znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 226/2013-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   októbra   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Rudolfa Tkáčika o prijatej sťažnosti Ing. K. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. Č., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. K. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 T 152/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   152/2005 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   K.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   500 €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   Ing. K. B. uhradiť trovy konania v sume 413,91   €   (slovom   štyristotrinásť   eur   a deväťdesiatjeden   centov)   na účet   jeho   právneho zástupcu   JUDr.   J.   Č.,   Advokátska   kancelária, K.,   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 226/2013-11 z 11. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. K. B., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2005.

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že na základe obžaloby podanej 30.   októbra   2005   je   vedené   okresným   súdom   trestné   stíhanie,   v   ktorom   je   sťažovateľ subjektom v postavení poškodeného.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd spôsobuje v predmetnom konaní zbytočné prieťahy,   v čom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojho základného práva zaručeného   čl.   48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje aj na sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorými sa v priebehu trestného konania domáhal nápravy a ktoré boli zo strany predsedu okresného   súdu   posúdené   ako   dôvodné   (vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnostiam sťažovateľa zo 7. septembra 2007 a z 5. augusta 2010), pričom mu však podľa jeho názoru nepriniesli požadovaný efekt.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 152/2005, prikázal   okresnému   súdu   konať   v jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   mu primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   12 000   €,   ako   aj   náhradu   trov   právneho zastúpenia.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 16. augusta   2013   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   vykonaných   procesných úkonov   a konštatovanie   o plynulosti   konania   vo   veci   sťažovateľa   s výnimkou   obdobia od 30. decembra 2005 do 27. augusta 2007, kde nečinnosť okresného súdu bola spôsobená podľa   vyjadrenia predsedníčky okresného súdu „zvýšenou zaťaženosťou predsedu senátu v súvislosti   s odchodom   viacerých   sudcov   z trestného   úseku“. K ďalšiemu   obdobiu nečinnosti (od 2. septembra 2008 do 7. septembra 2010) okresný súd uviedol, že „dôvodom odročenia pojednávania dňa 8.7.2008 na neurčito bolo nedoručenie odpovede zo strany Okresného súdu K. Tento súd bol požiadaný o spoluprácu pri zabezpečení dôkazu majúceho charakter bankového tajomstva, pričom žiadosť bola tomuto súdu zaslaná ešte 3. 12.2007. Na   základe   urgencie   bola   nám   požadovaná   správa   zaslaná   dňa   2.9.2008.   V tom   čase predseda senátu, ktorý mal vec pridelenú, začal prejednávať trestnú vec proti obž. M. Č. a spol.,   sp.zn.   3T   32/08,   ktorá   kvôli   jej   rozsiahlosti   a závažnosti   mu   neumožňovala dostatočne sa venovať iným trestným veciam prideleným jeho senátu.“.

V závere   vyjadrenia   predsedníčka   okresného   súdu   vyslovila   súhlas   s upustením od ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.

Právny   zástupca   sťažovateľa   využil   možnosť   zaujať   stanovisko   k   vyjadreniu okresného súdu. V podaní doručenom ústavnému súdu 5. septembra 2013 vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania v danej veci a špecifikoval tiež výšku trov konania, na náhradu ktorých požadoval zaviazať okresný súd.   V predmetnom stanovisku poukázal na   rozsiahle   obdobie   nečinnosti   okresného   súdu   v trvaní   takmer   20   mesiacov (od 30. decembra 2005 do 27. augusta 2007) a zdôraznil doterajšiu dĺžku trestného konania –   9   rokov,   bez   dovŕšenia   právnej   istoty.   Právny   zástupca   sťažovateľa   prezentoval   tiež emotívnu argumentáciu, v ktorej uviedol: „Obžalovaní ako organizovaná skupina okradli môjho mandanta o cely majetok o dedičstvo v ČR v sume 5,2mil Kč uložených v K. v Č., rodinný dom v P. v sume najmenej cca 2mil Sk /66388,-€/ a byt v K. v sume 1,2 mil Sk / 39.833,-€/ zneužitím jeho choroby – mozgovej porážky. V predmetnom trestnom konaní bola uplatnená škoda 1 109 000,-Sk /36812,-€/. za hnuteľné veci zariadenia domu a osobné veci. Obžalovaní obzvlášť hrubých a zákerným spôsobom v snahe sa obohatiť zneužili zdravotné problémy poškodeného a vrhli sa na bezbrannú korisť v snahe zmocniť sa a obohatiť na úkor   sťažovateľa.   Toto   sa   im   podarilo   a konanie   súdu   vo   veci   považujeme   za výsmech spravodlivosti a zlegalizovanie trestnej činnosti.“

V závere   stanoviska   právny   zástupca   sťažovateľa   poukázal   na   negatívny   dopad zbytočných prieťahov vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody, keď uviedol, že „stav   právnej   neistoty   trvá   naďalej,   lebo   vec   nie   je   právoplatne   skončená.   Konečné rozhodnutie je nedohľadne a stráca už aj svoj účinok.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z   obsahu   súdneho   spisu   a vyjadrení   účastníkov   konania   ústavný   súd   zistil   tieto pre rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Okresnému súdu bola 30. decembra 2005 podaná obžaloba pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1 a 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov, pričom   okresný   súd   28.   augusta   2007   vyzval   sťažovateľa   na predloženie   relevantných podkladov.

Okresný súd uskutočnil 8. júla 2008 pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely zistenia pobytu svedka a zabezpečenia podkladov na základe uplatnenej žiadosti o právnu pomoc v styku s cudzinou. Predmetná žiadosť bola vybavená 2. septembra 2008. V priebehu augusta 2010 zisťoval okresný súd miesto pobytu svedka.

Okresný súd uskutočnil 9. novembra 2010 pojednávanie, na ktorom z dôvodu pobytu predmetného svedka na neznámom mieste prečítal zápisnicu o jeho výsluchu z prípravného konania,   vyhlásil   na   tomto   pojednávaní   dokazovanie   za   skončené   a vyhlásil   rozsudok, ktorým boli obžalovaní spod obžaloby oslobodení (pretože skutok nie je trestným činom). Sťažovateľ   a prokurátor   podali   proti   rozsudku   odvolanie.   Krajský   súd   v Košiciach uznesením   z 2.   mája   2011   podľa   §   258   ods.   1   písm.   b)   a c)   zákona   č.   141/1961   Zb. o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“) zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie. Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 6. mája 2011. Okresný súd vykonal v októbri 2012 úkony smerujúce k zabezpečeniu relevantných podkladov.

Okresný   súd   uskutočnil   3.   decembra   2012   pojednávanie,   na   ktorom   vypočul obžalovaných   a svedka,   pričom   pojednávanie   odročil   pre   účely   ustanovenia   znalca. Okresný   súd   v priebehu   júna   2013   vykonával   úkony   smerujúce   k zabezpečeniu relevantných podkladov a predvolania účastníkov.

V čase   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   nebolo   posudzované   konanie na okresnom súde právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   je   zakotvená   v ustanovení   §   203   ods.   2   Trestného poriadku aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu povinnosť prejednávať vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (ako   aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03,   IV.   ÚS   272/04)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posúdenia   zo   strany   ústavného   súdu   je   trestné   stíhanie   vedené pre skutok   kvalifikovaný   ako   trestný   čin   krádeže,   kde   nemožno   konštatovať   právnu zložitosť   trestnej   veci,   vzhľadom   na   charakteristiku   vyšetrovaného   skutku,   ktorý nepredstavoval   žiaden   mimoriadne   komplikovaný   právny   prípad.   Rovnako   to   platí   aj o súvisiacej problematike bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorú bolo v danom prípade potrebné aplikovať pre účely posúdenia predbežných otázok.

Z   obsahu   súdneho   spisu   však   ústavný   súd   zistil   určité   okolnosti   opodstatňujúce čiastočnú   zložitosť   prerokúvanej   veci   po   skutkovej   stránke.   Táto   bola   daná   potrebou rozsiahlejšieho dokazovania pozostávajúceho jednak z výsluchov oboch obžalovaných, ako aj   výsluchov   väčšieho   množstva   svedkov,   v konaní   sa   takisto   vyskytla   potreba   úkonu cezhraničnej   právnej   pomoci,   pri   ktorej   treba   nevyhnutne   počítať   s určitým   predĺžením konania.   Rozhodne   však   tieto   skutočnosti   nemôžu   ospravedlniť   rozsiahle   obdobia nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   ktoré   boli   ústavným   súdom   zistené pri preskúmaní jeho postupu (bod 3).

2.   V rámci   druhého   kritéria   aplikovaného   pri   posudzovaní   otázky   existencie zbytočných prieťahov konania ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa nezistil žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali pasivitu sťažovateľa ako účastníka konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   ústavou   a jeho   práva   zaručeného dohovorom, bol postup konajúceho súdu.

Pri   preskúmaní   posudzovaného   konania   boli   ústavným   súdom   zistené   obdobia nečinnosti okresného súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Rozsiahlym obdobím nečinnosti o dĺžke približne jedného roka a siedmich mesiacov bolo   konanie   okresného   súdu   poznačené   v etape   od   30.   decembra   2005,   keď   bola okresnému súdu podaná vo veci sťažovateľa obžaloba, do 28. augusta 2007, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie relevantných podkladov.

Pasivitou okresného súdu predstavujúcou nečinnosť v rozsahu približne jedného roka a desiatich mesiacov bolo poznačené aj obdobie konania od 2. septembra 2008, keď bola vybavená   žiadosť   o právnu   pomoc   v styku   s cudzinou,   o ktorú   okresný   súd   požiadal, do augusta 2010, keď okresný súd vykonal úkony smerujúce k zisteniu pobytu relevantného svedka.

Okresný   súd   zostal   nečinný   (po   dobu   jedného   roka   a 4   mesiacov)   aj   po   vrátení spisového   materiálu   6.   mája   2011,   keď   mu   bol   spisový   materiál   po   zrušení   jeho prvostupňového   rozsudku   vrátený   nadriadeným   súdom,   do   októbra   2012,   keď   začal vykonávať úkony smerujúce k zabezpečeniu relevantných podkladov.

Nečinnosť v rozsahu piatich mesiacov, keď okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, vykazuje aj obdobie konania od 3. decembra 2012, keď vykonal okresný súd pojednávanie, do júna 2013, keď začal okresný súd vykonávať úkony smerujúce k zabezpečeniu relevantných podkladov.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv,   kvôli   ktorým   sa   sťažovateľ   obrátil   na   štátny   orgán,   aby   o   jeho   veci   rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Nesústredenú a neefektívnu činnosť okresného súdu potvrdzuje uznesenie krajského súdu z 2. mája 2011, ktorým   tento zrušil rozsudok okresného súdu z 9. novembra 2010 pre chyby konania podľa   § 258 ods. 1 písm. b) a c)   Trestného poriadku (nedostatočne zistený   skutkový   stav).   Odvolací   súd   v predmetnom   uznesení   poukázal   na podstatný nedostatok   postupu   okresného   súdu,   keď   podľa   vyjadrenia   odvolacieho   súdu   rozhodol okresný   súd   predčasne,   pretože   sa   nevysporiadal   so   všetkými   okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie, čo vyvolalo pochybnosti o správnosti jeho skutkových zistení a potrebu v záujme objasnenia veci niektoré dôkazy zopakovať, prípadne vykonať ďalšie dôkazy.

K   argumentácii   okresného   súdu   o objektívnych   okolnostiach   majúcich   negatívny dopad na plynulosť posudzovaného konania, a síce o nedostatočnom personálnom obsadení príslušného úseku okresného súdu a nadmernej zaťaženosti zákonného sudcu v dotknutých obdobiach konania, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru opierajúcu sa o judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   že   nadmerné   množstvo   vecí   na   súde nezbavuje   štát   zodpovednosti   za zbytočné   prieťahy   v   konaní   (mutatis   mutandis III. ÚS 32/02,   IV.   ÚS   196/03,   II. ÚS 199/2011)   a   že   otázky   množstva   vecí,   personálne a organizačné   problémy   súdu   nie   sú   v zásade   ústavne   významné   pre   posúdenie   toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie porušenia práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   garantovaného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).

Vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti okresného súdu a jeho neefektívnu činnosť nemožno   takmer   osem   rokov   trvajúcu   dobu   súdneho   konania   považovať   za ústavne akceptovateľnú   vo   vzťahu   k   základnému   právu   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   ani za primeranú vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľa boli porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc   z   toho,   že   trestné   konanie   pred   okresným   súdom   nebolo   ku   dňu rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti   právoplatne   skončené,   prikázal   ústavný   súd okresnému   súdu   konať   vo   veci   sťažovateľa   bez   zbytočných   prieťahov   postupom smerujúcim   k nastoleniu   právnej   istoty   sťažovateľa   domáhajúceho   sa   meritórneho ukončenia trestného stíhania (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 12 000 €, ktorú odôvodnil pocitmi právnej neistoty a   nespravodlivosti v trestnom konaní týkajúcom sa vyšetrovaného skutku majúceho podľa vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa fatálny dopad na jeho životnú situáciu.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 2   500 €.   Táto   suma zohľadňuje celkovú   dĺžku   posudzovaného konania s prihliadnutím na predmet   konania,   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a   s   tým   spojenú   ujmu sťažovateľa (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 413,91 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil, že uplatnená náhrada trov konania zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012 (781 €).

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za tri úkony právnej služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti,   stanovisko   k vyjadrenie okresného súdu) v sume 3 x 130,16 € a náhradu režijného paušálu v sume 3 x 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky. Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume 413,91 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. októbra 2013