znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 227/2011-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   D.   N.,   M.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   O.   M., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu vlastníctva   podľa   čl.   20 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   súdnom   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 Cb 104/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 188/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2011 doručená sťažnosť Ing. D. N. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na ochranu vlastníctva zaručeného čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), „na spravodlivé a rýchle súdne konanie“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 104/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 188/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako žalobca v konaní pred okresným súdom vedeným pod sp. zn. 10 Cb 104/2007, ktorého predmetom bol návrh na náhradu ušlého zisku vo výške 316 000,11 € s príslušenstvom, v ktorom ako žalovaný vystupoval Ž., Ž. (ďalej len „žalovaný“). Sťažovateľ svoj návrh skutkovo odôvodnil tým, že žalovanému právoplatným a vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 bola uložená povinnosť vybudovať v katastrálnom území K. cestnú priekopu a cestný pretlak na úseku štátnej cesty, ktorá prechádza pozdĺž hranice s pozemkami vo vlastníctve sťažovateľa   (ďalej   len   „pozemky“).   Uvedená   štátna   cesta   vytvára   pozdĺž   hranice s pozemkami   umelú   priehradu,   čo   v   spojení   so   zrážkovou   činnosťou   v   danej   lokalite spôsobuje,   že   zrážková   voda   nemá   z   pozemkov   žiaden   prirodzený   odtok,   a   teda   tieto pozemky a aj budovy na nich stojace sú pravidelne zaplavované. Konečný dôsledkom tohto stavu je, že sťažovateľ nemôže pozemky ani budovy na nich stojace užívať – prevádzkovať na podnikateľskú činnosť. Keďže žalovaný si nesplnil povinnosť uloženú právoplatným rozsudkom   Okresného   súdu   Čadca   z   1.   júna   2006   vykonateľným   11.   októbra   2006, sťažovateľovi vzniká škoda vo forme ušlého zisku. Okresný súd po vykonaní dokazovania v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že v posudzovanom prípade sťažovateľ nepreukázal „existenciu   jednej   z   kumulatívne   stanovených   podmienok   pre   úspešné uplatňovanie náhrady škody, a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody na strane navrhovateľa“. Podľa názoru okresného súdu „vzťah príčiny a následku medzi protiprávnym konaním odporcu a vzniknutou škodou by bol daný vtedy, ak by   v   dôsledku   porušenia   povinnosti   odporcu   bol   navrhovateľ   vylúčený   z   možnosti podnikať zamýšľaným spôsobom. Táto podmienka však splnená nebola“. Okresný súd preto rozsudkom   sp.   zn.   10   Cb   104/2007   z   15.   decembra   2009   žalobu   sťažovateľa   v   celom rozsahu zamietol.

Rozsudok okresného súdu napadol odvolaním sťažovateľ tvrdiac, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam a nesprávne právne vec posúdil. Okresný súd totiž podľa sťažovateľa pri posudzovaní škody v podobe ušlého zisku nebral do úvahy rozhodujúcu   skutočnosť, „či   žalobca   v   období,   za   ktoré   si   uplatňuje   náhradu   škody, objektívne   mohol   alebo   nemohol   nehnuteľnosti   vo   svojom   vlastníctve   užívať   na podnikanie“. Sťažovateľ tvrdil, že „v období, za ktoré si žalobca uplatňuje náhradu škody, objektívne   nemohol   nehnuteľnosti   vo   svojom   vlastníctve   užívať   na   podnikanie,   nakoľko týmto nehnuteľnostiam hrozilo zaplavenie a táto hrozba by bola účinné odvrátená, ak by žalovaný splnil svoju povinnosť...“. Ďalej tiež uviedol, že „čo sa týka rizika ušlého zisku, žalobca v skutočnosti od roku 1995 reálne vykonával inú podnikateľskú činnosť a na inom mieste podnikania, takýmto presunutím miesta podnikania žalobca síce vylúčil v zmysle § 415   Občianskeho   zákonníka   riziko   skutočnej   škody   na   svojich   nehnuteľnostiach spôsobované   zaplavovaním,   avšak   týmto   prevenčným   konaním   nevylúčil   a   ani   nemal možnosť eliminovať svoju škodu vo forme ušlého zisku“.

Krajský   súd   poukazujúc   na   ustanovenie   §   219   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   rozsudkom z 11. novembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 188/2010 napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Dospel k záveru, že sa „stotožňuje so skutkovým zhodnotením a právnym   záverom   súdu   prvého   stupňa“. Ďalej   krajský   súd   dôvodil,   že   okresný   súd «posudzoval   základné   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   žalovaného   za   škodu,   ktoré vyhodnotil so záverom nepreukázania existencie jednej z kumulatívnych podmienok a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody na strane žalobcu. Krajský súd dopĺňa, že pokiaľ žalobca existenciu škody vo forme ušlého zisku v sume 2 135 691,- Sk odvodzoval od výpočtu pod bodom 3. žaloby..., tak je potrebné uviesť, že   vzhľadom   na   vymedzené   predmety   podnikania   žalobcu   od   roku   1993   do   roku   1995 v rozsahu 9 z toho 4 prevádzky v mieste K., bez ďalšieho bližšieho vymedzenia v nich obsiahnuté údaje relevantným spôsobom nepreukazovali existenciu škody, t.z. ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére žalobcu vo forme ušlého zisku, to znamená, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody v rozhodnom období od 12.10.2006, a ku ktorej malo dôjsť konkrétne v prevádzkarni žalobcu zapísanej v živnostenskom registri v K., ktorá sa mala viazať k predmetu činnosti drevovýroba, tak ako sám žalobca do zápisnice o pojednávaní pred   okresným   súdom   zo   dňa   15.12.2009   uviedol:   „V   nehnuteľnosti,   ktorá   súvisí s predmetným sporom, som zamýšľal vykonávať drevovýrobu“ (č.l. 107 spisu). Z údajov výpisu z obchodného registra Oddiel: F., Vložka číslo: (č.l. 113 spisu) krajský súd zistil, že je zapísaná pod obchodným menom S. M. s miestom podnikania M., údaje o podnikateľovi: Ing. D. N. Právna forma: Samostatne podnikajúca fyzická osoba, pričom predmet činnosti a to   konkrétne   výroba   nábytku,   výroba   a   montáž   interiérov,   drevovýroby, sprostredkovateľská   činnosť   v   oblasti   obchodnej,   výrobnej   a   dopravnej,   verejná   cestná doprava,   bol   zapísaný   od   23.6.2005,   t.z. netýkal   sa   žalobcom   tvrdeného   rozhodného škodového obdobia. Zo strany žalobcu bolo pre úspešné uplatnenie žalobou vymedzeného nároku   potrebné   relevantným   spôsobom   tvrdiť   a   preukázať   vo   väzbe   na   dotknuté nehnuteľnosti - prevádzku K., že pravidelný chod tejto prevádzky mal byť naplnený, teda, že žalobca mal uzatvorené kontrakty, rámcové zmluvy, prípadne zmluvy o budúcich zmluvách, ktorých naplnenie sa práve v dôsledku konania (nekonania) žalovaného nemohlo vykonať, a tým došlo na strane žalobcu k ušlému zisku. Takéto skutočnosti žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa netvrdil a ani nepreukazoval. Z vyššie uvedeného preto vzhľadom na nesplnenie a absenciu preukázania základu nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a to existencie škody, potom súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že nie je ani možné hovoriť o príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovaného a tvrdenou škodou vo forme ušlého zisku na strane žalobcu.».

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   označuje   rozsudok   okresného súdu,   ako   aj   krajského   súdu   v   jeho   veci   za „vnútorne   rozporný,   nepreskúmateľný“. Sťažovateľ tvrdí, že „postupom Porušovateľa I v konaní číslo 10 Cb 104/2007 a postupom Porušovateľa II v konaní číslo Cob 188/2010, došlo k porušeniu povinností Porušovateľov vyplývajúcich   im   z   ustanovení   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   má za následok porušenie práva Sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to aj s poukazom na existujúcu judikatúru Ústavného súdu“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že všeobecné súdy v napadnutých konaniach nerešpektovali rozsudok Okresného súdu Čadca v konaní sp. zn. 7 C 1/2003 z 1. júna 2006, ktorý je podľa názoru sťažovateľa „zo   skutkového   hľadiska   založený   na   skúmaní   objektívnych   skutočností totožných   so skutočnosťami   v   napadnutých   konaniach,   čo   podľa   jeho   názoru,   zakladá prekážku   rei   iudicatae“. Keďže „Porušovatelia   túto   svoju   zákonnú   povinnosť pri rozhodovaní o veci už skôr právoplatne rozhodnutej, čím porušili zásadu prekážky rei iudicatae podľa § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, porušili právo sťažovateľa na spravodlivý proces“ a zároveň týmto podľa názoru sťažovateľa došlo aj „k zbytočným prieťahom v predmetných súdnych konaniach“.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. D. N., M. na spravodlivé a rýchle súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   a   právo   na   ochranu vlastníckeho práva podľa čl.20 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu Žilina v súdnom konaní spis. zn. 10 Cb 104/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline v súdnom konaní spis. zn. 13 Cob 188/2010 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 11.11.2010 spis. zn. 13 Cob 188/2010- 195 sa zrušuje v celom rozsahu. Sťažovateľovi sa vracia súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa 15.12.2009 spis. zn. 10 Cb 104/200 -131.

3. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 15.12.2009 spis. zn. 10 Cb 104/2007 -131 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

4.   Ing.   D.   N.,   M.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   20.000   €, na zaplatenie ktorého sú Okresný súd Žilina a Krajský súd v Žiline zaviazané spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti tohto Nálezu, a to na účet právneho zástupcu Ing. D. N., M., advokáta JUDr. O. M., vedený v Ľ. a.s..“

Sťažovateľ zároveň požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   musel   vysporiadať   s   nepresným   označením   práv uvádzaných sťažovateľom v petite sťažnosti, a to základné právo „na spravodlivý a rýchle súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“. Uvedený článok ústavy totiž upravuje základné právo   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   v   prítomnosti   účastníka konania a základné právo účastníka konania vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom. Právo na spravodlivé súdne konanie je obsahom čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorému z hľadiska jeho obsahu   korešponduje   základné   právo   upravené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   označované   ako základné právo na súdnu ochranu.

Nedostatočné označenie základného práva použil sťažovateľ v petite svojej sťažnosti aj v   prípade   základného   práva   na ochranu   vlastníctva,   ktoré   označil   len   čl.   20   ústavy, pričom   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   ho   mal   označiť   aj   príslušným odsekom. Ústavný súd aj napriek uvedenému ustálil predmet tohto konania aj bez výzvy na odstránenie nedostatkov podania, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia, pričom vychádzal z obsahu sťažnosti.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti   považuje   za   preukázané   a   ktoré   nie,   o   ktoré   dôkazy   oprel   svoje   skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí   obsahovať   aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   (na   ochranu   vlastníctva podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy) a práva   (na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru)   postupom   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   v   napadnutých   konaniach v dôsledku   nedostatočnosti,   resp.   rozporuplnosti   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 10 Cb 104/2007 z 15. decembra 2009 a jednak z dôvodu nerešpektovania zásady rozsúdenej   veci,   ktorá   mala   podľa   názoru   sťažovateľa   nastať   právoplatnosťou a vykonateľnosťou   rozsudku   Okresného   súdu   Čadca   z   1.   júna   2006   v   konaní   sp.   zn. 7 C 1/2003.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov sťažovateľ odôvodňoval názorom, že nerešpektovaním prekážky rozsúdenej veci (rozsudok Okresného súdu Čadca z 1. júna 2006 v konaní sp. zn. 7 C 1/2003, pozn.) došlo zároveň aj k zbytočným prieťahom.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu v napadnutých   konaniach   ústavný   súd   uvádza,   že   v   súlade   so   svojou   judikatúrou (IV. ÚS 61/03, III. ÚS 41/07, II. ÚS 214/08) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Ústavný   súd   v   súčinnosti   s   okresným   súdom   zistil,   že   rozsudok   okresného   súdu v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   (rozsudky   v   napadnutých   konaniach,   pozn.) nadobudol   právoplatnosť   5.   januára   2011,   teda   pred   podaním   tejto   ústavnej   sťažnosti (2. marec 2011, pozn.).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   138/04, III. ÚS 317/05).

Právoplatnosťou rozhodnutí oboch súdov, ktorá nastala ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, bola nastolená právna istota sťažovateľa a konanie pred ústavným súdom o tejto   časti   sťažnosti   už   by   nebolo   spôsobilé   naplniť účel   ochrany,   ktorý   ústavný   súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní sp. zn. 10 Cb 104/2007, ktorým malo dôjsť k porušeniu ostatných označených práv sťažovateľa a ktoré skončilo vynesením rozsudku z 15. decembra 2009, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Napadnutý   postup,   ako   aj   samotný   rozsudok   okresného   súdu   v   konaní   sp.   zn. 10 Cb 104/2007 zo 15. decembra 2009 bol napadnuteľný odvolaním ako riadnym opravným prostriedkom.   Túto   možnosť   sťažovateľ   aj   využil.   Ochranu   jeho   označeným   právam poskytoval v odvolacom konaní krajský súd, a tak ústavný súd už nemôže podrobiť svojmu prieskumu napadnutý rozsudok okresného súdu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namietal   porušenie označených práv postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 Cb 104/2007, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

3. Vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cob 188/2010 a namietanému porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie (zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd uvádza, že charakter námietok sťažovateľa podnecuje   ústavný   súd   k   zdôrazneniu   stabilnej   judikatúry,   podľa   ktorej   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu z hľadiska skutkového zhodnotenia, ako aj právnym záverom práve s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP. Okresný súd dospel k záveru o   nepreukázaní   existencie   príčinnej   súvislosti   medzi   protiprávnym   konaním   žalovaného a vznikom škody na strane sťažovateľa. S týmto záverom sa potom v odvolacom konaní stotožnil   aj   krajský   súd,   ktorý   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   záver o nedostatku príčinnej súvislosti vyplynul z vymedzenia uplatneného nároku sťažovateľa a ním použitej argumentácie a dôkazov. Pokiaľ si sťažovateľ uplatňoval škodu vo forme ušlého   zisku   za   obdobie   od   12.   októbra   2006   až   do   zániku   povinnosti   žalovaného vybudovať cestnú priekopu a cestný pretlak, pričom ušlý zisk preukazoval dôkazmi o jeho podnikateľskej   činnosti   z   obdobia   rokov   1992   –   1993   týkajúcej   sa   iného   predmetu podnikateľskej činnosti ako tej, za ktorú si uplatňoval ušlý zisk a na ktorú sťažovateľ získal oprávnenie až od 23. júna 2006, krajský súd skonštatoval, že predložené dôkazy v tomto smere   nie   sú   relevantné   z   hľadiska   ním   uplatneného   nároku,   pretože   sa   netýkajú sťažovateľom tvrdeného rozhodného škodového obdobia. Ústavný súd k tomu dodáva, že v okolnostiach   posudzovanej   veci   sa   netýkajú   ani   relevantného   predmetu   podnikania. Krajský   súd   v   závere   svojho   rozhodnutia   potom   uviedol,   že „vzhľadom   na   nesplnenie a absenciu preukázania základu nároku na náhradu škody (ušlého zisku) a to existencie škody, potom súhlasí krajský súd so záverom okresného súdu, že nie je ani možné hovoriť o príčinnej súvislosti medzi nekonaním žalovaného a tvrdenou škodou vo forme ušlého zisku na strane žalobcu“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   všetky   uvedené   rozhodujúce   faktory   dostatočne odôvodňujú   záver,   že   sťažovateľ   nepreukázal   všetky   zákonné   predpoklady   na   úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku, preto ústavný súd považuje takéto odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostatočné a ústavne akceptovateľné.

Oba   konajúce   súdy   vychádzali   z   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu a s vykonanými dôkazmi sa ústavne konformným spôsobom vysporiadali, preto aj závery krajského   súdu   nemožno   označiť   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   majúce   súčasne   za   následok porušenie   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (obdobne   napr.   I.   ÚS   13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V tejto spojitosti treba zdôrazniť, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (III. ÚS 185/09).

Ústavný súd k argumentu sťažovateľa o nerešpektovaní prekážky už skôr rozsúdenej veci   rozsudkom   Okresného súdu   Čadca   sp.   zn. 7 C 1/2003 z 1.   júna 2006   uvádza, že uvedený argument je nenáležitý. Hoci ústavný súd nepochybuje o totožnosti skutkového základu v oboch prípadoch, v okolnostiach posudzovanej veci však nie je možné hovoriť o prekážke   rozsúdenej   veci   z   viacerých   dôvodov,   a   to   najmä   z   dôvodu   uplatnenia rozdielnych nárokov v týchto konaniach. Pokiaľ predmetom konania pred Okresným súdom Čadca (rozhodnutie sp. zn. 7 C 1/2003 z 1. júna 2006) bol návrh sťažovateľa o splnení povinnosti vybudovať cestnú priekopu a cestný pretlak, tak v posudzovanom konaní to bol návrh sťažovateľa na náhradu škody vo forme ušlého zisku, kde bolo potrebné preukazovať ďalšie pre vec rozhodné skutočnosti (ako napr. vznik škody, výšku škody, resp. ušlého zisku, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou a pod.). Z hľadiska uvedeného potom nie je možné hovoriť o prekážke rozsúdenej veci.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   predloženej   sťažnosti   dospel   k   záveru o nedôvodnosti   námietok   sťažovateľa,   ktorými   argumentoval   v   prospech   tvrdenia   o porušení svojho práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Aj v tejto časti je preto podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená.

4. K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku,   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa predostretými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011