znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. I. Z., CSc., N., Č., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, K., ktorou namieta porušenie svojho práva na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv na spravodlivý súdny proces a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práv na rovnosť pred zákonom a na rovnakú ochranu zákona bez diskriminácie podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj porušenie čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   čl.   5   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č. k.   1 Co 312/2005-217   zo   16.   októbra   2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 8 C 7/01-177 z 12. mája 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z., CSc., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2007 doručená sťažnosť RNDr. I. Z., CSc., N., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   svojho   práva   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),   práva   na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“),   práva   na účinný prostriedok nápravy   podľa čl. 13 dohovoru   a práv na rovnosť pred   zákonom   a na rovnakú ochranu zákona bez diskriminácie podľa čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), ako aj porušenie čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 17 dohovoru a čl. 5 ods. 1 paktu rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Co 312/2005-217 zo 16. októbra 2006 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 7/01-177 z 12. mája 2005.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanou okresnému súdu 10. januára 2001 a upravenou podaním zo 7. októbra 2002 „domáhal ochrany svojich práv vyslovením zákazu žalovanému M., a.s. prevádzkovať podnikateľskú činnosť v priestore na pozemku   parc.č.   14281/17   kat.   úz.   Prešov.   V priebehu   konania   rozšíril   túto   žalobu   na ďalších žalovaných.“.

V sťažnosti sťažovateľ ďalej uviedol, že „... vzal svoju žalobu proti žalovanému M., s.r.o.   späť,   lebo   tento   žalovaný   v priebehu   konania   s uvedenými   zásahmi   do   práv sťažovateľa prestal. Okresný súd v Prešove uznesením 8C7/01-94 zo dňa 28.4.2004 konanie o žalobe sťažovateľa voči M., s.r.o. zastavil a s poukazom na § 146 ods. 2 veta druhá OSP zaviazal žalovaného M., s.r.o. povinnosťou nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 251,-Sk.“.

Okresný súd rozsudkom č. k. 8 C 7/01-177 z 12. mája 2005 žalobu sťažovateľa proti ostatným žalovaným zamietol a zaviazal sťažovateľa povinnosťou nahradiť žalovanému B., s. r. o., trovy konania v sume 5 600 Sk. Náhradu trov sťažovateľovi nepriznal.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   v   časti   o zamietnutí   žaloby   a proti   výroku o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie krajskému súdu, ktorý rozsudkom č. k. 1   Co   312/05-217   zo 16.   októbra   2006   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania v sume 2 9678,40 Sk.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti   pred   nestranným súdom   garantované v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ tvrdí, že „Napadnuté rozhodnutie je založené na nepravdivom a nespravodlivom obvinení sťažovateľa, tak ako keby si uplatňoval nárok k budove a ako keby   preto   podstatu   jeho   žaloby   bolo   domáhať   sa   zákazu   vykonávania   podnikateľskej činnosti žalovaných v tejto budove stojacej na   spomínanej nehnuteľnosti. Proti tomuto nespravodlivému   prekrúcaniu podstaty svojej   žaloby   zo   strany súdu sťažovateľ   dôrazne protestuje.   Ak   by   odvolací   súd   spravodlivo   prejednal   záležitosť   odvolania   i žaloby sťažovateľa,   mohol   zistiť,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   domáhal   zákazu   prevádzkovania podnikateľskej činnosti   v priestore na pozemku par.   č.   14281/17 kat.   úz.   Prešov a teda domáhal   sa   ochrany   svojich   práv   vyplývajúcich   zo   svojho   vlastníctva   k pozemkom vo svojom vlastníctve. Ak by bol odvolací súd spravodlivo prejednal záležitosť odvolania i žaloby   sťažovateľa,   mohol   zistiť,   že   sťažovateľ   sa   nedomáhal   zákazu   vykonávania podnikateľskej   činnosti   žalovanými   len   z toho   dôvodu,   že   podnikajú   v cudzej   budove stojacej   na   spomínanej   nehnuteľnosti.   Sťažovateľ   sa   predmetnou   žalobou   domáhal predovšetkým   ochrany   svojich   práv   vyplývajúcich   z jeho   vlastníctva   k predmetným pozemkom, do ktorých žalovaní pri prevádzkovaní ich podnikateľskej činnosti neoprávnene zasahovali...

Je preto nespravodlivým prejednaním záležitosti sťažovateľa, keď odvolací súd sa pri ignorovaní   podstaty   predmetu   žaloby   a odvolania   sťažovateľa   stotožňuje   so   závermi prvostupňového súdu o tom, že žalovaní podnikaním v priestore na pozemku č. 14281/17 nezasahovali do sťažovateľovho práva na pokojné užívanie svojho pozemku.“.

K porušeniu   sťažovateľovho   práva   zaručeného   v čl.   1   dodatkového   protokolu a v čl. 13 dohovoru podľa tvrdenia sťažovateľa došlo tým, že „Všeobecné súdy odmietli sťažovateľovi poskytnúť účinný právny prostriedok nápravy proti neoprávneným zásahom žalovaných do sťažovateľovho práva na pokojné užívanie svojho majetku...“.

Podľa   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   v spojení s prvostupňovým rozsudkom okresného súdu „došlo k porušeniu čl. 5 ods. 1, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach v tom, že odvolací súd vyložil ustanovenia paktu spôsobom, ktorým dal skupine žalovaných právo vyvíjať činnosť a dopúšťať sa činov smerujúcich na potláčanie rovnosti sťažovateľa pred súdom a zákonom a na   potláčanie   práva   sťažovateľa   na   rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek diskriminácie.

Na jednej strane súd uznesením 8C 7/01-94 z 28.4.2004 uložil žalovanému M., s.r.o. povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   len   preto,   že   tento   žalovaný   so zásahmi do sťažovateľových práv prestal a na druhej strane súd rozsudkom 1Co/312/2005- 217 zo 16.10.2006 v spojení s prvostupňovým rozsudkom 8 C 7/01-177 z 12.5.2005 uložil povinnosť sťažovateľovi uhradiť náhradu trov žalovanému B., s.r.o., keď tento žalovaný so zásahmi do sťažovateľových práv neprestal.“.

Podľa   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom krajského   súdu   „došlo   k porušeniu ustanovení čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že odvolací súd vyložil ustanovenia čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   tak,   ako   keby   žalovaní   mali   akékoľvek   právo   obmedzovať sťažovateľovo ľudské právo a základnú slobodu na pokojné užívanie jeho majetku, keď súd žalovaným   umožnil   napadnutým   rozsudkom   vykonávať   ich   podnikateľskú   činnosť v priestore   na   pozemku   parc.č.   14281/17   kat.   úz   Prešov,   čo   je   nevyhnutne   spojené s nutnosťou vstupu na niektorý z pozemkov par.č. 14281/10, 14281/11, 14281/12, 14281/13, kat. úz. Prešov, o ktorých sťažovateľ preukázal súdu svoje vlastníctvo a ktoré s uvedeným pozemkom bezprostredne susedia.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil,   že krajský súd rozsudkom č. k. 1 Co 312/05-217 zo 16. októbra 2006 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 7/01-177 z 12. mája 2005 porušil jeho práva zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu v spojení s čl. 17 dohovoru, čl. 5 ods. 1 paktu a čl. 1 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ ďalej žiada, aby ústavný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby   mu   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   20 000   Sk   a náhradu   trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05).

Na základe ustálenej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   len   na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, resp. ľudského práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 117/06). Tento postup je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokúvaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a z vlastnej   interpretácie   zákonov.   Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad je v súlade s ústavou,   inými   slovami,   ak   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 13 dohovoru, čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu v spojení s čl. 17 dohovoru, čl. 5 ods. 1 paktu a čl. 1 ods. 2 ústavy rozsudkom   krajského   súdu   č. k.   1   Co   312/2005-217   zo   16.   októbra   2006   v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 8 C 7/01-177 z 12. mája 2005.

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného   práva,   medzinárodné   zmluvy, ktorými   je   viazaná,   a   svoje   ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 5 ods. 1 paktu nič sa v tomto pakte nemôže vykladať tým spôsobom, akoby dávalo ktorémukoľvek štátu, ktorejkoľvek skupine alebo osobe akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov, ktoré by smerovali k potlačeniu niektorého z práv alebo niektorej zo slobôd uznaných týmto paktom alebo k ich obmedzeniu vo väčšom rozsahu, ako tento pakt ustanovuje.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý   rozhoduje   buď   o   jeho   právach   a   povinnostiach,   alebo   o   akomkoľvek   trestnom obvinení vznesenom proti nemu.

Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

1. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 7/01-177 z 12. mája 2005, pretože preskúmanie tohto rozhodnutia patrí v prvom rade do právomoci všeobecného súdu (v danom prípade krajského súdu) rozhodujúceho v rámci odvolacieho konania,   ktorý   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   preskúmal   a vo   veci   odvolania sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 1 Co 312/2005-217 zo 16. októbra 2006. Z týchto dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z dôvodu   nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Základom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutý rozsudok krajského súdu   je   založený   na   nepravdivom   základe   a nespravodlivom   prejednaní   sťažovateľom podaného odvolania. Podľa sťažovateľa krajský súd, ak by spravodlivo prejednal „záležitosť odvolania   i žaloby“,   mohol   zistiť,   že   sa   nedomáha   zákazu   vykonávania   podnikateľskej činnosti žalovanými len z toho dôvodu, že podnikajú v cudzej stavbe stojacej na pozemku vo vlastníctve   sťažovateľa,   ale   domáhal   sa   ochrany   svojich   práv   k ďalším   pozemkom, ktorých je vlastníkom a ktoré bezprostredne s pozemkom, na ktorom je postavená stavba, susedia a do ktorých žalovaní pri prevádzkovaní svojej podnikateľskej činnosti neoprávnene zasahovali. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd porušil jeho právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom, že každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná   nezávislým   a nestraním   súdom.   Do   obsahu   základného práva   na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej, platnej a účinnej právnej normy.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, s výnimkou prípadov uvedených v § 212 ods. 2 OSP. To znamená, že odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti si ústavný súd vyžiadal na vec sa   vzťahujúci   spis   okresného   súdu   a z jeho   obsahu   zistil,   že   skutočnosti,   ktoré   uvádza sťažovateľ v sťažnosti, pokiaľ ide o rozsah a dôvody podaného odvolania, nie sú v súlade s obsahom odvolania, ktoré sa nachádza v tomto spise.

Ústavný   súd   zo   súdneho   spisu   zistil,   že   sťažovateľ   v   odvolaní   proti   rozsudku okresného   súdu   uviedol:   «V   predmetnom   konaní   sa   domáham   ochrany   svojich   práv vyplývajúcich z môjho vlastníctva k pozemku par.č. 14281/17 v kat. území Prešov. Svojou žalobu   odôvodňujem   neoprávnenými   zásahmi   do   mojich   práv   a mojich   oprávnených záujmov   pri   protizákonnom   podnikaní   žalovaných   v stavbe   bez   platného   stavebného povolenia na pozemku v mojom vlastníctve, par.č. 14281/17.

I. st. súd moju žalobu zamietol rozsudkom s tým, že podnikanie žalovaných v „S.“ na pozemku v mojom vlastníctve nie je zásahom do mojich práv.

Namietam,   že   napadnutý   rozsudok   vychádzal   z nesprávneho   právneho   posúdenia veci.   Tvrdím,   že   podnikanie   tretích   osôb   v nelegálnej   stavbe   bez   platného   stavebného povolenia na pozemku v mojom vlastníctve je zásahom do mojich oprávnených záujmov a práv. K týmto zásahom neoprávňuje žalovaných ani ich spolčenie s vlastníkom stavby „S.“,   ktorý   protiprávne   prevádzkuje   túto   stavbu   bez   platného   stavebného   povolenia   na pozemku parc.č. 14281/17. Ako vyplýva z mojich výziev žalovaným, vlastnícke oprávnenie na   užívanie   predmetného   pozemku   neboli   prenechané   žiadnym   tretím   osobám,   ani vlastníkovi   stavby   „S.“.   Zmluvy   žalovaných   s vlastníkom   tejto   stavby   nie   sú   žiadnym dôvodom na zasahovanie do mojich oprávnených záujmov a práv.

Napadnutý rozsudok odporuje § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných. Žalovaní pri ich podnikaní v stavbe bez platného stavebného povolenia   na   pozemku   parc.č.   14281/17   bez   právneho   dôvodu   zasahujú   do   môjho vlastníckeho práva vyplývajúceho z čl.   20 ods.   1 Ústavy a do môjho práva na pokojné užívanie   svojho   majetku   vyplývajúceho   z čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor). Žalovaní bez právneho dôvodu zasahujú do môjho oprávneného záujmu, aby na mojom pozemku nikto cudzí protiprávne nepodnikal a už vôbec nie v stavbe, ktorá nemá platné stavebné povolenie pri ktorej uplynul určený čas jej trvania....

... Namietam, že súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.   Keďže žalovaní v 1.   až 4.   rade sa k žalobe nijak nevyjadrili a na žiadané   pojednávanie   súdu   sa   nedostavili,   súd   na   základe   vykonaných   dôkazov   o ich podnikaní   v S.   –   pokladničných   lístkov   predložených   žalobcom   –   dospel   k nesprávnym skutkovým zisteniam o tom, že žalovaní v 1. a v 4. rade v uvedenom priestore podnikateľskú činnosť nevykonávajú.... Zo žiadneho iného dokazovania a to ani zo správy vlastníka stavby „S.“ nijak nevyplýva, že by žalovaný v 1. a v 4. rade v tejto stavbe na pozemku v mojom vlastníctve   s podnikateľskou   činnosťou   prestali,   alebo   že   by   tam   podnikateľskú   činnosť nevykonávali.»

Krajský súd v sťažovateľom napadnutom rozsudku uviedol: „V danom prípade sa žalobca   podanou   tzv.   negatórnou   žalobou   ako   spoluvlastník   pozemku,   parcely   KN 14281/17,   zapísanej   na   LV   č.   7182   v kat.   úz.   Prešov   domáha   zákazu   vykonávať podnikateľskú činnosť žalovanými v budove stojacej na spomínanej nehnuteľnosti. Žalobca v zásade je oprávnený domáhať sa žiadaného zákazu výkonu činnosti žalovanými a to za predpokladu,   že   títo   zasahujú   do   jeho   vlastníckych   práv   k pozemku   neoprávneným spôsobom.   Aj   odvolací   súd   sa   však   stotožňuje   so   závermi   prvostupňového   súdu   v tom zmysle, že žalovaný v 3. rade užíval a žalovaný v 2. rade aj v súčasnosti užíva časti budovy – S., postaveného na pozemku spoluvlastnícky patriacemu žalobcovi oprávnene a to na základe nájomných zmlúv uzatvorených s vlastníkom tejto stavby...“  

Ústavný súd podobne ako v prípade iných sťažností namietajúcich porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru skúmal aj v uvedenom prípade,   či   rozsudok   krajského   súdu   nebol   svojvoľný   alebo   arbitrárny   a či   nezakladá možnosť porušenia sťažovateľom označeného práva. Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, aké   skutočnosti   vzal   za   základ   svojho   rozhodnutia.   Krajský   súd   svoj rozsudok   riadne odôvodnil,   pričom   sa   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   skutkovými   a právnymi okolnosťami, ktoré boli uplatnené sťažovateľom v odvolaní.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, takéto porušenie ústavný súd nezistil. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd prejednal odvolanie sťažovateľa v súlade so zákonom (§ 212 ods. 1 OSP). Preto tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd neprejedal jeho odvolanie   v rozsahu   a   z dôvodov,   ktoré   uplatnil   v   odvolaní,   ústavný   súd   neakceptoval a sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu a právo podľa čl. 13 dohovoru v spojení s porušením čl. 17 dohovoru a čl. 1 ods. 2 ústavy.

Možnosť porušenia práva sťažovateľa zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu sa spravidla   odvodzuje   od   porušenia   niektorého z ústavnoprocesných   princípov   zaručených v čl. 46 až 50 ústavy alebo v čl. 6 ods. 1, prípadne čl. 13 dohovoru (mutatis mutandis II. ÚS 78/05).

Vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva   zaručeného   v čl.   13 dohovoru   ústavný   súd   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva   sa čl. 13   dohovoru vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   mal   k dispozícii   účinný prostriedok   nápravy,   ktorý   aj   využil,   keď   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podal odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd. Ochrana právam sťažovateľa bola poskytnutá okresným súdom   i krajským súdom,   ktoré vzťah medzi sťažovateľom   a jeho odporcami v konaní vyriešili   konečným   spôsobom. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   v konaní pred krajským súdom úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť prostriedkov nápravy pre účely čl. 13   dohovoru nezávisí   na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu –   1989).   Preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej   súvislosti   s   možným   porušením   práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nebolo porušené právo podľa čl. 13   dohovoru (ani právo   na spravodlivý   proces podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru), neprichádza   do   úvahy   ani   možnosť   porušenia   základného   práva   zaručeného   v čl.   1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   porušenie   čl.   17   dohovoru   (jedno   zo   základných interpretačných pravidiel dohovoru)   a čl. 1 ods. 2 ústavy iba bez bližšieho odôvodnenia konštatuje. Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým rozsudkom krajského súdu a uvedenými ustanoveniami dohovoru a ústavy, považoval toto tvrdenie   sťažovateľa   za   súčasť   jeho   argumentácie   a ďalej   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

4. Podľa sťažovateľa krajský súd porušil jeho práva zaručené v čl. 14 ods. 1 a čl. 26 paktu   tým,   že   dal   skupine   žalovaných   právo   vyvíjať   činnosť   a dopúšťať   sa   činov smerujúcich   na   potláčanie   rovnosti   sťažovateľa   pred   súdom   a zákonom   a na   potláčanie práva   sťažovateľa   na   rovnakú   ochranu   zákona   bez   akejkoľvek   diskriminácie,   pričom krajský súd mal porušiť aj čl. 5 ods. 1 paktu. Toto tvrdenie sťažovateľ odôvodnil postupom okresného   súdu   a krajského   súdu,   keď:   „Na   jednej   strane   súd   uznesením   8C   7/01-94 z 28.4.2004   uložil   žalovanému   M.,   s.r.o.   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   náhradu   trov konania   len preto,   že tento žalovaný so   zásahmi   do   sťažovateľových práv prestal a na druhej strane súd rozsudkom 1Co/312/2005-217 zo 16.10.2006 v spojení s prvostupňovým rozsudkom 8 C 7/01-177 z 12.5.2005 uložil povinnosť sťažovateľovi uhradiť náhradu trov žalovanému B., s.r.o., keď tento žalovaný so zásahmi do sťažovateľových práv neprestal.“Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   rozhodnutie   o trovách   konania   nie   je rozhodnutím   vo   veci   samej,   ani   takéto   rozhodnutie   nenahrádza.   Preto   ani   rozhodnutie o trovách   konania   vo   vzťahu   k žalovanému,   ktorý   v priebehu   konania   prestal   byť účastníkom   konania,   neprejudikuje   rozhodnutie   vo   veci   samej   vo   vzťahu   k ostatným účastníkom konania. Rozhodovanie o náhrade trov konania je samostatným rozhodovaním, a to aj v prípade, ak výrok o náhrade trov konania tvorí súčasť rozhodnutia vo veci samej, pričom všeobecný súd pri rozhodovaní vždy aplikuje príslušne ustanovenia § 142 a nasl. OSP v závislosti od konkrétnych okolnosti prípadu.

Na   základe   uvedeného   sa   ústavný   súd   nestotožnil   s tvrdením   sťažovateľa,   že napadnutým rozsudkom krajského súd v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo porušené jeho právo na rovnosť pred súdom zaručené v čl. 14 ods. 1 paktu ani jeho právo na rovnosť pred   zákonom   podľa   čl.   26   paktu,   najmä   ak   sťažovateľ   svoje   tvrdenie   odôvodňuje uvedenými výrokmi v rozsudkoch konajúcich súdov o trovách konania. Nadväzne na to ústavný súd konštatuje, že neexistuje žiadna príčinná súvislosť, na základe ktorej by bolo možné usúdiť, že krajský súd napadnutým rozsudkom (jeho výrokom o trovách) porušil čl. 5   ods.   1   paktu.   Preto   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   tiež   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2008