znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 227/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka prerokoval   sťažnosť   mesta   Dolný   Kubín,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   B.   S.,   D.   K., ktorou namietalo porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Dolný Kubín v konaní sp. zn. 7 C 1156/98, a takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   mesta   Dolný   Kubín   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 7 C 1156/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Dolný Kubín p r i k a z u j e   v konaní sp. zn. 7 C 1156/98 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Mestu Dolný Kubín p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   mu zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   nahradiť mestu Dolný Kubín trovy právneho zastúpenia v sume 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. B. S. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti mesta Dolný Kubín vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2004 doručená sťažnosť mesta Dolný Kubín (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. B. S., D. K., ktorou namietalo porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 7 C 1156/98.

Ústavný   súd   uznesením   zo   7.   júla   2004   č.   k.   III.   ÚS   227/04-8   prijal   sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu,   ktorá   mu   bola doručená 9. augusta 2004, vyjadril, že okresný súd netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 16. augusta 2004 oznámila, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 20. mája 1998 podal okresnému súdu žalobu   o   privolenie   súdu   k   výpovedi   nájmu bytu proti   odporcom   Ing.   M.   Z.   (ďalej   aj „odporca v prvom rade“) a I. Z. (ďalej aj „odporkyňa v druhom rade“). Prvé pojednávanie v predmetnej   veci   sa   uskutočnilo   3.   novembra   1998,   ďalšie   pojednávania   sa   konali 20. apríla 1999 a 18. mája 1999. Dňa 28. júla 1999 bolo v tejto veci podané odvolanie.

Krajský súd v Žiline uznesením z 20. decembra 1999 rozsudok okresného súdu zrušil a   predmetnú   vec   doručil   15.   novembra   2000   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie. Pojednávania   v uvedenej   veci   sa   uskutočnili   2.   decembra   2002   a 17.   februára   2003. Od uvedeného dátumu okresný súd vo veci nekoná.

Sťažovateľ listom z 11. marca 2004 požiadal zákonného sudcu o určenie termínu pojednávania, na ktorý nedostal žiadnu odpoveď. Následne sťažovateľ podal predsedovi okresného   súdu   2.   apríla   2004   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   ustanovenia   §   17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe súdov“). Predseda okresného súdu v odpovedi z 18. mája 2004 uznal zbytočné prieťahy v konaní, ale podľa sťažovateľa neprijal opatrenia na ich odstránenie.

S prihliadnutím   na   vzniknuté   prieťahy   v   konaní   spôsobené   okresným   súdom sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň požaduje primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd výzvou z 5. augusta 2004 požiadal predsedu okresného súdu, aby sa v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda   okresného   súdu   v   odpovedi   z   24.   augusta   2004   uviedol   prehľad   úkonov vykonaných   v predmetnej   veci   a   vyslovil   názor,   že   vplyv   na   dĺžku   konania   malo   aj správanie sťažovateľa, ktorý rozpornými prejavmi neprispel k priehľadnosti konania.

Rozhodujúci vplyv na priebežnosť vykonávania jednotlivých úkonov v posudzovanej veci mala podľa názoru predsedu okresného súdu stále pretrvávajúca kritická personálna situácia   na   okresnom   súde   a viacnásobná   zmena   zákonného   sudcu   v   tejto   veci,   ktorá vyplynula z odchodu zákonného sudcu na iný súd, ale aj časté práceneschopnosti ďalšieho zákonného   sudcu,   ktorý   sa   z dôvodu   nepriaznivého   zdravotného   stavu   vzdal   funkcie. Opatrením   predsedu   okresného   súdu   určený   zákonný   sudca   pre   veľké   množstvo   vecí v senáte vykonával v predmetnej veci len úkony, ktoré nezniesli odklad.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   sťažovateľa   a   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 7 C 1156/98 zistil nasledovný priebeh a stav konania.

Okresnému súdu bola 20. mája 1998 doručená žaloba sťažovateľa o privolenie súdu k výpovedi nájmu bytu proti odporcovi v prvom rade s prílohami a uhradeným súdnym poplatkom.   Okresný   súd   vydal 16.   októbra   1998   pokyn   na   zaslanie   návrhu   odporcovi v prvom rade, aby sa v lehote siedmich dní k nemu vyjadril, a požiadal Posádkovú správu Dolný   Kubín   o zaslanie   správy   v lehote   desiatich   dní   týkajúcej   sa   predmetu   konania. Zároveň okresný súd stanovil termín pojednávania na 3. november 1998.

Sťažovateľ doručil 19. októbra 1998 okresnému súdu rozšírenie žalobného návrhu aj na   odporkyňu   v druhom   rade.   Okresný   súd   vydal   19.   októbra   1998   pokyn   na   zaslanie rozšíreného návrhu sťažovateľa odporcovi v prvom rade a odporkyni v druhom rade, aby sa k nemu v lehote 5 dní vyjadrili.

Na pojednávaní 3. novembra 1998 okresný súd uznesením pripustil rozšírenie návrhu na odporkyňu v druhom rade. Odporcovia predložili splnomocnenie z 2. novembra 1998 pre zvoleného   advokáta,   ktorý   mal   v tento   deň   pojednávanie   na   inom   súde   a požiadal prostredníctvom odporcov   o odročenie pojednávania na iný termín. Odporcovia zároveň uviedli,   že   bez   prítomnosti   právneho   zástupcu   nebudú   odpovedať   na   žiadnu   otázku okresného   súdu.   Z uvedeného   dôvodu   okresný   súd   uznesením   odročil   pojednávanie   na 19. november   1998   a prípisom   požiadal   právneho   zástupcu   odporcov,   aby   sa   v   lehote piatich dní vyjadril k pôvodnému aj rozšírenému návrhu sťažovateľa.

Právny   zástupca   odporcov   doručil   okresnému   súdu   5.   novembra   1998   žiadosť o odročenie   pojednávania stanoveného   na 19.   november   1998   z dôvodu   kolízie termínu s iným pojednávaním na okresnom súde. Okresný súd vyhovel tejto žiadosti a 9. novembra 1998 vydal pokyn na zrušenie pojednávania.

Okresný súd pokynom z 19. marca 1999 nariadil termín pojednávania na 20. apríl 1999.   Na   pojednávaní   právny   zástupca   odporcov   predložil   listinné   dôkazy,   na   základe ktorých nastali v konaní nové skutočnosti. Z uvedeného dôvodu požiadal právny zástupca sťažovateľa okresný súd o určenie lehoty, v ktorej oznámi, či sťažovateľ trvá na podanom návrhu alebo ho berie späť. Okresný súd uznesením odročil pojednávanie na 18. máj 1999 a vykonal úkony v rámci dokazovania.

Na   pojednávaní   18.   mája   1999   vypovedali   účastníci   konania,   bolo   vykonané a ukončené dokazovanie. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 1156/98-42 z 18. mája 1999 návrh   sťažovateľa   zamietol.   Okresnému   súdu   bolo   28.   júla   1999   doručené   odvolanie sťažovateľa proti   predmetnému rozsudku. Okresný súd v prípise   z 29. júla 1999 vyzval právneho zástupcu odporcov, aby sa vyjadril k pripojenému odvolaniu sťažovateľa v lehote desiatich dní. Okresný súd vydal 18. augusta 1999 pokyn na zaslanie posudzovaného spisu odvolaciemu súdu. Predmetný spis bol Krajskému súdu v Žiline doručený 24. augusta 1999.Odvolací súd nariadil 6. decembra 1999 termín pojednávania na 17. december 1999. Na pojednávaní 20. decembra 1999 bolo vyhlásené uznesenie sp. zn. 7 Co 1920/99, ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetné   uznesenie   bolo   okresnému   súdu   doručené   15.   novembra   2000.   Okresný   súd vydal   16.   novembra   2000   pokyn   na   doručenie   tohto   uznesenia   účastníkom   konania. Doručenie   predmetného   uznesenia   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   je   vykázané 29. novembra 2000 a právnemu zástupcovi odporcov 17. novembra 2000.

Okresný súd prípisom z 18. januára 2002 požiadal Okresný súd Prešov o zaslanie spisu sp. zn. 7 C 379/98. Spis bol okresnému súdu doručený 6. februára 2002. Odporkyňa v druhom rade požiadala okresný súd listom doručeným 16. júla 2002 o stanovenie termínu pojednávania, pretože od doručenia uznesenia Krajského súdu v Žiline plynie už druhý rok a termín   pojednávania zatiaľ   v uvedenej   veci   nebol   stanovený.   Okresný   súd   v odpovedi z 18. júla 2002 odporkyni v druhom rade oznámil, že termín pojednávania v predmetnej veci nie je možné určiť z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu od 25. februára 2002.

Okresný súd stanovil 30. októbra 2002 termín pojednávania na 2. december 2002. Na pojednávaní   2.   decembra   2002   právny   zástupca   odporcov   požiadal   o odročenie pojednávania   z   dôvodu   prítomnosti   odporcu   v   prvom   rade   na   vojenskom   cvičení a práceneschopnosti   odporkyne   v   druhom   rade.   Okresný   súd   uznesením   odročil pojednávanie na 17. február 2003.

Na   pojednávaní   17.   februára   2003   súd   uznesením   rozhodol   o   pojednávaní v neprítomnosti odporcov. Okresný súd uznesením rozhodol o odročení pojednávania na neurčito   za   účelom   vyžiadania   správ   od   Stredoslovenských   energetických   závodov, strediska   Dolný   Kubín,   a   Bytového   spoločenstva   Dolný   Kubín   z dôvodu   ďalšieho dokazovania.   Odpovede   požiadaných   subjektov   boli   súdu   doručené   19.   marca   2003 a 13. marca   2003.   Okresnému   súdu   bolo   25.   apríla   2003   doručené   vypovedanie plnomocenstva odporcom zo strany ich právneho zástupcu.

Okresný súd nariadil 16. mája 2003 termín pojednávania na 13. október 2003, pričom doručenie predvolania odporkyni v druhom rade na adrese v D. K., ktorú uviedla, nebolo vykázané. Pojednávanie 13. októbra 2003 bolo z dôvodu neprítomnosti odporcov uznesením odročené na neurčito a odporcovi v prvom rade bola uložená poriadková pokuta.

Právny zástupca sťažovateľa listom doručeným okresnému súdu 11. februára 2004 oznámil,   že   právne   zastupovanie   sťažovateľa   v predmetnej   veci   bolo   z   jeho   strany ukončené. Právna zástupkyňa sťažovateľa v žiadosti doručenej okresnému súdu 11. marca 2004   požiadala   o stanovenie   termínu   pojednávania,   pretože   posledné   pojednávanie   sa uskutočnilo 13. októbra 2003. Podľa úradného záznamu zo 17. augusta 2004 bol spisový materiál pripojený k sp. zn. Spr. 2513/04. Uvedeným úkonom spis končí.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.

Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99 a ďalšie).

Sťažovateľ využil právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie   konania pred   ústavným súdom,   a podal   sťažnosť   na prieťahy listom z 2. apríla 2004. Predseda okresného súdu v odpovedi z 18. mája 2004 konštatoval prieťahy v konaní, ale podľa názoru sťažovateľa neprijal opatrenia na ich odstránenie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn.   II.   ÚS   74/97,   I.   ÚS   70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že hoci predmetom sporu je privolenie súdu k výpovedi nájmu bytu, ide o vec, ktorá patrí po skutkovej a právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva s rozsiahlou   judikatúrou   v   tejto   oblasti.   Predseda   okresného   súdu   navyše   vo   svojom stanovisku neuviedol ako dôvod, prečo okresný súd dosiaľ vo veci nerozhodol, ani právnu, ani faktickú zložitosť prejednávanej veci.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   zmenou   žalobného   návrhu   a   rozšírením   okruhu   odporcov   prispel k predĺženiu konania, ústavný súd však v tejto súvislosti výslovne uvádza, že tieto okolnosti nemali   vplyv   na   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Odporcovia   prispeli   vo   významnej   miere k predĺženiu konania, pretože viaceré pojednávania boli odročené z dôvodu neprítomnosti odporcov   alebo   ich   právneho   zástupcu   alebo   z dôvodu   odmietnutia   výpovede v neprítomnosti právneho zástupcu (3. novembra 1998, 19. novembra 1998, 2. decembra 2002, 17. februára 2003, 13. októbra 2003). Napriek skutočnosti, že neúčasti odporcov na pojednávaní boli väčšinou ospravedlnené, nemožno uvedené predĺženie konania pripísať na ťarchu   okresného   súdu.   Okrem   týchto   skutočností   neboli   zo   strany   účastníkov   konania zistené žiadne iné okolnosti, ktoré by mali za následok predĺženie posudzovaného konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku postupu okresného súdu došlo k porušeniu označeného základného práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol nečinný od 1. decembra 2000 do 18. januára 2002   (13,5   mesiacov),   od   6.   februára   2002   do   30.   októbra   2002   (8,5   mesiacov) a od 13. októbra 2003 do 17. augusta 2004 (10 mesiacov). V uvedených obdobiach neboli okresným súdom vykonané žiadne úkony.

Predseda   okresného   súdu   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   vyjadril   stanoviskom z 24. augusta 2004. Vo svojom vyjadrení uviedol, že prieťahy v konaní okresného súdu boli čiastočne zapríčinené aj správaním sťažovateľa ako účastníka konania, ktorý rozpornými tvrdeniami neprispel k priehľadnosti konania.

Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku ďalej uviedol, že rozhodujúci vplyv na priebežnosť vykonávania jednotlivých procesných úkonov mala pretrvávajúca kritická personálna   situácia   na   okresnom   súde,   ale   aj   viacnásobná   zmena   zákonného   sudcu v posudzovanej veci, ktorá nastala z objektívnych dôvodov (odchod zákonného sudcu na iný   súd,   častá   práceneschopnosť   ďalšieho   zákonného   sudcu).   Zastupujúci   sudca   mohol vykonávať v tejto situácii len úkony, ktoré nezniesli odklad.

Ústavný   súd   už   v priebehu   predchádzajúcej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil,   že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za prieťahy v súdnom konaní (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku postup okresného súdu v predmetnej veci vyhodnotil ako konanie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom zo strany okresného súdu v celkovej dĺžke 32 mesiacov.

Základné právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov, ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).

Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

IV.

Pretože   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   práva   sťažovateľa,   zaoberal   sa   aj   jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   nemajetkovú   ujmu sťažovateľa v dlhšom časovom horizonte, ktorý uplynul od podania návrhu súdu a v právnej neistote   pretrvávajúcej   dovtedy,   kým   nebude   v   posudzovanej   veci   rozhodnuté.   Preto ústavný súd uznal ako primerané finančné zadosťučinenie sumu 25 000 Sk.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý zakotvuje výnimku z tejto zásady, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   pretože   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľa bolo porušené, a teda mal vo veci úspech.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina   výpočtového   základu.   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   ochrana základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na skutočnosť, že dva úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný   súd   vychádzal   pri   týchto   úkonoch   z oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej republiky, podľa ktorého za prvý polrok 2003 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 13 602 Sk, preto ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony právnej pomoci, každý v hodnote 4 534 Sk. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového   základu   podľa   §   19   ods.   3   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z., t. j. 136 Sk.

Podľa takto určených kritérií je správny výpočet trov v sume 9 340 Sk, ktorú ústavný súd zaviazal uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa okresný súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004