo svojej podstate sťažovatelia namietajú, že krajský súd im v rozpore so zákonomnepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania,   ktorá   podľa   ich   vyčíslenia   v   konečnomdôsledku predstavovala sumu 334,30 €, o ktorú mali byť (oprávnenosť výšky uplatnenejnáhrady trov konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátení napadnutým uznesenímkrajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok uzneseniakrajského súdu je prima facie odôvodnený, krajský súd riadne vysvetlil, prečo považovaluplatnené trovy za neúčelné, preto ústavný súd nevidí dôvod na to, aby do úvahy krajskéhosúdu vstupoval, prípadne ju nahradzoval vlastnou úvahou. V danom prípade je nevyhnutnézohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá byodôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ako ajzákladného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, narovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Namietaná suma, o ktorú boli, resp.mali byť sťažovatelia ukrátení, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, tedasumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods.5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorýustanovuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ako   podmienku   prípustnosti   dovolania   protiprávoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje protirozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochranysťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo kporušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavnenedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol navyše aj riadne odôvodnený, čo zakladádôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, žesťažnosť sťažovateľov v časti, ktorou namietali porušenie základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na právnu pomocv konaní pred súdmi podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a na rovnosť účastníkov v konaní podľačl. 47   ods.   3   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   je   zjavne   neopodstatnená,a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu jejzjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajskéhosúdu   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   zásadnenemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, aktoto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavno-procesnéprincípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy.   V opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bolopravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnostipodľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupomnahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkovýzáklad   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod príslušné   právne   normy(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).

Keďže   ústavný   súd   nezistil   porušenie   napadnutých   ústavnoprocesných   princípovvyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, sťažnosťsťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšejčasti sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 20ods.   1   ústavy   a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   bolo   už   len   nevyhnutnýmdôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotnoprávnehocharakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 ústavy, ústavný súd v prvom rade konštatuje,že argumentácia, respektíve odôvodnenie k údajnému porušeniu uvedeného článku ústavyv sťažnosti absentuje, a navyše uvádza, že uvedený článok ústavy má charakter všeobecnéhoústavného princípu a primárne neformuluje základné právo ani slobodu fyzickej osobyalebo právnickej osoby. Vychádzajúc z charakteru predmetného článku ústavy ústavný súdďalej   konštatuje,   že   tento   článok   nie   je   priamo   aplikovateľný   orgánmi   verejnej   mociSlovenskej   republiky   v   individuálnych   prípadoch.   Ústavný   súd   preto   nemá   dostatokprávomoci konať a rozhodnúť o porušení uvedenej ústavnej normy v konaní podľa čl. 127ods. 1 ústavy. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľov odmietolpre nedostatok svojej právomoci.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2015