znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 227/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť L. B., Z., zastúpenej advokátom JUDr. O. P., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   sp.   zn.   5   Co   8/2008 z 15. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára 2009   doručená   sťažnosť   L.   B.,   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 8/2008 z 15. októbra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola na základe podanej žaloby „o   ochranu   práva   vecného   bremena“ účastníčkou   konania   na   strane   žalobkyne vedeného   Okresným   súdom   Považská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“).   Domáhala sa ochrany práva vyplývajúceho z vecného bremena týkajúceho sa prechodu cez parcelu patriacu žalovanému, ktoré získala podľa jej tvrdenia na základe vydržania. Spor sa týkal parcely, ktorá tvorí najmenej sto rokov jediný možný prístup k sťažovateľkiným rodinným domom, ku garáži a ku všetkým ostatným nehnuteľnostiam. Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom poukázala na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 9 C 780/93, v ktorom sa domáhala určenia, že je v podiele jednej polovice vlastníčkou spornej parcely. Jej žaloba však bola zamietnutá a bolo potvrdené vlastníctvo žalovaného, nadriadený súd však v odvolacom konaní pripustil, že k tejto parcele vzhľadom na jej využívanie právnymi predchodcami sťažovateľky,   ako   aj samotnou   sťažovateľkou   pre účely   prechodu   mohlo dôjsť   k vzniku   vecného   bremena   vydržaním.   Nadriadený   súd   skonštatoval,   že   v tomto konaní otázku práva vyplývajúceho z vecného bremena nemôže riešiť, „pretože vyžaduje ďalšie dokazovanie a potrebu podať novú žalobu“.

Vzhľadom   na   správanie   žalovaného,   ktorý   jej   po   skončení   uvedeného   konania stavebnými   úpravami   zamedzil   užívanie   predmetnej   parcely   pre   účely   prechodu k jej nehnuteľnostiam, podala sťažovateľka žalobu „o ochranu práva vecného bremena“. V konaní bolo vydané aj predbežné opatrenie, ktorým   bol žalovaný zaviazaný umožniť sťažovateľke prechod cez predmetnú parcelu a ktoré bolo potvrdené nadriadeným súdom. Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   5 C 180/2004   z   26. septembra 2005   bola   žaloba sťažovateľky   zamietnutá,   tento   rozsudok   bol   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 344/2005   zo   4. apríla 2007   zrušený   a   vec bola vrátená   okresnému   súdu   na ďalšie konanie.   Okresný   súd   vec   opätovne   prerokoval   a   podanú   žalobu   rozsudkom   sp.   zn. 5 C 180/2004   z   8.   októbra   2007   opätovne   zamietol   dôvodiac,   že „sťažovateľka   spornú plochu neužívala dobromyseľne a vraj to nepreukázala“.

Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5 Co 8/2008   z   15.   októbra   2008   prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému rozsudku krajského súdu uvádza:«V   rozpore   so   svojim   vlastným   predchádzajúcim   uznesením   zo   dňa   4.   4.   2007 odvolací   súd   tvrdí,   že   „v   predmetnej   veci   podmienka   oprávnenosti   držby   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   nebola   preukázaná“.   Krajský   súd   tvrdí,   že na preukázanie dobrej viery nestačí len preukázanie skutočnosti, že ja žalobkyňa, resp. moji právni   predchodcovia   po istý   čas   bez   prekážok   cez   sporný   pozemok   prechádzali,   resp., že sa toto prechádzanie tolerovalo. Rovnako podľa názoru krajského súdu musí byť súčasne preukázaná aj existencia právnej povinnosti vlastníka pozemku a to povinnosti trpieť výkon žalobkyňou   tvrdeného   práva.   Vraj   vykonaným   dokazovaním   práve   táto   skutočnosť preukázaná nebola a preto nemožno usudzovať na oprávnenosť držby práva žalobkyňou ako predpokladu na vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktoré má zaťažovať pozemok vo vlastníctve žalovaného.

Tento názor Krajského súdu v Trenčíne je v rozpore so zisteným skutkovým stavom a je v rozpore so zákonom. Týmto rozhodnutím boli porušené moje základné občianske práva a slobody a bola porušená Ústava Slovenskej republiky.

Ja som nepochybne preukázala, že sporná parcela sa užívala spoločne ako prechod pešo   i   povozom   na   nehnuteľnosti   mne   patriace.   K   dohode   došlo   medzi   vlastníkmi parc. č. 1173/2,   ktorí   boli   právnymi   predchodcami   žalovaného   a   mojimi   právnymi predchodcami.   K tejto   dohode   došlo   najneskôr   okolo   roku   1920.   K   tejto   dohode   boli účastníci   donútení okolnosťami na   mieste samom,   pretože   inak sa nehnuteľnosti   užívať nedali.   V   tomto   smere   bola   vec   celkom   nesporná   a   jasná   a   právo   mojich   právnych predchodcov nikto nespochybňoval.»

Sťažovateľka po citácii čl. 20 ods. 1 ústavy (v petite označila porušené základné právo len všeobecne čl. 20 ústavy, z obsahu odôvodnenia je zrejmé, že mala na mysli ods. 1 tohto   článku,   pozn.),   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva   podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   vyslovuje   názor: „Tieto   zásady   vyjadrené   v   citovaných právnych   dokumentoch   Krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím   porušil   a   nerešpektoval. Krajský   súd   v   Trenčíne   napadnutým   rozsudkom   mi   odmietol   poskytnúť   ochranu   môjho vlastníctva a fakticky ma zbavil plnohodnotne užívať môj nehnuteľný majetok.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   v   závere   sťažnosti   navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 15. 10. 2008 č. k. 5 Co 8/2008, ktorým potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   porušil   základné   právo   sťažovateľky   podľa článku 20 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   článku   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11.

Rozsudok krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 10. 2008 č. k. 5 Co 8/2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €, ktoré   je   povinný   Krajský   súd   v   Trenčíne   zaplatiť   sťažovateľke   do   jedného   mesiaca od doručenia tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastupovania vo výške 640.56 € (dva úkony z hodnoty neurčitej znížené o 20 %, 2 úkony z hodnoty   10.000   €,   2   x   režijný   paušál)   na   účet   advokáta   JUDr.   O.   P.,   P.,   č.   účtu:... do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   takúto   sťažnosť   za   zjavne   neopodstatnenú (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že krajský súd porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu tým, že rozhodol „v rozpore so zisteným skutkovým stavom a v rozpore so zákonom“.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Okresný   súd   v konaní „o   ochranu   práva   vecného   bremena“ rozsudkom   sp.   zn. 5 C 180/2004   z 8.   októbra   2007   návrh   sťažovateľky   zamietol,   pretože   z vykonaného dokazovania   dospel   k záveru,   že   návrh   nie   je   dôvodný.   Uviedol,   že   je   nesporné, že predmetná   parcela,   ku   ktorej   podľa   tvrdenia   sťažovateľky   ona   mala   vydržať   právo „priechodu“,   vždy   vlastnícky   patrila   žalovanému   a jeho   právnym   predchodcom. „Navrhovateľka tvrdila, že vydržali právo priechodu medzi ich starým domom a domom odporcu tak, že cez parcelu medzi týmito domami a ďalej poza ich starý dom mali prístup k ich novému domu.“ Okresný súd dospel k záveru, že to tak nebolo, pretože základným predpokladom   vydržania   práva   je   dobromyseľnosť,   ktorú   sťažovateľka   v   konaní nepreukázala. „Parcela za starým rodinným domom navrhovateľky vždy vlastnícky patrila odporcovi. Navrhovateľka viedla s odporcom o tieto nehnuteľnosti súdne spory, kde tieto skutočnosti boli preukázané, bola zaviazaná nehnuteľnosť vypratať a vydať ich odporcovi, hoci tvrdila, že vlastníctvo nadobudla vydržaním. Už vtedy bolo preukázané, že nebola dobromyseľná a tak nemohla ani vydržať právo priechodu.“

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 8/2008 z 15. októbra 2008 uvedený rozsudok okresného súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že prvostupňový súd v konaní vykonal dokazovanie,   ktoré   navrhli   účastníci   konania,   jeho   výsledky   správne   vyhodnotil   a vec po skutkovej   a právnej   stránke   správne   posúdil.   V odôvodnení   rozhodnutia   interpretoval ustanovenie   §   151o   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uviedol, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť aj vydržaním. Aj keď právna úprava tohto inštitútu podliehala v priebehu času zmenám, vo všeobecnosti možno konštatovať, že zákonnými podmienkami vydržania boli vždy oprávnená držba, uplynutie zákonom určenej doby a spôsobilý predmet vydržania.   Medzi   základné   podmienky   vydržania   teda   patrí   oprávnená   držba   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva (drží), je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu, v skutočnosti domnelého, jej na jednej strane patrí právo k cudzej veci spôsobilé byť obsahom vecného bremena a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Podľa krajského súdu v prerokúvanej veci podmienka oprávnenosti držby práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   sťažovateľkou   preukázaná   nebola,   pretože na preukázanie   dobrej   viery   nestačí   len   dokázať   skutočnosť,   že   sťažovateľke, resp. jej právnym   predchodcom   určitú   dobu   nikto   nebránil   prechádzať   cez   pozemok žalovaného. Je potrebné preukázať aj to, že obsahom domnelého právneho vzťahu okrem výkonu práva je aj povinnosť vlastníka pozemku trpieť výkon sťažovateľkou tvrdeného práva.   Vykonaným   dokazovaním   táto   skutočnosť   nebola   preukázaná,   v dôsledku   čoho nemožno kvalifikovať držbu práva sťažovateľkou ako oprávnenú, ktorá je predpokladom vydržania práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.

Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   skutkové a právne závery   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (podobne aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I. ÚS 13/00, I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Podľa   § 151o ods.   1 Občianskeho zákonníka   vecné   bremená vznikajú písomnou zmluvou,   na   základe   závetu   v   spojení   s   výsledkami   konania   o   dedičstve,   schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Ťažiskovou   v   prerokúvanej   veci   je   v podstate   otázka   interpretácie   podmienok na vznik   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   vydržaním,   konkrétne   otázky oprávnenosti držby, resp. dobromyseľnosti držiteľa práva.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí z hľadiska vecnej správnosti odvolal na obsah prvostupňového rozhodnutia sp. zn. 5 C 180/2004 z 8. októbra 2007. Ústavný súd takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia z hľadiska jeho preskúmateľnosti považuje

za   akceptovateľný (obsah   predchádzajúceho   rozhodnutia   je   totiž   dotknutým   osobám dostupný jednak prostredníctvom jeho oznámenia – doručením v zmysle ustanovenia § 158 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do príslušného spisu v zmysle ustanovenia § 44 ods. 1

citovaného zákona) (III. ÚS 241/07).

Krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   skonštatoval,   že   dokazovaním   vykonaným v prvostupňovom konaní, ktoré považoval za správne, nebola preukázaná dobromyseľnosť sťažovateľky pri výkone práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, z čoho vyvodil právny záver   o nesplnení   jednej   z podmienok   vydržania   tohto   práva   zaťažujúceho   parcelu vo vlastníctve žalovaného.

Krajský   súd   interpretáciu   súvisiacej   právnej   úpravy   (§   151o   ods.   1   Občianskeho zákonníka   s odkazom   na   §   134   ods.   1   Občianskeho   zákonníka)   aplikoval   na   zistený skutkový   stav   a konštatoval   nesplnenie   jednej   z podmienok   vydržania   práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu,   a síce   dobromyseľnosť   sťažovateľky   ako   držiteľky práva.   Odôvodnenie   vyvodeného   právneho   záveru   považuje   ústavný   súd   za   logické a dostatočné,   majúce   oporu   v relevantnej   právnej   úprave,   a   preto výsledok   interpretácie uskutočnenej krajským súdom nepovažuje za zjavne svojvoľný.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy. Z tohto postavenia mu preto v okolnostiach prípadu ani neprislúchalo posudzovať vecnú   správnosť   právneho   záveru,   ku   ktorému   krajský   súd   pri   interpretácii   a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o odvolaní spĺňalo požiadavku kvality odôvodnenia v zmysle dotknutého čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zistil,   že   v   rámci   výkonu   svojej právomoci   krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn.   5   Co   8/2008   z   15.   októbra   2008   poskytol zrozumiteľným výkladom, ktorý patrí do jeho výlučnej právomoci, dostatočné odôvodnenie odpovedajúce   na   podstatné   skutkové   a právne   otázky.   Ústavný   súd   preto   skonštatoval konformnosť   citovaného   rozsudku   krajského   súdu   s obsahom   označeného   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k námietkam porušenia   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu treba dodať, že v zmysle judikatúry ústavného súdu   možnosť   porušenia   základných   práv   hmotného   charakteru,   v danom   prípade základného práva vlastniť majetok a práva pokojne užívať svoj majetok, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy (IV.   ÚS   367/08,   I.   ÚS   197/08).   Medzi   obsahom tohto základného práva a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť. Keďže porušenie   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   nezistil,   námietka   porušenia uvedených hmotných práv sa od počiatku javí ako zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009