znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 226/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária,   Ž.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   zaručených   čl.   46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 400/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/275/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2011   doručená   sťažnosť   J.   H.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojich bližšie nešpecifikovaných základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7   C   400/2007 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/275/2010.

Sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 29. marca 2011 doplnil sťažnosť o splnomocnenie udelené advokátovi pre jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného pred okresným súdom a krajským súdom ako súdom odvolacím, a to na strane navrhovateľa, v ktorom sa domáhal voči odporcovi zaplatenia istiny s príslušným úrokom z omeškania   z titulu   zmluvného   vzťahu   založeného   zmluvou   o dielo.   Okresný   súd rozsudkom sp. zn. 7 C/400/2007 z 23. júna 2010 návrh sťažovateľa zamietol a krajský súd svojím rozhodnutím sp. zn. 6 Co/275/2010 z 29. novembra 2010 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažnosť   sťažovateľa   nezodpovedala   všetkým   zákonným   požiadavkám kvalifikovaného návrhu na začatie konania o sťažnosti fyzickej osoby podľa čl. 127 ústavy, ktoré sú vymedzené ustanoveniami § 20 a § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).

Sťažnosť   neobsahovala   jednoznačnú   špecifikáciu   základných   práv   alebo   slobôd, ktoré   mali   byť   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušené.   Sťažovateľ   formuloval   námietku porušenia základných práv len rámcovým odkazom na príslušné články ústavy a dohovoru

-čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy,   tu   nedostatok   slovného   pomenovania   vzhľadom   na   obsah   tohto   článku zakotvujúceho výlučne ústavnoprávny princíp rovnosti účastníkov konania nebol prekážkou konania o sťažnosti sťažovateľa).

V podaní sťažovateľa ďalej absentoval kvalifikovaný návrh rozhodnutia (tzv. petit), ktorého vydania sa sťažovateľ domáha.

Predovšetkým   však   v   sťažnosti   chýbalo   odôvodnenie   právne   relevantného charakteru, a to z hľadiska rámca rozhodovacej právomoci ústavného súdu danej čl. 127 ústavy   a ustanoveniami   §   49   a nasledujúcich   zákona   o ústavnom   súde   (konanie o sťažnostiach fyzických a právnických osôb). Sťažovateľ totiž svoju námietku porušenia označených článkov ústavy a dohovoru oprel iba o výhrady majúce v podstate charakter odvolacích námietok ako: „neúplne zistenie skutkového stavu veci“, nevykonanie dôkazov navrhovaných   sťažovateľom   a   nesprávne   hodnotenie   dôkazov   vykonaných   súdom v predmetnom konaní, a síce výpovedí svedkov.

Na tieto nedostatky podania ústavný súd advokáta sťažovateľa listom z 29. apríla 2011 upozornil a zároveň ho vyzval, aby podanie v požadovanom rozsahu doplnil v lehote 15   dní   od   doručenia   výzvy.   Zároveň   ho   ústavný   súd   poučil   o   následkoch   nedoplnenia podania v stanovenej lehote a možnosti odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho advokáta na   výzvu   ústavného súdu   reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 17. mája 2011, v ktorom však zákonom požadované náležitosti v potrebnom rozsahu doplnené neboli.

Námietka   porušenia   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru   bola   v petite   tohto podania   konkretizovaná   formuláciou   námietky   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne konanie. Nebola však splnená požiadavka jednoznačnej špecifikácie základných práv alebo slobôd zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré mali byť podľa tvrdenia sťažovateľa porušené. Aj v obsahu tohto doplnenia bola predmetná námietka formulovaná len rámcovým odkazom na príslušný článok ústavy bez toho, aby došlo ku   konkretizácii základného práva jeho slovným pomenovaním.

Predovšetkým   však   nebola   splnená   požiadavka   právne   relevantného   odôvodnenia sťažnosti, pretože advokát sťažovateľa výzvu ústavného súdu v tomto smere nerešpektoval a vyjadril   sa,   že „Sťažovateľ   sa   domáha   porušenia   práv   uvedených   v týchto   článkoch Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv na základe už v prvom podaní uvedených skutočností, ku ktorým zasiela podklady.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade   s § 25 ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde   a   zisťuje,   či   návrh   spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   s cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie   ústavnej   ochrany   jeho   základných   práv   a slobôd   a poučí   sťažovateľa (advokáta)   o tom,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou povinnosťou sťažovateľa a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté rešpektovať (III. ÚS 120/05, III. ÚS 265/05).

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03). Pretože   predmetná   sťažnosť   v   predloženej   podobe   neobsahuje   všetky   náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce náležité relevantné odôvodnenie návrhu a dostatočnú špecifikáciu základných práv alebo slobôd, ktoré mali byť orgánom verejnej moci porušené, pričom advokát sťažovateľa ani po výzve ústavného súdu konkrétne nedostatky sťažnosti neodstránil, sťažnosť bolo potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vo vzťahu   k namietanému   postupu okresného súdu by aj v prípade splnenia požiadavky zákonných náležitostí sťažnosti bránila ústavnému súdu prerokovať sťažnosť v danej časti prekážka nedostatku právomoci k jej prerokovaniu,   a to   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl.   127   ústavy,   podľa ktorého   poskytuje   ústavný   súd   ochranu   základným   právam   a slobodám   fyzických a právnických osôb, ktoré namietajú ich porušenie len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Vo vzťahu k postupu a následného rozhodnutiu okresného súdu totiž sťažovateľ disponoval   opravným prostriedkom – odvolaním, prostredníctvom ktorého sa mohol a aj domáhal ochrany jeho základných práv alebo slobôd na krajskom súde ako súde odvolacom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2011