znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., S., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G., K., pre namietané porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozhodnutím   Daňového   úradu Košice č. 9818301/1/345670/2012 z 5. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2012 doručená sťažnosť spoločnosti L., s. r. o., S. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Daňového úradu Košice (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/345670/2012 z 5. marca 2012.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že napadnutým rozhodnutím daňový úrad nevyhovel žiadosti sťažovateľky (ako daňového subjektu) z 27. februára 2012 o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozhodnutiu Daňového úradu K. č. 738/230/18332/11/PekZ z 20. júla 2011 o uložení pokuty, a to z dôvodov, že „žiadateľ nedodržal   tridsaťdňovú   lehotu   stanovenú   zákonom   na   podanie   žiadosti   o odpustenie zmeškanej   lehoty,   v zákonom   určenej   tridsaťdňovej   lehote   neurobil   aj   zmeškaný   úkon a nepredložil existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto zmeškanej lehoty“.

Sťažovateľka   považuje   predmetné   rozhodnutie   daňového   úradu   za   nezákonné. Uviedla, že si je vedomá skutočnosti, že na odpustenie zmeškanej lehoty neexistuje právny nárok a že daňový úrad je oprávnený takejto žiadosti nevyhovieť, avšak tu vznikla situácia, keď   skutkovo   a právne   úplne   totožnej   žiadosti   iného   daňového   subjektu   (spoločnosti P., s. r. o.) bolo vyhovené, ale jej nie. Správny orgán je pri vydávaní rozhodnutia oprávnený uplatňovať správnu úvahu, ktorá však neznamená ľubovôľu pri jeho rozhodovaní. Takýto postup   predstavuje   porušenie   princípu   právnej   istoty   a vystavuje   sťažovateľku   svojvôli daňového úradu. Sťažovateľka je toho názoru, že v uvedenom prípade právne predpisy, základné   zásady   daňového   konania   a základné   princípy   právneho   štátu   dovoľovali daňovému úradu postupovať len tým spôsobom, že jej žiadosti buď vyhovie (rovnako ako v prípade   iného   daňového   subjektu),   alebo   nevyhovie,   avšak   v tom   prípade   takéto rozhodnutie náležite odôvodní. Tým, že tak daňový úrad neurobil, porušil čl. 12 ods. 1 ústavy   upravujúci   zákaz   diskriminácie   a základné   právo   sťažovateľky   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   žiadala,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že napadnutým rozhodnutím daňového úradu došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru; aby napadnuté   rozhodnutie   daňového   úradu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov právneho zastúpenia.Sťažovateľka zároveň uviedla, že súčasne s touto sťažnosťou podala Krajskému súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia daňového   úradu.   Sťažnosť   pre   namietané   porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd podala už v tomto štádiu z dôvodu, aby nedošlo k zmeškaniu lehoty na jej podanie, ako aj z dôvodu, že neexistuje jednoznačný záver o tom, či napadnuté rozhodnutie daňového úradu (správneho orgánu) je preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj základných práv sťažovateľky podľa   čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím daňového úradu č. 9818301/1/345670/2012 z 5. marca 2012.

Sťažovateľka   súčasne   s touto   sťažnosťou   podala   krajskému   súdu   žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia daňového úradu (správneho orgánu) podľa   §   247   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   čo   odôvodnila obavou o zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu, ako aj tým, že neexistuje jednoznačný   záver   o tom,   či   napadnuté   rozhodnutie   daňového   úradu   je   preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   túto   ochranu   neposkytujú   všeobecné   súdy.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na   konanie   o   nich.   Ústavný   súd   sa   pri   zakladaní   svojej   právomoci   riadi   zásadou,   že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Rozhodovanie   o žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom   správnych   orgánov   upravujú ustanovenia § 247 a nasl. OSP.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade pred právomocou ústavného súdu existuje iný (všeobecný) súd, ktorý je v prvom rade povolaný poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľky,   a   preto   sťažnosť odmietol pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   [čl.   127   ods.   1   ústavy v spojení   s § 25 ods.   2   a   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (obdobne   napr. m. m. III. ÚS 310/07, IV. ÚS 276/08, IV. ÚS 216/2010, III. ÚS 540/2011)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012