znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 227/05-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť R. S., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   Okresným súdom Bratislava III v konaní sp. zn. 24 E 712/00, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 24 E 712/00   p o r u š e n é   b o l o.

2.   R.   S.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30   000   Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Okresný   súd   Bratislava   III j e   p o v i n n ý   nahradiť   R.   S.   trovy   právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. D. S. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti R. S. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2005 doručená sťažnosť R. S., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. S., K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 24 E 712/00.

Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 227/05-8 z 23. augusta 2005 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výziev   ústavného   súdu,   ktoré   boli okresnému súdu doručené 7. októbra 2005, 22. decembra 2005 a 20. januára 2006, ako aj úradných záznamov ústavného súdu z 10. novembra 2005 a 30. novembra 2005 vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 10. októbra 2005 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že sa návrhom z 21. júla 2000 spísaným priamo do zápisnice na okresnom súde domáhal toho, aby bol proti matke jeho maloletého syna nariadený výkon rozhodnutia na vynútenie kontaktu sťažovateľa s maloletým synom, pretože   manželstvo   sťažovateľa   bolo   rozvedené   v roku   2000   a   bývalá   manželka   podľa tvrdenia sťažovateľa bránila jeho stretávaniu sa s maloletým potomkom.

Sťažovateľ zastáva názor, že okresný súd od návrhu na začatie konania podaného v roku   2000   v danej   veci   riadne   nekonal,   pretože   uskutočnil   len   také   úkony,   ktoré   na protiprávny stav nemali žiadne právne účinky a k náprave porušených práv viesť nemohli (napr. žiadosť o poskytnutie súčinnosti v danej veci s obcou a odborom sociálnych vecí a rodiny).

S prihliadnutím   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   vo   svojom   návrhu   výroku rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu sp.   zn.   24   E   712/00,   pričom   zároveň   požaduje   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvami z 30. septembra 2005, 16. decembra 2005 a 12. januára 2006 požiadal   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   v zmysle   ustanovenia   §   29   ods.   6   zákona o ústavnom   súde   vyjadril   k   sťažnosti   sťažovateľa.   Podpredseda   okresného   súdu   sa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. februára 2006 (v ktorom vyjadril aj súhlas s upustením od ústneho pojednávania) k predmetnej veci nevyjadril z dôvodu „... pracovnej zaťaženosti“.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, stanoviska podpredsedu okresného súdu, ako aj podrobného preštudovania spisu okresného súdu sp. zn. 24 E 712/00 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   31.   júla   2000   osobne   do   zápisnice   návrh   na nariadenie výkonu rozhodnutia na „... vynútenie stretávania otca“ s maloletým potomkom. Okresný súd vydal 1. augusta 2000 pokyn na zapísanie daného návrhu do registra ENc ako neúplného návrhu.

Okresný súd vydal 14. augusta 2000 pokyn na doručenie výzvy sťažovateľovi, aby v určenej lehote doplnil svoj návrh na začatie konania a predložil požadované písomnosti. Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 30.   augusta   2000   sťažovateľ   predložil v uvedený deň okresnému súdu písomnosti týkajúce sa predmetu konania.

Okresný   súd   vydal   19.   októbra   2000   pokyn   na   doručenie   výzvy   odporkyni a uznesením   č.   k.   24 E   712/00-31   z 25.   októbra   2000   ustanovil   maloletému potomkovi sťažovateľa kolízneho opatrovníka. Právny zástupca odporkyne doručil okresnému súdu 6. novembra 2000 vyjadrenie k predmetu konania s prílohami. Podľa úradného záznamu okresného súdu z 10. januára 2001 sťažovateľ nahliadol v uvedený deň do predmetného spisu.

Právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   okresnému   súdu   19.   januára   2001 splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa v danom konaní. Okresný súd vydal 23. marca 2001 pokyn na doručenie výzvy kolíznemu opatrovníkovi maloletého potomka sťažovateľa. Okresný   súd   vydal   2.   októbra   2001   pokyn   na   doručenie   prípisu   Obecnému   úradu   B. Okresnému súdu bolo 19. novembra 2001 doručené vyjadrenie Obecného úradu B.

Okresný súd vydal 1. marca 2004 pokyn na doručenie výzvy právnemu zástupcovi sťažovateľa   (vypravená   2.   marca   2004),   aby   súdu   v určenej   lehote   oznámil,   či   trvá   na podanom   návrhu   vzhľadom   na   vyjadrenie   Obecného   úradu   B.   z   15.   novembra   2001. Okresný súd vydal 20. októbra 2004 pokyn na doručenie urgencie právnemu zástupcovi sťažovateľa týkajúcej sa jeho vyjadrenia v zmysle výzvy z 2. marca 2004. Okresný súd nariadil   22.   februára   2005   termín   pojednávania   na   18.   marec   2005.   Podľa   úradného záznamu   okresného   súdu   zo   14.   marca   2005   sa   sťažovateľ   v uvedený   deň   dostavil   na okresný súd.

Na pojednávaní 18. marca 2005 vypovedala odporkyňa, sťažovateľ ani jeho právny zástupca   sa   na   pojednávanie   nedostavili   (doručenie   predvolania   na   pojednávanie nevykázané),   pričom   pojednávanie   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito.   Okresný   súd prípisom z 23. marca 2005 vyzval sťažovateľa, aby sa v určenej lehote vyjadril k výpovedi odporkyne a kolízneho opatrovníka na pojednávaní 18. marca 2005. Okresný súd vydal 8. júna 2005 pokyn na doručenie urgencie sťažovateľovi vo veci jeho vyjadrenia.

Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu   z 13.   júla   2005   sťažovateľ   nahliadol v uvedený deň do predmetného spisu. Sťažovateľ doručil okresnému súdu 15. júla 2005 písomnosti   týkajúce   sa   predmetu   konania.   Podľa   úradného   záznamu   okresného   súdu zo 14. septembra 2005 odporkyňa nahliadla v uvedený deň do posudzovaného spisu.

Predmetný   spis bol   27.   septembra   2005 pridelený na prejednanie   a rozhodovanie novej zákonnej sudkyni v zmysle Zmeny rozvrhu práce okresného súdu Spr. 3821/2004-4 z 19. septembra 2005. Uvedeným záznamom (bez uvedenia č. l.) posudzovaný spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu, pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02, I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech   účastníka,   sa   vytvára   právna   istota.   Preto   na   naplnenie   ústavného   práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. II. ÚS 74/97,   I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02,   II.   ÚS   32/02,   III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že predmetom sporu je návrh na výkon rozhodnutia vo veci zabezpečenia rodičovských práv k maloletému dieťaťu v situácii po rozvode manželstva, teda ide o vec, ktorá po právnej a skutkovej   stránke   patrí   do   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva, navyše, požiadavka rýchlosti konania vo veciach výkonu rozhodnutia je obzvlášť naliehavá.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd z prehľadu posudzovaného spisu zistil, že sťažovateľ spôsobil zbytočné prieťahy v konaní v období od 4. marca 2004 do 22. februára 2005 (11,5 mesiacov), keď bol prípismi okresného súdu z 2. marca 2004 a urgenciou z 26. októbra 2004 vyzvaný, aby sa v určenej lehote vyjadril k predmetu konania, pričom tak neurobil ani on, ani jeho právny zástupca.

Sťažovateľ prispel k predĺženiu konania aj v období od 30. marca 2005 do 13. júla 2005 (takmer 3,5 mesiaca), keď nereagoval na prípis okresného súdu z 23. marca 2005 a urgenciu z 15. júna 2005, pričom uvedené predĺženie konania nie je možné pripísať na ťarchu okresného súdu.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu okresného súdu došlo k porušeniu vyššie uvedených práv, ústavný súd zistil, že tomu tak je, lebo okresný súd bol dlhšie obdobia nečinný, a to bez existencie zákonnej prekážky konania (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 3/00).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyhodnotil postup okresného súdu v obdobiach od 28. marca 2001 do 2. októbra 2001 (6 mesiacov), od 19. novembra 2001 do 1. marca 2004 (27 mesiacov) a od 15. júla 2005 do 15. februára 2006 (7 mesiacov) ako časové úseky, v ktorých došlo nečinnosťou okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom   v posudzovanom   konaní   v celkovej   dĺžke 40 mesiacov.   Pritom   ide   o konanie,   ktorého   predmet   si   vyžaduje   zvláštnu   starostlivosť okresného súdu.

Podpredseda   okresného   súdu   sa   k posudzovanému   konaniu   nevyjadril   z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že v uvedenom období bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a   slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti nežiadal, aby ústavný súd po vyslovení porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd neprikázal v danej veci okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Ústavný súd pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vzal do úvahy obdobie nečinnosti okresného súdu, ako aj okolnosť, že aj sťažovateľ spôsobil svojím správaním zbytočné prieťahy v predmetnom konaní. Ústavný súd v okolnostiach tejto veci považuje sumu 30 000 Sk pre sťažovateľa za primeranú so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej   veci,   ako   aj   podiel   oboch   subjektov   na   vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní, a preto žiadosti sťažovateľa, ktorý požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk, vo zvyšnej časti nevyhovel.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   ústavný   súd   riadil   úvahou,   že   cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna šestina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2005, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2004 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 15 008 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony   právnej   pomoci   každý   v hodnote 2 501 Sk. Ústavný súd rozhodol   aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   16   ods.   3   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z., t. j. dvakrát 150 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 5 302 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa okresný súd (ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006