znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 228/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. R, bytom B., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. J. H., B., ktorou namietal porušenie svojho práva rozhodnutiami Okresného úradu práce v Partizánskom   z 30.   januára   1997   č.   SZN-161/97   a Krajského   úradu   práce   v Trenčíne z 24. marca 1997 č. KÚP-22/odv./339-Bt, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra 2003   doručená   sťažnosť   M.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho práva rozhodnutiami Okresného úradu práce v Partizánskom (ďalej len „okresný   úrad   práce“)   z 30.   januára   1997   č.   SZN-161/97   a Krajského   úradu   práce v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   úrad   práce“)   z 24.   marca   1997   č. KÚP-22/odv./339-Bt, pričom sa domáhal vydania rozhodnutia, v ktorom by ústavný súd vyslovil porušenie jeho práv, označené rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie okresnému úradu   práce za účelom priznania podpory   v nezamestnanosti v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zamestnanosti“). Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ mal byť zastúpený   komerčnou   právničkou   JUDr.   J.   H.,   B.,   ktorá   sťažnosť   taktiež   podpísala. K sťažnosti však nebolo pripojené splnomocnenie na jej zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom, tak ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

Sťažovateľ uviedol, že 6. marca 1996 s ním zamestnávateľ rozviazal pracovný pomer okamžitým   zrušením,   avšak   v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   v Topoľčanoch   pod sp. zn. 6 C 98/96 bolo rozsudkom z 30. mája 1996, ktorý sa stal právoplatným 12. júla 1996, určené, že okamžité zrušenie pracovného pomeru je neplatné. Následným uznesením toho istého súdu z 2. februára 2000 č. k. 6 C 98/96-128 bol schválený zmier tak, že sa určilo, že jeho pracovný pomer u zamestnávateľa trval od 7. novembra 1995 do 31. decembra 1996. Sťažovateľ   požiadal   okresný   úrad   práce   o zaradenie   do   evidencie   nezamestnaných a o priznanie podpory v nezamestnanosti. Rozhodnutím okresného úradu práce z 30. januára 1997 č. SZN-161/97 bol síce zaradený do evidencie nezamestnaných, ale nepriznala sa mu podpora   v nezamestnanosti   z dôvodu,   že   nespĺňal   podmienku   platenia   príspevku   na poistenie v nezamestnanosti najmenej 6 mesiacov, ale iba 5 mesiacov a 28 dní, keďže sa vychádzalo z toho, že jeho pracovný pomer mal trvať len od 7. novembra 1995 do 6. marca 1996,   a nie   do   31. decembra   1996,   ako   o tom   rozhodol   súd.   Proti   rozhodnutiu   podal odvolanie, avšak rozhodnutím krajského úradu práce z 24. marca 1997 č. KÚP-22/odv./339-Bt   bolo   odvolanie   zamietnuté   a prvostupňové   rozhodnutie   potvrdené.   V ďalšom   sa navrhovateľ   domáhal   nápravy   návrhom   na   obnovu   konania   sťažnosťou   podanou Ministerstvu   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   Slovenskej   republiky,   sťažnosťou   podanou Ministerstvu financií Slovenskej republiky, ako aj podnetom podaným Okresnej prokuratúre v Trenčíne. Všetky tieto pokusy však boli bezvýsledné. Navrhovateľ je toho názoru, že došlo k porušeniu zákona.

II.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,   o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Zo sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo spisu ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 17/02 je zrejmé, že sťažovateľ sa v tej istej veci už obrátil na ústavný súd, ktorý jeho pôvodný návrh zo 14.   februára   2002   doručený   mu   22.   februára   2002   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   17/02-10 z 13. marca 2002 odmietol pre nepríslušnosť (nedostatok právomoci) ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Opakovaná   sťažnosť   sťažovateľa   doručená   ústavnému   súdu   19.   septembra   2003 (obsahovo ide o pôvodný návrh zo 14. februára 2002, ktorý bol opakovane podaný) sa teda týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Z ustanovenia § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde vyplýva neprípustnosť takého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ktorý sa týka veci, o ktorej ústavný súd   už   rozhodol,   vrátane   prípadov,   v ktorých   bol   návrh   odmietnutý   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   v zákonom ustanovených podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu podmienky konania opakovane neboli splnené

Uznesením   č.   k.   I.   ÚS   17/02-10   z 13.   marca   2002   rozhodoval   ústavný   súd o podmienkach   konania   a odmietol   sťažnosť   pre   nepríslušnosť   (nedostatok   právomoci) ústavného súdu na jej prerokovanie. V tejto súvislosti ústavný súd v označenom rozhodnutí uviedol: „Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že príslušnosť (právomoc) ústavného súdu   rozhodovať   o porušení   základných   práv   alebo   slobôd   je   daná   iba   subsidiárne v prípade, ak o tom nerozhoduje iný súd.

Podľa § 131 ods. 4 zákona o zamestnanosti sú právoplatné rozhodnutia Národného úradu práce preskúmateľné súdom.

Podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím správneho orgánu, mala možnosť podať žalobu na preskúmanie takéhoto právoplatného rozhodnutia. To znamená, že o ochrane práv navrhovateľa bol príslušný rozhodovať všeobecný súd. Navrhovateľ však toto svoje právo nevyužil.

Vzhľadom   na   to,   že   príslušnosť   (právomoc)   ústavného   súdu   na   konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a keďže v tomto prípade bola daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné návrh na začatie konania odmietnuť pre nepríslušnosť (nedostatok právomoci) ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.“

V čase   opakovaného podania   sťažnosti   sťažovateľa   ústavnému súdu   sa   podstatné okolnosti   týkajúce   sa   podmienok   konania   pred   ústavným   súdom,   z ktorých   vyplýva nedostatok jeho právomoci na prerokovanie uvedenej sťažnosti, nezmenili (odhliadnuc od pristúpenia ďalšieho zákonného dôvodu odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre oneskorenosť v zmysle § 53 ods. 3 uvedeného zákona).

Nemožno teda konštatovať, že v ďalšom návrhu sťažovateľa už podmienky konania v zmysle § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde boli splnené.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde v spojení s § 24 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2003