znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júna 2013 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. M. D., M., a maloletého A. D., M., zastúpených advokátkou JUDr. J. Ch., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu zdravia zaručeného čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť účastníkov   súdneho   konania   zaručeného   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   v ich   prítomnosti   a základného   práva   vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeným   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   namietaného   porušenia   záväzku zohľadniť   záujem dieťaťa   ako   prvoradý   pri   akejkoľvek   činnosti   súdu   zaručeného   čl.   3   ods.   1   Dohovoru o právach   dieťaťa   a namietaného   porušenia   záväzku   zabezpečiť   dieťaťu   takú   ochranu a starostlivosť,   aká je   nevyhnutná   pre   jeho   blaho,   zaručeného   čl.   3   ods.   2   Dohovoru o právach   dieťaťa   postupom   Okresného   súdu   Martin v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 P 54/2010 (po spojení vecí vedenom pod sp. zn. 22 P 235/2009) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. M. D. a maloletého A. D. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. marca 2013 doručené podanie MVDr. M. D., M. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a maloletého A. D., M.   (ďalej len   „sťažovateľ   v 2.   rade“;   spoločne   ďalej   aj „sťažovatelia“),   pre namietané porušenie   základného   práva   na   ochranu   zdravia   zaručeného   čl.   40   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   v ich   prítomnosti   a základného   práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 141 ods. 1   ústavy,   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), záväzku zohľadniť záujem   dieťaťa   ako   prvoradý   pri   akejkoľvek   činnosti   súdu   zaručeného   čl.   3   ods.   1 Dohovoru   o právach   dieťaťa   a porušenie   záväzku   zabezpečiť   dieťaťu   takú   ochranu   a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, zaručeného čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 P 54/2010 (neskôr vedenom pod sp. zn. 22 P 235/2009).

V podaní   sťažovatelia   odkazujú   na   podanie   sťažovateľa   v 1. rade   doručené ústavnému súdu 5. septembra 2012, ktoré bolo vybavené 17. septembra 2012 odložením doručeným sťažovateľovi v 1. rade 11. októbra 2012.

V nadväznosti na uvedené skoršie podanie sťažovatelia uvádzajú, že „rozsudkom Okresného   súdu   Martin   č. 20 P 358/2005   bol   upravený   styk   sťažovateľa   ako   otca s maloletým synom A. D. od 7. 1. 12006.

Nadväzne   na   bezdôvodné   marenie   výkonu   tohto   rozsudku   ohľadne   stretávania sťažovateľa s mal. synom jeho matka A. B. sťažovateľ sa návrhom na nariadenie výkonu rozhodnutia   v konaní   vedenom   na Okresnom   súde   Martin   pod č. 20 E/1/2006   domáhal ochrany svojich rodičovských práv.

Súd   prvého   stupňa   zjavne   neodôvodnene   nevykonal   navrhované   dôkazy, so sťažovateľom predloženými dôkazmi sa zákonným spôsobom nevysporiadal, v začatom vykonávacom konaní súd prvého stupňa vo veci bez dôležitého dôvodu nekonal, nevydal žiadne   rozhodnutie   pre   zabezpečenie   rešpektovania   súdneho   nariadenia,   a to   ani po opakovaných oznámeniach sťažovateľa, že matka v marení výkonu súdneho rozhodnutia ohľadne úpravy stretávania sťažovateľa s mal. synom, pokračuje.

Neskôr po bezdôvodnom nevydávaní mal. syna sťažovateľovi matka dôvodila svoje konanie chorobou nášho mal. syna A. Sťažovateľ Okresnému súdu Martin predložil lekárske správy,   potvrdzujúce,   že   ochorenie   dieťaťa   spôsobila   samotná   matka   nerešpektovaním lekárskych   doporučení.   Súd   opätovne   nevykonal   navrhované   dôkazy   bez akéhokoľvek odôvodnenia. Súd nedokázal vyhodnotiť a neúplným dokazovaním dospel k nesprávnemu skutkovému   záveru,   ktorému   chýbala   predchádzajúca   racionálna   úvaha   konajúceho súdu...“.

Sťažovatelia   ďalej   dôvodia,   že   i v konaní   pred   okresným   súdom   vedeným pod sp. zn. 20 P 172/2007,   ktorého   predmetom   bolo   zverenie   sťažovateľa v 2. rade do osobnej   starostlivosti   sťažovateľa   v   1.   rade,   bolo   znovu   poukazované „na predchádzajúce   závažné   pochybenia   konajúceho   súdu.   Okresný   súd   až   vtedy, resp. v tomto   konaní   najskôr   vyslovil   za   nevyhnutné   vykonať   dôkaz   súdnoznaleckým dokazovaním ohľadne zanedbávania starostlivosti o mal. A. zo strany matky...

Po protiústavnej zmene zákonného sudcu nový konajúci sudca v tejto vec i na podnet matky..., bez vykonania znaleckého dokazovania, a teda nevykonaním navrhovaného dôkazu bez   zjavného   odôvodnenia,   bez   predchádzajúcej   racionálnej   úvahy   konajúceho   súdu, vychádzajúcej z priebehu dokazovania a stavu dokazovania v jeho rámci, zamietol návrh otca...   V príkrom   rozpore   s oprávnenými   nárokmi   mal.   A.   a proti   jeho   Ústavou medzinárodnými dohovormi garantovanými základnými ľudskými právami dieťaťa súd teda vydal rozsudok č. 20 P/172/2007 po troch rokoch dňa 5. 3. 2009.

Krajský súd Žilina ako súd odvolací na základe odvolania sťažovateľa rozsudok... potvrdil.“.

Sťažovatelia upozorňujú, že „od roku 2009 všetky návrhy matky vo veci starostlivosti o mal.   A.   prejednával   sudca   Mgr.   M.   Okresný   súd   v Martine   sa   nijako   nevysporiadal s pribúdajúcimi dôkazmi o porušovaní práv dieťaťa, nekonal ani po predložení znaleckého posudku   súdneho   znalca   MUDr.   J.   G.   k číslu   konania   č.   12 P/54/2010...   Súdu   boli predložené   ďalšie   dôkazy,   poukazujúce   účelové   marenie   výkonu   súdneho   rozhodnutia ohľadne stretávania sťažovateľa s mal. synom zo strany matky maloletého; Okresný súd Martin, konanie o súdny výkon rozhodnutia uznesením z 27. 4. 2010 zastavil.

Nezákonný   postup   Okresného   súdu   Martin   v neprospech   sťažovateľov sa zintenzívnilo po sťažnosti sťažovateľa v rade 1) predsedovi okresného súdu. Súd napriek zrejmej   psychickej   záťaži   maloletého,   zistenej   aj   psychológom   UPSVaR,   nedoplnil dokazovanie nielen o psychologické vyšetrenie maloletého, ale ani o ostatné navrhované dôkazy.   V konaniach   o úprave   styku   s maloletým   súd   opätovne,   už   ako   bolo   uvedené v samotnej   sťažnosti   otca,   nevykonal   navrhované   dôkazy   bez   zjavného   zákonného zdôvodnenia...

V roku 2010 súd v konaní vedenom pod č. 12 P/54/210 o návrhu matky o obmedzení styku sťažovateľa 1) s maloletým spojil toto konanie s návrhom starej matky mal. ohľadne úpravy styku starej matky s vnukom, predtým vedené pod č. 22 P/235/2009. O spojení veci bol sťažovateľ súdom upovedomený až po treťom pojednávaní, dňa 11. 7. 2011. Nezákonné je,   že   súd   v rozpore   s Ústavou   SR   a jej   garantovaným   právom   na súdnu   ochranu a v rozpore s Občianskym   súdnym   poriadkom,   v čase   riadne   preukázanej   a odôvodnenej práceneschopnosti   sťažovateľa   v rade   1)   nariadil   dva   termíny   pojednávania   v dňoch 24. 6. 2011 a 28. 6. 2011, čím uprel sťažovateľovi právo na zachovanie lehoty na prípravu pojednávania.“.

Sťažovatelia   uvádzajú, že „proti   nezákonnému procesnému postupu súdu   prvého stupňa podal sťažovateľ v rade 1) sťažnosť predsedovi súdu, nakoľko v aktuálnych veciach nebolo do dnešného dňa rozhodnuté vo veci, i v dôsledku prieťahov v konaní, v konaniach, ktoré neboli skončené právoplatne.“.

Podľa   názoru   sťažovateľov „protiprávnosť   postupu   súdu   je   daná   predovšetkým v tom, že súd nedostatočne, nie nestranne a predovšetkým neobjektívne... zisťuje skutkový stav v tejto veci, a následne, keď na nedostatočne, len na základe tvrdení matky ustálený skutkový stav,   aplikoval   a aplikuje   zákon o rodine a občiansky súdny   poriadok ohľadne výkonu   rozhodnutia.   Súd   nevykonával   a nevykonáva   navrhované   dôkazy   bez   zjavného odôvodnenia, v procesnom postupe súdu v rámci dokazovania absentuje racionálna úvaha konajúceho   súdu   vychádzajúca   z priebehu   konania   a stavu   dokazovania   v jeho   rámci a nevykonávaním   dôkazov   navrhovaných   sťažovateľom   1)   ako   účastníkom   konania   bol a je tento   účastník   postavený   do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   ako   druhá   strana v konaní... Následkom nesprávneho procesného postupu konajúceho súdu bolo zasiahnuté do ľudských práv a slobôd sťažovateľov.“.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a meritórne nálezom o nej takto rozhodol:

„1.   Právo   sťažovateľov   v rade   1)   a v rade   2)   na   spravodlivé   súdne   konanie, upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu v Martine bolo porušené.

2.   Právo   sťažovateľov   v rade   1)   a v rade   2)   na   rovnaké   postavenie   účastníkov súdneho   konania,   upravené   v čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu v Martine bolo porušené.

3. Právo sťažovateľov v rade 1) a v rade 2) na nestranný a nezávislý súd, upravené v čl.   141   Ústavy   Slovenskej   republiky,   postupom   a rozhodnutiami   Okresného   súdu v Martine bolo porušené.

4. Právo sťažovateľa v rade 2) na ochranu zdravia v zmysle čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutiami Okresného súdu v Martine bolo porušené.

5. Právo sťažovateľov na prerokovanie veci v ich prítomnosti, aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Martine bolo porušené.

6. Právo sťažovateľa v rade 2) na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa   čl.   3   ods.   1   a právo   na   ochranu   a starostlivosť   nevyhnutnú   pre   blaho   dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, postupom Okresného súdu v Martine bolo porušené.

7. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v Martine   začať konanie o úprave rodičovských práv k maloletému A. D. z úradnej moci.

8. Okresný súd v Martine je povinný uhradiť sťažovateľovi v rade 1) náhradu trov konania vo výške 269,58 Eur za dva právne úkony a režijný paušál (jeden právny úkon = 127,16 Eur + 7,63 Eur režijný paušál = 134,79 Eur x 2 úkony = 269,58 Eur), na účet právneho zástupcu č. 261 883 69 76/1100, všetko v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   Ústavný   súd   v prvom   rade   musel   vyhodnotiť   charakter   podania   sťažovateľov na účely skúmania svojej právomoci prerokovať ho a rozhodnúť o ňom. Sťažovatelia totiž svoje podanie označili ako „Doplnenie Sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   na   porušenie   základného   ľudského   práva   upraveného   Ústavou   Slovenskej republiky“, pričom na prvej strane výslovne uvádzajú, že predmetné podanie je uskutočnené k veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11275/2012. V uvedenej veci však sudca   spravodajca   skoršie   podanie   sťažovateľa   v 1.   rade   17.   septembra   2012   odložil, keďže dospel k záveru o nejasnosti a nezrozumiteľnosti pôvodného podania, ako aj o jeho závažných procesných nedostatkoch (absencia povinného právneho zastúpenia). Ústavný súd   sťažovateľovi   v 1. rade   odloženie   jeho   podania   doručil   11. októbra 2012,   teda ešte pred realizáciou tu predbežne prerokúvaného podania.

Na poklade uvedených skutkových okolností a ich časových súvislostí ústavný súd vyhodnotil podanie sťažovateľov doručené mu 26. marca 2013 ako samostatné podanie. Dôvodom   uvedeného   hodnotenia   bol   fakt   procesného   vybavenia   podania   doručeného ústavnému súdu 5. septembra 2012. Súčasne však ústavný súd vzal do úvahy skutočnosť, že skoršie podanie sťažovateľa v 1. rade bolo vybavené odložením, čo nemožno považovať za rozhodnutie o tomto podaní. Nevznikla tak prekážka veci rozhodnutej, ktorou by sa bolo potrebné pri posudzovaní súčasného podania zaoberať so zreteľom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyhodnotil podanie sťažovateľov ako samostatné podanie,   a nie   ako   doplnenie   skoršieho   odloženého   podania   sťažovateľa   v 1.   rade. Vzhľadom   na to sa   následne   zaoberal obsahovou   stránkou   podania   sťažovateľov   [§ 41 ods. 2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „OSP“) v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde], ktorá jednoznačne umožňuje uzavrieť, že ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

2.   Ústavný   súd   má   v   ústave   a   v   zákone   o   ústavnom   súde   presne   definované právomoci,   uplatnenie ktorých   je viazané na splnenie viacerých   formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). Inak povedané, každý návrh bez výnimky musí spĺňať všeobecné náležitosti.   Všeobecné   náležitosti   sa   týkajú   formy   a   obsahu   návrhu.   Až   na výnimky, ktoré v danej veci nie sú   relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v posudzovanom prípade je obsah sťažnosti nekonzistentný, nepresný a neúplný.

V petite   predloženej   sťažnosti   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovanou   právnou zástupkyňou, uviedli viacero konkrétnych základných práv garantovaných ústavou a práv zaručených   medzinárodnými   dohovormi,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná, tak procesnej, ako aj hmotnoprávnej povahy, ale opomenul v ňom označiť konanie (spisovú značku), resp. rozhodnutie, ktorým malo dôjsť k porušeniu jeho uvedených práv alebo práv druhého   účastníka,   ktorého   je zákonným zástupcom.   Takto   formulovaný   petit   sťažnosti ústavný   súd   považuje   za   neurčitý   a nekonkrétny,   neumožňujúci   jednoznačne   stanoviť predmet   tohto   konania,   ale   predovšetkým   ide   o petit,   ktorý   je   z uvedených   dôvodov nevykonateľný. Za taký rozhodne nemožno považovať tiež návrh v bode 3 petitu, ktorým sťažovatelia navrhujú vysloviť porušenie ich práva „na nestranný a nezávislý súd, upravené v čl. 141 Ústavy“, pretože tento článok ústavy upravuje výkon súdnictva, a nie základné právo. Rovnako je nevykonateľný petit v bode 7, v ktorom sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu zjavne nad rámec jeho právomoci prikázať okresnému súdu začať konanie o úprave rodičovských práv k maloletému A. D. z úradnej moci. Nespĺňa totiž náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1, ale predovšetkým v § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Rovnako odôvodnenie predloženej sťažnosti neobsahuje čo i len jedinú dostatočne konkrétnu ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčať v prospech záveru o porušení   niektorého   z   označených   základných   práv   alebo slobôd   podľa   ústavy   a práv podľa dohovoru a na ktorých ochranu je ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy povolaný. Sťažovatelia iba všeobecne namietajú, že v ich veci konajúci okresný súd „nedostatočne, nie nestranne a predovšetkým neobjektívne“ zisťuje skutkový stav, nevykonáva navrhnuté dôkazy a že „v procesnom postupe súdu v rámci dokazovania absentuje racionálna úvaha konajúceho súdy vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci...“, čím mal byť sťažovateľ v 1. rade „postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní“. Citované námietky sú celkom nekonkrétne a bez ďalšieho neumožňujú urobiť si relevantný úsudok o ich ústavnoprávnej podstate, ktorá by následne mohla byť predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu. Takto sťažnosť nespĺňa ani náležitosť vyžadovanú § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého návrh na začatie konania (sťažnosť) musí okrem iného obsahovať aj odôvodnenie.

Ústavný   súd,   pravdaže,   neopomenul,   že   vychádzajúc   z celého   obsahu   sťažnosti a jej príloh by bolo možné vyvodiť, aké základné práva a slobody a ktorými rozhodnutiami všeobecných súdov boli podľa názoru sťažovateľov porušené. Ústavný súd však v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyznačujúcom sa pri jeho začatí bezvýnimočným uplatňovaním dispozičnej zásady nie je oprávnený „dopĺňať“ vlastným hodnotením sťažnosti ako celku taký   sťažnostný   návrh,   ktorý   nespĺňa   požiadavky   kladené   na   jeho   kvalitu   zákonom o ústavnom súde.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a   doplnení   zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon) v znení neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré   je   advokát   povinný   vykonávať   tak,   aby   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).

Popísaný rozsah nedostatkov sťažnosti má v okolnostiach posudzovaného prípadu za následok   záver,   že   ani   prípadná   výzva   adresovaná   sťažovateľom   na účel   doplnenia predloženého podania by nemohla viesť ku zhojeniu jeho vád. Doplnenie sťažnosti by totiž s ohľadom na uvedené malo za následok de facto podanie novej sťažnosti.

Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce jednoznačnú špecifikáciu základných práv a slobôd, ktorých porušenie sťažovatelia žiadajú od ústavného súdu vysloviť, nezameniteľné určenie zásahu, resp. zásahov, ktorými mali byť v prípade sťažovateľov porušené ich základné práva a slobody, ako ani relevantné odôvodnenie   ako   východiskový   rámec   sťažnosti   obsahovo   korešpondujúce   s návrhom na rozhodnutie   vo   veci   samej,   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom predpísaných náležitostí.

3. Nad rámec uvedených dôvodov ústavný súd konštatuje, že ani splnenie zákonom vyžadovaných   náležitostí   by   neviedlo   v danom   prípade   k priaznivejšiemu   posúdeniu sťažnosti. Zo zistených skutkových okolností totiž vyplýva, že sťažovateľmi kritizovaný postup   a rozhodnutia   okresného   súdu   vo   veci,   ktoré   tvorili   predmet   konania   vedeného pod sp. zn. 12   P   54/2010,   sa   v dôsledku   spojenia   vecí   na   spoločné   konanie transformovali do procesného priebehu a obsahu konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 22 P 235/2009. O predmete konania vedeného pôvodne pod sp. zn. 12 P 54/2010 rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   22   P   235/2009-173   zo   14.   decembra   2011   tak, že konanie o návrhu matky na zmenu úpravy styku sťažovateľa v 1. rade so sťažovateľom v 2. rade zastavil.

Sťažovatelia   boli   oprávnení   podať   proti   zastavujúcemu   výroku   prvostupňového rozsudku okresného súdu odvolanie (§ 201 OSP) a následne by ochranu ich základným právam a slobodám podľa čl. 127 ods. 1 ústavy poskytoval „iný súd“, teda v posudzovanom prípade príslušný krajský súd ako súd odvolací, čo vylučuje v zmysle princípu subsidiarity právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   v tomto   rozsahu   ochranu   základným   právam a slobodám sťažovateľov.

4. Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   významu zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľov   formulovanými   v sťažnostnom   petite (návrh na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2013