SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 227/2015-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpenéhoadvokátkou JUDr. Dagmar Matuškovou, advokátska kancelária, Búdková 12, Bratislava,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Trnave sp. zn. 20 NcCb 4/2007 zo 7. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súduSlovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. decembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalejlen „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 20 NcCb 4/2007 zo 7. októbra 2014 (ďalej aj„napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je v procesnej pozícii žalobcu v konaní vedenompod sp. zn. 20 NcCb 4/2007 pred krajským súdom, ktorého predmetom je určenieneplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu z 22. mája 2001. Sťažovateľ sa zúčastnilpojednávania konaného 23. septembra 2014, na ktorom boli vypočutí viacerí svedkovia.Sťažovateľ uvádza, že „po skončení pojednávania súd z dôvodu údajnej korekcie gramatických chýb neodovzdal napriek vyžiadaniu zo strany účastníkov konania kópiu zápisnice, túto súd zaslal e-mailom dňa 24. 09. 2014“. Po doručení zápisnice sťažovateľzistil, že v jej obsahu absentuje konkrétne vyjadrenie svedka ku konkrétnej otázke, ako ajkonkrétna otázka právnej zástupkyne a replika svedka na ňu. Z uvedených dôvodovsťažovateľ žiadal krajský súd návrhom z 29. septembra 2014 o opravu zápisnicez vykonaného pojednávania, keďže obsah zápisnice údajne nezodpovedal reálnevykonanému výsluchu svedkov. O návrhu sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutýmuznesením, ktorým návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ namieta, že napadnutýmuznesením sa zasiahlo do jeho označených práv.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jeho základnépráva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnuté uzneseniekrajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň mu priznáúhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda toučasťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavnýmsúdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môžeústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiskatoho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď jesťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,IV. ÚS 287/2011).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd napadnutým uznesením rozhodolo návrhu sťažovateľa na opravu zápisnice z pojednávania z 23. septembra 2014 vedenejkrajským súdom pod sp. zn. 20 NcCb 4/2007 tak, že návrh zamietol. V odôvodnení svojhorozhodnutia krajský súd uviedol, že predseda senátu diktoval zápisnicu o súdnompojednávaní nahlas a zaznamenal len podstatný obsah prednesov a výpovedí, proti ktorémuneboli počas pojednávania vznesené námietky zo strany sťažovateľa a ani jeho právnehozástupcu. V súvislosti s ďalšími návrhmi na vykonanie dokazovania, o ktorých sťažovateľtvrdil, že neboli v zápisnici zaznamenané, hoci boli prednesené, poukázal na to, že ichv priebehu vykonávania dokazovania môže kedykoľvek vzniesť.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnychprostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. III. ÚS 207/04,I. ÚS 127/05).
Ústavný súd pripomína, že ústavné súdnictvo je vybudované predovšetkým na zásadepreskúmavania právoplatne skončených vecí (m. m. IV. ÚS 187/09). V danej vecinepovažoval za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože ajv prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehukonania v merite veci.
Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, činapadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konaniaa rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,II. ÚS 155/08).
Ústavný súd k okolnostiam sťažovateľovej veci uvádza, že predmet konania o opravezápisnice z pojednávania nemožno stotožňovať s predmetom konania, v ktorom dotknutýsudca, respektíve senát koná a rozhoduje. Toto rozhodnutie však nie je rozhodnutímo otázke tvoriacej predmet sporového konania. Konanie o oprave zápisnice z pojednávaniapreto predstavuje čiastkový procesný postup všeobecného súdu smerujúci k rozhodnutiuslúžiacemu na zabezpečenie rozhodovania sporu v súlade s tým, čo bolo prednesenéz hľadiska obsahu.
V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že namietané uznesenie krajského súduby mohlo zakladať porušenie označených práv sťažovateľa len v prípade, ak by bolo spojenés konkrétnym relevantným nepriaznivým dôsledkom pre sťažovateľa, ktorý bol týmtouznesením spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať navýsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne vopravných konaniach (m. m. III. ÚS 30/2010). Sťažovateľ však takýto argument vo svojejsťažnosti nepredostrel.
Vzhľadom na to, že právomoc ústavného súdu je subsidiárna v súlade s čl. 127ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa prenedostatok svojej právomoci.
Aplikovaný právny prístup má oporu aj v rozhodovacej praxi Európskeho súdu preľudské práva, ktorý v súvislosti s parciálnymi rozhodnutiami súdov o procesných otázkachuviedol, že obdobné konania, prípadne rozhodnutia sa netýkajú oprávnenosti trestnéhoobvinenia alebo civilných práv a záväzkov v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto je tentočlánok na takéto konania, respektíve rozhodnutia neaplikovateľný.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na závero porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy jetaké porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku(m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne akoz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika,rozsudok zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú,či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp.čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pridržiavajúc sa tejto línie svojej stabilnej judikatúry nezistil v obsahusťažnosti žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby sa v danej veci odchýlil od užprezentovaného právneho názoru, preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2015