znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 227/03-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., t. č. v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody L., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., ktorou namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tp 68/2003, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť M. M. v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o d   m   i e   t   a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   na   jej prerokovanie.

2. Sťažnosť M. M. vo zvyšnej časti   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra 2003 doručená sťažnosť M. M., t. č. Ústav na výkon väzby a Ústav na výkon trestu odňatia slobody L. (ďalej len „ústavná sťažnosť“ a „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., ktorou namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 17 ods. 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv zaručených v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tp 68/2003. K sťažnosti okrem plnomocenstva sťažovateľa pre advokáta neboli pripojené žiadne prílohy.

Sťažovateľ uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Krajského úradu justičnej polície Policajného zboru v T. sp. zn. ČVS: KUV-86/20-2001 Mh z 5. februára 2002 bolo podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 163   ods.   1   TP   vznesené   obvinenie   voči   jeho   osobe   pre   trestný   čin   skrátenia   dane a poistného [§ 148 Trestného zákona (ďalej len „TZ“)], trestný čin nedovolenej výroby liehu   (§   194a   ods.   1   TZ)   a pre   trestný   čin   falšovania   a pozmeňovania   kontrolných technických opatrení na označenie tovaru [§ 145a ods. 1 a ods. 3 písm. b) TZ]. Proti tomuto uzneseniu   podal   sťažnosť,   ktorá   bola   11.   februára   2002   Krajskou   prokuratúrou   T. zamietnutá.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 11/2002 zo 7. februára 2002 bol sťažovateľ s účinnosťou od 5. februára 2002 vzatý do väzby z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP, ktorú vykonáva doposiaľ v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody L.

Po   celý   čas   trvania   väzby   sťažovateľ   podával   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu   návrhy   na   prepustenie   z väzby.   Vo   svojom   podaní   uviedol   napr.   žiadosť   zo 6. novembra   2002,   ktorá   bola   zamietnutá   rozhodnutím   okresného   súdu   z   19.   decembra 2002, a žiadosť z 13. februára 2002 zamietnutú rozhodnutím okresného súdu z 28. marca 2002. Sťažnosti proti spomínaným rozhodnutiam okresného súdu boli rovnako zamietnuté. Posledná podaná žiadosť o prepustenie z väzby je z 15. júla 2003.

Jeho väzba tiež v priebehu doterajšieho konania „... uznesením OS v Trenčíne zo dňa 19. 7. 2002 sp. zn. 3 Tp 11/2002 bola predĺžená až do 5. 2. 2003, následne uznesením OS Trenčín zo dňa 31. 3. 2003 sp. zn. 3 Tp 2/03 bola predĺžená do 5. 8. 2003, aby bola posledným uznesením OS Trenčín zo dňa 14. 7. 2003 sp. zn. 3 Tp 68/2003 predĺžená do 5. 12. 2003“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   počas   celej   doby   jeho   väzby   s ním   boli   vykonané vyšetrovateľom iba tri vyšetrovacie úkony. V čase od 29. mája 2002, t. j. už vyše roka, s ním nebol urobený žiaden vyšetrovací úkon, ktorý by napomohol k objasneniu skutočností závažných pre jeho trestné stíhanie. Napriek skutočnosti, že jeho väzba trvá už vyše 18 mesiacov, opätovne bola predĺžená do 5. decembra 2003 uznesením okresného súdu sp. zn. 3 Tp 68/2003 zo 14. júla 2003 (ďalej aj „uznesenie zo 14. júla 2003“ alebo „napadnuté uznesenie“), v rámci odôvodnenia ktorého okresný súd konštatoval, že návrh na predĺženie väzby je dôvodný a i naďalej sú dané dôvody väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP. Podľa sťažovateľa okresný súd pri vydaní tohto uznesenia postupoval v rozpore s § 2 ods. 4, § 71 ods. 1 a § 72 ods. 2 TP. V odôvodnení totiž neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ďalšie zotrvanie vo väzbe, a to napriek tomu, že väzba znamená vážny zásah do ústavou garantovaných práv.

Vo vzťahu k ustanoveniu § 67 ods. 1 písm. b) a c) TP sťažovateľ uviedol, že podľa neho v ňom «zákonom požadované „konkrétne skutočnosti“ na jednej strane, musia byť dostatočným a rozumným podkladom pre odôvodnenie obavy uvedenej v tomto ustanovení, na strane druhej, ale v tomto štádiu konania nemožno očakávať jednoznačný a nepochybný záver,   že   ak   obvinený   nebude   vzatý   do   väzby,   bude   pokračovať   v trestnej   činnosti. V naznačenej otázke sa teda nepredpokladá istota, ale to neznamená, že postačí len akési neisté, hmlisté a konkrétnymi skutočnosťami dostatočne neodôvodnené podozrenie, lebo to by viedlo k neodôvodneným zásahom do ústavou zaručenej slobody. Zákonom vyžadované „konkrétne skutočnosti“ ako predpoklad väzby obvineného musia byť preukázané nielen pri vzatí obvineného do väzby, ale musia byť dané počas celého trvania väzby».

Podľa sťažovateľa uznesenie okresného súdu zo 14. júla 2003 nenúti orgány činné v trestnom konaní k zintenzívneniu vyšetrovacej činnosti, naopak, predlžuje trvanie zásahu do jeho zákonných práv a slobôd.

Vzhľadom na skutočnosť, že § 74 ods. 1 TP neumožňuje proti tomuto uzneseniu podať opravný prostriedok, je podľa sťažovateľa splnená aj podmienka využitia účinných prostriedkov   nápravy   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   v zmysle   §   53   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Vzhľadom na to, že napadnuté uznesenie okresného   súdu   bolo   vydané   14.   júla   2003,   je   podľa   sťažovateľa   splnená   aj   ďalšia podmienka   začatia   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovená   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ zdôraznil, že už 18 mesiacov vo väzbe prežíva značnú neistotu, po celú dobu je nútený žiť v hrozných podmienkach, a to za skutok, ktorého sa   nedopustil, čo všetko má samozrejme dopad aj na jeho zdravotný stav.

Ústavnému súdu preto na záver navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol nasledovným nálezom:

„Okresný súd uznesením zo dňa 14. 7. 2003 sp. zn. 3 Tp 68/2003 porušil právo M. M. byť vzatý do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR, právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo byť súdený v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania podľa čl. 5 ods. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a právo   na   urýchlené rozhodnutie súdu a nariadenie prepustenia ak je pozbavenie slobody tejto osoby nezákonné podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ruší   sa   uznesenie   Okresného   súdu   v Trenčíne   zo   dňa   14.   7.   2003   pod   sp.   zn. 3 Tp 68/2003.“

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade ústavnej sťažnosti) podľa § 49 až 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 tohto zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti požiadal, aby ústavný súd v prvom rade vyslovil, že napadnutým uznesením okresného súdu zo 14. júla 2003 o predĺžení jeho väzby do 5. decembra 2003 (evidentne podľa § 71 ods. 1 TP) došlo k porušeniu nasledovných práv podľa:

čl. 17 ods.   5 ústavy: Do väzby možno vziať iba z dôvodov   a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

čl. 48 ods. 2 ústavy: Každý má právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...

čl. 5 ods. 3 dohovoru: Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť hneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť   súdený   v   primeranej   lehote   alebo   prepustený   počas   konania.   Prepustenie   sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

čl. 5 ods. 4 dohovoru: Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

3. Podľa § 71 ods. 1 TP väzba v prípravnom konaní a v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Ak by väzba v prípravnom konaní presiahla šesť mesiacov a prepustením obvineného na slobodu by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže na návrh prokurátora o ďalšom trvaní väzby do jedného roka rozhodnúť sudca   a   nad   túto   lehotu,   najviac   však   do   dvoch   rokov,   senát. Uznesenie o predĺžení väzby musí byť doručené obvinenému do 10 dní od rozhodnutia.

Pri predĺžení väzby nejde o návrh sťažovateľa v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale o návrh iného oprávneného subjektu na predĺženie väzby (podľa § 71 ods. 1 a 3 TP sú nimi: prokurátor,   predseda   senátu   a generálny   prokurátor).   Keďže   ale   konanie   o návrhu   na predĺženie   väzby   predstavuje   automatické   súdne   preskúmanie   v určitých   intervaloch a z úradnej povinnosti zákonnosti väzby, ako aj existencie všetkých jej podmienok, čl. 5 ods.   4   dohovoru   je   na   takéto   konanie   aplikovateľný   (pozri   mutatis   mutandis   rozsudok Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z 21.   decembra   2000   vo   veci   Jabloňski   v.   Poľsko, No. 33492/96, § 87).

Z čl. 5 ods. 4 dohovoru potom vyplýva nielen právo sťažovateľa nachádzajúceho sa vo väzbe podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ale tiež právo, aby aj pri návrhu iného oprávneného subjektu týkajúceho sa väzby sťažovateľa rozhodol o zákonnosti tejto väzby súd.

Takéto práva súvisiace s preskúmaním väzby sťažovateľa - na základe jeho žiadosti o prepustenie   z väzby   alebo   sťažnosti   proti   zamietavému   rozhodnutiu,   resp.   na   základe návrhu   iného   oprávneného   subjektu   -   možno   vyvodiť   vzhľadom   na   ich   znenie a nadväzujúcu právnu úpravu v Trestnom poriadku aj z odsekov 2, resp. 5 článku 17 ústavy (podľa   prvej   vety   odseku   2   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak,   ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon). Oporou pre tento právny názor sú (sčasti) napr. aj nálezy vo veciach sp. zn. III. ÚS 7/00 a III. ÚS 38/01.

4.   Keď   sťažovateľ   napáda   zákonnosť   postupu   konania   okresného   súdu   o návrhu prokurátora na predĺženie jeho väzby a predovšetkým zákonnosť napadnutého rozhodnutia zo   14.   júla   2003   o predĺžení   väzby   do   5.   decembra   2003,   prichádza   do   úvahy   možné porušenie práv, ktoré označil, teda podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.

Podľa   sťažovateľa   bola   jeho   väzba   predtým   naposledy   predĺžená   uznesením okresného súdu z 31. marca 2003 do 5. augusta 2003. Napadnutým uznesením okresného súdu zo 14. júla 2003 teda došlo k jej ďalšiemu predĺženiu od 5. augusta do 5. decembra 2003 (o štyri mesiace.)

Možné ďalšie predĺženie väzby sťažovateľa okresným súdom (na základe návrhu prokurátora)   po   5.   auguste   2003   bolo   pre   sťažovateľa,   resp.   obhajobu   predvídateľné. Ústavnému súdu   však nebolo preukázané, že by obhajoba bola využila aktívny prístup a namietala nezákonnosť ďalšieho trvania väzby sťažovateľa (po   5. auguste 2003)   pred rozhodnutím   okresného   súdu   o návrhu   prokurátora   na   jej   predĺženie.   Tak   by   mohla ovplyvniť rozhodnutie okresného súdu vo svoj prospech alebo dať mu možnosť, aby sa vyvaroval prípadného porušenia práv sťažovateľa podľa ústavy alebo dohovoru.

Ohľadne   namietaného   porušenia   práv   uznesením   o predĺžení   väzby   sťažovateľa ústavný súd už v uzneseniach sp. zn. III. ÚS 90/03 a III. ÚS 135/03 okrem iného uviedol: „Z princípu subsidiarity vo vzťahu ústavného súdu ku všeobecným súdom v zmysle čl. 127 ods.   1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom   súde tiež vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu   svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným   súdom.   Pokiaľ   sťažovateľ   v rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a slobôd uplatní   v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   avšak nepredniesol   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá právomoc.“

Keďže sťažovateľ námietky možného porušenia práv podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods.   5   ústavy   nevyužil   v konaní pred okresným súdom   pred jeho rozhodnutím o predĺžení väzby sťažovateľa zo 14. júla 2003, ústavný súd jeho ústavnú sťažnosť v tejto časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (bod   1   výroku uznesenia.)

Pri   rozhodovaní   súdu   o návrhu   na predĺženie   väzby,   ktoré   je   pre   sťažovateľa predvídateľné, nemôže tento len pasívne vyčkávať na rozhodnutie a v prípade, ak je preňho nepriaznivé,   napadnúť   ho   ústavnou   sťažnosťou,   ale   v záujme   ochrany   svojich   práv a osobnej slobody sa má snažiť ovplyvniť ho svojou argumentáciou ešte pred jeho prijatím.

5. Sťažovateľ ústavný súd tiež požiadal, aby vyslovil, že napadnutým uznesením okresného   súdu   došlo   k porušeniu   jeho práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účel   označeného   práva   možno   charakterizovať   ako   odstránenie   stavu   právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa súdnej alebo inej právnej ochrany (bez zbytočných prieťahov alebo v primeranej lehote).

V náleze sp. zn. III. ÚS 7/00 sa ústavný súd zaoberal aj právom osoby nachádzajúcej sa vo väzbe, aby doba väzby nepresiahla dobu nevyhnutnú, resp. primeranú, vyplývajúcim z čl. 17 ods. 2 (a 5) ústavy. Uviedol však, že ide o iné základné právo, ako je právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Poukázal pritom, že vzťah medzi právami podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 17 ods. 2 ústavy je obdobný ako medzi právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 5 ods. 3 dohovoru. Zatiaľ čo čl. 6 ods. 1 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti lehoty na prejednanie veci súdom sa vzťahuje na všetkých účastníkov súdneho konania s cieľom chrániť ich pred nadmernými procesnými prieťahmi, čl. 5 ods. 3 sa týka len   obvinených   osôb,   ktoré   sú   pozbavené   osobnej   slobody,   a   ochraňuje   ich   pred neopodstatnene dlhou väzbou (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Stögmüller v. Rakúsko z 10. novembra 1969, strana 40, § 5).

V trestnej veci sťažovateľa ide o jeho trestné obvinenie z 5. februára 2002, pričom jeho   trestná   vec   sa   nachádza   stále   ešte   v štádiu   prípravného   trestného   konania   (nebola podaná   obžaloba).   Za   priebeh   prípravného   konania   vrátane   povinnosti,   aby   bolo vykonávané   bez   zbytočných   prieťahov,   a teda   pri   rešpektovaní   práva   sťažovateľa   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, primárne zodpovedajú orgány prípravného   konania   (prokurátor,   vyšetrovateľ   a policajný   orgán),   a nie   súd   (tento   jeho priebeh zásadnejšie ani ovplyvniť nemôže). Za priebeh trestného konania súd zodpovedá vtedy, ak je podaná na obvineného obžaloba (pozri § 181 ods. 2 TP).

Do prípravného konania súd vstupuje v prípade potreby závažných zásahov do práv a slobôd obvineného vrátane zásahu do jeho osobnej slobody (chránenej čl. 17 ústavy) vo forme väzby. Keďže súd rozhoduje o vzatí do väzby a tiež o jej ďalšom trvaní, primárne za ňu zodpovedá vrátane možného porušenia práv obvineného spojených s väzbou podľa čl. 17 ústavy.   Rozhodovaním   o väzbe   v prípravnom   konaní   súd   v zásade   nemôže   ovplyvniť priebeh prípravného konania (odhliadnuc od jeho prípadného sťaženia, ak napr. obvineného do väzby nevezme a tento nebude na slobode k dispozícii pre trestné konanie), za ktoré zodpovedajú orgány prípravného konania, takisto ako väzbu nemôžu zásadnejšie ovplyvniť orgány prípravného konania, ktoré za ňu ani primárne nezodpovedajú.

Z uvedeného   potom   v súhrne   vyplývajú   tieto   právne   závery.   Pokiaľ   v trestnom konaní namieta porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   obvinený,   toto   právo   sa   vzťahuje na   konanie   o jeho   trestnom   obvinení.   Pretože v prípravnom konaní konajú a rozhodujú o trestnom obvinení orgány prípravného konania, môžu v zásade len ony toto právo porušiť. Súd koná a rozhoduje o trestnom obvinení len po podaní obžaloby, a teda v zásade iba v tomto štádiu konania sa môže dopustiť porušenia označeného   práva.   Preto   činnosť   súdu,   ktorý   koná   a rozhoduje   v prípravnom   konaní o väzbe, sa primárne týka osobnej slobody obvineného, a nie jeho trestného obvinenia. Pri zbytočných prieťahoch týkajúcich sa väzby môže potom podľa ústavy porušiť iba právo obvineného, ktoré súvisí s jeho osobnou slobodou podľa čl. 17.

Pretože okresný súd už z týchto dôvodov napadnutým uznesením o predĺžení väzby sťažovateľa nemohol porušiť jeho právo na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v tejto časti bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (bod 2 výroku uznesenia).

6.   Ústavný   súd   napokon   musel   ústavnú   sťažnosť   odmietnuť   pre   zjavnú neopodstatnenosť aj v časti namietajúcej porušenie práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Prvá   záruka   vyplývajúca   z tohto   ustanovenia   (právo   byť   predvedený   pred   sudcu alebo inú úradnú osobu) evidentne nie je aktuálna, uvažovať preto možno len o záruke druhej (právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený na slobodu). Táto má za účel   zabrániť,   aby   obvinený   zostával   vo   väzbe   príliš   dlho   pred   rozsudkom,   čiže   ho ochraňuje pred neopodstatnene dlhou väzbou.

Právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru by mohla porušovať neopodstatnene dlhá   väzba.   Primeranosť   doby   trvania   väzby   sa   posudzuje   v každej   veci   podľa   jej osobitných   okolností,   pričom   podstatnými   sú   predovšetkým:   pretrvávanie   dôvodného podozrenia,   že   osoba   pozbavená   osobnej   slobody   spáchala   trestný   čin,   významné a dostatočné dôvody pre toto pozbavenie a osobitná starostlivosť (urýchlenie) príslušných orgánov pri vedení konania proti nej (napr. III. ÚS 7/00).

Ústavný súd súc viazaný návrhom sťažovateľa podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde,   aby   vyslovil,   že   k porušeniu   označeného   práva   sťažovateľa   došlo   napadnutým uznesením   okresného   súdu   o predĺžení   väzby,   musí   konštatovať,   že   takýmto   spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva.

Právo sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru v časti týkajúcej sa primeranosti doby väzby   možno   porušiť   iba   v konaní trvajúcom   určitú   dobu   súhrnom   viacerých   právnych skutočností (najmä rozhodnutie, opomenutie a nečinnosť), ktoré majú spolu za následok neprimerane dlhú väzbu, nie však jedným rozhodnutím, ktoré spravidla takýto následok nemôže mať.

Napadnutým uznesením okresného súdu zo 14. júla 2003 došlo k predĺženiu väzby sťažovateľa   v období   od   5.   augusta   do   5.   decembra   2003,   to   znamená o štyri   mesiace. Takéto rozhodnutie je nevyhnutným titulom pre väzbu len do budúcnosti, v označenom období   (teda   nie   pre väzbu,   ktorá   už   bola   vykonaná),   za   predpokladu,   že   medzičasom nedôjde k prepusteniu sťažovateľa z nej zákonne prípustným spôsobom.

Keďže   samotným   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť k neprimerane dlhej väzbe sťažovateľa v rozpore s čl. 5 ods. 3 dohovoru, ústavnú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práva sťažovateľa podľa označeného ustanovenia z dôvodu napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   bolo   potrebné   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú (bod 2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2003