znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého J. H., a maloletého T. H., zastúpených zákonnou zástupkyňou M. H. P., L., právne zastúpených Advokátskou kanceláriou K. – advokáti, s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   1   a   čl.   23   ods. 4   Ústavy   Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, práv podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 12 a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí   postupom   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 P 79/2010   a   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 CoP 5/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletých J. H. a T. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2011 doručená   sťažnosť   maloletého   J.   H.   a maloletého   T.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených zákonnou zástupkyňou M. H. P., ktorou namietali porušenie   čl. 12 ods. 1 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy,   práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a slobôd   (ďalej   len „dohovor“), práv podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10 a čl. 12   Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 12 a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí postupom Okresného súdu Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3   P   79/2010   a   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 5/2011.

Sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   a neskôr   aj krajským súdom vo veci starostlivosti o maloleté deti v konaní o nariadenie ich návratu do N.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   3   P   79/2010   z 22.   októbra   2010   nariadil   návrat sťažovateľov   do   N.   Sťažovatelia   podali   proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   tak,   že   uznesením   sp. zn.   5   CoP   5/2011 z 25. januára 2011 v celom rozsahu potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Sťažovatelia   svoju   sťažnosť   odôvodnili tým, že okresný   súd,   ako aj krajský   súd nezohľadnil ich názor (ako maloletých detí, pozn.), hoci podľa ich názoru zo súdneho spisu jednoznačne vyplýva,   že „už   dosiahli   vek   a stupeň   vyspelosti,   v ktorom   je   jednoznačne a nepochybne   nutné   zohľadniť   ich   názor,   či   súhlasia   alebo   nesúhlasia   s návratom do Nórskeho kráľovstva“. Ďalej namietali, že „boli v predmetnom konaní raz vypočuté, a to začiatkom roka 2009, avšak od tej doby do vydania napadnutého uznesenia uplynuli takmer dva roky a došlo k podstatnému mentálnemu a osobnostnému vývoju oboch“ sťažovateľov. Vzhľadom   na   uvedené   boli   toho   názoru,   že   súdy   keď   nerešpektovali   povinnosť „aktualizovať a zistiť názor oboch detí, v tom zmysle či s návratom súhlasia alebo nie“ porušili „práva maloletých detí deklarovaných tak v čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch únosov detí ako aj čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa“ a zároveň sa domnievajú, že „zo strany odvolacieho súdu   sa jedná o denegatio   iustitiae voči   maloletým deťom“. V tejto súvislosti podľa názoru sťažovateľov „neobstojí tvrdenie odvolacieho súdu, že súd nevykonáva dokazovanie za účelom posúdenia, či je návrat v záujme dieťaťa“. Sťažovatelia považujú rozhodnutia oboch konajúcich súdov za „arbitrárne a bez preukázania dôvodov“, čim podľa ich názoru došlo k „porušeniu práv sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd“. Uvedenými   námietkami   odôvodňujú   aj   porušenie   ďalších označených základných a iných práv.

Sťažovatelia navrhli o sťažnosti takto rozhodnúť: „1. Základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné práva a slobody podľa čl. 3, čl. 9, čl. 10, čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 12 ods. 1 a čl. 23 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 12 a čl. 13 Dohovoru o občianskoprávnych   aspektoch   medzinárodných   únosov   detí   boli   postupom   Okresného súdu Liptovský Mikuláš, v konaní vedenom pod spis. zn. 3P/79/2010 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod spis. zn. : 5CoP/5/2011, porušené.

2. Sťažovateľom sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- eur každému,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   matke   sťažovateľov   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Žiline je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 314,18 Eur (2 úkony právnej pomoci á 123,50 Eur + 2 x 7,41 Eur režijný paušál + 20% DPH) na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 P 79/2010

Pokiaľ   ide   o sťažovateľmi   namietané   porušenie   ich   základných   a   iných   práv postupom okresného súdu sp. zn. 3 P 79/2010, ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu prípadného porušenia ich základných práv a iných práv bráni princíp subsidiarity.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o   namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach   prípadu   mohli   sťažovatelia   proti   namietanému   postupu   okresného súdu   (ktoré   sa   skončilo   vydaním   uznesenia   z 22.   októbra   2010,   pozn.)   využiť   opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „OSP“),   pričom   sťažovatelia   toto svoje právo podaním odvolania   aj   využili.   Postup   prvostupňového   súdu   bol   krajským   súdom   ako   odvolacím súdom preskúmaný a krajský súd   vo veci aj rozhodol uznesením sp. zn. 5 CoP 5/2011 z 25. januára 2011.

Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia práv postupom okresného súdu odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (m.   m. III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu a jeho rozhodnutím sp. zn. 5 CoP 5/2011 z 25. januára 2011

Ústavný   súd   na   základe   svojich   zistení   dospel   k záveru   o nedostatku   svojej právomoci   na   prerokovanie   sťažnosti   sťažovateľov   aj   v tejto   časti   ich   sťažnosti. V súčinnosti   s okresným   súdom   totiž   zistil,   že   sťažovatelia   podali   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   (z totožných   dôvodov   ako   sú   uvedené   aj   v   posudzovanej sťažnosti)   na   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“). Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou pripomína, že podanie podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nepovažuje za právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne I. ÚS 147/2010).

Ústavný   súd   na   druhej   strane   ďalej   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   v   prípade sťažovateľov   ich   podnet   generálna   prokuratúra   po   preskúmaní   na   vec   sa   vzťahujúceho súdneho spisu zistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a podala ho. Ústavný súd ďalej v súčinnosti s Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zistil, že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o predloženej   sťažnosti   prebieha   konanie o mimoriadnom dovolaní na najvyššom súde vedené pod sp. zn. 4 Mcdo 9/2011, čo vedie ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   svojej   právomoci   z dôvodu   už   uvedeného   princípu subsidiarity.   Ústavný   súd   preto   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľov v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011