znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 227/08-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2009 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť Dr. Ing. I. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb/116/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Dr. Ing.   I. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb/116/94 p o r u š e n é   b o l i.

2. Krajskému   súdu   v   Bratislave p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 Cb/116/94 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Dr. Ing. I. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (slovom štyritisícpäťsto eur), ktoré j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Dr. Ing. I. K. trovy konania v sume   223,46   €   (slovom   dvestodvadsaťtri   eur   a   štyridsaťšesť   centov),   a to   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 227/08-17   z 29.   júla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Dr. Ing. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb/116/94.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom   konania na strane žalovaného, a to na základe žaloby doručenej krajskému súdu 15. januára 1993, „ktorým   sa   navrhovateľ   domáha,   aby   súd   zaviazal   sťažovateľa   na   zaplatenie   peňažnej pohľadávky“. Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd vyslovil svoju nepríslušnosť konať vo   veci   a postúpil   žalobu   bývalému   Mestskému   súdu   v   Bratislave   uznesením   sp.   zn. 28 Cb 33/93   z 10.   decembra   1993,   teda   po   viac   ako   jedenástich   mesiacoch   od   podania samotnej žaloby. Podľa vyjadrenia sťažovateľa samotná žaloba mu bola doručovaná až v priebehu roka 1997. Pojednávanie bolo nariadené 18. novembra 1997 na   16. december 1997   (viac   ako   deväť   mesiacov   po   doručení   žaloby   sťažovateľovi).   Od   pojednávania určeného   na 16. december   1997   („neúčasť   na   ktorom   sťažovateľ   oznámil   a ktoré   by   sa zrejme   pre   chýbajúcu   doručenku   o doručení   predvolania   navrhovateľovi   nekonalo“) sa vo veci nekonalo viac ako šestnásť mesiacov. Dňa 28. apríla 1999 bol určený nový termín pojednávania,   a to   26.   máj   1999,   ktoré   bolo   odročené.   Po   uvedenom   odročení až do 31. marca   2000   boli   vykonané   len   úkony   týkajúce   sa   zistenia   adresy   žalobcu a zabezpečenia   živnostenského   listu   sťažovateľa.   Sťažovateľ   na   pojednávaní   konanom 27. októbra   2000   ospravedlnil   svoju   neúčasť   zo   zdravotných   dôvodov.   Od   uvedeného termínu   až   do   ďalšieho   termínu   pojednávania   určeného   na   29.   január   2004   bolo   iba doručované sťažovateľovi vyjadrenie žalobcu. Podľa vyjadrenia sťažovateľa nasledujúce tri pojednávania konané 4. marca 2004, 22. apríla 2004 a 1. júla 2004 boli odročené z dôvodu, „ktorý nebol na strane sťažovateľa“, a vo veci samej bolo rozhodnuté 28. októbra 2004.

Z pôvodného   podania   sťažovateľa   tiež   vyplýva,   že   proti   prvostupňovému rozhodnutiu sa odvolal, pričom k 17. januáru 2007 o odvolaní nebolo rozhodnuté, a „tak za celých 14 rokov od podania žaloby (15.01.2007) nie je právoplatne rozhodnuté vo veci“.

  Sťažovateľ sa domnieva, „že práve postup súdu možno považovať za hlavnú príčinu vzniknutých prieťahov“, a zároveň dodáva: „Hoci počas konania vo veci na Krajskom súde v Bratislave došlo k opakovanej zmene sudcu, nemožno v tom vidieť dôvod na zbytočné predlžovanie konania. Rovnako ako ospravedlňujúcu skutočnosť nie je možné akceptovať fakt,   že   zákonom   č.   328/1996   Z.z.   ktorým   sa   ustanovujú   nové   sídla   a obvody   súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.01.1997 došlo k zmenám v rámci súdnej sústavy. Podľa článku IV. odsek 2 písm. a) citovaného zákona nadobudnutím   účinnosti   čl.   II   tohto   zákona   zaniká   doterajší   Krajský   súd   v Bratislave zlúčením   s Mestským   súdom   v Bratislave,   zlúčením   prechádza   výkon   súdnictva   a všetky práva na Mestský súd v Bratislave, ktorý sa premenúva na Krajský súd v Bratislave.“ Na základe svojej argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Cb/116/94 porušil jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Na základe výzvy ústavného súdu z 22. augusta 2008 sa k sťažnosti vyjadril krajský súd prostredníctvom svojej predsedníčky. List sp. zn. Spr 3564/2008 z 15. decembra 2008 doručený   ústavnému   súdu   18.   decembra   2008   obsahoval   chronológiu   vykonaných procesných   úkonov   a predsedníčka   krajského   súdu   v ňom   zároveň   oznámila,   že   súhlasí s prerokovaním sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania.

K vyjadreniu krajského súdu predložil 21. januára 2009 svoje stanovisko sťažovateľ, v ktorom okrem iného uviedol: „Zo samotnej sťažnosti, ako aj jej doplnenia vyplýva, že porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa týka obdobia medzi doručovaním návrhu sťažovateľovi dňa 10.02.1997 a pokynom sudcu na nariadenie termínu pojednávania dňa 18.11.1997 (viac ako deväť mesiacov), obdobia od 16.12.1997 až do 28.04.1999   (viac   ako   šestnásť   mesiacov)   kedy   nebol   vykonaný   žiadny   procesný   úkon príslušného   súdu  ,   pričom   z obsahu   spisu   nevyplýva   dôvod   pre   takúto   nečinnosť   a tiež obdobia od 27.10.2000 do 10.06.2003 (viac ako tridsaťjeden mesiacov), kedy zo strany súdu   okrem   doručovania   podania   navrhovateľa   na   nesprávnu   adresu   odporcu   neboli vykonané žiadne úkony smerujúce k ukončeniu veci, pričom tomu nebránil žiaden dôvod. Obdobia nečinnosti Krajského súdu v Bratislave mali výrazný vplyv na dĺžku konania do vydania   prvostupňového   rozsudku   a v zmysle   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nečinnosť súdu, ktorá je príčinou neprimeranej lehoty prerokovávania konkrétnej veci, je porušením základného práva na prerokovania veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 15/02). Sťažovateľ taktiež vo svojich podaniach poukázal aj na neefektívnosť   niektorých   úkonov   konajúceho   súdu,   ktoré   prispeli   k nedôvodnému predlžovaniu konania pred týmto súdom (napr. nadbytočné zisťovanie adresy sťažovateľa napriek tomu, že oznámenie o tejto adrese bolo v spise doložené)“.

V závere stanoviska sťažovateľ oznámil svoj súhlas s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súdneho spisu krajského súdu týkajúceho sa posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu   zistil   tento priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Žalobca podal na krajskom súde 15. januára 1993 žalobu o zaplatenie dlžnej čiastky a zmluvnej pokuty z titulu leasingového vzťahu medzi žalobcom a sťažovateľom.

Krajský súd uznesením z 10. decembra 1993 vyslovil svoju nepríslušnosť a postúpil vec Mestskému súdu v Bratislave.

Mestský   súd   v   Bratislave   8.   decembra   1994   vyzval   žalobcu   na úhradu   súdneho poplatku a sťažovateľa na vyjadrenie k podanej žalobe.

Mestský   súd   v   Bratislave   uznesením   z 5.   mája   1995   zastavil   konanie   z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku. Proti uzneseniu podal žalobca 19. mája 1995 odvolanie, na základe   ktorého   uznesením   zo 6.   júna   1995   Mestský   súd   v   Bratislave   uznesenie o zastavení konania zrušil.

Mestský   súd   v   Bratislave   vyzval   7.   júna   1995   žalobcu   na doplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 10. februára 1997 krajský súd   vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k žalobe, výzvu zopakoval 24. novembra 1997.

Sťažovateľ predložil 11. decembra 1997 krajskému súdu svoje vyjadrenie k žalobe. Krajský súd uskutočnil 16. decembra 1997 pojednávanie, ktoré odročil na neurčito z dôvodu neprítomnosti účastníkov konania (sťažovateľ svoju neprítomnosť ospravedlnil). Krajský   súd   uskutočnil   26.   mája   1999   pojednávanie,   ktoré   odročil   na   neurčito z dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   (sťažovateľ   uloženú   zásielku   –   predvolanie neprevzal v odbernej lehote).

Krajský súd 26. mája 1999 požiadal Okresný súd Praha 5 o výpis z obchodného registra žalobcu, ktorý mu bol predložený 2. júla 1999.

Krajský   súd   28.   januára   2000   požiadal   Okresný   úrad   Bratislava   5   o predloženie živnostenského oprávnenia sťažovateľa, ktoré mu bolo predložené 15. februára 2000. Krajský súd uskutočnil 31. marca 2000 pojednávanie, ktoré odročil na 2. jún 2000 z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa (sťažovateľ mal „doručenie vykázané uložením“). Krajský   súd   uskutočnil   2.   júna   2000   pojednávanie,   ktoré   odročil   na   neurčito z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   (sťažovateľovi   sa   nepodarilo   doručiť   predvolanie z dôvodu zmeny jeho adresy).   Krajský   súd   požiadal   2.   júna   2000   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky o oznámenie údajov o adrese sťažovateľa, ktoré mu boli oznámené 15. júna 2000.

Krajský súd uskutočnil 27. októbra 2000 pojednávanie, ktoré odročil   na neurčito z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa (sťažovateľ svoju neprítomnosť vopred ospravedlnil). Dňa 22. decembra 2000 predložil krajskému súdu svoje vyjadrenie žalobca. Žalobca 3. septembra 2001 požiadal krajský súd o poskytnutie informácie o stave konania, výzvu zopakoval 11. apríla 2002, 10. januára 2003 a 18. novembra 2003. Dňa 19. januára 2004 predložil krajskému súdu svoje vyjadrenie sťažovateľ. Krajský   súd   20.   januára   2004   vyzval   žalobcu,   aby   sa   vyjadril   k stanovisku sťažovateľa a pokúsil sa o mimosúdne urovnanie sporu.

Krajský súd uskutočnil 29. januára 2004 pojednávanie, na ktorom vypočul oboch účastníkov konania a odročil ho na 4. marec 2004.

Krajský súd uskutočnil 4. marca 2004 pojednávanie, ktoré z dôvodu ospravedlnenej neprítomnosti   žalobcu   odročil   na   22.   apríl   2004,   súčasne   vyzval   sťažovateľa   predložiť súvisiace listinné dôkazy.

Krajský   súd   odročil   pojednávanie   určené   na   22.   apríl   2004   z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu na 1. júl 2004, následne na 28. október 2004.

Dňa 16. septembra 2004 predložil krajskému súdu svoje vyjadrenie sťažovateľ. Krajský   súd   uskutočnil   28.   októbra   2004   pojednávanie,   na   ktorom   rozhodol rozsudkom, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť v časti zaplatiť žalobcovi istinu, ako aj súdny   poplatok   a vo   zvyšnej   časti   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku   podal   sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd vyzval 28. decembra 2004 sťažovateľa na doplnenie podaného odvolania a na úhradu súdneho poplatku za jeho podanie. Sťažovateľ na výzvu reagoval 11. januára 2005. Krajský súd 18. februára 2005 vyzval žalobcu na úhradu súdneho poplatku. Dňa   10.   marca   2005   predložil   žalobca   krajskému   súdu   návrh   na   vstup   nového účastníka do konania v zmysle § 92 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Krajský   súd   12.   apríla   2005   opätovne   vyzval   sťažovateľa   na úhradu   súdneho poplatku za podané odvolanie. Sťažovateľ 2. mája 2005 požiadal krajský súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Krajský   súd   uznesením   z 10.   mája   2005   rozhodol   o vstupe   nového   účastníka do konania na strane žalobcu v zmysle § 92 ods. 2 OSP.

Krajský súd vyzval 10. mája 2005 sťažovateľa predložiť súvisiace podklady na účely posúdenia   žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Sťažovateľ   na   výzvu   reagoval 6. júna 2005.

Uznesením z 21. júla 2005 rozhodol krajský súd o priznaní oslobodenia sťažovateľa od súdnych poplatkov.

Dňa   19.   augusta   2005   sťažovateľ   požiadal   krajský   súd   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní, krajský súd jeho žiadosť zamietol uznesením z 5. septembra 2005. Sťažovateľ predložil 12. októbra 2005 krajskému súdu plnú moc na zastupovanie právnym zástupcom.

Krajský súd predložil 14. októbra 2005 spisový materiál spolu s podaným opravným prostriedkom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Najvyšší súd odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Obo 291/05 zo 17. januára 2007   odmietol   v   zmysle   §   218   ods.   1   písm.   a)   OSP   ako   oneskorene   podané.   Proti predmetnému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   podal   sťažovateľ   5.   marca   2007   dovolanie. Krajský súd predložil   26. marca 2007 spisový materiál spolu s opravným prostriedkom najvyššiemu súdu. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Obdo V 28/2007 z 28. augusta 2007 uznesenie sp. zn. 3 Obdo 291/05 zo 17. januára 2007 zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

  Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Obo   198/2007   z 28.   októbra   2008   zrušil prvostupňový rozsudok krajského súdu z 28. októbra 2004. Spisový materiál bol krajskému súdu vrátený 19. novembra 2008.   Dňa 21. novembra 2008 krajský súd vykonal doručenie uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 198/2007 z 28. októbra 2008 účastníkom konania.

Predmetné konanie na krajskom súde v čase rozhodovania ústavného súdu nebolo právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý   znamená nastolenie právnej istoty   inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vyplýva   z   § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadnil tri základné kritériá,   ktorými sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Tieto   tri   kritéria   zohľadňuje   pri   namietanom porušení práva na prejednanie záležitosti   súdom v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   je   žaloba   o zaplatenie   dlžnej   sumy a príslušenstva   z titulu   existencie   leasingového   vzťahu.   Po   oboznámení   sa   s obsahom súdneho spisu ústavný súd konštatuje, že predmetnú vec nemožno považovať za skutkovo ani za právne zložitú. Objasnenie skutkového stavu nevyžadovalo vykonanie rozsiahlejšieho dokazovania, úkony krajského súdu totiž smerovali len k vypočutiu účastníkov konania – žalobcu   a sťažovateľa   a k zadováženiu   relevantných   listinných   dôkazov,   ktorými disponovali práve účastníci konania.

2. Ústavný   súd   skúmajúc   správanie   sťažovateľa   v posudzovanom   konaní   zistil okolnosti   vyvolané   sťažovateľom,   v   dôsledku   ktorých   došlo k   spomaleniu   postupu krajského   súdu   pri   prerokovaní   a rozhodnutí   uvedenej   právnej   veci.   Ide   predovšetkým o pasivitu sťažovateľa súvisiacu s jeho neúčasťou na piatich pojednávaniach, v niektorých prípadoch   ospravedlnenú,   v ďalších   prípadoch   spôsobenú   neprevzatím   doručovaných predvolaní.   Správanie   sťažovateľa   hodnotí   ústavný   súd   tak,   že   objektívne   prispelo k celkovej dĺžke predmetného konania.

Neopomenuteľným je tiež prípad, keď sťažovateľ nereagoval na výzvu krajského súdu z 10. februára 1997 a súčinnosť poskytol až po opätovnej výzve z 24. novembra 1997.

  Uvedené okolnosti na strane sťažovateľa a ním spôsobené spomalenie postupu pri prerokúvaní veci je však nepomerné k obdobiam nečinnosti krajského súdu zisteným v posudzovanom konaní.

3.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že predmetom   posúdenia   je   spor,   ktorý   začal 15. januára 1993, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993   a   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné   obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2   ústavy,   sa   začína   od   15. februára 1993   (m. m. I. ÚS   52/01,   IV.   ÚS   387/04).   V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení   základného   práva   pred   15. februárom   1993,   neznamená   to,   že   pri   celkovom hodnotení,   či   za   obdobie,   ktoré   od   15. februára 1993   uplynulo,   došlo,   alebo   nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48   ods.   2   ústavy,   nemôže   tiež   zohľadniť   stav   konania   k uvedenému   dátumu (IV. ÚS 277/04).

  Ústavný súd konštatuje, že konanie krajského súdu je poznačené krátkodobejšími, ale aj   rozsiahlymi   obdobiami   nečinnosti,   ktoré   sa   premietli   do   zbytočných   prieťahov v uvedenom konaní v celkovej dobe takmer 9 rokov.

V prvom   rade   ide   o obdobie   od   15.   januára   1993,   keď   bola   žaloba   podaná na krajskom   súde,   do   10.   decembra   1993,   keď   bola   vyslovená   krajským   súdom   jeho nepríslušnosť konať (nečinnosť 10 mesiacov).

Obdobie nečinnosti v trvaní 12 mesiacov predstavuje úsek od 10. decembra 1993 do 8. decembra 1994, keď Mestský súd v Bratislave (ako právny predchodca krajského súdu) vyzval žalobcu uhradiť súdny poplatok a sťažovateľa vyjadriť sa k podanej žalobe.

Devätnásťmesačná nečinnosť bola zistená ústavným súdom aj v období od 7. júna 1995,   keď   Mestský   súd   v   Bratislave   vyzval   žalobcu   na doplatenie   súdneho   poplatku, do 10. februára 1997, keď krajský súd ako právny nástupca Mestského súdu v Bratislave vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k žalobe.

Krajský súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka aj v období od 16. decembra 1997, keď uskutočnil vo veci pojednávanie, do 26. mája 1999, keď bolo opätovne uskutočnené pojednávanie, pričom toto obdobie predstavuje rozsiahlu 17-mesačnú nečinnosť.

Krátkodobejším obdobím nečinnosti v trvaní 6 mesiacov je poznačený úsek konania od 2. júla 1999, keď bol krajskému súdu predložený výpis z obchodného registra žalobcu, do 28. januára 2000, keď požiadal o predloženie živnostenského oprávnenia sťažovateľa.

Najrozsiahlejším obdobím nečinnosti krajského súdu je doba 38 mesiacov, ktorá bola ústavným súdom   zistená v období od 27. októbra 2000, keď bolo vo veci uskutočnené pojednávanie,   do   20.   januára   2004,   keď   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na vyjadrenie   sa k stanovisku sťažovateľa.

Nezanedbateľné je tiež posledné obdobie nečinnosti trvajúce od 4. marca 2004, keď bolo   vo   veci   uskutočnené   pojednávanie,   do   28.   októbra   2004,   keď   bolo   opätovne uskutočnené pojednávanie.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred krajským súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. II. ÚS   55/98, III.ÚS 109/07).

  Vzhľadom na uvedené rozsiahle obdobia nečinnosti krajského súdu nemožno takmer 16   rokov   trvajúcu   dobu   posudzovaného   konania   vedeného   krajským   súdom   bez právoplatného   rozhodnutia   veci   považovať   za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu k základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ani   za   primeranú   podľa   čl.   6   ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (1. bod výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal mu, aby konal vo veci bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci (2. bod výroku nálezu).

III.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   1   000   000   Sk,   ktoré   odôvodnil   tým,   že   dlhodobý   stav   právnej   neistoty   hlboko a negatívne zasiahol do jeho života a jeho následky dosiaľ pretrvávajú.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pretože porušenie základného práva sťažovateľa, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie (obdobne III. ÚS 142/06).

Ústavný súd priznal v tomto prípade finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € (3. bod výroku   nálezu),   ktorá   podľa   jeho   názoru   zohľadňuje   predmet,   charakter   a dobu posudzovaného   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a s   nimi   spojenú nemajetkovú ujmu sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal, aby mu ústavný súd priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, pričom ich výšku nešpecifikoval.

Pri   stanovení   výšky   priznanej   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa vychádzal ústavný súd z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) s tým, že predmet konania pred   ústavným   súdom   (konanie   o sťažnosti   v zmysle   čl.   127   ústavy)   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením alebo   s   hodnotou   predmetu   sporu,   o ktorom   sa   koná   pred   všeobecným   súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2008 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 190 Sk.

Sťažovateľ v danom   prípade   mohol požadovať náhradu   trov   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2008 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť), teda 2 x 3 176 Sk + 2   x   190   Sk,   spolu   6   732 Sk   (223,46   €).   Úkon   –   stanovisko   sťažovateľa   k vyjadreniu krajského súdu z 19. januára 2009 – nepovažoval ústavný súd za taký, ktorý by zásadným spôsobom prispel k objasneniu veci, preto náhradu trov za uvedený úkon sťažovateľovi nepriznal.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 223,46 € (4. bod výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2009