znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 227/2010-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 predbežne prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   P.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. J. Ď., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 102/2009-296 z 11. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. mája 2010 faxom   a   následne   12.   mája   2010   poštou   (doplnená   25.   mája   2010)   doručená   sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. Ď., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 102/2009-296 z 11. februára 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Rozsudkom   Krajského   súdu   Bratislava,   ako   odvolacieho   súdu,   bol   potvrdený rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 22. 12. 2008, sp. zn. 26 Cb 60/2008-248 a to, že sa žaloba Sťažovateľa (v postavení žalobcu v konaní pred Okresným súdom Pezinok, sp. zn. 26 Cb 60/2008) zo dňa 30. 6. 2008 o určenie neplatnosti zániku nájmu zamieta (ďalej len „rozsudok prvostupňového súdu“).

V priebehu prvostupňového konania Sťažovateľ zmenil petit svojej žaloby zo dňa 30. 6. 2008 tak, aby súd určil, že Sťažovateľ, má právo nájmu vyplývajúce z Nájomnej zmluvy   č.   7/05   zo   dňa   25.   7.   2005,  ...   uzavretej   medzi   účastníkmi   konania k nehnuteľnostiam, ktoré sú uvedené v článku I. PREDMET ZMLUVY v Nájomnej zmluve č. 7/05 zo dňa 25. 7. 2005.... Zmenu žaloby prvostupňový súd pripustil uznesením 26 Cb 60/208-119 zo dňa 25. 11. 2008, pričom ďalším uznesením 26 Cb 60/2008-221 zo dňa 9. 12. 2008   zastavil   konanie   o   časti   žaloby   spočívajúcej   v   určení   práva   vecného   bremena v prospech Sťažovateľa na základe čiastočného späťvzatia Sťažovateľom na pojednávaní konanom dňa 9. 12. 2008....

Z vykonaných dôkazov v prvostupňovom konaní, ktoré spočívali v Nájomnej zmluve vyplýva, že Nájomná zmluva neobsahuje žiadne ustanovenia ohľadom presného dátumu splatnosti   nájomného,   iba   ustanovuje,   že   žalovaný   ako   prenajímateľ   bude   nájomné fakturovať za štvrťročné obdobie vopred, to do 15 dní prvého mesiaca štvrťroka.... Keďže Nájomná zmluva neobsahovala ustanovenie o dobe splatnosti štvrťročného nájomného, je potrebné vztiahnuť na túto zmluvu úpravu uvedenú v ustanovení § 340 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len   „Obchodný   zákonník“)   v   nadväznosti   na   ustanovenie   §   261   ods.   6   Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas plnenia nie je v zmluve určený, je veriteľ, v tomto prípade žalovaný, oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď po uzavretí zmluvy a dlžník, teda Sťažovateľ, je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ - prenajímateľ o plnenie požiadal....

Za   žiadosť   v   zmysle   vyššie   uvedeného   ustanovenia   §   340   ods.   2   Obchodného zákonníka je teda možné považovať i faktúru, ktorá popri hmotnoprávnych účinkoch má aj účtovné   a   daňové   aspekty   a   jej   vyhotovenie   je   z   účtovno-daňového   hľadiska   upravené osobitným právnym predpisom, ktorým je zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení neskorších predpisov, a to § 71 ods. 2, ktorý upravuje náležitosti faktúry pri dodaní tovaru alebo služieb v tuzemsku.... Ak faktúra neobsahuje obligatórne náležitosti, potom takýto dokument nie je platný, čiže nie je schopný vyvolať účinky, ktoré mu právne predpisy pripisujú, a teda subjekt ktorému je adresovaná nemá povinnosť plniť na základe takejto faktúry a jeho neplnenie nemôže byť akýmkoľvek spôsobom postihnuté takými právnymi následkami, ktoré či už právne predpisy alebo dohoda zmluvných strán spájajú s takým neplnením....

Prvostupňový   súd,   ako   aj   Krajský   súd   Bratislava,   dokonca   vyhodnotili   faktúru č. 28000069   zo   dňa   3.   4.   2008   ako   doručenú   Sťažovateľovi   z   dôkazu   predloženého žalovaným,   a   to   knihou   odoslaných   faktúr,   z   ktorej   evidencie   tiež   jasne   vyplynulo,   že predmetná faktúra nebola odoslaná na adresu sídla Sťažovateľa. Krajský súd Bratislava teda nemohol mať za preukázané, že faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 bola včas doručená Sťažovateľovi zo strany žalovaného....

V   súvislosti   splatením   faktúr   za   štvrťročné   nájomné   dochádzalo   kontinuálne   zo strany Sťažovateľa k oneskoreniu platenia s ohľadom na dátum splatnosti štvrťročného nájomného, ktorý bol stanovený žalovaným v jednotlivých faktúrach, čo bolo v súdnom konaní i preukázané. Nakoľko žalovaný akceptoval takéto správanie Sťažovateľa, je možné konštatovať,   že   zmluvné   strany   medzi   sebou   zaviedli   takú   prax,   že   štvrťročné   nájomné nebolo splatné v lehote uvedenej v jednotlivých faktúrach, ale neskôr, spravidla do začiatku ďalšieho štvrťročného obdobia....

Za účelom preukázania praxe, ktorú zaviedli medzi sebou Sťažovateľ a žalovaný, bol vypočutý Ing. J. B., ktorý pôsobil vo funkcii riaditeľa štátneho podniku žalovaného v čase, keď došlo k uzatvoreniu Nájomnej zmluvy, a následne vo funkcii vedúceho ekonomického odboru.   Z   výpovede   Ing.   J.   B.   jednoznačne   vyplýva,   že   žalovaný   sa   pri   akejkoľvek neuhradenej   faktúre,   ktorú   vystavil,   a   teda   aj   pri   faktúrach   vystavených   žalovaným Sťažovateľovi správal tak, že ak nedošlo k úhrade určitej faktúry v lehote jej splatnosti, žalovaný zaslal svojmu dlžníkovi najskôr upomienku, kým prikročil k akýmkoľvek sankčným opatreniam. Z uvedeného dôvodu, i keby sa bola faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 nachádzala   do   uplynutia   posledného   dňa   lehoty   jej   splatnosti   vo   sfére   dispozície Sťažovateľa,   čo   však   Sťažovateľ   nepripúšťa,   Sťažovateľ   mohol   oprávnene   očakávať   pri opomenutí zaplatiť nájomné za príslušné dohodnuté obdobie, že žalovaný mu zašle najskôr upomienku, a to i napriek existencii písomnej Nájomnej zmluvy, a to práve vzhľadom na zmluvnými stranami zavedenú prax....

Nakoľko   v   Nájomnej   zmluve   bola   uvedená   správna   adresa   sídla   Sťažovateľa, Sťažovateľ   nemal   povinnosť   v   zmysle   ani   Obchodného   zákonníka,   ani   iného   právneho predpisu, aplikovateľného na území Slovenskej republiky, upozorňovať žalovaného na svoju správnu adresu sídla. Ak tak Sťažovateľ neurobil, alebo mal Krajský súd Bratislava za nepreukázané,   že   tak   Sťažovateľ   urobil,   nemôže   mať   takéto   nekonanie   vplyv   na posudzovanie trvania, resp. neplatnosti skončenia Nájomnej zmluvy....

Z   dôvodov   vyššie   uvedených   nemôže   teda   obstáť   záver   prvostupňového   súdu, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, že obrana Sťažovateľa založená na tvrdení o chybách faktúr vystavovaných žalovaným je účelová....

Nie je možné sa stotožniť s názorom oboch súdov vyjadreným v ich rozsudkoch, že žalovaný   aplikoval   ustanovenie   čl.   V   bod   1   písm.   c)   Nájomnej   zmluvy   až   na   prípad vzniknutý na základe včasného neuhradenia faktúry č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008.... Krajský súd Bratislava spolu s Okresným súdom Pezinok ako prvostupňovým súdom považovali faktúru č. 28000069 vystavenú dňa 3. 4. 2008, za doručenú Sťažovateľovi len na základe   listu   Sťažovateľa   zo   dňa   25.   6.   2008,   ktorý   Sťažovateľ   adresoval   žalovanému, a z tejto skutočnosti vyvodili záver, že predmetná faktúra č. 28000069 bola v dispozícii Sťažovateľa v lehote jej splatnosti....

Z dokazovania pred prvostupňovým súdom nie je možné urobiť iný záver a preto nemôže obstáť názor oboch súdov, že tvrdenie Sťažovateľa o tom, že faktúra mu nebola nikdy doručená, resp. že bola prevzatá omylom je účelové. I keby bola faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 doručená Sťažovateľovi, z vykonaného dokazovania vyplýva, že sa tak stalo najskôr dňa 25. 6. 2008, t. j. v 69. deň po dni vyznačenom na tejto faktúre ako deň jej splatnosti. Sťažovateľ plnil v prospech žalovaného dňa 22. 6. 2008, čiže pred dňom, ktorý je na základe vykonaného dokazovania možné označiť za deň, v ktorý sa žalovaného faktúra č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 dostala do sféry dispozície Sťažovateľa....

Krajským súdom Bratislava, ako aj Okresnými súdom Pezinok vytýkané nesplnenie tzv.   prevenčnej   povinnosti,   ktorú   pripisujú Sťažovateľovi   a   odôvodňujú tým zamietnutie žaloby Sťažovateľa zo dňa 30. 6. 2008, a na jej základe súdmi deklarovaná povinnosť Sťažovateľa znášať následky sa nezakladá na pravde, ani na vykonanom dokazovaní.... Okresný súd Pezinok, ako aj Krajský súd Bratislava, vo svojom odôvodnení vyslovili názor, že faktúra nie je právnym úkonom, len dokladom daňovým. S takýmto názorom nie je možné   sa   stotožniť   v   prípade,   pokiaľ   má   faktúra   okrem   splnenia   účtovno-daňových podmienok, vyvolať aj vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Skutočnosť, že každá faktúra vyhotovená podľa Nájomnej zmluvy bola v zmysle ustanovenia článku III. Nájomnej zmluvy prejavom vôle žalovaného s ohľadom na určenie splatnosti štvrťročného nájomného bolo v súdnom konaní jednoznačne preukázané, a to aj písomným vyjadrením žalovaného vo veci zo dňa 24. 11. 2008....

Sťažovateľ   a   žalovaný   dohodli   v   Nájomnej   zmluve,   že   táto   zanikne,   ak   nedôjde k včasnému zaplateniu splatného nájomného. Išlo teda o rozväzovaciu podmienku, keďže právnou skutočnosťou, ktorou je nezaplatenie splatného nájomného, bol podmienený zánik Nájomnej zmluvy. S takýmto záverom súhlasil aj sám žalovaný, a to vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 2. 3. 2009, ktoré bolo doručené Okresnému súdu Pezinok dňa 6. 3. 2009....

Nezaplatenie   nájomného   v   lehote   splatnosti,   ktorú   si   určil   žalovaný   vo   faktúre č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008 však spôsobil sám žalovaný, a to tým, že nedoručil včas predmetnú faktúru do sféry dispozície Sťažovateľa.

Ak teda omeškanie Sťažovateľa splatením nájomného za 2. štvrťrok 2008 (Sťažovateľ však vôbec nepripúšťa, že sa dostal kedykoľvek do omeškania voči žalovanému) spôsobil žalovaný   svojím   úmyselným   konaním   (o   úmyselné   konanie,   teda   nesprávnu   adresu vo faktúre muselo zo strany žalovaného ísť, nakoľko žalovaný vedel a musel vedieť, aká je správna adresa Sťažovateľa vzhľadom na špecifikáciu Sťažovateľa ako nájomcu v Nájomnej zmluve), právny úkon sa stal nepodmieneným. Splatnosť nájomného za 2. štvrťrok 2008 tak nemohla byť daná faktúrou č. 28000069 zo dňa 3. 4. 2008, ale ustanovením § 671 ods. 2 Občianskeho zákonníka....

Súd prvého stupňa ďalej pochybil aj v procesnom postupe, keď vypočul Ing. J. B. ako svedka, čím jeho výpovedi pri hodnotení dôkazov prikladal hodnotu svedeckej výpovedi. V súdnom konaní bolo preukázané, že Ing. J. B. pôsobil v čase od 14. 1. 2004 do 30. 11. 2005 ako riaditeľ Sťažovateľa. V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1, § 19 ods. 1 a 2 zákona č.   111/1990   Zb.   o   štátnom   podniku,   v   znení   neskorších   predpisov,   je   riaditeľ   štátneho podniku jeho štatutárnym orgánom, a preto osoba zastávajúca takúto funkciu má byť v súdnom konaní vypočutá ako účastník konania, nie ako svedok. Takémuto právnemu záveru svedčí aj rozsudok Nejvyššího soud České republiky, sp. zn. 21 Cdo 1397/2006...

Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1 Cob 102/2009-296, a ani rozsudok prvostupňového súdu nevyslovuje žiadny záver ohľadom dňa skončenia nájomného vzťahu vyplývajúceho z Nájomnej zmluvy. Neodôvodnenie takejto skutočnosti dostáva Sťažovateľa do právne neistého postavenia, nie je možné na základe rozsudku odvolacieho súdu ustáliť, kedy došlo k zániku Nájomnej zmluvy, a tým aj nájomného vzťahu medzi Sťažovateľom a žalovaným. V tejto časti je teda rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný, a to spolu s rozsudkom prvostupňového súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má Sťažovateľ za to, že postupom Krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cob 10/2009 a jeho rozsudkom zo dňa 11. 2.   2010,   sp.   zn.   1   Cob   102/2009-296   bolo   porušené   právo   Sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym právnym posúdením veci, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V rozsudku odvolacieho súdu sa uvádza, že neprihliadol na podanie Sťažovateľa doručené   odvolaciemu   súdu   dňa   11.   2.   2009,   ani   na   podanie   Sťažovateľa   doručené odvolaciemu súdu dňa 12. 6. 2009, a to z dôvodu, že zákonná lehota na rozšírenie rozsahu, v akom sa rozhodnutie súdu prvého stupňa napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie, pričom posledným dňom lehoty na podanie odvolania voči rozsudku prvostupňového súdu bol deň 7. 1. 2009....

Okrem toho, k podaniu zo dňa 11. 6. 2009 došlo po tom, ako si Sťažovateľ zvolil svojho   právneho   zástupcu.   Ak   sa   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   nesmie účastník konania vyjadriť pred súdom, ide opäť o odňatie možnosti konať pred súdom, ako aj popretie realizácie práva každého účastníka na to, že sa môže dať v súdnom konaní zastúpiť v zmysle ustanovenia § 24 a § 25 ods. 1 OSP, a tým aj k porušeniu základného práva, ktoré je zakotvené v čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob   102/2009-296   z   11.   februára   2010   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,30 €.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka podala 9. apríla 2010 proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   1   Cob   102/2009   z 11.   februára   2010   dovolanie.   Dovolacie   konanie   je   na Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vedené   pod   sp.   zn. 3 Obdo 24/2010.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv toho – ktorého sťažovateľa a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v   súčasnosti   a   nebude   môcť   ani   v   budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   namietala   porušenie   zásad spravodlivého procesu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a to z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu nebolo podľa jej názoru dostatočné odôvodnené a vykazovalo znaky svojvôle. Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd stotožnil so závermi okresného súdu, ktorý na základe vykonaného dokazovania prijal nesprávne právne závery. Okrem toho sťažovateľka namietala aj skutočnosť, že Ing. J. B. bol v rámci konania pred súdom prvého stupňa vypočutý ako svedok, hoci podľa jej názoru mal byť z dôvodu svojej skoršej pozície   ako   štatutárneho   orgánu   žalovaného   vypočutý   ako   účastník   konania.   V   tejto súvislosti   sťažovateľka   argumentovala   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky sp. zn.   21   Cdo   1397/2006.   Okrem   toho   sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny tým, že na jej podanie z 11. júna 2009, ktoré učinila potom, ako si zvolila svojho právneho zástupcu, krajský súd neprihliadol z dôvodu, že bolo uplatnené až po uplynutí lehoty na stanovenie rozsahu a dôvodov odvolania. Porušenie základného práva na právnu pomoc videla teda sťažovateľka v tom, že krajský súd jej neumožnil vyjadriť sa k predmetu veci prostredníctvom jej právneho zástupcu.

Preskúmaním obsahu sťažnosti a obsahu dovolania dospel ústavný súd k záveru, že sťažovateľka v oboch právnych prostriedkoch využitých na ochranu svojich práv uplatnila totožné námietky.

V čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Obdo 24/2010 skončené, a preto ústavný súd pristúpil k odmietnutiu sťažnosti z dôvodu jej predčasného podania. O ochrane označených práv, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.   Súbežné podanie dovolania a sťažnosti   na ústavnom súde   navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   je sťažnosť   neprípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   ústavy,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010