znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 226/2010-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   1.   júna   2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., Cyprus, zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   Cyprus   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«1) Porušovateľ rozhodol rozsudkom zo dňa 27. 8. 2009, sp. zn.: 2 Obo 77/2009 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn.: 3 Zm 110/03-Sn-266 v prospech sťažovateľa tak, že označený rozsudok Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Následne   opravným uznesením vydaným dňa 3. 12. 2009, sp. zn.: 2 Obo/77/09 porušovateľ modifikoval v celosti v neprospech žalobcu výrok obsiahnutý vo vyššie špecifikovanom rozsudku tak, že rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 2. 4. 2009, sp. zn.: 3 Zm 110/03-266 potvrdil....

2)   Porušovateľ opravným   uznesením,   ktoré   bolo vydané   v čase,   keď   opravovaný rozsudok   bol   v   právoplatnosti   viac   ako   tri   mesiace,   modifikoval   v   celosti   pre   žalobcu pozitívny výrok rozsudku a priznal mu úplne opačný materiálnoprávny význam. Opravným uznesením došlo k úplnému potvrdeniu správnosti rozsudku krajského súdu, čo malo za následok zastavenie konania o majetkovom práve žalobcu. Opísaná modifikácia v spojení s argumentmi uvedenými v ďalšom texte spôsobila, že sa žalobcovi postupom porušovateľa odňala možnosť konať pred súdom.

3) Podľa § 164 OSP súd môže kedykoľvek aj bez návrhu opraviť v rozsudku chyby v písaní, počítaní a iné zrejmé nesprávnosti. Opravné uznesenie vydá predseda senátu teda len vtedy, ak je potrebné opraviť chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti vo výroku   rozsudku   (resp.   v   záhlaví,   odôvodnení,   poučení   a   pod.).   Zákon   má   na   mysli výlučne zjavné nesprávnosti, ku ktorým došlo pri vyhlásení alebo v písomnom vyhotovení rozsudku – pisárske chyby, omyly v súčtoch a podobne. Je neprípustné, aby súd podľa ust. § 164 OSP menil obsah rozsudku.

4) Podľa judikátu NS SR č. 37/1969 (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 27. 9. 1968, sp. zn.: 2 Cz/57/68) cit.: „Opraviť rozsudok podľa § 164 OSP je možné len v prípadoch, že ide o chyby v písaní a počítaní a ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, za účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu   rozsudku,   a   ktoré   sú   každému   zrejmé;   zrejmosť   takej   nesprávnosti   vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, prípadne aj z iných súvislostí.“

5) Z odôvodnenia napadnutého rozsudku NS SR nevyplýva, že rozsudok krajského súdu je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Naopak, v odôvodnení rozsudku na stranách 7 až 9 je analyzovaná nemožnosť právneho prevodu pohľadávky zo zmenky postupom podľa ust.   §   524   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka   (t.   j.   zmluvou   o   postúpení   pohľadávok). V rozsudku   sa   na   strane   7   v   poslednom   odstavci   uvádza   cit.:   „Práva   zo   zmenky   sa prevádzajú indosamentom (§   14 zákona č.   191/1950 Zb.)   a   aj k tomu   sa   treba   bližšie vyjadriť.“ Následne súd rozoberá jednotlivé ustanovenia zákona č. 191/1950 Zb., pričom prichádza k poznaniu uvedenému v poslednom odstavci na strane 9 rozsudku cit:,,Z toho vyplýva, že nemožno doplňovať indosovanie postúpením, či odlišne aplikovať postúpenie pohľadávky   od   ZKV“.   NS   SR   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dospel   k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru krajského súdu, pričom pre otázku procesného nástupníctva   a   ďalšieho   postupu   v   konaní   o   majetkových   právach   sťažovateľa   potvrdil irelevanciu existencie zmluvy o postúpení pohľadávok podľa ust. § 524 a nasl. OZ medzi spoločnosťou T. a Ing. J. R. Dôležité však je, že práve o existenciu tejto zmluvy oprel krajský súd svoje rozhodnutie o zastavení konania, keď tvrdil, že k platnej indosácii zmenky nedošlo, ale kvôli zmluvnému postúpeniu na základe ust. § 524 a nasl. OZ stratil sťažovateľ aktívnu legitimáciu vystupovať v konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku NS SR tak bez pochýb vyplýva fakt, že krajský súd má v konaní pokračovať pre vadu v indosácii zmenky   s   pôvodným   žalobcom   –   spoločnosťou   T.   Pre   záver,   že   má   dôjsť   k   zastaveniu konania vedeného pred krajským súdom pod sp. zn.: 3 Zm 110/03 neexistuje v odôvodnení rozsudku porušovateľa žiaden právny ani skutkový argument.

6) Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal   a   z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca,   prípadne   iný   účastník konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto ustanovenie zákona treba z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je   založené. K takýmto záverom dospel aj Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v obsahu ktorého nemožno vidieť rozdiely v porovnaní s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, keď do práva na spravodlivé súdne konanie tiež zahrnul právo účastníka konania na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 115/03)....

8) Odôvodnenie má presvedčiť účastníkov konania, že rozhodnutie bolo výsledkom starostlivého zhodnotenia relevantných faktov, že nebolo len doprovodom vopred prijatého rozhodnutia, a že nebolo svojvoľné. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné trvať na logickej súladnosti (bezrozpornosti) a vecnej konzistencii odôvodnenia rozhodnutia, ktoré nemôže opomenúť dôležité skutočnosti a tieto ponechať bez odpovede....»

Podľa názoru sťažovateľky tým, že najvyšší súd vydal opravné uznesenie, ktorým priznal   pôvodnému   rozsudku   celkom   opačný   materiálnoprávny   význam,   ako   aj   tým, že z odôvodnenia   tohto   uznesenia   nevyplýva   záver   o   vecnej   správnosti   rozhodnutia prvostupňového súdu a o potrebe jeho potvrdenia, bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd postupom a opravným uznesením sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009 porušil jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto uznesenie zrušil a sťažovateľke priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. k. KP 4/2010-22 (Nobs 35/10) z 30.   apríla   2010   vyjadrila   podpredsedníčka   najvyššieho   súdu,   v ktorom   okrem   iného uviedla: „... proti sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu zo dňa 3. decembra 2009 sp. zn. 2Obo/77/2009   je   podané   dovolanie.   Dovolacie   konanie   je   vedené   pod   sp.   zn. 1ObdoV/11/2010. Vec došla dovolaciemu súdu dňa 1. marca 2010.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri prerokovaní tejto sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 77/2009 z 3. decembra 2009,   vychádzal   z   princípu   subsidiarity   zakotveného   v   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach tým spôsobom, že ochrany základných práv a slobôd sa na ústavnom súde možno domáhať iba v prípade, ak túto ochranu nemôžu sťažovateľom poskytnúť všeobecné súdy.

Zmyslom a účelom princípu   subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka najvyššiemu súdu vytýka, že pri rozhodovaní o jej odvolaní svojím arbitrárnym   a neodôvodneným   postupom   a následným   rozhodnutím   porušil   jej   základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v dôsledku čoho sa domáha   aj   zrušenia   opravného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo   77/2009 z 3. decembra 2009.

Sťažovateľka   vo   veci   vedenej   Krajským   súdom   v   Banskej   Bystrici   pod   sp.   zn. 3 Zm 110/03   v   súvislosti   s   napádaným   uznesením   najvyššieho   súdu   využila opravný prostriedok,   ktorý   jej   účinne   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok   (§   237   a nasl.), a 21. januára 2010 podala proti uvedenému rozhodnutiu dovolanie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   bude rozhodovať   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Súbežné   podanie   dovolania   a   sťažnosti ústavnému   súdu   navodzuje   situáciu,   keď   uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09),   že   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania) a súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods.   1 ústavy, konštatuje, že v prípade   procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu týkajúcu sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2010