znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 226/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. I. K., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť M. P., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. apríla 2012. Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   príslušného   vyšetrovateľa   mu   bolo uznesením sp. zn. ČVS: ORP-710/OEK-KN-2011 z 15. decembra 2011 vznesené obvinenie za obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   ho   sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 1 Tp 29/2011 zo 16. decembra 2011 vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 51/2011 z 27. decembra 2011 tak, že zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vzal ho do väzby len z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ uviedol, že krajský súd   dôvod   preventívnej   väzby   odôvodnil   tým,   že   uňho   existuje   dôvodná   obava z pokračovania   v trestnej   činnosti,   keďže   v jeho   prípade   došlo   k zaisteniu   väčšieho množstva marihuany, z čoho je zrejmé, že nešlo o množstvo, ktoré by použil pre vlastnú potrebu, ale že je dôvodná obava, že túto látku zadovažoval pre ďalšie osoby a že v prípade jeho ponechania na slobode by mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Sťažovateľ   v sťažnosti   pokračoval   tým,   že   22.   februára   2012   podal   na   Okresnej prokuratúre K. (ďalej len „okresná prokuratúra“) žiadosť o prepustenie z väzby, ktorá bola podľa   jeho   vyjadrenia   postúpená   na   rozhodnutie   okresnému   súdu.   O žiadosti   rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 3/2012 z 15. marca 2012 tak, že ju zamietol a zároveň zamietol jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť, v ktorej namietal   neopodstatnenosť   preventívnej   väzby.   V tejto   súvislosti   poukázal   na   podstatu väzby,   ktorej   účelom   je   vo   všeobecnosti   zabezpečiť   obvineného   pre   potreby   trestného konania, a na jej fakultatívny charakter, keď povinnosťou všeobecného súdu je v každom okamihu trestného konania skúmať, či dôvody väzby trvajú a či nie je možné ju nahradiť niektorým z inštitútov podľa § 80 Trestného poriadku.

Sťažovateľ uviedol, že o jeho sťažnosti   proti uzneseniu okresného súdu   rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. apríla 2012 tak, že ju zamietol.

V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne odôvodnené   a že   v jeho prípade   dôvod   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku nie je daný. Podľa názoru sťažovateľa nestačí argumentácia krajského súdu odvolávajúca sa na povahu skutku, ale že dôvod jeho väzby je potrebné odôvodniť aj konkrétnymi skutkovými okolnosťami, ktoré podľa jeho názoru v uznesení krajského súdu absentujú.   Okrem   toho   sťažovateľ   vyslovil   názor:   „Z   napadnutého   rozhodnutia   nie   je možné zistiť, z akého konkrétneho dôvodu je vo vzťahu k mojej osobe vylúčené dosiahnuť účel väzby aj iným spôsobom, ako jej priamym výkonom.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. apríla 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a aby namietané uznesenie krajského súdu zrušil.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. marca 2012.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v K., odboru kriminálnej polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-710/OEK-KN-2011 z 15. decembra 2011   bolo   sťažovateľovi   vznesené   obvinenie   za   obzvlášť   závažný   zločin   nedovolenej výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   a prekurzorov,   ich   držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 1 Tp 29/2011 zo 16. decembra 2011 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tpo 51/2011 z 27. decembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba).

Dňa   1.   marca   2012   bola   okresnému   súdu   prostredníctvom   okresnej   prokuratúry doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, v ktorej argumentoval tým, že uňho nie sú preukázané žiadne konkrétne skutočnosti, a podľa neho v priebehu vyšetrovania neboli zadovážené   žiadne   dôkazy,   ktoré   by   odôvodňovali   jeho   preventívnu   väzbu.   Sťažovateľ namietal aj prieťahy vo vyšetrovaní a uviedol, že podľa jeho vedomostí nebol od decembra 2011 vo veci vykonaný žiaden úkon.

O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   rozhodol   okresný   súd   uznesením sp. zn. 1 Tp 3/2012 z 15. marca 2012 tak, že ju zamietol a súčasne zamietol aj jeho žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   povahou   spáchaného   skutku,   keď u sťažovateľa   bolo   nájdené   väčšie   množstvo   marihuany,   ktoré   preukázateľne   nemohlo slúžiť   len   pre   jeho   vlastnú   potrebu.   Na   základe   toho   dospel   okresný   súd   k záveru,   že dôvodná   obava   z pokračovania   v trestnej   činnosti   je   u sťažovateľa   aj   naďalej   daná. K rýchlosti vyšetrovania okresný súd podotkol, že v decembri 2011 bol do konania pribratý Kriminalistický a expertízny ústav B. (ďalej len „ústav“) pre účely posúdenia zaistených látok, v januári 2012 bol tento ústav pribratý do konania pre účely znaleckého skúmania biologických stôp a vo februári 2012 boli do konania pribratí znalci z odboru zdravotníctva, odvetvia   psychiatrie   z dôvodu   potreby   vyšetrenia   duševného   stavu   sťažovateľa. Vychádzajúc z uvedeného   okresný   súd   konštatoval,   že   vyšetrovateľ   v tejto   trestnej   veci konaná   plynulo   a bez   prieťahov.   K žiadosti   sťažovateľa   o nahradenie   väzby   dohľadom probačného a mediačného úradníka súd prvého stupňa uviedol, že neboli zistené žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali aplikáciu tohto procesného inštitútu, a zároveň dodal,   že   v danom   prípade   by   nešlo   o dostatočnú   záruku,   ktorá   by   garantovala,   že sťažovateľ už nebude pokračovať v páchaní „trestnej (najmä drogovej) činnosti“.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť,   v ktorej sa odvolal na svoju argumentáciu   obsiahnutú v žiadosti o prepustenie z väzby, a teda tvrdil, že dôvody preventívnej väzby uňho nie sú dané. Uviedol, že dosiaľ nebolo   preukázané,   že   zaistenú   omamnú   látku   mal   v úmysle   pre   niekoho   zadovážiť   či predávať ďalej, pričom dodal, že ide len o teoretický názor okresného súdu. Sťažovateľ taktiež   namietal   aj   právnu   kvalifikáciu   skutku.   Sťažovateľ   taktiež   vyslovil   názor,   že nepovažuje za nevyhnutné, aby v jeho prípade dochádzalo k priamemu výkonu väzby, ale že túto možno nahradiť prostredníctvom konkrétnych povinností a obmedzení. Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že pred vyše 10 rokmi bol síce odsúdený za trestnú činnosť, ale že   v súčasnej   dobe   sa   naňho   hľadí   akoby   odsúdený   nebol,   a v tejto   súvislosti   apeloval na riadny a slušný život, ktorý pred vzatím do väzby viedol.

O opravnom   prostriedku   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. apríla 2012 tak, že ju zamietol.

V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   druhostupňový   súd   predostrel   podstatu napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj argumenty sťažovateľa, ktoré boli súčasťou jeho sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajský súd konštatoval: „Podľa názoru nadriadeného súdu aj naďalej u obvineného existuje dôvod väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.,   pretože   je   tu   dôvodná   obava,   že   obvinený   bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, teda v zadovažovaní si omamných a psychotropných látok, čo vyplýva najmä z tých skutočností, že u obvineného bolo nájdené väčšie množstvo marihuany a to jednak v motorovom vozidle jeho družky – M. O., v byte jeho matky – Ľ. P., v K., a taktiež v dome v I., ktorého vlastníkom je T. O.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   túto   látku   obvinený   nemal   len   na   jednom   mieste,   ale na viacerých miestach. Mal ju prechovávať a zadovažovať si ju po presne nezistený čas a malo   ísť   o   také   množstvo   látky,   ktoré   zodpovedá   väčšiemu   rozsahu,   pričom   je   nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že obvinený je nezamestnaný a zadovažujú sa ďalšie dôkazy, ktoré   by   mohli   slúžiť   na   preukázanie   skutočností   za   akým   účelom   si   obvinený   takéto množstvo marihuany mal zadovažovať (prepisy hovorov), čo vyplýva z úradného záznamu, ktorý zabezpečil nadriadený súd...

... dôvod väzby, pre ktorý bol obvinený do nej vzatý i naďalej trvá a neboli zistené žiadne   také   výnimočné   okolnosti   prípadu,   pre   ktoré   by   mohla   byť   väzba   nahradená dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Skutočnosť,   že   na   obvineného   sa hľadí akoby nebol trestaný, že žije s družku a stará sa o dieťa, nie sú žiadne také výnimočné okolnosti,   pre   ktoré   by   bolo   možné   s   prihliadnutím   najmä   na   povahu   prejednávaného prípadu mať zato, že účel väzby bude dosiahnutý dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Okrem toho nemožno ani konštatovať, že doposiaľ sa vo veci riadne nekoná, pretože bolo   zistené,   že   po   vzatí   do   väzby   obvineného   boli   vykonávané   riadne   úkony,   keď   bol vyžiadaný znalecký posudok z kriminalistického a expertízneho ústavu, znalecký posudok na skúmanie duševného stavu atak isto boli zabezpečované aj dôkazy z informačno-technických prostriedkov.“

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z čl.   17   ods.   2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych   skutočností,   a nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (III. ÚS 271/07).   V zmysle judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   musí   byť   v rámci väzobného   stíhania   taktiež   preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú   vo   veci s osobitnou starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd dôvod väzobného stíhania sťažovateľa podľa §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   odôvodnil   relevantnými skutočnosťami,   ktoré prima facie nevedú k pochybnostiam o vyslovenom závere krajského súdu.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   argumentoval   jednak   povahou protiprávneho   konania   sťažovateľa   a v tejto   súvislosti   veľmi   podrobne   uviedol,   ktoré skutočnosti ho presvedčili o tom, že dôvod sťažovateľovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj po uplynutí takmer 4 mesiacov od jej uvalenia naďalej trvá. Krajský súd presne popísal, na akých miestach došlo k zaisteniu podozrivej látky, a z uvedených skutočností vyvodil celkom legitímny záver o tom, že práve tieto zistenia vyvolávajú obavu, že   sťažovateľ   by   mohol   v drogovej   trestnej   činnosti   pokračovať.   Druhostupňový   súd zároveň poukázal na množstvo zaistenej marihuany, ktoré podľa jeho názoru svedčí o tom, že sťažovateľ ju nemal v držbe pre vlastnú potrebu. Okrem toho krajský súd zdôraznil, že vzhľadom na to, že sťažovateľ bol nezamestnaný, sa v priebehu vyšetrovania vykonávajú úkony na objasnenie cieľa, ktorý sťažovateľ protiprávnou činnosťou, z ktorej je obvinený, sledoval. Okrem toho sa druhostupňový súd vyjadril aj k postupu vo vyšetrovaní, pričom podľa názoru ústavného súdu z jeho tvrdení zatiaľ nevyplýva, a to aj s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku prípravného konania (k vzneseniu obvinenia došlo 15. decembra 2011), aby bolo   poznačené   zbytočnými   prieťahmi.   Krajský   súd   taktiež   reagoval   na   sťažovateľovu žiadosť o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka a konštatoval, že neboli zistené žiadne významné okolnosti, ktoré by odôvodňovali potrebu aplikácie tohto inštitútu,   a dodal,   že   za   významnú   okolnosť   v naznačených   súvislostiach   nemožno považovať to, že sťažovateľ vedie riadny rodinný život.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne   aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné (III. ÚS 271/07).

Ústavný   súd   tvrdí,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   poskytol   sťažovateľovi jednoznačný   obraz   o skutkových   okolnostiach,   ktoré   podľa   jeho   názoru   aj   v súčasnom štádiu   prípravného   konania   opodstatňujú   dôvod   preventívnej   väzby   podľa   §   71   ods.   1 písm. c) Trestného poriadku. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu obsahuje dostatok relevantných dôvodov pre jeho výrok o zamietnutí opravného prostriedku sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, ako aj   jeho   žiadosť   o nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   hodnotí   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 1 Tpo 13/2012 zo 4. apríla 2012 za ústavne udržateľné, pričom sa nedomnieva, že by skutkové   alebo   právne   závery   krajského   súdu   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s obsahom základného práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Prezentovaná   konštatácia   bola   podkladom   na   záver   ústavného   súdu   premietnutý do výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2012