znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   porušenie   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/132/2009 z 15. októbra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 7 Er/24112008 z 5. marca 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   5 CoE/132/2009 z 15. októbra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er/24112008 z 5. marca 2009.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora „o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   v   časti   vymoženia   poplatku z oeškania vo výške 0,1 % denne zo sumy 1.589, 96 €... od 01. 07. 1999 do zaplatenia...“.

Exekučným   titulom   je   vykonateľné   rozhodnutie   –   platobný   výmer   správcu konkurznej   podstaty   P.,   a.   s.   v   konkurze,   B.   (ďalej   len   „správca   konkurznej   podstaty úpadcu“), č. 654/2005 z 25. mája 2005 proti povinnej A. W. o vymoženie poistného s prísl. ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozhodnutia   krajského   súdu   a   okresného   súdu   sú arbitrárne, pretože „náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné   pre   právne   posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej konštrukcie,   ktorú   navyše   nedostatočne   odôvodnili“,   a   tiež   sa „v   odôvodnení   svojich rozhodnutí   nevysporiadali   so   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym   posúdením,   ktoré sťažovateľ predložil a na ktoré poukázal...“.

Všeobecné   súdy   konali   v   rozpore   s   vnútroštátnymi   právnymi   predpismi,   pretože predmetnú povinnosť dlžníka priamo ustanovoval zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení, čím znemožnili sťažovateľke vymôcť si v rámci exekúcie svoj zákonný nárok v časti týkajúcej sa poplatku z omeškania.

V tejto súvislosti poukazuje na viaceré rozhodnutia krajských súdov, podľa ktorých v obdobných   veciach   všeobecné   súdy   v   Slovenskej   republike   rozhodli   inak,   v   súlade s právnym názorom   sťažovateľky. K tomu uvádza ako príklady   aj niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že v odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu poukázala na to,   že   platobný výmer   ako   exekučný   titul   je „jasný,   určitý,   formálne   aj   materiálne vykonateľný vo všetkých častiach, plne v súlade so zákonom a návrh na vykonanie exekúcie nepresahoval   povinnosť   uloženú   povinnému   právoplatným   a   vykonateľným   platobným výmerom, nakoľko v platobnom výmere je uvedené konkrétne obdobie v ktorom si povinný nesplnil svoju povinnosť odviesť poistné...“, ale odvolací súd napriek tomu rozhodol v jej neprospech, čo považuje za porušenie svojich označených práv.

Vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol nálezom takto:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/132/2009-40 zo dňa 15. 10. 2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   sp.   zn. 7 Er/2411/2008-19 zo dňa 05. 03. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   a   článku   1   ods.   1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru o ľudských   právach,   a   zároveň   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   v   zmysle   ustanovenia   článku   46   ods.   1   Ústavy   SR,   článku   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 CoE/132/2009-40 zo dňa 15. 10. 2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   sp.   zn. 7 Er/2411/2008-19 zo dňa 05. 03. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia sťažovateľa. Krajský súd v Trenčíne a Okresný súd Nové Mesto nad Váhom sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (t. j. ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   dôvodom,   pre   ktorý sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   najmä   otázka   arbitrárnosti (neodôvodnenosti) rozhodnutí okresného súdu a tiež krajského súdu na konanie vo veci rozhodovania   o   opravnom   prostriedku   proti   uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania vo veci vedenej pod sp. zn. 7 Er/2411/2008 na základe platobného   výmeru   vydaného   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu,   kde   sťažovateľka vystupovala ako oprávnená osoba.

1.   Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   ňou označených   práv   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   7   Er/2411/2008   z   5.   marca   2009, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   okresného   súdu   ako   súdu   prvého   stupňa   sťažovateľka využila   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   a   obrátila   sa   na   krajský   súd,   ktorý   na   základe opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu preskúmať na základe   podaného   odvolania   uznesenie   okresného   súdu,   a   poskytnúť   tak   ochranu sťažovateľkiným právam vylučuje právomoc ústavného súdu bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľkinej veci. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie ňou označených práv uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoE/132/2009   z   15.   októbra   2009.   Podstatou   jej námietok   v   tejto   časti   sťažnosti   bolo   tvrdenie   o   porušení   označených   práv   uznesením krajského   súdu   z   dôvodu,   že   krajský   súd   ako   súd   odvolací   svoje   rozhodnutie   náležite neodôvodnil, jeho rozhodnutie je arbitrárne a nevychádza z judikatúry všeobecných súdov v obdobných prípadoch.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04). Ústavný súd môže do veci zasiahnuť, pokiaľ by tento výklad   bol   arbitrárny   a   nebol   ani   náležite   zdôvodnený;   v   opačnom   prípade   nie   je v právomoci   ústavného   súdu   do   konania   všeobecných   súdov   zasahovať   (I.   ÚS   50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Z   uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v   rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   (z   hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou tak v sťažnosti, ako aj v odvolaní podanom proti rozhodnutiu okresného súdu).

Krajský súd okrem iného uviedol, že „V prejednávanej veci je exekučným titulom jedno z rozhodnutí, uvedených v § 41 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Prvostupňový súd postupoval v súlade s ust. § 44 ods. 2 O. s. p., keď preskúmaval žiadosť o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   exekučný   titul. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva pre súd povinnosť preskúmať predovšetkým exekučný   titul,   a   to   formálnu   i   materiálnu   stránku   jeho   vykonateľnosti,   ďalej   žiadosť o vydanie poverenia, ako aj návrh na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutia   vymenované   v   ust.   §   41   Exekučného   poriadku   vrátane   súdnych rozhodnutí môžu byť exekučnými titulmi len vtedy, ak sú vykonateľné. Formálna stránka vykonateľnosti rozhodnutia je dodržaná v prípade, ak má rozhodnutie náležitosti, ktoré sú pre neho vymedzené v príslušnom právnom predpise.

Materiálnu   stránku   vykonateľnosti   rozhodnutia   predstavuje   individualizácia oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcej povinnosti na plnenie, ako aj presne stanovená lehota na plnenie. Ak chýba tento materiálny predpoklad exekúcie, exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne tak, ako to predvída znenie ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

V prejednávanej veci je vykonávaným rozhodnutím platobný výmer (...), ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňom 07. 07. 2005 a vykonateľnosť dňa 18. 07. 2005. Podľa citovaného platobného výmeru je povinná A. W. povinná zaplatiť dlžné poistné vo výške 47.899,- Sk a poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného do dňa zaplatenia, a to do 8 dní od právoplatnosti platobného výmeru. Je tak zrejmé, že povinnej bolo uložené zaplatiť sumu 47.899,- Sk do 8 dní od právoplatnosti predmetného platobného výmeru. Počiatok povinnosti platiť poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z dlžnej sumy poistného však vo výroku platobného výmeru nie je uvedený. V návrhu na vykonanie exekúcie však oprávnený žiada, aby bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie ako pre dlžné poistné vo výške 47.899,- Sk, tak aj pre poplatok z omeškania vo výške 0,1 % denne z uvedenej sumy od 1. 7. 1999 do zaplatenia. Takýmto spôsobom však vo výrokovej časti vykonávaného rozhodnutia nie je povinnosť povinného, týkajúca sa poplatku z omeškania vymedzená.   Prvostupňový   súd   preto   dôvodne   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie poverenia v časti vymoženia poplatku z omeškania pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti vykonávaného rozhodnutia.

Preto odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť.“.

Z okolností daného prípadu vyplýva, že v rozsahu potvrdzujúcich dôvodov krajský súd dostatočne sťažovateľke ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o tom, že potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti vymoženia poplatku z omeškania a jeho skutkové a právne závery sú podľa názoru ústavného súdu dostatočné a jasné.

Aj   keby   ústavný   súd   bol   iného   názoru   ako   krajský   súd   (teda   by   sa   stotožnil s námietkami sťažovateľky v časti, že v platobnom výmere bolo riadne vymedzené obdobie, od kedy je povinný zaviazaný na zaplatenie poplatku z omeškania, čo zo sťažnosti a jej príloh predložených sťažovateľkou nevyplývalo), v danej veci nemohol prehliadnuť to, že platobný výmer vydaný správcom   konkurznej podstaty   úpadcu   nemôže byť exekučným titulom, keďže zo žiadnych ustanovení relevantnej zákonnej úpravy (predovšetkým zákona č.   328/1991   Zb.   o   konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   účinného do 31. decembra 2005) nevyplývalo pre správcu konkurznej podstaty úpadcu oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy [k podobným záverom dospel v uznesení sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 z 22. apríla 2009 aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)] a v tomto ohľade nepovažoval tento názor za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený ani ústavný súd v celom rade svojich predchádzajúcich rozhodnutí (III. ÚS 35/2010, III. ÚS 37/2010, III. ÚS 384/09, IV. ÚS 31/2010 a pod.).

K   námietkam   sťažovateľky,   že   v   obdobných   veciach   iných   účastníkov   konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd inak a spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, resp. s jej právnym názorom, ústavný súd poznamenáva, že nie je v právomoci ústavného súdu   zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   keďže   to   je   úlohou   najmä odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecnými súdmi úspešný, teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho   požiadavkami,   resp.   s   právnymi   názormi. Z opačného hľadiska možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať   za   porušenie   základného   práva   (napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08, I. ÚS 73/2010). Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Sťažovateľka namieta v sťažnosti aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (čl. 11 ods. 1 listiny) a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodnutím krajského súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   procesu   uznesením   krajského   súdu,   totožný   záver   prijal   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu). V súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   IV.   ÚS   116/05,   III.   ÚS   218/07)   ústavný   súd   k   tomu poznamenáva,   že   absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05). V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   ako   celok   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky z nej vyplývajúcimi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010