znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 228/09-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   26.   novembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka o prijatej sťažnosti spoločnosti T., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. U., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 255/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 271/95) takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13   C   255/1997   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   271/95) p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e v   konaní   vedenom pod sp. zn. 13 C 255/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti T., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom   dvetisíc   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   spoločnosti T., s. r. o., uhradiť trovy konania v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. S. U., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 228/09-7   z   28.   júla   2009   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva na prejednanie jej   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 255/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 271/95).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   podala   31.   júla   1995   bývalému Obvodnému   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „obvodný   súd“)   –   právnemu   predchodcovi okresného súdu – žalobu o vydanie hnuteľných vecí proti žalovaným v 1. až 3. rade.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla   chronologický   prehľad   procesných   úkonov predmetného   konania, pričom   podľa   nej   sa   vo veci   konalo iba sporadicky.   Z prehľadu vyplýva, že:

„Dňa   23.   3.   1996   uložil   navrhovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok   a   nariadil pojednávanie na 1. 10. 1996.

Dňa 17. 10. 1996 Obvodný súd Bratislava II oznámil navrhovateľovi že postúpil vec z dôvodu   vecnej   príslušnosti   na   Mestský   súd   v   Bratislave.   Krajský   súd   v   Bratislave s postúpením nesúhlasil a vec predložil Najvyššiemu súd Slovenskej republiky, ktorý 28. 4. 1997 určil, že na konanie je príslušný Okresný súd v Bratislave 2.

Dňa 17. 10. 1997 Okresný súd Bratislava 2 vydal na návrh navrhovateľa zo 14. 3. 1997 predbežné opatrenie, ktoré na odvolanie odporcov Krajský súd v Bratislave 22. 1. 1998   zrušil   a   vrátil   na   nové   konanie.   Súčasne   vyslovil   právny   názor,   že   navrhovateľ sa nemôže   domáhať   vydania   vecí,   ktoré   nevie   opísať   a   identifikovať   výrobným   číslom resp. rokom výroby.

Podaniami   zo   16.   3.   1998   a   13.   5.   1998   navrhovateľ   vzal   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia – zákaz scudzenia a založenia hnuteľného majetku – späť a oznámil súdu, že nevie uviesť bližšiu špecifikáciu vecí bez možnosti ohliadky vecí.

Dňa 12. 6. 1998 súd zamietol návrh na vydanie nového predbežného opatrenia. Dňa 14. 9. 1998 Okresný súd Bratislava II konanie o vydanie predbežného opatrenia na návrh zo 17. 3. 1997 opatrenia zastavil. Toho istého dňa súd zastavil konanie vo vzťahu k hnuteľným   veciam,   ktoré   navrhovateľ   nevedel   popísať   rokom   výroby   alebo   výrobným číslom.

Dňa 3. 4. 2002 pripustil do konania pristúpenie ďalšieho odporcu. Dňa 16. 10. 2006 Okresný súd Bratislava 2 založil na č. l. 110 nové adresy právnych zástupcov účastníkov.

Dňa 18. 10. 2006 súd zastavil konanie voči odporcom v 2 a 3 rade.

Dňa 5. 3. 2008 a 16. 7. 2008 posiela súd výzvu na starú adresu právneho zástupcu navrhovateľa a dňa 19.   12.   2008 posiela rovnakú výzvu navrhovateľovi s informáciou, že právny zástupca napriek preberaniu zásielok so súdom nekomunikuje.

Na rozhodnutie veci Okresný súd Bratislava 2 nariadil a navrhovateľovi doručil resp. vyrozumel o týchto pojednávaniach:

Dňa 1. 10. 1996 prvé pojednávanie vo veci samej

Dňa 16. 3. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov

Dňa 11. 5. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov

Dňa 3. 6. 1999 odročené pre neprítomnosť odporcov

Dňa 10. 2. 2000 druhé pojednávanie vo veci samej

Dňa 10. 9. 2002 tretie pojednávanie bez prítomnosti odporcov

Dňa 19. 11. 2002 odročené pre neprítomnosť odporcov a chorobu navrhovateľa

Dňa 1. 3. 2007 pojednávanie zrušené...“

Podľa vyjadrenia sťažovateľky došlo k prieťahom v konaní minimálne v obdobiach od   10.   februára   2000   do   3.   apríla   2002,   od   19.   novembra   2002   do   10.   októbra   2006 a od 18. októbra   2006   do   19.   decembra   2008,   pričom   prieťahy   neboli   zapríčinené ani zložitosťou   veci   a   ani   správaním   účastníkov   konania.   Sťažovateľka   argumentovala, že jej správanie v predmetnom konaní nemalo žiadny podiel na jeho zdĺhavosti, a pokiaľ by okresný súd „riadne komunikoval“ s právnym zástupcom sťažovateľky, ktorého adresu mal k dispozícii, nedošlo by ani v období od 5. marca 2008 doteraz k spomaleniu konania.

Sťažovateľka   v   závere   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jej   sťažnosti   v   náleze vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 255/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 13 C 271/95) porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojej predsedníčky. V liste sp. zn. Spr. 2096/2009 doručenom ústavnému súdu 23. septembra 2009 uviedla, že „V prejednávanej veci, aj keď nejde o právne zložitú vec, úkony súdu boli primerané veľkosti súdneho oddelenia, pričom v priebehu konania sa prejavilo   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a   vec   bola   pridelená   na   konanie niekoľkým sudcom.“. Poukázala tiež na to, že niektoré pojednávania boli zmarené zo strany žalovaných, ktorí sa na pojednávanie nedostavili. Ďalej uviedla, že v prerokovávanej veci je určený termín pojednávania na 10. november 2009.

V   závere   listu   predsedníčka   okresného   súdu   navrhla,   aby   sa   vo   veci   upustilo od ústneho pojednávania.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu doručenom ústavnému   súdu   27.   októbra   2009   uviedol,   že   sťažovateľku   vyjadrenie   okresného   súdu „neuspokojilo“.

Právny zástupca zároveň oznámil, že sťažovateľka súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Pokiaľ ide o priebeh a stav napadnutého konania na okresnom súde, ústavný súd z obsahu   predmetného   súdneho   spisu   zistil   v   podstate   rovnaké   skutočnosti   ako   ich prezentovali účastníci, pričom navyše zistil aj tieto pre posúdenie veci relevantné okolnosti:Obvodný súd na pojednávaní 1. októbra 1996 (ktoré odročil na neurčito) vyzval sťažovateľku,   aby   mu   oznámila   súvisiace   skutočnosti   a predložila   súvisiace   podklady; sťažovateľka na výzvu reagovala 11. októbra 1996.

Obvodný súd z dôvodu vecnej príslušnosti postúpil vec sťažovateľky Mestskému súdu Bratislava.

Vo veci príslušnosti napokon rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.   zn.   Ndob   492/97   z   28.   apríla   1997   tak,   že   na   konanie   je   príslušný   okresný   súd, na základe čoho Krajský súd v Bratislave ako právny nástupca bývalého Mestského súdu Bratislava vrátil predmetný súdny spis 21. augusta 1997 okresnému súdu.

Sťažovateľka 14. mája 1998 doplnila svoju žalobu.Okresný   súd   pojednávanie   nariadené   na   16.   september   1999   odročil   na   neurčito z dôvodu neúčasti účastníkov konania.

Okresný súd vykonal 20. júna 2002 pojednávanie, ktoré   z dôvodu   neprítomnosti žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu odročil na 10. september 2002.

Okresný súd 6. septembra 2006 vyzval žalovanú v 2. rade na vyjadrenie, či súhlasí so späťvzatím návrhu z 10. februára 2000 proti žalovaným v 2. a 3. rade.

Okresný   súd   uznesením   z   18.   októbra   2006   rozhodol   o   zastavení   konania proti žalovaným v 2. a 3. rade.

Okresný   súd   listami   z   5. marca 2008,   16. júla 2008,   4. novembra 2008 a 18. novembra 2008   opakovane   vyzýval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   na   doplnenie žaloby špecifikovaním petitu, pričom všetky tieto zásielky boli okresnému súdu vrátené ako nedoručené s označením „zásielku neprevzal v odbernej lehote“.

Dňa   2.   februára   2009   právny   zástupca   sťažovateľky   požiadal   o   konanie   vo   veci a oznámil okresnému súdu svoju aktuálnu adresu pre doručovanie písomností.

Okresný súd pojednávania, ktoré sa mali konať 7. apríla 2009 a 19. mája 2009, odročil z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 1. rade a jeho právneho zástupcu na iný termín.

Okresný   súd   vykonal   10.   septembra   2009   pojednávanie,   na   ktorom   konateľ sťažovateľky   a   jej   právny   zástupca   neboli   prítomní,   pretože   im   okresný   súd   oznámil nesprávny časový údaj o konaní pojednávania.

Zo   spisového   materiálu   a   ďalších   zistení   ústavného   súdu   je   zrejmé,   že   vec sťažovateľky   nebola   na   okresnom   súde   dosiaľ   skončená.   Okresný   súd   uskutočnil 10. novembra 2009 pojednávanie a ďalší termín pojednávania určil na december 2009.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v   súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je žaloba o vydanie vecí z titulu predmetu vlastníctva obchodnej spoločnosti. Z obsahu súdneho spisu ani z vyjadrení sťažovateľky a okresného súdu ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by umožnila prijať záver o skutkovej alebo právnej zložitosti veci. Aj samotný okresný súd uznal právnu nenáročnosť veci.

2. Napriek tomu, že sťažovateľka poskytovala okresnému súdu potrebnú súčinnosť v konaní, v jej správaní boli zistené určité okolnosti, ktoré mali negatívny dopad na rýchlosť a   plynulosť   posudzovaného   konania   (napr.   nereagovanie   na   výzvy   okresného   súdu z 23. augusta   1995   a   7.   mája   1996,   neúčasť   na   pojednávaní   16.   septembra   1999 a 19. novembra   2002,   neupovedomenie   okresného   súdu   o   zmene   adresy   pre   účely doručovania písomnosti), avšak tieto prejavy pasivity sťažovateľky sú svojím rozsahom neporovnateľné so zistenými nedostatkami v postupe okresného súdu.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Ústavný súd pri preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní zistil obdobia nečinnosti, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka,   a   ktoré   sa   premietli   do   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v   celkovom   rozsahu 6 rokov a 2 mesiacov.

V prvom rade ide o obdobie od 14. septembra 1998, keď okresný súd v časti zastavil konanie   z   dôvodu   neodstránenia   nedostatku   žaloby,   do   16.   marca   1999,   keď   vykonal vo veci pojednávanie (nečinnosť v trvaní 5 mesiacov).

Zbytočnými prieťahmi spôsobenými nečinnosťou okresného súdu v trvaní 2 rokov je poznačený tiež obdobie od 6. marca 2000, keď právny zástupca sťažovateľky reagoval na výzvu okresného súdu, aby predložil súvisiace podklady, do 3. apríla 2002, keď okresný súd rozhodol o pripustení nového účastníka do konania na strane žalovaných a vykonal opravu výroku uznesenia zo 14. septembra 1998.

Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti dosahujúcim až 3 roky a 9 mesiacov je doba od 19. novembra 2002, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 6. septembra 2006, keď vyzval žalovanú v 2. rade, aby predložila vyjadrenie týkajúce sa súhlasu so späťvzatím návrhu z 10. februára 2000.

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesústredená   a   neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného dohovorom, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ obrátil na štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06,   III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Ako neefektívny vyhodnotil ústavný súd už uvedený postup ešte obvodného súdu (ktorého   agendu   prevzal   jeho   právny   nástupca   –   okresný   súd)   týkajúci   sa   vecnej príslušnosti.

Vecne nesprávnym, a tým nadbytočným a neefektívnym úkonom konania bol postup okresného súdu, ktorý po doručení späťvzatia návrhu na vydanie predbežného opatrenia zo strany   sťažovateľky   a   po   doručení   súhlasu   s   týmto   úkonom   zo   strany   žalovaných predmetný   návrh   12.   júna   1998   najprv   zamietol   a   až   14.   septembra   1998   v   súlade s príslušnou právnou úpravou konanie o tomto návrhu zastavil.

Nesústredeným a nedostatočne efektívnym bol aj postup okresného súdu vo vzťahu k správaniu právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, ktorý viackrát (podanie z 19. júna 2002,   9.   septembra   2002,   3.   apríla   2009   a   15.   mája   2009)   v   bezprostredne   po   sebe nasledujúcich prípadoch žiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti a o odročenie pojednávania na   iné   termíny,   pričom   prihliadnuc   na   uvedené   okolnosti   bolo   možné   takéto   správanie kvalifikovať   ako   sťažovanie   postupu   konania,   ktorému   okresný   súd   nezabránil, napr. využitím možnosti poriadkového opatrenia v zmysle § 53 OSP.

Ústavný   súd   napokon   kvalifikoval   ako   nesústredený   postup   okresného   súdu aj okolnosti týkajúce sa pojednávania uskutočneného 10. septembra 2009, keď okresný súd v   dôsledku   oznámenia nesprávneho časového   údaja o   konaní pojednávania sám   zavinil neúčasť sťažovateľky na tomto pojednávaní.

Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky okresného súdu, ktorá poukázala na „nedostatočné personálne obsadenie súdu“.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Ústavný súd preto obranu okresného súdu spočívajúcu v pracovnej zaťaženosti konajúcich zákonných sudcov neakceptoval.

Z   petitu   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   ústavný   súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Postup   okresného   súdu   vzhľadom   na   jeho   uvedené   obdobia   nečinnosti, s prihliadnutím   na celkovú   dobu   konania   (viac   ako   14   rokov),   ako   aj   na   neefektívnosť a nesústredenosť nemožno považovať za ústavne akceptovateľný vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani za primeraný vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli porušené.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom a konanie pred okresným súdom v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti skončené nebolo, prikázal okresnému súdu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 2 000 €, čo odôvodnila „skutočnosťou, že v dôsledku prieťahov v konaní a postupu súdu došlo s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nielen k strate hodnoty vecí vydanie, ktorých sa sťažovateľ v konaní domáha, ale aj k strate úžitku z týchto vecí v podnikateľskej činnosti žalobcu“.

Ústavný   súd   považoval   v   tomto   prípade   za   primerané   priznať   sťažovateľke   ňou požadovanú sumu 2 000 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu sťažovateľky.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikovala sumou 245,70 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € Sk (režijný paušál) (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania vo výške, ktorú sťažovateľka požadovala, teda v sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnemu zástupcovi sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. novembra 2009