znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 226/07-43

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   decembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika prerokoval   sťažnosť   K.   Š.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   M.,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj namietaného porušenia práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006 a jemu predchádzajúcim postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v uvedenej veci v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania väzby v prípravnom konaní a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. Š. podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. novembra 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 120/06 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajský súdu v Banskej Bystrici j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania K. Š. v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. P. M., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti K. Š. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal uznesením č. k. III. ÚS 226/07-27 z 21. augusta 2007 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   K.   Š.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), z 25. januára   2007,   v   časti   týkajúcej   sa   namietaného   porušenia   základného   práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a namietaného porušenia jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 5 Tpo 120/06   z   23. novembra 2006   a   jemu predchádzajúcim postupom krajského súdu v predmetnej veci týkajúcej sa rozhodovania o predĺžení   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby   v   prípravnom   konaní,   v   trestnej   veci vedenej   v   tom   čase   vyšetrovateľom   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Krajského riaditeľstva   Policajného zboru   v B. pod sp.   zn. ČVS: KRP-95/OVK-BB-2005 a neskôr po podaní obžaloby Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 1 T 17/07.

Z obsahu sťažnosti a z pripojených príloh, ako aj z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. Tp 320/05, ktorý si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ bol v označenej trestnej veci vzatý do väzby uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 320/05 z 26. novembra 2005   podľa   §   68   v   spojení   s   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   platného do 31. decembra 2005 s tým, že lehota väzby začala plynúť 23. novembra 2005.

Uznesením sudcu okresného súdu pre prípravné konanie sp. zn. Tp 320/05 z 2. mája 2006 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 57/06 z 18. mája 2006 bola lehota sťažovateľovej   väzby   predĺžená   (už   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku   platného od 1. januára 2006) do 23. augusta 2006.

Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   87/06   z   22.   augusta   2006   bola   lehota sťažovateľovej väzby predĺžená do 23. novembra 2006.

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu v sťažnosti uviedol, že sudca pre prípravné konanie okresného súdu rozhodol na základe návrhu prokurátora Krajskej   prokuratúry   v   B.   (ďalej   len   „prokurátor“)   uznesením   sp.   zn.   Tp   320/05 z 10. novembra 2006 o predĺžení lehoty jeho väzby do   23. februára 2007.   Po doručení písomného vyhotovenia označeného rozhodnutia podal proti nemu sťažovateľ v zákonom stanovenej   lehote   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006 zamietol.

Sťažovateľ namieta, že sudca okresného súdu pre prípravné konanie nepostupoval pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty jeho väzby do 23. februára 2007 zákonným   spôsobom,   pretože   v   rozpore   s   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   platného od 1. januára 2006 nerozhodol o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu   najneskôr   päť   dní   pred   uplynutím   lehoty   väzby.   Podľa   sťažovateľa „Lehota   na podanie sťažnosti skončila 20. 11. 2006, teda 3 dni pred uplynutím väzby, to znamená, že nemohla   byť   moja   sťažnosť,   ako   súčasť   spisu   predložená   nadriadenému   súdu   (KS) najneskôr 5 dní pred uplynutím väzby... sudca pre prípravné konanie nedodržal § 76 ods. 3 Tr. por., teda aj Krajský súd Banská Bystrica rozhodoval nezákonným spôsobom“.Sudca okresného súdu pre prípravné konanie ani krajský súd sťažovateľa v súvislosti s   rozhodovaním   o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   sťažovateľovej   väzby do 23. februára 2007 nevypočuli aj napriek tomu, že o to požiadal.

V uvedených súvislostiach sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenia okresného súdu (z 10. novembra 2006) a krajského súdu (z 23. novembra 2006) a im predchádzajúci procesný postup sudcu okresného súdu pre prípravné konanie a krajského súdu porušili jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods. 2 ústavy nebyť stíhaný alebo pozbavený slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ako aj procesné garancie zahrnuté v práve podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu navrhol,   aby ústavný súd nálezom vyslovil   porušenie   sťažovateľovho základného práva zaručeného   v   čl.   17   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   zaručeného   v   čl.   5   ods.   4   dohovoru postupom   a   uznesením   krajského   súdu   v   predmetnej   veci,   aby   tomuto   súdu   zakázal pokračovať v porušovaní sťažovateľových základných práv a slobôd, aby prikázal prepustiť sťažovateľa   na   slobodu,   aby   mu   priznal   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500 000   Sk a náhradu trov konania pred ústavným súdom.

Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril podaním sp. zn. Spr. 1114/07 zo 6. septembra 2007, v ktorom poukázal na obsah odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra   2006   uvedúc,   že   tieto   dôvody   považuje   za   relevantné   a   trvá   na   nich. Zároveň uviedol, že v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od konania   verejného   ústneho   pojednávania   v   predmetnej   veci.   V   prílohe   uvedeného podania predložil krajský súd ústavnému súdu zberný spis sp. zn. 5 Tpo 120/06 týkajúci sa posudzovaného konania.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 19. septembra 2007 doručenom ústavnému súdu   21.   septembra   2007   oznámil,   že   sťažovateľ   netrvá   na   konaní   verejného   ústneho pojednávania v predmetnej veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde), a zároveň uviedol, že sťažovateľ bol na základe uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 185/07 z 22. augusta 2007 prepustený z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   upustil   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako   aj s obsahom predložených   listinných   dôkazov   a s obsahom veci   sa týkajúcich súdnych spisov (vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. Tp 320/05 a zberného spisu krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 120/06) dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vrátane jej príloh, z vyjadrenia krajského súdu, ako aj z obsahu predložených súdnych spisov a listinných dôkazov ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav relevantný pre posúdenie sťažovateľovej sťažnosti:

Sudca okresného súdu vzal sťažovateľa po vypočutí do väzby uznesením sp. zn. Tp 320/05 z 26. novembra 2005 z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku platného   do   31.   decembra   2005   s   tým,   že   lehota   sťažovateľovej   väzby   začala   plynúť od 23. novembra 2005 od 16.50 h.

Proti   tomuto   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd na neverejnom zasadnutí 19. decembra 2005 uznesením sp. zn. 5 Tpo 166/05 zamietol.

Sťažovateľ   podal   31.   januára   2006   prostredníctvom   splnomocneného   obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby, eventuálne o jej nahradenie písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu žiadosť sťažovateľa uznesením sp. zn. Tp 320/05 z 28. februára 2006 na neverejnom zasadnutí zamietol. Nevyhovel ani návrhu na nahradenie sťažovateľovej väzby písomným sľubom a dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí 25. apríla   2006   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   36/06   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti uzneseniu sudcu pre prípravné konanie okresného súdu z 28. februára 2006.

Okresnému súdu bol 12. apríla 2006 doručený návrh prokurátora na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby (ako aj na predĺženie lehoty väzby ďalších dvoch spoluobvinených) do 23. novembra 2006. Obhajca sťažovateľa sa k návrhu vyjadril podaním z 18. apríla 2006 doručeným   okresnému   súdu   20.   apríla   2006.   V   ten   istý   deň   (20.   apríla   2006)   doručil okresnému   súdu   v   mene   sťažovateľa   ďalšiu   žiadosť   o   prepustenie   z   väzby   alebo   jej nahradenie písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu uznesením sp. zn. Tp 320/05 z 2. mája 2005 predĺžil lehotu trvania väzby sťažovateľa a ďalších dvoch spoluobvinených do 23. augusta 2006 konštatujúc,   že   dôvody   väzby podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného poriadku   účinného od 1. januára   2006 pôvodne   podľa   §   67   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   platného a účinného do 31. decembra 2005 u obvinených (vrátane sťažovateľa, ktorý bol sedemkrát súdom   trestaný,   predovšetkým   za   majetkovú   trestnú   činnosť)   naďalej   trvajú.   Poukázal pritom   na   dlhodobosť,   rozsiahlosť   a   organizovaný   charakter   vyšetrovanej   majetkovej trestnej činnosti (z účasti na ktorej bol sťažovateľ podozrivý), ktorá predstavovala určitý zdroj   príjmov.   Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   však   zároveň   uviedol,   že nevyhovel návrhu prokurátora (pokiaľ ide o navrhovanú dobu predĺženia sťažovateľovej väzby), pretože čas do 23. augusta 2006 považuje „... za čas dostatočný na to, aby bolo vyšetrovanie skončené aj s poukazom na to, že všetky podstatné dôkazy už boli obstarané, prípadne sa spracúvajú (znalecké posudky)“.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   krajský   súd na neverejnom zasadnutí 18. mája 2006 uznesením sp. zn. 5 Tpo 57/06 zamietol (zároveň neprijal   v   sťažnosti   ponúknutý   písomný   sľub   sťažovateľa,   že   v   prípade   prepustenia na slobodu povedie riadny život, nedopustí sa trestnej činnosti a bude rešpektovať všetky obmedzenia   a   povinnosti,   ktoré   mu   súd   v   súvislosti   s   prepustením   na   slobodu   uloží). Na námietku sťažovateľa obsiahnutú v sťažnosti, že sudca pre prípravné konanie okresného súdu   ho   pred   rozhodnutím   o   predĺžení   lehoty   trvania   jeho   väzby   osobne   nevypočul (a rozhodol   v   jeho   neprítomnosti),   reagoval   krajský   súd   argumentáciou,   že „...   takýto postup zo strany sudcu pre prípravné konanie nie je vylúčený v zmysle § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Tr. por., v znení zákona č. 650/2005 Z. z.“.

Sťažovateľ podal 7. júna 2006 prostredníctvom   splnomocneného obhajcu žiadosť o prepustenie z väzby. Sudca pre prípravné konanie nariadil 16. júna 2006 na prerokovanie žiadosti verejné zasadnutie, ktorého termín stanovil na 22. jún 2006. Oznámenie o termíne konania prevzal prokurátor 20. júna 2006 a obhajca 21. júna 2006.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu 22. júna 2006 konštatoval neprítomnosť obhajcu sťažovateľa na verejnom zasadnutí s tým, že „... zo žiadosti je zistiteľné, že si nevyžaduje   osobný   výsluch   obvineného,   preto   sa   termín   verejného   zasadnutia   zrušuje a bude rozhodnuté o žiadosti sudcom pre prípravné konanie. Aj vzhľadom na to, že ide o väzobnú   vec,   ktorá   má   byť   prejednaná   prednostne   a   sudca   nastupuje   na   plánovanú dovolenku.“ Následne sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   uznesením   sp.   zn. Tp 320/05 z 26. júna 2006 žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zo 7. júna 2006 zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „... aj keď sa podozrenie zoslabuje, zároveň je potrebné poukázať aj na osobu obvineného, doposiaľ bol sedemkrát súdom   trestaný   najmä   pre   majetkovú   trestnú   činnosť,   naposledy   trestným   rozkazom Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 T 89/05 pre § 221 ods. 1 Tr. zák. a iné. Tieto skutočnosti naznačujú, že väzba je v tomto prípade aj prihliadnúc na jej dĺžku primeraným inštitútom vo vzťahu k obvinenému Š.

Sudca   pre   prípravné   konanie   v   zmysle   nálezov   Ústavného   súdu   SR   aj   Súdu   pre ľudské práva, určil termín verejného zasadnutia za účelom výsluchu obvineného, na tento termín sa neustanovil obhajca, doručenie predvolania nebolo vykázané. Nakoľko sudca nastupuje na riadnu dovolenku, ďalší termín prichádzal do úvahy až po 20. 07. 2006, čo by už bol neprimeraný čas na rozhodovanie o žiadosti obvineného, pričom nedostatok výsluchu obvineného môže byť nahradený postupom nadriadeného súdu v prípade podania sťažnosti a toho, ak tento súd zváži, že je potrebný výsluch obvineného.“

Okresnému   súdu   bol   28.   júla   2006   doručený   návrh   prokurátora   z   27.   júla   2006 na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby (ako aj na predĺženie lehoty väzby ďalších dvoch spoluobvinených) do 23. novembra 2006. Sudca pre prípravné konanie okresného súdu prerokoval návrh 8. augusta 2006 na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa, dotknutých spoluobvinených, obhajcov a prokurátora, pričom uznesením sp. zn. Tp 320/05 rozhodol, že lehotu väzby sťažovateľa, ako aj ďalších dvoch spoluobvinených nepredlžuje. Podľa jeho názoru   pominula   hrozba,   že   prepustením   sťažovateľa   na   slobodu   bude   zmarené   alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, keďže: „... Podstatné dôkazy už boli obstarané   a   aj   pokiaľ   ide   o   obavu   z   pokračovania   trestnej   činnosti   je   nutné   poukázať na odstup posledných skutkov, ktoré mali obvinení spáchať od vznesenia obvinení. Už nie je možné očakávať podstatnú zmenu dôkaznej situácie a preto zrejme nemôže prepustením obvinených na slobodu byť zmarený alebo sťažovaný účel trestného konania.“

Prokurátor   podal   proti   rozhodnutiu   sťažnosť,   ktorú   doplnil   písomným   podaním doručeným okresnému súdu 11. augusta 2006, a v ten istý deň predložil okresnému súdu žiadosť   sťažovateľa   z 2.   augusta   2006   o   prepustenie z   väzby podanú   3.   augusta   2006. V tejto žiadosti sťažovateľ namietal, že nebol v rámci rozhodovania o návrhu prokurátora z 12. apríla 2006 na predĺženie lehoty jeho väzby vypočutý sudcom pre prípravné konanie okresného súdu ani krajským súdom (v konaní o sťažnosti).

Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2006   uznesením   sp.   zn. 5 Tpo 87/06 zrušil uznesenie sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. Tp 320/05 z 8.   augusta   2006,   ktorým   nebolo   vyhovené   návrhu   prokurátora   z   27.   júla   2006 na predĺženie   lehoty   sťažovateľovej   väzby,   a   lehotu   väzby   sťažovateľa   predĺžil do 23. novembra 2006.

Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   nariadil   28.   augusta   2006 na prerokovanie   žiadosti   sťažovateľa   z   2.   augusta   2006   o   prepustenie   z   väzby   verejné zasadnutie. Jeho termín stanovil na 12. september 2006. Na tomto zasadnutí prerokoval žiadosť   za   prítomnosti   sťažovateľa,   jeho   obhajcu   a   prokurátora   a   uznesením   sp.   zn. Tp 320/05   žiadosť   sťažovateľa   zamietol.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   odvolal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 87/06 z 22. augusta 2006, ktorým bola lehota sťažovateľovej väzby predĺžená do 23. novembra 2006.

Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   sťažnosť   20.   septembra   2006.   Krajský   súd na neverejnom   zasadnutí   26.   septembra   2006   uznesenie   sudcu   pre   prípravné   konanie okresného súdu sp. zn. Tp 320/05 z 12. septembra 2006 zrušil, avšak iba z dôvodu aplikácie nesprávneho ustanovenia Trestného poriadku, pričom sám vo veci rozhodol tak, že žiadosť sťažovateľa z 2. augusta 2006 o prepustenie z väzby zamietol. K námietke sťažovateľa o nevypočutí   sudcom   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   ani   krajským   súdom v súvislosti s rozhodovaním o návrhu prokurátora z 12. apríla 2006 na predĺženie lehoty jeho   väzby   krajský   súd   uviedol,   že   tento   postup   umožňovalo   ustanovenie   §   72   ods.   2 Trestného poriadku, pričom „... pri ďalšom rozhodovaní o predĺžení väzby však uvádzaný eventuálny nedostatok bol zhojený, pretože obvinený bol sudcom pre prípravné konanie k veci vypočutý. Bol tiež vypočutý k prejednávanej žiadosti o prepustenie z väzby.“

Sťažovateľ podaním z 12. októbra 2006 adresovaným sudcovi pre prípravné konanie okresného   súdu,   ktorý   rozhodoval   vo   veci   sťažovateľovej   väzby   (vedenej   pod   sp.   zn. Tp 320/05), požiadal „... o ustanovenie obhajcu, nakoľko som dňa 11. 10. 2006 zrušil plnú moc   na   obhajobu   mnou   zvolenému   obhajcovi   JUDr.   P.   M.   z   dôvodu   nedostatku prostriedkov na úhradu obhajoby“.

Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   nariadil   17.   októbra   2006   súdnej kancelárii   predložiť   uvedené   podanie   sťažovateľa   z   12.   októbra   2006 „...   službu konajúcemu sudcovi...“. Podanie bolo zaevidované pod sp. zn. 0 Tp 176/06.

Okresnému   súdu   bol   následne   20.   októbra   2006   doručený   návrh   prokurátora na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby (ako aj na predĺženie lehoty väzby ďalších dvoch spoluobvinených)   do   23.   februára   2007.   Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu nariadil 23. októbra 2006 na prerokovanie návrhu prokurátora verejné zasadnutie, ktorého termín stanovil na 9. november 2006. Oznámenie o termíne konania verejného zasadnutia bolo 24. októbra 2006 zaslané bývalému obhajcovi sťažovateľa, advokátovi JUDr. P. M.

Sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   9.   novembra   2006   konštatoval neprítomnosť   advokáta   JUDr.   P.   M.   na   verejnom   zasadnutí   uvedúc: „...   Pred   začatím verejného zasadnutia sa zisťuje, že sa nedostavil obhajca obvineného K. Š.

Vo vzťahu k obv. K. Š. sa zrušuje termín verejného zasadnutia s tým, že o návrhu na predĺženie lehoty trvania jeho väzby bude rozhodnuté na neverejnom zasadnutí.“

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu následne uznesením uložil advokátovi JUDr. P. M. poriadkovú   pokutu a určil termín neverejného zasadnutia na prerokovanie návrhu prokurátora na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby na 10. november 2006.

Uznesením sp. zn. Tp 320/05 z 10. novembra 2006 rozhodol sudca pre prípravné konanie okresného súdu o predĺžení lehoty sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol: „Sudca   pre   prípravné   konanie vo veci   určil   termín   verejného   zasadnutia   na   9. 11. 2006,   na   ktoré   sa   však   nedostavil obhajca   obvineného,   ktorý   túto   povinnosť   mal,   napriek   tomu,   že   mu   bola   obvineným vypovedaná plná moc, nakoľko obvinenému nebol zatiaľ ustanovený obhajca, ktorý by aj fakticky obhajobu prevzal.

Pre   neprítomnosť   obhajcu   súd   nemohol   vo   vzťahu   k   obv.   Š.   vykonať   verejné zasadnutie,   a   preto   rozhodoval   na   zasadnutí   neverejnom,   čo   nie   je   v   rozpore   s   ust. Trestného poriadku - § 72 ods. 2 Tr. por.

Toto konštatovanie vyplýva z toho, že obvinený sa nevyjadril k návrhu na predĺženie trvania väzby, ktorý mu bol doručený a súd tak zachovať rovnosť zbraní, ako z toho, že naposledy   bolo   o   jeho   väzbe   rozhodnuté   dňa   26. 9. 2006   Krajským   súdom   v   Banskej Bystrici, keď bola jeho žiadosť zamietnutá. (...)“

Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, v ktorej okrem iného poukázal na skutočnosť, že nebol pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania jeho väzby vypočutý sudcom pre prípravné konanie okresného súdu z dôvodu neúčasti bývalého   obhajcu,   ktorému   síce   odvolal   splnomocnenie   pre   nedostatok   finančných prostriedkov,   avšak   túto   skutočnosť   bezodkladne   oznámil   okresnému   súdu   (podaním z 12. októbra 2006). Vzhľadom na túto skutočnosť požiadal sťažovateľ krajský súd, aby ho pred rozhodnutím o sťažnosti osobne vypočul a umožnil mu tak osobne sa vyjadriť k veci. Sťažnosť z 20. novembra 2006 bola doručená okresnému súdu 22. novembra 2006. V ten istý deň bola predložená krajskému súdu.

Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   5   Tpo   120/06 z 23. novembra   2006   sťažnosť   zamietol,   a   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol: „Vyššie označeným uznesením sudca pre prípravné konanie Okresného súdu v Banskej Bystrici vyhovel žiadosti krajského prokurátora na predĺženie väzby obvinenému a väzbu K. Š. podľa § 76 ods. 2 Tr. por. predĺžil do 23. 2. 2007. (...)

Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal obvinený sťažnosť, ktorú v podstate odôvodnil   tým,   že   doteraz   vykonaným   dokazovaním   nebolo   preukázané,   že   by   spáchal skutky, pre ktoré je stíhaný, že bolo ukrátené jeho právo na obhajobu a že sa mu narodila dcéra. Navrhol preto, aby bol z väzby prepustený.

Na   podklade   podanej   sťažnosti   krajský   súd   podľa   §   192   Tr.   por.   preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia a tiež konanie, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného je nedôvodná.

Krajský súd po preskúmaní príslušného spisového materiálu, dotýkajúceho sa väzby obvineného   zistil,   že   boli   splnené   všetky   procesné   podmienky   na   rozhodnutie   o   návrhu prokurátora na predĺženie väzby, uvedené v § 76 ods. 1, 3, 6 Tr. por. A aj dôvody na jej predĺženie predpokladané v ustanovení § 76 ods. 1 Tr. por.

(...) (...) dôvody väzby u obvineného trvajú aj naďalej, pričom v tejto súvislosti poukazuje krajský súd na svoje predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa jeho väzby.

S poukazom na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo začaté trestné stíhanie sa na dôvodnosti ďalšieho trvania väzby doposiaľ nič nezmenilo. (...)

(...) Doba predĺženia väzby u obvineného tak, ako to požadoval krajský prokurátor, t. j. do 23. 2. 2007 podľa názoru krajského súdu zodpovedá rozsahu a vecnej náročnosti dokazovania, ktoré bude potrebné v danej veci v rámci prípravného konania vykonať. Obvinený je stíhaný za zločiny a trvanie väzby v prípravnom konaní nesmie prekročiť 18 mesiacov, pričom po požadovanom predĺžení to bude 15 mesiacov.

Predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u   obvineného   do   23. 2. 2007   na   neverejnom zasadnutí,   považoval   preto   aj   odvolací   súd   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   konkrétne skutočnosti za opodstatnené a zákonné.“

Okresný   súd   následne   14.   decembra   2006   ustanovil   sťažovateľovi „opatrením“ sp. zn. 0 Tp 176/06 za obhajcu v jeho trestnej veci advokáta JUDr. P. M., ktorý obhajoval sťažovateľa v uvedenej trestnej veci pôvodne na základe splnomocnenia.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo inýmspôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

2. Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru argumentujúc,   že   postupom   krajského súdu   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn. 5 Tpo   120/06 (naväzujúcom na postup okresného súdu vo veci sp. zn. Tp 320/05 v súvislosti s uznesením z 10. novembra 2006) mu bolo odoprené osobne sa zúčastniť konania pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť, pričom rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006   sa   nevysporiadalo   ani   s   porušením   §   76   ods.   3   Trestného   poriadku   (platného a účinného od 1. januára 2006) postupom okresného súdu v súvislosti s uznesením sp. zn. Tp 320/05 z 10. novembra 2006.

V ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa práva na osobnú slobodu, je obsiahnuté aj právo obvineného podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná. Zároveň je v nich obsiahnuté právo obvineného nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú (resp. primeranú dobu) alebo byť prepustený počas konania, pokiaľ by mala byť táto doba prekročená. V označených ustanoveniach ústavy sú teda obsiahnuté obdobné práva ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. nález III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05).

Rešpektovanie základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy u osoby pozbavenej osobnej slobody   väzbou, preto   nevyhnutne zahŕňa zabezpečenie   základných   procesných záruk vyžadovaných v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru v konaní súdu, ktorého predmetom je rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby obvineného.

Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty a dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   a   vyjadriť   sa   ku   všetkým   okolnostiam týkajúcim   sa   jej   dôvodnosti   a   zákonnosti.   Musí   jej   byť   daná   možnosť   vyjadriť   sa k tvrdeniam protistrany (prokurátora) ohľadne odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať ich. Za   týmto   účelom   jej   musí   byť   poskytnutá   možnosť   nahliadnuť   do   spisu   (pokiaľ o to požiada)   pričom   jej   nemôže   byť   odopreté   právo   oboznámiť   sa   s   dôkazmi a skutočnosťami, o ktoré by sa malo opierať rozhodnutie súdu o väzbe (kontradiktórnosť konania). Procesný postup súdu musí zabezpečiť, aby bola obvinenému v týchto smeroch poskytnutá rozumná príležitosť obhajovať svoje záujmy za podmienok, ktoré ho nepostavia do   podstatne   nevýhodnejšej   pozície   v   porovnaní   s   druhou   stranou   (princíp   „rovnosti zbraní“). Zabezpečenie kontradiktórnej povahy konania a rešpektovanie princípu „rovnosti zbraní“   predstavujú   základné   procesné   garancie   uplatniteľné   vo   veciach   týkajúcich   sa pozbavenia osobnej slobody väzbou (pozri napr. nález III. ÚS 198/05).

Podstatnou   súčasťou   procesných   záruk   v   konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru v prípadoch,   keď   pozbavenie   osobnej   slobody   dotknutej   osoby   spadá   pod   čl.   5   ods.   1 písm. c) dohovoru, je aj osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom umožňujúca mu   osobne   sa   k   veci   vyjadriť,   pretože   sama   osebe   predstavuje   významnú   garanciu rešpektovania práv obvineného (obdobne napr. III. ÚS 84/06, I. ÚS 352/06, II. ÚS 315/06) a za   určitých   okolností   môže   predstavovať   nevyhnutný   predpoklad   na   rešpektovanie základných   procesných   garancií   uplatniteľných   vo   veciach   týkajúcich   sa   pozbavenia osobnej slobody väzbou (kontradiktórnosti konania a „rovnosti zbraní“).

Avšak   rozhodnutie   súdu   bez   osobnej   účasti   obvineného   v   konaní   týkajúcom   sa preskúmania zákonnosti jeho väzby nemusí v každom jednotlivom prípade predstavovať zásah do základných práv a slobôd obvineného. Rešpektovanie práv zaručených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžaduje, aby v priebehu väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných (t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní pred súdom je nevyhnutná   vždy,   keď   to   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   vyžaduje   povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia súdom, alebo   je   ak   vzhľadom   na   procesnú   situáciu   a   povahu   prerokúvaných   skutočností zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (mutatis mutandis III. ÚS 34/07).

V posudzovanom prípade trvala väzba sťažovateľa, v čase rozhodovania krajského súdu ohľadne jej ďalšieho predĺženia do 23. februára 2007, jeden rok. Počas tohto obdobia súdy preskúmavali zákonnosť a opodstatnenosť sťažovateľovej väzby v konaní, na ktoré sa vzťahuje režim čl. 5 ods. 4 dohovoru, dvanásťkrát (počnúc rozhodovaním krajského súdu 19. decembra 2005 o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho vzatí do väzby, až po uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006).

Sťažovateľ bol k veci osobne vypočutý v dvoch prípadoch. Prvýkrát na verejnom zasadnutí okresného súdu 8. augusta 2006, na ktorom bol prerokovaný návrh prokurátora z 27. júla 2006 na predĺženie lehoty sťažovateľovej väzby do 23. novembra 2006. Na tomto zasadnutí   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   návrhu   prokurátora   nevyhovel a lehotu   sťažovateľovej   väzby nepredĺžil,   pretože   dospel   k   záveru,   že   pominula   hrozba zmarenia   alebo   podstatného   sťaženia   dosiahnutia   účelu   trestného   konania   v   prípade prepustenia   sťažovateľa   na   slobodu.   Krajský   súd   sa   v   konaní   o   sťažnosti   podanej prokurátorom proti tomuto uzneseniu s názorom sudcu pre prípravné konanie okresného súdu nestotožnil a zrušiac jeho rozhodnutie z 8. augusta 2006 sám rozhodol o predĺžení lehoty   sťažovateľovej   väzby   do   23.   novembra   2006.   Krajský   súd   tak   rozhodol na neverejnom   zasadnutí   (22.   augusta   2006)   bez   účasti   sťažovateľa   a   bez   toho,   aby sťažovateľa osobne vypočul.

V   druhom   prípade   bol   sťažovateľ   osobne   vypočutý   opäť   sudcom   pre   prípravné konanie   okresného   súdu   na   verejnom   zasadnutí   12.   septembra   2006   v   súvislosti s prerokovaním   jeho   žiadosti   z   2.   augusta   2006   o   prepustenie   na   slobodu.   Na   tomto zasadnutí   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   žiadosť   sťažovateľa   zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   pritom   odvolal   na   právny   názor   krajského   súdu vyjadrený   v   jeho   uznesení   sp.   zn.   5   Tpo   87/06   z   22.   augusta   2006,   ktorým   rozhodol o predĺžení lehoty sťažovateľovej väzby do 23. novembra 2006.

Z týchto, ako aj z ďalších skutkových zistení ústavného súdu (uvedených v bode II tohto nálezu) je zrejmé, že sťažovateľova väzba sa v období po 23. auguste 2006 opierala o rozhodnutie   a   právny   názor   krajského   súdu   (právnym   titulom   pre   ďalšie   trvanie sťažovateľovej väzby v období od 23. augusta 2006 do 23. novembra 2006 bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 87/06 z 22. augusta 2006, pričom na závery v ňom uvedené sa odvolával   sudca   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   aj   v   súvislosti   s   neskorším preskúmavaním   zákonnosti   sťažovateľovej   väzby).   Krajský   súd   však   sťažovateľa   nikdy v súvislosti   rozhodovaním   o   zákonnosti   ďalšieho   trvania   jeho   väzby   osobne   nevypočul a neumožnil mu byť prítomný v konaní o tejto veci.

Aj sťažovateľom napádané uznesenie sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006 vydal krajský súd na neverejnom zasadnutí potvrdiac ako zákonný procesný postup sudcu pre   prípravné   konanie   okresného   súdu   v   súvislosti   s   prerokovaním   návrhu   prokurátora na ďalšie predĺženie sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

Sudca pre prípravné konanie okresného súdu rozhodol o tomto návrhu prokurátora na neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2006   (na   rozdiel   od   väzobne   stíhaných   ďalších spoluobvinených   vo   vzťahu,   ku   ktorým   prerokoval   návrh   na   verejnom   zasadnutí 9. novembra   2006).   Svoj   postup   odôvodnil   tým,   že   na   verejné   zasadnutie   nariadené na 9. november 2006 sa nedostavil obhajca sťažovateľa, ktorý mal povinnosť (aj napriek odvolaniu splnomocnenia sťažovateľom) plniť svoje povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným alebo ustanoveným obhajcom, ako aj tým, že znenie § 72 ods. 2 Trestného poriadku umožňuje prerokovať a rozhodnúť o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby obvineného na neverejnom zasadnutí.

Sťažovateľ túto argumentáciu sudcu pre prípravné konanie okresného súdu napadol s tým, že o ustanovenie nového obhajcu požiadal ešte pred podaním návrhu prokurátora na predĺženie   lehoty   jeho   väzby.   V   sťažnosti   z   20.   novembra   2006   taktiež   poukázal na ustanovenie § 76 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého sudca pre prípravné konanie rozhodne   o   návrhu   prokurátora   na predĺženie   lehoty   väzby tak,   aby v   prípade   podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť dní pred uplynutím lehoty väzby; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá sa má predĺžiť.

Krajský súd reagoval v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006   na   argumentáciu   sťažovateľa   iba   tvrdením,   že „...boli   splnené   všetky   procesné podmienky   na   rozhodnutie   o   návrhu prokurátora   na   predĺženie   väzby,   uvedené   v   §   76 ods. 1,   3,   6   Tr.   por.  ...“, pričom   predĺženie   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby na neverejnom zasadnutí považoval „... za opodstatnené a zákonné...“ bez toho, aby svoje závery   v   tomto   smere   (z   hľadiska   sťažovateľových   námietok   obsiahnutých   v   sťažnosti z 20. novembra 2006) bližšie odôvodnil.

Povinnosť súdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného stíhania obvinenej osoby a v prípade jej pozbavenia osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho   vo   veci   rešpektoval   nielen   ustanovenia   všeobecne   záväzných   právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež   aj   ustanovenia   príslušných   medzinárodných   zmlúv,   ktoré   sú   súčasťou   právneho poriadku Slovenskej republiky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

V danej situácii požiadavky vyplývajúce z práv zaručených v čl. 17 ods. 2 ústavy a v čl. 5 ods. 4 dohovoru vyžadovali zo strany krajského súdu taký procesný postup, ktorý by umožnil sťažovateľovi osobnú prítomnosť v konaní pred ním, vrátane možnosti osobne sa   vyjadriť sa   ku   všetkým   okolnostiam   týkajúcim   sa   dôvodnosti   a zákonnosti   ďalšieho trvania   jeho   väzby,   alebo   adekvátnu   reakciu   na   procesný   postup   sudcu   pre   prípravné konanie   okresného   súdu   v   súvislosti   s   prerokovaním   návrhu   prokurátora   na   ďalšie predĺženie sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

Podaním   z   12.   októbra   2007   oznámil   sťažovateľ   okresnému   súdu,   že   odvolal splnomocnenie   svojmu   obhajcovi   v   jeho   trestnej   veci   z   dôvodu   nedostatku   finančných prostriedkov na úhradu trov obhajoby, a zároveň požiadal, aby mu bol obhajca ustanovený okresným súdom [v sťažovateľovom prípade išlo o prípad povinnej obhajoby podľa § 37 ods.   1   písm.   a)   Trestného   poriadku].   Tieto   skutočnosti   boli   okresnému   súdu   známe najneskôr od 17. októbra 2006, teda ešte pred podaním návrhu prokurátora na predĺženie sťažovateľovej   väzby   do   23.   februára   2007   a   v   dostatočnom   časovom   predstihu   pred konaním verejného zasadnutia nariadeného na 9. november 2006.

Okresný súd ustanovil sťažovateľovi za obhajcu toho istého advokáta, ktorý pôvodne obhajoval sťažovateľa v predmetnej trestnej veci na základe splnomocnenia. Urobil tak však až takmer po dvoch mesiacoch (14. decembra 2006) aj napriek tomu, že v zmysle § 40 ods. 1 Trestného poriadku bol povinný ustanoviť sťažovateľovi obhajcu „bez meškania“.

V tejto situácii interpretoval a aplikoval sudca pre prípravné konanie okresného súdu ustanovenia   Trestného   poriadku   takým   spôsobom,   že   s   poukazom   na   neúčasť   obhajcu sťažovateľa   na   verejnom   zasadnutí   odoprel   sťažovateľovi   možnosť   osobne   sa   k   veci vyjadriť a byť prítomný pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby.

Ústavný súd považuje v tejto súvislosti za neopomenuteľné, že zmyslom a účelom ustanovení § 37, § 40, § 43, § 72 ods. 2, § 76 ods. 2 až 4, § 292 ods. 4 a § 293 ods. 9 Trestného poriadku je poskytnúť obvinenému procesné podmienky zabezpečujúce účinnú a dostatočnú   možnosť   obhajoby   (v   zmysle   ochrany   svojich   práv   a   právom   chránených záujmov v trestnom konaní). Za ústavne konformný preto nemožno považovať taký výklad a aplikáciu uvedených ustanovení Trestného poriadku, v rámci ktorého sudca pre prípravné konanie alebo súd rozhodujúci vo väzobnej veci na základe konštatovania, že nie je splnená niektorá z uvedených procesných podmienok majúcich zabezpečiť účinnú možnosť ochrany práv   obvineného,   zvolí   taký   procesný   postup,   ktorý   vo   svojich   dôsledkoch   obmedzí možnosť   ochrany   práv   a   právom   chránených   záujmov   obvineného   ešte   zásadnejším spôsobom.

Povinnosťou   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdu,   ako   aj   povinnosťou krajského súdu v danej situácii bolo v súlade s čl. 17 ods. 2 ústavy interpretovať a aplikovať ustanovenia Trestného poriadku ústavne konformným spôsobom (v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi   z   čl.   5   ods.   4   dohovoru)   a   v   prípade,   ak   by   text   ustanovení   Trestného poriadku takýto výklad v okolnostiach daného prípadu vylučoval, prednostne aplikovať čl. 5 ods.   4   dohovoru   na   základe   čl.   154c   ods.   1   ústavy   (obdobne   napr.   I.   ÚS   100/04, III. ÚS 34/07).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   takýmto spôsobom   nepostupoval.   Sám   neumožnil   sťažovateľovi   byť   osobne   prítomný   v   konaní týkajúcom sa posúdenia zákonnosti ďalšieho trvania jeho väzby a osobne sa k veci vyjadriť a zároveň   neposkytol   sťažovateľovi   súdnu   ochranu   vo   vzťahu   k   postupu   sudcu   pre prípravné konanie okresného súdu v súvislosti s prerokovaním návrhu prokurátora na ďalšie predĺženie sťažovateľovej väzby do 23. februára 2007.

V dôsledku toho došlo procesným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 120/06, ako aj jeho uznesením sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006 k porušeniu   sťažovateľových   práv   zaručených   v   čl.   17   ods.   2   ústavy   a   v   čl.   5   ods.   4 dohovoru.

3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie   konanie,   zakázať   pokračovať   v   porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   navrhol,   aby ústavný   súd   nálezom   vyslovil   porušenie   jeho   práv   zaručených   v   ústave   a   v   dohovore uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   120/06   z   23.   novembra   2006   a   jemu predchádzajúcim procesným postupom krajského súdu v označenej veci. Taktiež navrhol, aby ústavný súd zakázal krajskému súdu pokračovať v porušovaní jeho základných práv a slobôd a aby prikázal prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný súd (už z dôvodov skôr uvedených) vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006 a jemu predchádzajúcim procesným postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 120/06 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výrokovej časti nálezu).

Ústavný súd už však nerozhodoval o ďalších sťažovateľom navrhnutých opatreniach na odstránenie zisteného porušenia ústavnosti (o návrhu na uloženie zákazu krajskému súdu vo   vzťahu   k   prípadnému   pokračovaniu   v   porušovaní   práv   sťažovateľa   a   o   návrhu na uloženie príkazu prepustiť sťažovateľa z väzby na slobodu), taktiež nezrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 120/06 z 23. novembra 2006 a nevrátil vec krajskému súdu, aby o nej ďalej konal a opäť rozhodol. Sťažovateľ bol na základe právoplatného uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 To 185/07 z 22. augusta 2007 prepustený na   slobodu,   v   dôsledku   čoho   ďalšie   rozhodovanie   o   jeho   väzbe   stratilo   opodstatnenie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 3 výrokovej časti nálezu).

4. Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   priznať   z   dôvodu nemajetkovej ujmy finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   predstavuje   fakultatívny   prostriedok   nápravy porušenia   ústavnosti   zisteného   a   vysloveného   meritórnym   rozhodnutím   (nálezom) ústavného súdu v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Pri rozhodovaní o jeho priznaní (vrátane určenia jeho výšky) vychádza ústavný súd zo zásad spravodlivosti so zreteľom na konkrétne okolnosti každého individuálneho prípadu.

Po   zvážení   sťažovateľovho   návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia dospel ústavný súd k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu predstavuje   výrok   ústavného   súdu   uznávajúci   a   deklarujúci   porušenie   základných   práv sťažovateľa,   dostatočnú   satisfakciu   za   porušenie   jeho   základných   práv   a   slobôd (so zreteľom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   už   bol   v   označenej   trestnej   veci   prepustený z väzby na slobodu).

V tejto súvislosti prihliadol najmä na skutočnosť, že k vyvolaniu procesnej situácie, v rámci   ktorej   došlo   k   ústavným   súdom   zistenému   a   vyslovenému   porušeniu   práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru, nepopierateľným a podstatným spôsobom prispel aj postup sťažovateľovho právneho zástupcu. Ten mal, ako obhajca sťažovateľa v predmetnom trestnom konaní aj napriek odvolaniu splnomocnenia zo strany sťažovateľa, v zmysle § 43 ods. 3 Trestného poriadku povinnosť plniť svoje povinnosti vyplývajúce z obhajoby až do jej   skutočného   prevzatia   iným   zvoleným   alebo   ustanoveným   obhajcom.   V   rámci okolností   daného   prípadu   to   predstavovalo   povinnosť   obhajcu   zúčastniť   sa   verejného zasadnutia,   na   ktorom   mal   byť   prerokovaný   návrh   prokurátora   na   predĺženie   lehoty sťažovateľovej   väzby   do   23.   februára   2007,   prípadne   bez   zbytočného   odkladu,   a   včas upozorniť okresný súd na prípadné závažné okolnosti, ktoré by mu v účasti na verejnom zasadnutí   bránili.   Právny   zástupca   sťažovateľa   tieto   povinnosti   nesplnil.   Z   uvedeného dôvodu ústavný súd návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výrokovej časti nálezu).

5. Sťažovateľ žiadal v rámci konania pred ústavným súdom priznať náhradu svojich trov konania, ktorej výšku vyčíslil jeho právny zástupca sumou 6 296 Sk. Trovy právneho zastúpenia špecifikoval bližšie právny zástupca sťažovateľa podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004   Z.   z.“),   ako   odmenu   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané v   roku   2007 a príslušnú paušálnu náhradu hotových výdavkov.

Pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal ústavný súd z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 1 a 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. s   tým,   že   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   v   zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (III. ÚS 34/03, I. ÚS 129/03).

Podľa § 11 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2007 v konaní pred ústavným súdom predstavuje sumu 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľovi, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov jeho právneho zastúpenia v ním požadovanej sume 6 296 Sk [2 x 2 970 Sk za úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a 2 x 178 Sk ako hodnota režijného paušálu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2007