znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 227/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. augusta 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   K.,   S.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského súdu   v Košiciach   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 24/92 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2007 doručená sťažnosť Ing. P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 24/92. Súčasťou sťažnosti bola jeho žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal krajskému súdu 31. januára 1992 žalobu o zaplatenie   odmeny   za   štyri   zlepšovacie   návrhy,   ktorú   požadoval   od   svojho   bývalého zamestnávateľa.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   podrobne   uviedol   úkony   krajského   súdu   od   začatia konania, priebeh konania na odvolacom súde a obdobia, keď došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že krajský súd v predmetnom konaní porušil   jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a podľa čl. 46 ods. 3 ústavy žiada ústavný súd, aby mu priznal   náhradu   škody   za   majetkovú   ujmu   v celkovej   sume   53   895,20   Sk,   resp. 323 371,20 Sk, nemajetkovú ujmu spôsobenú na jeho zdraví v sume 4 mil. Sk a za škodu spôsobenú „pri prieťahoch v súdnom konaní v sume 4 323 371,20 Sk“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti   a či nie sú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 206/03) jedným z dôvodov odmietnutia   návrhu   je   jeho   zjavná   neopodstatnenosť,   ktorú   v konaní o sťažnosti   možno vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom orgánu štátu a namietaným porušením základných práv. O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 24/92.

Ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde) (II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných   práv   sťažovateľa.   Preto   ak   je   zrejmé,   že   v   čase,   keď   bola   sťažnosť ústavnému   súdu   doručená,   už k prieťahom   v   konaní   nedochádza,   je   daný   dôvod na odmietnutie   takejto   sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   (napr.   II.   ÚS   102/06, II. ÚS 275/06).

Ústavný súd zistil,   že   krajský   súd už 27.   júna 2001   vyhlásil   čiastočný   rozsudok sp. zn. 19 C 24/92, ktorý nadobudol v časti právoplatnosť 5. augusta 2001, vo zvyšnej časti žalobu o zaplatenie odmeny zamietol. Na základe podaného odvolania bol jeho rozsudok v časti   zrušený   a v tejto   časti   2.   decembra   2004   krajský   súd   rozsudkom   v časti   žalobe sťažovateľa vyhovel a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe v časti vyhovené, nadobudol právoplatnosť 29. januára 2005.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozhodnutím sp. zn. 3 Co   2/05   z 29. novembra   2005   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   19   C   24/92 z 2. decembra 2004 v zamietajúcej časti potvrdil, pokiaľ išlo o väčšinu nárokov sťažovateľa, a vo zvyšnej časti rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   8.   decembra   2005   na   prvostupňový   súd   krajský   súd   rozsudkom sp. zn. 19 C 24/92 z 24. marca 2006 pripustil čiastočné späťvzatie žaloby (ohľadom dvoch zlepšovacích návrhov), pričom v tejto časti konanie zastavil a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   odvolanie,   o ktorom   najvyšší   súd rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   3   Co   1/06   z 26.   apríla   2007   tak,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu potvrdil.

Rozhodnutie   krajského   súdu   sp.   zn.   19   C   24/92   z 24.   marca   2006   v spojení s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Co   1/06   z 26.   apríla   2007   nadobudlo právoplatnosť 17. mája 2007.

Sťažnosť sťažovateľa však bola doručená ústavnému súdu 5. júna 2007, teda v čase, keď vec už bola právoplatne skončená.

Tento skutkový   stav bol   so   zreteľom   na obsah   sťažnosti,   ako   aj s prihliadnutím na zmysel   a   účel   ustanovenia   čl. 48   ods. 2   ústavy   základom   pre   záver   ústavného   súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z tohto   dôvodu   už   nebolo   možné   rozhodovať   o ďalších   nárokoch   na   ochranu označeného základného práva sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. augusta 2007