znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 228/06-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti R., a. s., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 p o r u š e n é   n e b o l o.

2. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 228/06-19   z 11.   júla   2006   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006.

2. Porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na zákonného sudcu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy vidí sťažovateľka v nasledovne opísanom skutkovom stave.

Sťažovateľka   je   odporkyňou   v 5.   rade   v konaní   o   návrhu   na   ochranu   osobnosti vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 29/04, pričom vo vyjadrení z 5. augusta 2004 uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci z nasledovných dôvodov: „… Správne určenie miestnej príslušnosti je rozhodujúce pre dodržanie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR.

Keďže   žalovaný (t.   j.   sťažovateľka,   pozn.   ústavného   súdu) má   sídlo   v obvode Okresného   súdu   BRATISLAVA   II,   z vyššie   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   miestne príslušným na konanie nie je Okresný súd KOŠICE II, ale Okresný súd BRATISLAVA II.“

Sťažovateľka zastáva názor, že v danej veci nie je aplikovateľné ustanovenie § 11 ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   pretože   v danom   konaní   je predmetom   konania   viacero   samostatných   vecí   proti   viacerým   odporcom,   čiže „Samostatnými   účastníkmi,   samostatnými   rozhodnými   skutočnosťami   a   petitom   je charakterizovaná   každá   zo   siedmich   vecí   ako   vec   samostatná.   (…)   Keďže   teda   ide o rozdielne a samostatné veci, je potom logické, že aj miestna príslušnosť súdov sa musí posudzovať samostatne“.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 rozhodol v zmysle ustanovenia § 105 ods. 3 OSP tak, že na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci je daná miestna príslušnosť okresného súdu (ktorý predtým vec podľa § 105 ods. 2 OSP postúpil Okresnému súdu Bratislava II, ktorý následne podľa § 105 ods. 3 OSP z dôvodu nesúhlasu s postúpením veci vec predložil najvyššiemu súdu, pozn. ústavného súdu).

Sťažovateľka vyjadruje v sťažnosti nesúhlas s postupom najvyššieho súdu, pretože jeho uznesenie neobsahuje žiadne odôvodnenie založenia miestnej príslušnosti okresného súdu,   ďalej   podľa   jej   názoru „…nejde   o   uznesenie   upravujúce   vedenie   konania.   (…) Ak vznikne   pochybnosť,   či   sa   predmetným   uznesením   upravuje   vedenie   konania   alebo svojím obsahom, ale najmä svojimi dôsledkami z tohto vymedzenia vybočuje, bude vždy správnejšie   neposudzovať   ho   ako   uznesenie   upravujúce   vedenie   konania   (rozsudok Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   4   Cdo   36/2003   uverejnený   pod   číslom   3/2004   v časopise Zo súdnej praxe)“.

Sťažovateľka je presvedčená, že uznesením najvyššieho súdu, ktorým určil miestnu príslušnosť   okresného   súdu,   a   to   bez   akéhokoľvek   odôvodnenia   tejto   skutočnosti,   bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné právo na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   tým   boli   porušené   základné ústavnoprávne princípy objektivity, rovnosti a zákazu diskriminácie, ktorých „… obsahom je,   aby   každé   rozhodnutie   orgánu   verejnej   moci   o   uplatnení   základného   práva   alebo slobody bolo založené na objektívnom a náležito odôvodnenom základe (II. ÚS 9/2000). (…) A to v danom prípade splnené nebolo“.

3.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľka   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára   2006,   prikázal   zrušiť   uvedené   uznesenie   a vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 26. októbra 2006 písomne vyjadril najvyšší   súd   (č.   k.   KP   8/06-54)   a k uzneseniu   o prijatí   veci   zaujal   29.   septembra   2006 stanovisko aj právny zástupca sťažovateľky.

4.1 Predseda   najvyššieho   súdu   vo   vyjadrení   uviedol,   že   „(...) pri   vypracovaní rozhodnutia vychádzal z doterajšej súdnej praxe, ktorá je jednotná v názore, že uznesenie, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje o miestnej príslušnosti podľa § 105 ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku neobsahuje odôvodnenie. Pri sporoch o miestnu   príslušnosť   občiansky   súdny   poriadok   umožňuje   súdom   postupovať   vec   bez rozhodnutia, pričom ukladá im len povinnosť upovedomiť o tom účastníkov. Ak miestne nepríslušný   súd   nepostúpi   vec   miestne   príslušnému   súdu   a   začne   konať   vo   veci   samej nedostatok   podmienky   konania,   spočívajúci   v   miestnej   nespríslušnosti   je   zhojený. V dôsledku   toho   nie   je   spor   ani   o zákonnom   sudcovi.   Pokiaľ   civilný   kódex   ukladá Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   v prípade   nesúhlasu   súdu   s   postúpením   veci rozhodnúť,   rozhodne   uznesením.   Toto   uznesenie   neobsahuje   odôvodnenie,   čo   vyplýva z celého zjednodušeného postupu rozhodovania v sporoch o miestnu príslušnosť.

Keďže   nemožno   súhlasiť   so   závermi   sťažovateľa   uvedenými   v   ústavnej   sťažnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky, tejto sťažnosti nevyhovel“.

4.2 Právny zástupca sťažovateľky si v prípade úspechu v konaní uplatnil náhradu trov konania.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

6. Sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie III. senát ústavného súdu. Na základe Rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec pridelená sudcovi Petrovi Brňákovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom I. senátu. Vzhľadom na to vo veci samej o sťažnosti sťažovateľky rozhodoval I. senát v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

7.   Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 11   C 38/2006   ústavný   súd   zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľka   je   odporkyňou   v 5.   rade   v konaní   o   návrhu   na   ochranu   osobnosti vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 29/2004, pričom vo vyjadrení z 5. augusta 2004 okrem iného uplatnila námietku miestnej nepríslušnosti okresného súdu na prerokovanie a rozhodnutie veci z nasledovných dôvodov: „… Správne určenie miestnej príslušnosti je rozhodujúce pre   dodržanie   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48 ods.   1 Ústavy SR. Keďže žalovaný (t. j. sťažovateľka, pozn. ústavného súdu) má sídlo v obvode Okresného   súdu   BRATISLAVA   II,   z vyššie   uvedeného   jednoznačne   vyplýva,   že   miestne príslušným na konanie nie je Okresný súd KOŠICE II, ale Okresný súd BRATISLAVA II.“

Z uvedených   dôvodov okresný   súd   prípisom   vec   odstúpil   Okresnému   súdu Bratislava II, ktorý nesúhlasiac s týmto postupom vec predložil najvyššiemu súdu v zmysle §   105   ods. 3   OSP.   V predkladacej   správe   uviedol,   že   v predmetnej   veci   išlo   o viac žalovaných,   z ktorých   žalovaný   v   I.   rade   mal   v čase   podania   žaloby   sídlo   v obvode okresného súdu, preto s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 a 2 OSP nesúhlasil s takýmto postupom okresného súdu. Za rozhodujúcu v tomto ohľade označil skutočnosť, na ktorom súde bol návrh navrhovateľom uplatnený.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 rozhodol podľa § 105 ods. 3 OSP tak, že na prerokovanie veci je miestne príslušný okresný súd. Predmetné uznesenie z 25. januára 2006 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. februára 2006.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej a druhej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

1. Ústavný súd svoju pozornosť v súvislosti s obsahom prijatej sťažnosti zameral predovšetkým   na   okolnosť   (na   ktorú   sťažovateľka   tiež   poukazovala),   či   namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 možno z hľadiska správnosti jeho výroku pripísať sťažovateľkou vytýkané nedostatky, t. j. jeho procesuálne vecnú   nesprávnosť.   Až   preukázaním   tohto   nedostatku   totiž   mohlo   hypoteticky   dôjsť k porušeniu ďalších sťažovateľkou namietaných porušení, resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia (na ktorú taktiež poukazovala sťažovateľka) by mohla nadobudnúť potrebnú ústavnoprávnu intenzitu. Z uvedeného vyplýva záver aj opačný, t. j. ak bolo namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndc 1/2006 z 25. januára 2006 správne (z hľadiska jeho výroku), potom nemohli nastať ďalšie sťažovateľkou namietané porušenia jej práv (čl. 48 ods. 1 ústavy), resp. vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama o sebe (a pri inak správnom rozhodnutí) nemusí disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou zisteného porušenia.

2.   Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

3. Podľa § 105 ods. 1, 2 a 3 OSP účinného v čase rozhodovania najvyššieho súdu súd skúma   miestnu   príslušnosť   prv,   než   začne   konať   o   veci   samej.   Neskôr   ju   skúma   len na námietku účastníka, ak sa uplatní pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí.

Ak je súd, na ktorý sa účastník obrátil, toho názoru, že nie je miestne príslušný, neodkladne postúpi vec príslušnému súdu bez rozhodnutia a upovedomí o tom účastníkov.

Ak   súd,   ktorému   bola   vec   postúpená,   s   jej   postúpením   nesúhlasí   a   ide   o   súdy v obvode toho istého krajského súdu, rozhodne o miestnej príslušnosti tento krajský súd. V ostatných prípadoch rozhodne o miestnej príslušnosti najvyšší súd. Rozhodnutím súdu vyššieho stupňa sú súdy nižšieho stupňa viazané.

Podľa § 11 ods. 1 a 2 OSP konanie sa uskutočňuje na tom súde, ktorý je vecne a miestne   príslušný.   Príslušnosť   sa   určuje   podľa   okolností,   ktoré   tu   sú   v   čase   začatia konania, a trvá až do jeho skončenia.

Ak je miestne príslušných niekoľko súdov, môže sa konať na ktoromkoľvek z nich.Podľa § 84 OSP na konanie je príslušný všeobecný súd účastníka, proti ktorému návrh smeruje (odporca), ak nie je ustanovené inak.

Podľa § 85 ods. 1 a 2 OSP všeobecným súdom občana je súd, v obvode ktorého má občan bydlisko, a ak nemá bydlisko, súd, v obvode ktorého sa zdržuje.

Všeobecným súdom právnickej osoby je súd, v obvode ktorého má právnická osoba sídlo.

Podľa § 89 OSP súd, ktorý je príslušný na konanie o určitej veci, je príslušný aj na konanie o veciach s ňou spojených a o vzájomných návrhoch odporcu, s výnimkou vecí uvedených v § 88 OSP.

Podľa § 90 ods. 1 OSP ak je navrhovateľov alebo odporcov v jednej veci niekoľko, koná každý z nich sám za seba.

Podľa   §   112   ods.   1   a 2   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkove spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Ak sa v návrhu na začatie konania uvádzajú veci, ktoré sa na spojenie nehodia, alebo ak odpadnú dôvody, pre ktoré súd veci spojil, môže súd niektorú vec vylúčiť na samostatné konanie.

4. Ak sťažovateľka v podanej sťažnosti tvrdila, že v danej veci nie je aplikovateľné ustanovenie § 11 ods. 2 OSP, pretože predmetom konania je viacero samostatných vecí proti viacerým odporcom, takéto tvrdenie nezodpovedá obsahu podanej žaloby ani obsahu citovaných zákonných ustanovení, či konštantnej súdnej praxi.

Predpokladom   fakultatívneho   spojenia   veci   podľa   §   112   OSP   (z   hľadiska hospodárnosti   konania,   skutkovej   súvislosti   alebo   totožnosti   účastníkov)   je   totiž   nielen samotné rozhodnutie súdu, ale tiež úkon účastníkov, ktorý má účinky spojenia bez toho, aby o tom musel rozhodnúť súd. Je to tak aj v prípade, keď účastník konania uplatní v návrhu viac nárokov   alebo tiež   vtedy,   ak podá   viac navrhovateľov,   samostatných   spoločníkov, návrh   proti   viacerým   odporcom   (samostatným   spoločníkom).   Ak   sa   niektoré   veci na spojenie nehodia, môže ich súd (§ 112 ods. 2 OSP) vylúčiť na samostatné konanie (pozri Občiansky   súdny   poriadok,   I.   diel,   komentár,   autor   JUDr.   Jaroslav   Krajčo   a kolektív, Eurounion, rok 2006, str. 322).

Podobné sú naďalej použiteľné závery (pozri Občanský soudní řád, komentář, I. díl, autor kolektív pod vedením JUDr. V. Handla a JUDr. J. Rubeša, Panorama Praha, rok 1985, str. 522) podľa ktorých k spojeniu veci môže dôjsť už v návrhu na začatie konania, a to tak, že navrhovateľ žaluje viac odporcov o rôzne nároky skutkovo súvisiace. Aj v tomto prípade ide o samostatné spoločenstvo účastníkov. Spojenie veci uľahčuje ustanovenie § 89 OSP, ktoré zakladá pre veci spojené príslušnosť toho súdu, ktorý je príslušný ku konaniu o jednej z nich. Navrhovateľovi je tým daná možnosť voľby príslušného súdu, s výnimkou prípadov, keď je pre niektorú z vecí daná výlučná príslušnosť súdu podľa § 88 OSP.

Prof. JUDr. Alena Winterová (a kolektív) v učebnici „Civilní právo procesní“ (Linde Praha, rok 1999, str. 203) uvádza v podstate zhodné závery, podľa ktorých žalobca môže kumulovať   v žalobe   akékoľvek   nároky   proti   tomu   istému   (resp.   aj inému)   žalovanému, pričom   „odlišná   miestna   príslušnosť   spojeniu   veci   nebráni,   pretože   to   §   89   výslovne umožňuje tým, že zakladá miestnu príslušnosť toho istého súdu pre veci spojené. Nesmie tým byť ale zasiahnuté do výlučnej miestnej príslušnosti podľa § 88“ (predtým dodáva - ani do vecnej príslušnosti).

Z obsahu citovaných zákonných ustanovení a uvedených právnych názorov vyplýva, že pokiaľ si v prerokovanej veci žalobca uplatnil nárok na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy voči viacerým (medzi nimi aj sťažovateľke) žalovaným, pričom existuje skutkový súvis medzi jednotlivými nárokmi (v žalobe je namietaná pravdivosť informácii poskytnutých   žalovanými   o tej   istej   dopravnej   nehode   žalobcu,   jej   okolnostiach a následkoch pre žalobcu), teda žalobca zo zákonne predvídaných dôvodov (hospodárnosť, skutkový súvis) „spojil“ už v podanej žalobe nárok voči viacerým procesne samostatným žalovaným, a na základe tohto návrhu určil miestnu príslušnosť svedčiacu okresnému súdu, potom aj podľa názoru ústavného súdu je záver najvyššieho súdu v namietanom uznesení z 25. januára 2006 správny.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v zmysle jeho ustálenej rozhodovacej činnosti sa predmetným článkom ústavy (čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) zaručuje ochrana viacerých   záujmov,   a   to   najmä   práva   na   prístup   k súdu,   práva   na   spravodlivý   proces, ktorého   základným   predpokladom   uplatnenia   je   nezávislosť   a nestrannosť   súdu,   pričom ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS 46/04).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti v bode 1 tohto nálezu.

5. Pokiaľ ústavný súd vo výrokovej časti v bode 1 rozhodol vzhľadom na už uvedené tak,   že   v   súvislosti   s posudzovaním   vecnej   správnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu z 25. januára 2006 nedošlo k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 ústavy), potom platia tiež závery uvedené v bode 1 tejto časti odôvodnenia a ústavný súd vyslovil v bode 2 výrokovej časti, že v tejto časti sťažnosti nevyhovuje. Konkrétne ide o posúdenie porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy v spojitosti s dodržaním práva na zákonného sudcu a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s nedostatkom dôvodov namietaného uznesenia.

Vzhľadom   na   to,   že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 25.   januára   2006 je vecne správne, ani hypoteticky nemohlo dôjsť k porušeniu práva na zákonného sudcu.

V súvislosti   s namietaným   nedostatkom   dôvodov   uznesenia   najvyššieho   súdu z 25. januára   2006   ústavný   súd   dodáva,   že   v okolnostiach   danej   veci   zistená   vada nesignalizuje také porušenie základných práv, ktorého intenzita (vzhľadom na inak správne rozhodnutie)   si   vyžaduje   zo   strany   ústavného   súdu   potrebu   v tejto   (pre   tento   prípad akademickej) otázke autoritatívne rozhodnúť. Podľa názoru ústavného súdu napriek tomu, že   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   z 25.   januára   2006   neobsahovalo   explicitne dôvody   rozhodnutia,   bolo   z vecného   hľadiska   preskúmateľné,   pretože   s poukazom na ustanovenie § 105 ods. 3 OSP bol predmetom prieskumu iba nesúhlas Okresného súdu Bratislava II s postúpením veci z okresného súdu a dôvody nesúhlasu tento súd (Okresný súd Bratislava II, pozn.) presne vymedzil. V predkladacej správe uviedol, že v predmetnej veci išlo o viac žalovaných, z ktorých žalovaný v I. rade mal v čase podania žaloby sídlo v obvode okresného súdu, preto s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 a 2 OSP nesúhlasil s takýmto postupom okresného súdu. Za rozhodujúcu v tomto ohľade označil skutočnosť, na ktorom súde bol návrh navrhovateľom uplatnený. Najvyšší súd následne posudzoval tieto dôvody   a v súvislosti   s nimi   vydal   (správne)   rozhodnutie.   Napokon   tiež   sťažovateľka v podanej sťažnosti predovšetkým namieta uvedený názor Okresného súdu Bratislava II vyslovený v predkladacej správe. Inými slovami povedané nedostatok dôvodov rozhodnutia v danej veci nebol príčinou nepreskúmateľnosti namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 25. januára 2006 v okolnostiach danej veci.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti pod bodom 2 tohto nálezu.

Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudcu Lajosa Mészárosa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2007