znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2004 predbežne prerokoval sťažnosť 1) VESEC GROUP, s. r. o., so sídlom Bojnice, 2) Ing. L. D., bytom B., 3) Ing. E. D., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., CSc., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť 1. VESEC GROUP, s. r. o., 2. Ing. L. D., a 3. Ing. E. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2003   doručená   sťažnosť   1.   VESEC   TRADE,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Prievidza,   2.   VESEC GROUP, s. r. o., so sídlom Bojnice, 3. Ing. L. D., bytom B., 4. Ing. E. D., bytom B., 5. Ing. L. D., bytom P. a 6. Ing. M. D., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., CSc., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietali porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (v petite však nežiadali vysloviť porušenie svojich práv zo strany tohto subjektu), ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju sťažnosť doplnili podaním z 9. februára 2004, ktorým zúžili okruh sťažovateľov na 1. VESEC GROUP, s. r. o., so sídlom B., 2. Ing. L. D., bytom B. a 3. Ing. E. D., bytom B., ako aj upravili petit sťažnosti.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v prvom rade spolu s VESEC TRADE, s. r. o., so sídlom Prievidza (ďalej „VESEC TRADE, s. r. o.“), doručil 29. januára 2003 krajskému súdu podanie, ktorým sa domáhal vydania predbežného opatrenia a určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, ktoré je na krajskom súde vedené pod sp. zn. 7 Cbs   2/03.   Sťažovateľ   na   základe   výzvy   krajského   súdu   z   11.   februára   2003   spolu s VESEC TRADE, s. r. o., zaplatil súdny poplatok 500 Sk vo veci vydania predbežného opatrenia. Dňa 10. marca 2003 bola sťažovateľovi doručená výzva na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 27 000 Sk vo veci určenia neplatnosti uznesenia a vydania predbežného opatrenia. Na túto výzvu sťažovateľ v prvom rade reagoval podaním zo 17. marca 2003, v ktorom upravil svoju žalobu z 29. januára 2003 spolu s VESEC TRADE, s. r. o., a súčasne v ňom požiadali krajský súd o doručenie novej výzvy na úhradu súdneho poplatku. Podanie bolo   krajskému   súdu   doručené   19.   marca   2003.   Od   17.   marca   2003   ku   dňu   podania sťažnosti ústavnému súdu krajský súd podľa sťažovateľov v predmetnej veci ďalej nekonal. Sťažovatelia namietali porušenie ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože ako uviedli v sťažnosti „Od 6. 3. 2003 vykazujeme nečinnosť prvostupňového pojednávacieho súdu – Krajského súdu v Trenčíne, na základe čoho vo veci samej sa neuskutočnilo žiadne konanie, nie sme vyzvaní k žiadnym právnym úkonom a nemáme možnosť vyjadriť sa ku všetkým   dôkazom,   ktoré   v predmetnej   právnej   veci   sa   v dôsledku   nečinnosti   môžu vyskytnúť“. Podľa sťažovateľov bolo ich právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy porušené tým, že krajský súd aj napriek tomu, že sú splnené všetky podmienky konania podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku, v predmetnej veci nekoná, čím má sťažovateľom vznikať škoda vyplývajúca z protiprávneho stavu, keď je sťažovateľom v druhom a v treťom rade, ktorí sú spoločníkmi právnickej osoby – sťažovateľa v prvom rade, podľa nich znemožnená ochrana ich súkromného vlastníctva zaručená v čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy tým, že „(...) je im zabraňované vykonávať práva spoločníka v inej obchodnej spoločnosti, ktoré sú uvedené v občianskom zákonníku a spoločenskej zmluve obchodnej spoločnosti a zároveň im   je   bránené   zveľaďovať   svoj   majetok   –   obchodný   podiel   (...)“ Sťažovatelia   sa   však vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy, ako to vyplýva z petitu ich sťažnosti, nedomáhali.

Sťažovatelia považujú urýchlené prerokovanie veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn.   7   Cbs   2/03   za   naliehavé,   pretože   jeho   predlžovaním   pretrváva   protiprávny   stav spočívajúci v zabraňovaní výkonu práv spoločníka sťažovateľa v prvom rade v obchodnej spoločnosti, proti ktorej žaloba smeruje, poškodzovaní dobrého mena sťažovateľa v prvom rade   a spoločenskej   prestíže   sťažovateľov   v druhom   a treťom   rade   a finančných   stratách spočívajúcich v neuhradení ceny za prevod obchodného podielu.

V predmetnej   sťažnosti   sťažovatelia   navrhli   ústavnému   súdu   vydať   rozhodnutie nasledujúceho znenia: „1. Ústavné právo sťažovateľov 1) obchodná spoločnosť VESEC GROUP,   s.   r.   o.,   (...)   sídlo:   (...)   Bojnice,   spoločnosť   zapísaná   v Obchodnom   registri Okresného súdu v Trenčíne, (...), zast. podľa plnej moci, 2) fyzická osoba Ing. L. D., občan Slovenskej republiky, podnikateľ, spoločník obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o. Bojnice, (...), trvalé bydlisko: (...) B., zast. podľa plnej moci, 3) fyzická osoba Ing. E. D., občan   Slovenskej   republiky,   podnikateľka,   spoločník   obchodnej   spoločnosti   VESEC GROUP, s. r. o. Bojnice, (...), trvalé bydlisko: (...) B., zast. podľa plnej moci, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z., v znení ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. a ústavného zákona   č. 90/2001 pred Krajským súdom v Trenčíne, v konaní pod spis. zn. 7 Cbs 2/03 je porušené.

2. Ústavné právo sťažovateľov 1) obchodná spoločnosť VESEC GROUP, s. r. o., (...), sídlo: (...) Bojnice, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu v Trenčíne, (...),   zast.   podľa   plnej   moci,   2)   fyzická   osoba   Ing.   L.   D.,   občan   Slovenskej   republiky, podnikateľ, spoločník obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o. Bojnice, (...), trvalé bydlisko: (...) Bojnice, zast. podľa plnej moci, 3) fyzická osoba Ing. E. D., občan Slovenskej republiky, podnikateľka, spoločník obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o. Bojnice, (...),   trvalé   bydlisko:   (...)   Bojnice,   zast.   podľa   plnej   moci,   prejednať   právnu   vec   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z.   z.,   v znení   ústavného   zákona   č.   9/1999   Z.   z.   a ústavného   zákona   č.   90/2001   pred Krajským súdom v Trenčíne, v konaní pod spis. zn. 7 Cbs 2/03 je porušené.

3.   Ústavný   súd   SR   konštatuje,   že   v právnej   veci   vedenej   pred   Krajským   súdom v Trenčíne v konaní pod spis. zn. 7 Cbs 2/03 sa riadne nekoná a nečinnosťou Krajského súdu   v Trenčíne   sú   spôsobené   prieťahy   v konaní.   Z tohto   dôvodu   patrí   sťažovateľom primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR osobitne na ťarchu Krajského súdu v Trenčíne.

4. Odporca: Krajský súd v Trenčíne, je povinný uhradiť škodu spôsobenú prieťahmi v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne, v konaní pod spis. zn. 7 Cbs 2/03 sťažovateľom: 1) VESEC GROUP, s. r. o., (...), sídlo: (...) Bojnice, vo výške 50 000,- Sk 2) Ing. L. D., občan Slovenskej republiky podnikateľ, spoločník obchodnej spoločnosti VESEC GROUP, s. r. o., Bojnice, (...), trvalé bydlisko (...) Bojnice, vo výške 50 000,- Sk 3) Ing. E. D., občan Slovenskej republiky, podnikateľka, spoločník obchodnej spoločnosti VESEC GROUP s. r. o., Bojnice, (...), trvalé bydlisko (...) Bojnice, vo výške 50 000,- Sk, ktorú je Krajský súd v Trenčíne   povinný   uhradiť   v lehote   3   dní   od   vyhlásenia   Ústavného   nálezu   na   adresu sťažovateľov v celosti.

5.   Odporca   je   povinný   uhradiť   trovy   konania,   ktoré   vyčíslime   na   pojednávaní, uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľa v 1. rade v celosti.“

Na základe   výzvy   ústavného súdu   sa   k podanej   sťažnosti   podaním   č.   Spr.   58/04 z 24. februára   2004   vyjadril   krajský   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu.   Vo   svojom vyjadrení   chronologicky   popísal   doterajší   priebeh   predmetného   konania   a okrem   iného uviedol: „(...)   Musím   konštatovať,   že   istý   prieťah   v konaní   po   vydaní   rozhodnutia o predbežnom opatrení bol zapríčinený aj samotnými navrhovateľmi, ktorí najmä svojím podaním   zo   dňa   17.   3.   2003   nie   celkom   jasne   formulovali   úpravu   žaloby,   a to   najmä vo vzťahu k svojmu pôvodnému návrhu na vydanie predbežného opatrenia, ktoré následne touto   úpravou   žiadali   vypustiť.   Upozorňujem   na   to,   že   navrhovatelia   napriek   výzve nezaplatili súdny poplatok, čo môže podľa vyjadrenia zákonnej sudkyne viesť k rozhodnutiu o zastavení konania vo veci. Poukazujem i na tú skutočnosť, že od podania prvého návrhu uplynula doba cca jedného roka, čo nepovažujem aj vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za podstatné prieťahy v konaní, pretože súd by aj tak vo veci nemohol konať vzhľadom na nezaplatený súdny poplatok. Tvrdenie sťažovateľov vo svojom liste zo dňa 9. 2. 2004, že im nie je známe, z akého dôvodu sa spis nachádza na odvolacom súde, nakoľko v predmetnej veci   nebolo   doposiaľ   vydané   žiadne   rozhodnutie,   nie   je   pravdivé,   pretože   o návrhu   na predbežné opatrenie bolo predbežne tunajším súdom rozhodnuté.(...)“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len o tom,   čoho   sa   sťažovatelia   domáhajú   v petite   svojej   sťažnosti   a vo   vzťahu   k tým subjektom, ktoré označil za porušovateľov svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). S ohľadom na túto   skutočnosť   označenie   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   za   odporcu v sťažnosti   sťažovateľov   (hoci   v   jej petite   sa   voči   tomto   subjektu   nedomáhal   žiadnych nárokov),   ako   aj   argumentáciu   sťažovateľov   ohľadne   porušenia   ich   základného   práva podľa čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vety ústavy, ústavný súd považoval iba za odôvodnenie sťažnosti v zmysle § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

II. 1. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03 a žiadali, aby ústavný súd okrem iného prikázal krajskému súdu v predmetnej veci konať.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48   ods.   2   ústavy,   nevysloví   porušenie   základného   práva   zaručeného   v tomto   článku (II. ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Ústavný súd z obsahu predloženého spisu v predmetnej veci zistil, že posudzované konanie začalo na krajskom súde 29. januára 2003. Vo veci konajúci sudca nechal pokynom zo 4. februára 2003 vyzvať sťažovateľa v prvom rade na zaplatenie súdneho poplatku za podanie   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia.   Uznesením   krajského   súdu   č.   k. 7 Cbs 2/2003-38   z 28.   februára   2003   bol   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia zamietnutý. Sťažovateľ v prvom rade bol následne 5. marca 2003 vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia. Dňa 22. septembra   2003   krajský   súd   vzhľadom   na obsah podania sťažovateľa   v prvom   rade a VESEC TRADE, s. r. o. zo 17. marca 2003 predložil spisový materiál v predmetnej veci v zmysle   §   208   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý mu ho vrátil 18. februára 2004.

Vzhľadom na krátkosť doby trvania predmetného konania na krajskom súde (iba štrnásť mesiacov), ako aj procesné úkony vykonané krajským súdom v predmetnej veci (prvotné úkony súvisiace s prípravou pojednávania - výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, zaslanie návrhu odporcovi, ďalej rozhodnutie o predbežnom opatrení a taktiež postúpenie veci   najvyššiemu   súdu),   ktoré   smerovali   k prerokovaniu   a rozhodnutiu   veci,   nemožno postup   krajského   súdu   považovať za   taký,   ktorý   vykazuje znaky zbytočných   prieťahov v konaní v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cbs 2/03 je zjavne neopodstatnená.  

II. 2. Sťažovatelia namietali v konaní pred ústavným súdom aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že krajský súd aj napriek tomu, že sú splnené   všetky   podmienky   konania   podľa   §   103   Občianskeho   súdneho   poriadku, v predmetnej veci nekoná.  

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   ochranu   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu,   pričom   tomuto   základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť. (napr. II. ÚS 88/01)

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovatelia   nepreukázali,   že   by   postup   krajského súdu, ktorý po prijatí návrhu na začatie konania v predmetnom konaní postupoval smerom k prerokovaniu a rozhodnutia veci, viedol k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a možným porušením sťažovateľmi označeného základného práva na súdnu ochranu.   Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   v časti   namietajúcej porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy považoval za zjavne neopodstatnenú.

II. 3.   Z dôvodov uvedených v častiach II. 1 a II. 2 tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľov ako zjavne neopodstatnenú.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovatelia domáhali v bodoch 3 a 5 petitu sťažnosti (t. j. výrok o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a výrok o priznaní náhrady trov konania pred ústavným súdom), sú viazané na vyhovenie sťažnosti vo veci samej,   teda   na   výrok   ústavného   súdu   o   porušení   základných   práv,   ktoré   sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietali, orgánom verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje. Keďže v uvedenom prípade ústavný súd odmietol sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní, označenými návrhmi sa už nezaoberal, pričom na rozhodnutie o návrhu na náhradu škody, ako sa domáhali sťažovatelia v bode 4 petitu sťažnosti, ústavný súd nemá právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy), keďže rozhodovanie o náhrade škody patrí do právomoci všeobecných súdov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 7. júla 2004