znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 226/08-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o sťažnosti T., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. V., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 805/94   p o r u š e n é b o l o.

2. T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť T. trovy konania v sume 6 732 Sk (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún)   na účet   jej   právneho   zástupcu JUDr. M. V., K, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti T.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 226/08-11   zo 16.   júla   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť T. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   v ktorej namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní o odstránenie neoprávnenej stavby vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie sa okresný súd na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 SprV/282//2008 zo 6. augusta 2008, v ktorom okrem iného uvádza:

„F. F., M. B., M. F., A. K., D. K., M. K., J. T., mal. B. T., A. T., V. P., A. F. podali na tunajšom súde dňa 5. 10. 1994 žalobu proti žalovanému T., o odstránenie neoprávnenej stavby postavenej na ich pozemku č.... zapísanom v katastri nehnuteľnosti na LV č...., katastrálne územie K.

Po zaplatení súdneho poplatku za návrh dňa 26. 4. 1995, súd zabezpečil prípravu pojednávania v súlade s ust. § 114 O. s. p.

Uznesením č. k. 15 C 805/94-11 zo dňa 27. 7. 2000 súd pripustil do konania na strane žalovaného Mesto K.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 11. 10. 2000, ďalšie 7. 12. 2000, 23. 9. 2003, 20. 4. 2004.

Uznesením č. k. 15 C 805/94-87 zo dňa 17. 6. 2004, súd pripustil do konania na strane žalovaného T. s. r. o. K.

Od 11. 11. 2004 sa táto vec na základe uznesenia 15 C 289/94-150 prejednávala v rámci spoločného konania pod sp. zn. 15 C 289/94.

Uznesením   č.   k.   15   C   289/94-150   zo   dňa   11.   11.   2004   bolo   vo   veci   nariadené znalecké dokazovanie znalcom, Ing. M. H.

Znalec spis 15 C 289/94 prevzal na vypracovanie posudku 11. 4. 2005. Vzhľadom na náročnosť znaleckej úlohy 4. 7. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 30. 9. 2005.

Dňa 27. 9. 2005 znalec požiadal o predĺženie lehoty o ďalších 60 dní. Súd predĺžil znalcovi lehotu na vypracovanie posudku do 30. 11. 2005. Znalec posudok doručil súdu až 2. 1. 2006.

11. 1. 2006 bol znalecký posudok a uznesenie o priznaní znalcovi doručené všetkým účastníkom.

Uznesením   č.   k.   15   C   289/94-261   zo   dňa   25.   5.   2006   súd   nariadil   znalecké dokazovanie znalkyňou Ing. Ľ. L., na ocenenie vecného bremena.

K   predloženému   znaleckému   posudku   žalovaní   predložili   písomné   stanovisko,   v ktorom namietajú množstvo nedostatkov v znaleckom posudku.

Ďalšie   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   2.   3.   2007,   ktoré   bolo   odročené   za účelom doplnenia dokazovania na 3. 4. 2007. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo vzhľadom na neprítomnosť predvolanej znalkyne Ing. L.

Ďalšie pojednávania vo veci sa uskutočnili 3. 5. 2007, 3. 7. 2 007, 25. 1. 2008. Posledné pojednávanie zo dňa 29.   2.   2008 bolo   odročené na neurčito z dôvodu vznesenia námietky zaujatosti právnym zástupcom žalovaného v 3. rade, t. j. T. K. voči vybavujúcej sudkyni.

Dňa 3. 3. 2008 bol žalovaný v 3. rade vyzvaný na zaplatenie poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, ktorý uhradil 4. 3. 2008.

Dňa 4. 3. 2008 bol spis 15 C 289/94 predložený Krajskému súdu v Košiciach na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti.

16. 5. 2008 bola predmetná vec vylúčená na samostatné konanie a znova sa vedie pod sp. zn. 15 C 805/94.

Toho času je vo veci vytýčený termín pojednávania na 11. 8. 2008. Je pravdou, že od roku 1994 nebolo ešte vo veci meritórne rozhodnuté. Po právnej stránke vec nie je náročná. Je však náročná po stránke skutkovej. V konaní vystupuje na strane žalobcov viacej subjektov, z ktorých v priebehu konania niekoľkí zomreli, a preto bolo potrebné čakať na výsledky dedičských konaní. Na objektívne zistenie skutkového stavu bolo potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Tieto skutočnosti a tiež zmeny v osobe zákonnej sudkyne značne prispeli k predĺženiu konania.“

Ústavný súd zo súvisiaceho súdneho spisu,   ktorý   mu bol   predložený k previerke 20.   augusta 2008, zistil   v zásade rovnaké skutočnosti,   ako vo svojom   vyjadrení uviedol okresný   súd.   Zároveň   zistil,   že   na   poslednom   pojednávaní   konanom   11.   augusta   2008 vo veci   okresný   súd   meritórne   rozhodol,   rozhodnutie   však   do   prerokovania   sťažnosti na ústavnom súde ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení z 20. augusta 2008 k stanovisku okresného súdu uviedol:

„Vo veci ústavnej sťažnosti T., K. na základe Vašej výzvy zo dňa 18. 08 2008 Vám oznamujeme, že sme vzali na vedomie stanovisko predsedu Okresného súdu Košice I, ktoré evidentne podporuje opodstatnenosť ústavnej sťažnosti navrhovateľky.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Zároveň namietala aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania okresného súdu je nárok viacerých žalobcov na odstránenie neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne   zriadenie   vecného   bremena.   Sťažovateľka   má v konaní postavenie žalovanej v prvom rade. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym nástupníctvom po zomrelých žalobcoch možno napadnuté konanie považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú faktickú zložitosť (na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. augusta 2008 aj predseda okresného súdu) však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu. Po právnej stránke ide o vec, ktorá patrí k štandardnej agende všeobecných súdov.

2. Ústavný   súd   posudzoval   priebeh   napadnutého   konania   aj   z hľadiska   správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania a nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore v podstate nečinný viac ako 9 rokov, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony   okresného   súdu   (prvé   pojednávanie   sa   konalo   po   6   rokoch,   druhé   pojednávanie po 9 rokoch a znalecké dokazovanie bolo nariadené až po viac ako 10 rokoch od začatia konania a pod.).

Aj   keď   okresný   súd   vo   veci   samej   začal   konať   až   po   sťažnostiach   účastníkov podávaných   ústavnému   súdu   (od   roku   2005)   a 11.   augusta   2008   vo   veci   aj   meritórne rozhodol, stav právnej neistoty účastníkov konania nebol dosiaľ odstránený.

Argumentáciu   okresného   súdu   spočívajúcu   v poukázaní   na   nutnosť   zisťovania výsledkov   dedičských   konaní   z dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalobcov,   potrebu   nariadenia znaleckého   dokazovania a na zmenu   zákonnej   sudkyne,   ktoré   mali prispieť   k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Okresným súdom uvedené skutočnosti jednotlivo ani   vo   vzájomnej   spojitosti   nemôžu   odôvodňovať   celkovú   neprimeranú   dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz trvá takmer 14 rokov.

Podľa   názoru   ústavného súdu   občianske súdne konanie,   ktoré trvá   tak dlho,   ako to bolo   v   danej   veci,   možno   už   len   na   základe   jeho   posúdenia   v   globále   považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy (i čl. 6 ods. 1 dohovoru). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci sp. zn. 15 C 805/94 konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená napr. nálezom ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 44/07 z 21. júna 2007.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk z dôvodov uvedených v sťažnosti poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 805/94, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že namietané konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa   § 56 ods. 4   zákona   o ústavnom   súde.   Preto   jej   žiadosti   o priznanie   finančného zadosťučinenia v požadovanej sume nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. M.   V. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)   v spojení   s   §   13   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume 3 176 Sk za jeden úkon právnej   služby   a k   tomu 2   x   190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola priznaná v celkovej sume 6 732 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008