znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 226/2014-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2014 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti A. M. a V. M. a M. M. a M. M., zastúpených spoločnosťou Lanikova Group, s. r. o., Grösslingova 8, Bratislava, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Zdenka Lániková,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   A.   M.,   V.   M.,   M.   M.   a M.   M.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 9 C 53/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. M., V. M., M. M. a M. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť A. M., V. M., M. M. a M. M. trovy konania v sume 681,79 € (slovom šesťstoosemdesiatjeden eur a sedemdesiatdeväť centov) na účet spoločnosti Lánikova Group, s. r. o., Grösslingova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   boli 27. februára 2014 a 28. februára 2014 doručené sťažnosti A. M. a V. M. a M. M. a M. M., (ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997.

Ústavný súd sťažnosti sťažovateľov pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 1894/2014, sp. zn.   Rvp   1895/2014,   sp.   zn.   Rvp   1905/2014   a sp.   zn.   Rvp   1906/2014   predbežne prerokoval,   uznesením   č.   k.   III.   ÚS   226/2014-9   z   25.   marca   2014   ich   prijal   na   ďalšie konanie a zároveň rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 226/2014.

Z   obsahu   sťažností   vyplynulo,   že   sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 53/1997 o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov. V uvedenom konaní, ktoré začalo návrhom zo 4. februára 1997, sa navrhovateľka domáha vyslovenia neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy a darovacej zmluvy, ktorou došlo k prevodu nehnuteľností z navrhovateľky a jej právneho predchodcu na odporcu (v súčasnosti odporcu v 1. rade). V konaní vo veci rozhodol okresný súd v prospech navrhovateľov rozsudkom sp. zn. 9 C 53/1997 z 21. novembra 1997. Na základe odvolania odporcu rozhodol Krajský súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozhodnutím   sp.   zn.   16   Co   165/98 z 23. septembra   1998   tak,   že   zmenil   rozsudok   prvostupňového   súdu   a   návrh   zamietol. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na základe navrhovateľkou podaného   dovolania   rozhodnutím   sp.   zn.   1   Cdo   53/2000   z   30.   januára   2001   zrušil rozsudok odvolacieho   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   uznesením sp. zn. 12 Co 47/01 zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 C 53/1997 z 21. novembra 1997 a vec mu vrátil na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   odporca   (teraz   odporca   v   1.   rade)   medzičasom prevádzal sporné nehnuteľnosti na tretie osoby, navrhovateľka rozšírila návrh na začatie konania   a   požiadala   o   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorým   by   okresný   súd   zakázal odporcovi a ďalším účastníkom na strane odporcu, ktorých navrhovala pripustiť do konania, akýmkoľvek spôsobom nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   9   C   53/97-231   z   28.   mája   2003   pripustil,   aby do konania vstúpilo na strane odporcu ďalších 41 účastníkov konania vrátane sťažovateľov, ktorí vstúpili do konania ako odporcovia v 26. rade (M. M.), 27. rade (M. M.), 28. rade (A. M.) a v 29. rade (V. M.).

Posledným úkonom, ktorý súd vo veci vykonal, bolo podľa sťažovateľov vylúčenie dedičského   spisu   po   nebohej   odporkyni   v 42.   rade   uznesením   z   12.   októbra   2009. Sťažovatelia vo svojich sťažnostiach k stavu konania zhodne uvádzajú, že právna neistota spôsobená prieťahmi v súdnom konaní spôsobuje vážny zásah do výkonu ich vlastníckych práv. Poukazujú tiež na to, „že celé súdne konanie vedené od roku 1997, je poznačené neprimeranými prieťahmi, a to najmä odo dňa 29. 06. 2006, kedy bolo na Okresný súd Bratislava II doručené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3 Co 131/06 zo dňa 31. 05. 2006, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní niektorých z účastníkov konania. Okresný súd Bratislava 2 vo veci absolútne nekoná takmer 8 rokov.“. Ďalej uvádzajú, že sú už takmer jedenásť rokov považovaní za účastníkov konania, kvôli čomu sú v právnej neistote, čo   im „spôsobuje   značné   ťažkosti“.   Sťažovatelia   sa   preto   domáhajú   tiež   priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a jeho primeranosť odôvodňujú najmä absolútne neprimeranou dĺžkou konania a skutočnosťou, že za obdobie takmer 11 rokov, odkedy sú účastníkmi konania ako vlastníci spornej nehnuteľnosti, im okresný súd neposkytol žiadnu ochranu ich práv.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vydal nález, ktorým   vysloví   porušenie   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 53/1997. Navrhujú tiež, aby ústavný súd v náleze prikázal okresnému súdu konať vo veci sp. zn. 9 C 63/1997 bez zbytočných prieťahov, priznal im primerané finančné zadosťučinenie každému po 10 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia každému po 331, 68 € na účet ich právnej zástupkyne.

Ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či trvajú na ústnom pojednávaní v prijatej veci. Predsedníčku okresného súdu zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k   prijatej   sťažnosti.   Predsedníčka   okresného   súdu reagovala na výzvu   ústavného súdu   podaním   sp.   zn. Spr.   2077/2014 zo 7.   mája 2014, v ktorom k opodstatnenosti sťažnosti uviedla:

„Oboznámením   sa   s   obsahom   súdneho   spisu   musím   konštatovať,   že   sťažnosť sťažovateľov je dôvodná, nakoľko v konaní vznikli prieťahy, ktoré boli čiastočne spôsobené aj množstvom agendy vybavujúcej zákonnou sudkyňou.

Zákonná sudkyňa JUDr. Marcela Gandelová bola v minulosti zo strany predsedu súdu upozorňovaná na prieťahy v konaní a potrebu vo veci konať plynulo.

Dovolím si taktiež uviesť, že JUDr. Marcela Gandelová sa listom prezidentovi SR vzdala výkonu funkcie sudcu,   ktorá jej zanikla   dňom   31.   01.   2014.   Následne   boli   veci z oddelenia, na základe dodatku k rozvrhu práce prikázané na vybavenie JUDr. Karolovi Posluchoví, ktorý bol však súčinnosťou od 01. 04. 2014 Súdnou radou Slovenskej republiky preložený na výkon funkcie sudcu na iný okresný súd.

S účinnosťou od 01. 05. 2014 prevzala oddelenie 9 C a teda i predmetnú vec sudkyňa JUDr. Petra Priečinská, ktorá bola preložená Súdnou radou Slovenskej republiky na výkon funkcie sudcu na tunajší súd.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. 9 C 53/1997 priebeh a stav konania. Po preštudovaní spisu ústavný súd skonštatoval, že   do   konania,   ktoré   začalo   4.   februára   1997   návrhom   navrhovateľky   na   vyslovenie neplatnosti právnych úkonov, vstúpili sťažovatelia na základe uznesenia okresného súdu č. k. 9 C 53/97-231 z 28. mája 2003. Okresný súd uvedeným rozhodnutím vyhovel návrhu navrhovateľky na pripustenie ďalších účastníkov do konania na strane odporcu. Okresný súd v období od 28. mája 2003 do konca roka 2004 vykonával jednoduché úkony – najmä doručoval uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane odporcu, zisťoval adresy a rodné čísla účastníkov, ktorým sa nepodarilo doručiť zásielky pre nesprávne uvedené adresy, pripájal spisy z dedičského konania po odporcoch v 31. a 42. rade. Ďalší úkon vo veci   vykonal   okresný   súd   až   14.   marca   2006,   keď   predložil   spis   na   rozhodnutie o odvolaniach ôsmich účastníkov proti uzneseniu, ktorým boli pribratí do konania. Krajský súd rozhodnutím č. k. 3 Co 131/06-315 z 31. mája 2006 uvedené odvolania odmietol. Následne   sudkyňa   konajúca   vo   veci   dávala   pokyny   na   doručenie   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   na   zistenie   adries   na   doručovanie   účastníkov   konania,   na   opätovné doručovanie rozhodnutí, na vypracovanie uznesenia o vylúčení odporcov v 31. a 42. rade z konania.   Posledným   úkonom   je   pokyn   na   vylúčenie   spisu   sp.   zn.   D   815/02 z 12. januára 2007.

Ústavný   súd   v   uvedenej   veci   už   vyslovil   existenciu   prieťahov   v   konaní,   uložil okresnému súdu konať vo veci a priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania, a to nálezom sp. zn. IV. ÚS 352/2013 z 23. septembra 2013, keď vyslovil porušenie   práv   navrhovateľky   v konaní,   a   nálezom   sp.   zn.   I.   ÚS   473/2013 z 20. novembra 2013, keď rozhodol o porušení práva účastníka konania na strane odporcov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky garantovať účastníkom súdneho konania právo na prerokovanie ich veci v primeranej lehote (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zabezpečiť odstránenie stavu právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v   primeranej   dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty účastníka konania.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Plynulosť konania zabezpečuje aj § 119 ods. 1 OSP, z ktorého sudcovi vyplýva povinnosť odročovať pojednávania len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania a spôsobu,   akým v   konaní   postupoval   súd   (II.   ÚS   74/97).   Tieto   tri   kritériá   zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie o určení neplatnosti právnych úkonov. Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o určení neplatnosti právnych úkonov tvorí bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a po právnej stránke ho nemožno hodnotiť ako zložité. Po skutkovej stránke sa zložitosť veci prejavuje v tom, že na strane odporcov je 42 účastníkov a súd u viacerých z nich nemal k   dispozícii   aktuálne adresy   na   doručovanie   písomností.   V dvoch   prípadoch   musel   tiež pripájať   spisy   z   dedičského   konania   po   zomretých   účastníkoch   konania.   Ústavný   sú konštatuje,   že   v období,   kým   do   konania   nevstúpili   ďalší   účastníci   konania   na   strane odporcov (vrátane sťažovateľov), okresný súd konal viac-menej plynule, bez výraznejších prieťahov v konaní. Uvedené okolnosti však nemôžu ospravedlniť niekoľkoročnú nečinnosť okresného súdu.

2.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval,   bolo   správanie   účastníkov konania.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   spisu   sp.   zn.   9   C   53/1997   nezistil   na   strane sťažovateľov   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   prispeli   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní okresného súdu.

3.   Pokiaľ   ide   o   hodnotenie   postupu   súdu,   v   posudzovanom   prípade   sa   v   konaní okresného súdu v období od vstupu sťažovateľov 23. mája 2003 do konania vyskytujú výrazné obdobia nečinnosti. Posledným úkonom vo veci konajúcej sudkyne bol jej pokyn na vylúčenie spisu v dedičskej veci sp. zn. D 815/02 z konania z 12. januára 2007.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd vo veci sp. zn. 9 C 53/1997 nekoná už viac ako   sedem   rokov.   Zároveň   ústavný   súd   nezistil   existenciu   žiadnej   prekážky,   ktorá   by ospravedlňovala pasivitu okresného súdu a bránila mu v plynulom postupe vo veci.

Po   zhodnotení   postupu   okresného   súdu   v   napadnutej   veci   možno   konštatovať príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Konanie vedené pod sp. zn. 9 C 53/1997 trvá od vstupu sťažovateľov do konania už viac ako jedenásť rokov, pričom celková dĺžka uvedeného konania je v súčasnosti viac ako sedemnásť rokov. V tejto súvislosti už ústavný súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd prieťahmi v konaní a neprimeranou dĺžkou konania neposkytol sťažovateľom v konaní sp. zn. 9 C 53/1997 rýchlu a účinnú ochranu ich práv z zmysle § 6 a § 100 ods. 1 OSP, a preto rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty sťažovateľov (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia   žiadali   priznať primerané finančné   zadosťučinenie   každému   v   sume 10 000 €, čo odôvodnili pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný   súd   po   zohľadnení   všetkých   okolností   prípadu   priznal   sťažovateľom   aj primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 3 000 € (bod 3 výroku nálezu).

IV.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   si   uplatnila   nárok na náhradu trov u každého sťažovateľa jednotlivo v sume 331,68 €, za dva úkony právnej služby (za prevzatie a prípravu zastúpenia a za písomné vyhotovenie sťažnosti) vo výške 130,16 €, za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 2 x 8,04 € v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“).   Pretože   je   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   platiteľom   DPH, požaduje zvýšenie odmeny o zákonnú výšku DPH.

V danom prípade právna zástupkyňa sťažovateľov vypracovala štyri sťažnosti, ktoré po ich doručení ústavnému súdu boli uznesením č. k. III. ÚS 226/2014-9 z 25. marca 2014 spojené   na   spoločné   konanie,   keďže   sa   týkali   toho   istého   konania   vedeného   okresným súdom a boli v zásade obsahovo totožné. Tieto skutočnosti v podstatnej miere znížili nároky tak na prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností (takmer identický obsah), čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o úhrade trov konania.

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 134 € a 8,04 € režijný paušál, teda za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) predstavuje sumu 284,08 €. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Ústavný súd preto priznal právnej zástupkyni sťažovateľov náhradu trov konania vo výške 568,16   €   (štyrikrát   142,04   €),   ktorá   po   zvýšení   o   daň   z   pridanej   hodnoty   celkovo predstavuje konečnú sumu 681,79 € (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júna 2014