znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 227/06-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   septembra   2007 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha a Sergeja   Kohuta   o sťažnosti   J.   J.,   Ž.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   S.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 C 47/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 47/96 p o r u š e n é   b o l i.

2.   J.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť J.   J.   trovy   právneho   zastúpenia v celkovej sume 6 888 Sk (slovom šesťtisícosemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2006 doručená   sťažnosť   J.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 47/96.

Sťažovateľ   uviedol,   že   konanie,   v ktorom   vystupuje   ako   odporca   v prvom   rade, začalo 17. januára 1996 na základe návrhu na vrátenie peňažnej sumy z dôvodu pôžičky. Okresný súd podľa neho okresný súd vo veci nekonal od 7. septembra 1998 takmer až do podania sťažnosti ústavnému súdu, a preto žiadal, aby ústavný súd vyslovil, že postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16   C   47/96   došlo   k porušeniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a prikázal okresnému súdu vo veci konať.

Zároveň   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 60 000 Sk a úhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. III. ÚS 227/06-15 z 11. júla 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť III. senát ústavného súdu, pretože v roku 2006 v súlade   s rozvrhom   práce   na   tento   rok   bol   sudca   spravodajca   Eduard   Bárány   členom III. senátu ústavného súdu. Po zmene rozvrhu práce na rok 2007 a ukončení funkčného obdobia sudcu spravodajcu bola vec pridelená sudcovi spravodajcovi Sergejovi Kohutovi, ktorý   je   členom   II. senátu   ústavného   súdu,   a z tohto   dôvodu   sa   táto   vec   prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Podpredseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 28. mája   2007   okrem   prehľadu   úkonov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   47/96 a predloženia   príslušného   spisu   uviedol: „K   prieťahom   v konaní   došlo   najmä   v období rokov 1998 až 2003 z dôvodu neúmerného zaťaženia sudcov tunajšieho súdu, kedy nebolo možné konať bez prieťahov vo všetkých právnych veciach pridelených jednotlivým sudcom. Po stabilizácii personálnej situácie Okresného súdu Žilina bola vec pridelená súčasnej zákonnej sudkyni, ktorá vec prevzala vo februári 2005. Sudkyňa po naštudovaní veci na pojednávaní dňa 3. 5. 2006 vo veci rozhodla rozsudkom. Tento rozsudok bol rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 22. 11. 2006 potvrdený. Možno preto konštatovať, že vec je v súčasnej dobe skončená s tým, že sa čaká na návrat doručeniek od účastníkov konania, aby na rozhodnutí Krajského súdu v Žiline mohla byť vyznačená právoplatnosť.“

Z týchto podkladov ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:Konanie vedené   okresným   súdom   sa   začalo 17.   januára 1996   doručením   návrhu Ing. Ľ. M. (ďalej len „navrhovateľ“) proti sťažovateľovi (odporca v prvom rade) a jeho manželke   (odporkyňa   v druhom   rade)   na   vrátenie   peňažnej   sumy   z dôvodu   pôžičky. Po výzve okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku a vyjadrení sťažovateľa k návrhu sa   prvé   pojednávanie   uskutočnilo   7.   októbra   1996.   Ďalšie   pojednávania   sa   konali

4. novembra, 15. novembra a 9. decembra 1996. Na poslednom pojednávaní bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd návrh navrhovateľa zamietol.

Na   základe   podaného   odvolania   Krajský   súd   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“) 11. apríla   1997   rozsudok   okresného   súdu   zrušil   z dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového stavu a vec mu vrátil na ďalšie konanie 7. augusta 1997. Pojednávanie, na ktorom okresný súd vykonal dokazovanie a pripustil i úpravu žalobného návrhu, sa konalo 13.   júla   1998,   a ďalšie   pojednávanie   bolo   7.   septembra   1998.   Toto   pojednávanie   bolo odročené na neurčito za účelom predloženia listinného dokladu sťažovateľom.

Od októbra 2002 až do januára 2003 dvoma výzvami okresný súd zisťoval údaje o sťažovateľovi   na   Okresnom   úrade   v Ž.,   v apríli   2003   zisťoval   kurz   nemeckej   marky prostredníctvom pobočky Národnej banky Slovenska v Ž. a 16. apríla 2003 určil termín pojednávania na 20. máj 2003, ktoré bolo odročené na neurčito.

V auguste 2003 okresný súd vyzval právnych zástupcov účastníkov, aby oznámili, či navrhujú   vykonať   ďalšie   dokazovanie,   a   v apríli   2004   zisťoval   údaje   o   vlastníctve nehnuteľnosti navrhovateľa na Katastrálnom úrade v Ž.

Dňa 7. októbra 2005 vyzval okresný súd navrhovateľa na odstránenie nedostatkov podania a 21. októbra 2005 navrhovateľ doručil okresnému súdu „úpravu petitu návrhu“. Dňa 8. novembra 2005 a 13. decembra 2005 okresný súd opätovne vyzval navrhovateľa, aby oznámil, či trvá na svojom návrhu petitu z júla 1998.

Dňa 13. februára 2006 okresný súd konanie v časti zastavil a na pojednávaní 3. mája 2006   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   návrh   navrhovateľa   zamietol.   Dňa   21.   júna   2006 navrhovateľ   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   v dôsledku   čoho   bol   spis   predložený krajskému súdu, ktorý 22. novembra 2006 rozsudok okresného súdu potvrdil a spis mu vrátil 15. mája 2007. V súčasnosti sa rozsudok doručuje účastníkom konania.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov, a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom   základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy   a   práva podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   je odstránenie   stavu   právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu (II. ÚS 61/98). Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. Tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Podľa názoru ústavného súdu z predloženého spisu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali právnu a skutkovú zložitosť veci, a tým by opodstatňovali celkovú dĺžku   namietaného   konania.   Ani   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   nenamietal,   že v predmetnom konaní išlo o zložitú vec.

2.   Pokiaľ   ide   o správanie   sťažovateľa,   ktorý   v konaní   vystupuje   ako   odporca v prvom rade,   ústavný   súd   zo   spisového   materiálu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali,   že   sa   podieľal   na   zbytočných   prieťahoch   v konaní,   a   ani   okresný   súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nemal k správaniu sťažovateľa námietky.

3.   V rámci   tretieho   kritéria   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu,   pričom vychádzal   zo   svojej   judikatúry,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v konaní   môžu   byť zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   príslušného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou činnosťou,   teda   takým konaním,   ktoré   nevedie   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka konania   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04),   a teda   úkony   okresného   súdu   neposudzoval z hľadiska ich množstva, ale aj efektívnosti pre rozhodnutie vo veci.

Z tohto pohľadu ústavný súd konštatoval, že i keď okresný súd vo veci spočiatku konal a vo veci meritórne rozhodol už v decembri 1996, odvolací súd jeho rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že mu vytkol nedostatočné zistenie skutkového stavu veci.

Ústavný súd tiež zistil, že okresný súd bol nečinný od 7. septembra 1998, keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom predloženia listinného dokladu, až do mája 2003, keď odročil   pojednávanie   na   neurčito,   a   jeho   nečinnosť   pokračovala   aj   potom,   pretože až 7. októbra 2005 vyzval navrhovateľa na odstránenie nedostatkov podania (v tomto čase iné jednoduché úkony okresného súdu nesmerovali k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa).   Prieťahy   od   roku   1998   do   roku   2003   priznal   aj   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   a s prihliadnutím na celkovú   dĺžku konania ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd   v namietanom   konaní   svojím   postupom spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 47/96 rozhodol 3. mája 2006 rozsudkom, ktorý bol potvrdený odvolacím súdom v novembri 2006, ústavný súd aj na základe úpravy petitu právnym zástupcom sťažovateľa doručenej mu 14. decembra 2006, neprikázal okresnému súdu v tejto veci v ďalšom období konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   v   dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   priznané finančné zadosťučinenie 60 000 Sk, pretože „Porušovanie mojich ľudských práv navodzuje stav právnej neistoty, takisto negatívne vplýva na môj psychický stav…“.

Pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil celkový priebeh   konania, jeho doterajšiu   dĺžku   a ďalšie   okolnosti   prípadu   a dospel   k záveru, že v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   60   000   Sk   (slovom šesťdesiattisíc   slovenských   korún)   sťažovateľovi   primerané   konkrétnym   okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. S., ktorý ich požadoval, ale presne nevyčíslil.

Pri určení výšky náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena pre sťažovateľa v sume 2 730 Sk a k tomu dvojnásobok režijného paušálu po 164 Sk. Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov bola priznaná náhrada trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2006   (prevzatie   a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu). Aj keď advokát nepredložil ústavnému súdu osvedčenie, že je platcom DPH, ústavný súd zistil túto skutočnosť zo súdneho spisu okresného súdu, preto mu k odmene priznal aj 19 % DPH, teda sumu 1 099,72 Sk. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa po zaokrúhlení predstavujú celkovú sumu 6 888 Sk.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) podľa výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2007